Život medzi mínami  Ihor stavia dom

Medzi mínami a troskami, uprostred explózií a umierania, žijú ľudia, ktorí každý deň bojujú o nový život a svoju zem. Toto je príbeh farmára z Charkivskej oblasti, ktorý žije v jednej z najzamínovanejších obcí na svete.

Steny zo škatúľ po raketách Grad, vykurovací systém z nábojníc tankových striel, voda zo studne vyvŕtanej vrtákom z nábojnice rakety do raketometu Uragan. Tak vyzerá dom, ktorý postavil Ihor v obci Dovheňke v Charkivskej oblasti. „Po okupácii nezostalo v obci nič, žiaden dom, žiaden stavebný materiál. Staval som dom z toho, čo som našiel. A v okolí boli len trosky a vojenský odpad,“ hovorí Ihor Kňazev, dnes už jediný farmár v jednej z najzamínovanejších obcí na Ukrajine a teda aj na svete [Ukrajina je podľa OSN momentálne najzamínovanejšou krajinou na svete, až 23 percent povrchu krajiny je posiatych nášľapnými mínami a nevybuchnutou muníciou – pozn. redakcie]. 
 
V oslobodenej obci žije okrem Ihora len deväť ďalších obyvateľov. Väčšinou sú to dôchodcovia. Ihor je tu teraz jediný, kto vytvára pracovné miesta, odmínováva dedinu a snaží sa o jej obnovu. Tento štíhly, opálený a tvrdohlavý muž je stelesnením obce Dovheňke, jej nádeje na nový život. „Narodil sa a hospodáril tu môj dedo, narodil sa a hospodáril tu môj otec, narodil som sa a hospodáril som tu aj ja. Mal som veľkú farmu. Narodili sa tu moje deti. A potom prišli Rusi,“ Ihor sa obzerá dookola. V dedine niet jediné miesto, na ktorom by nebolo vidieť, že sa tu bojovalo.
 

95 percent mín

Obec Dovheňke leží na hranici Doneckej a Charkivskej oblasti, pri diaľnici, ktorá spájala dve veľké priemyselné mestá. Pred vojnou tu žilo 760 ľudí, ktorí viedli pokojný roľnícky život. To, čo vypestovali, predávali spolu s mliekom v Doneckej oblasti. Poloha obce, ktorú si miestni obyvatelia pred vojnou pochvaľovali, sa počas ruskej invázie obrátila proti nim.
 
Na jar roku 2022 sa Dovheňke stalo predmostím ruskej ofenzívy na Slovjansk. „Viedli sa tu tankové bitky, boli tu rozmiestnené naše jednotky, potom ich vytlačili, dedinu obsadili Rusi, potom ju zasa dobyli naši. Celý čas tu niečo lietalo a padalo, uragany aj míny. Sme asi najviac zamínované miesto na svete,“ hovorí Ihor kráčajúc po dedinskej ulici. Na pracovné topánky sa mu lepia čierne hrudy zeme. Táto cesta je jediné miesto v obci, kadiaľ sa dá prejsť bez toho, aby ste sa museli pozerať pod nohy. Prešli po nej autá aj traktory, to znamená, že je bezpečná.

Všetky ostatné miesta v obci sa považujú za zamínované. Polia okolo dediny sú orámované červenými a bielymi kolíkmi, ktoré upozorňujú na nebezpečenstvo. Zo záhrad, záhonov a stien domov v obci stále trčia konce projektilov. Oficiálne humanitárne odmínovanie dediny je mimoriadne pomalé.

Odmínovanie na Ukrajine koordinuje národná agentúra pre boj proti mínam. Odmínovaniu pozemkov sa venujú štátne zložky ako je Štátna pohotovostná služba alebo policajní sapéri, ale aj rôzne neštátne organizácie. Viac ako šesťdesiat z nich má certifikát operátorov odmínovania. Ministerstvo hospodárstva avizuje, že k nim pribudne ďalších päťdesiat. Ani toto však nestačí. Koncom roka 2024 Štátna pohotovostná služba oznámila, že približne 156 000 štvorcových kilometrov územia Ukrajiny je zamínovaných, teda územie veľké ako Grécko. Predpokladá sa, že odmínovanie takejto plochy bude trvať  sedemdesiat až sedemsto rokov.
 
Ihor však nemôže čakať tak dlho. Život farmára sa riadi inými zákonmi, časom sejby a časom zberu. Keď sa po okupácii vrátil do Dovheňkého, priniesol si so sebou detektor kovov, ktorým sám hľadá míny v dedine a na poliach okolo nej.
 
„Pred vojnou som mal všetko, ovce, kŕmnu repu, pšenicu. Plné sýpky obilia. Farma mala päťdesiat hektárov. Deväťdesiatpäť percent z nich je teraz zamínovaných,“ Ihor ukazuje na zelený kus zeme za čiernou obhorenou kostrou domu. Je to jediný pozemok v obci osiaty ozimnou pšenicou. Ihor pôdu sám odmínoval, zaoral aj osial. Zaplatil za to vysokú cenu.

„Traktor som poskladal zo zvyškov obhorenej techniky. A začal som ním orať pole. Najskôr som všetko prešiel detektorom kovov, ale niektoré míny boli veľmi hlboko. Jeden rad mín som odstránil, ale nejaké na poli ešte zostali. Na jednu mínu, protitankovú, som vošiel traktorom. Výbuch ho prevrátil, mal som porezanú celú tvár, no vyviazol som živý. Ale škoda techniky,“ hovorí Ihor. Obhorený a zničený traktor opäť stojí zaparkovaný pri poli. Ihor ho opravil. Vyzerá, ako všetko iné v Dovheňkom: poskladaný z trosiek, ktoré zostali po vojne, ako Frankenstein.

Peklo na zemi

Boje o Dovheňke sa začali na jar roku 2022. Obyvatelia dediny v nej ostali až do poslednej chvíle v nádeji, že ju Ozbrojené sily Ukrajiny dobyjú späť. Keď sa obec zmenila na bojisko, žilo v nej stále veľa civilistov a zvierat. „Zomrelo tu dvanásť ľudí. Miestnych. Koľko tu zomrelo vojakov, o tom nemám predstavu. Mŕtve zvieratá nikto nepočítal. Psy, kozy, kravy, nič neostalo. Barany posekalo a roztrhalo na kusy, ich kosti sa dodnes povaľujú po dedine. Bolo to peklo na zemi,“ spomína farmár. Pred okupáciou stihol odviesť matku, tri deti a manželku k príbuzným do Odesy. Utekali už počas ostreľovania, na ceste obchádzali diery po projektiloch. V Dovheňkom zostal Ihorov otec Anatolij, tvrdohlavý sedemdesiatročný muž, ktorý za žiadnych okolností nechcel opustiť dom. Povedal, že z dediny odíde ako posledný. A tak sa aj stalo.
 
„Pred mojimi očami zhorela naša farma aj dom. Bol som tu sám, býval som v pivnici. Pomáhal som našej armáde. Výbuch zabil troch susedov. Odišiel som s ukrajinskými vojakmi, ktorí prišli do obce zobrať mŕtvych. Odišiel som odtiaľto cez les s mŕtvolami,“ hovorí Anatolij a mozoľnatými upracovanými rukami si zapaľuje cigaretu za cigaretou. Po evakuácii zašiel za synom, ukázal mu na telefóne video, ako horí ich dom, sýpky s obilím a zvieratá. Ihor ani na jeseň  roku 2022, keď už bola obec oslobodená, neveril, že sa vráti k bývalému životu. Podľa jeho a otcových výpočtov stratila rodina v Dovheňkom zariadenie a úrodu za trinásť miliónov hrivien.

V súčasnosti je na Ukrajine zamínovaných 5,6 milióna hektárov polí, čo je plocha veľká ako Odeská a Chmeľnycká oblasť. Celoukrajinská agrárna rada vyhlásila, že ak tieto pozemky nebudú odmínované, ukrajinskí farmári prídu každý rok o viac ako jedenásť miliárd dolárov.

O týchto údajoch počul aj Ihor. O svojich stratách však hovorí jednoduchšie: „Začali sme od nuly. Neostalo nám nič, ani dom.“
 

Cesta samurajov

Ihor sa do Dovheňkého vrátil koncom septembra 2022. Ako prvý z obyvateľov obce. Humanitárne odmínovanie sa nekonalo. V susednom meste Izjum prenajal byt pre rodinu a spolu s otcom začali prestavovať farmu.

„Najprv sme bývali v pivnici. Nebolo tam svetlo, voda, nič len zvyšky tankov a projektilov,“ hovorí Ihor a ukazuje hlavou smerom k provizórnej skládke za troskami bývalého domu. Na hrdzavej kope tam ležia kovové „mrkvy“ rozobratej munície. Všade naokolo sa povaľovali drevené škatule od rakiet do Gradov s nápisom v ruštine: „Zákazník: Ministerstvo obrany Ruskej federácie“. Vynaliezavý Igor sa rozhodol, že sa stanú múrmi jeho nového domu.
 
„Do škatúľ som vložil polystyrén, funguje ako izolácia, zavrel ich a vyplnil stavebnou penou. Spravil som z nich steny ako z tehál,“ hovorí Ihor a vychádza po schodoch domu. Za dva roky si s otcom postavili dvojposchodový dom s niekoľkými izbami. Jednoduchý, možno nie veľmi útulný, ale vnútri je teplo, je tam voda a elektrina.
 
Vykurovací systém Ihor vyrobil z piecky na drevo, na ktorú napojil nábojnice z tankových striel. „Nebola tam voda, potrubie bolo zničené. Tak som vyvŕtal studňu. Vrták som vyrobil z nábojnice rakety do raketometu Uragan, pretože je tvrdá. Toto sú naše stavebné materiály,“ hovorí a usmieva sa.

Keď sa objavila voda a zaviedlo kúrenie, z Izjumu sa do Dovheňkého prisťahovala aj farmárova matka. Ihor sa však stále bojí priviesť do obce deti, je to príliš nebezpečné. „Ľudia stále chodia po mínach. Nedávno prišli vojaci odstrániť míny. Odstránili rad mín, ale pod nimi boli zakopané ďalšie. Sedemdesiatpäť protitankových mín na 1,5 hektári pôdy. Vojaci naložili niekoľko mín do pickupu, nasadli, ale hneď, ako naštartovali, vošli na mínu. V dôsledku toho bolo päť zranených. Vytiahol som ich z auta, založil im škrtidlá, zavolal záchranku,“ pokojne hovorí Ihor. Výbuchy sa stali každodennou súčasťou jeho života.
 
Ihorova mama, šesťdesiatosemročná Nataľa, sa teší, že sa vrátila domov, no hovorí, že jej život sa teraz obmedzuje na záhradu, ohradu s baranmi, ktorých znovu začali chovať, a pár metrov ulice. „Na hrobe rodičov som nebola tri roky. Na cintorín je to odtiaľto pár minút chôdze, ale je celý zamínovaný. Ani neviem, kedy uvidím náš krásny borovicový les. Tiež sú tam míny,“ hovorí Nataľa a ide nakŕmiť dvoch veľkých huňatých psov, ktorých si rodina zaobstarala po návrate do Dovheňkého. Na obzore sa ozývajú výbuchy, psy sa okamžite schovávajú do búdy a zabúdajú na čerstvé jedlo.
 
Boje v Doneckej oblasti počuť aj v Dovheňkom. Ihor sa bojí, že opäť stratí to, čo sa tak veľmi snaží získať späť spomedzi mín a skazy. „Moja farma sa volá KIA-KAM. Sú to moje a otcove iniciály, ale znie to ako japončina,“ usmieva sa a dodáva, že práve on je ten povestný samuraj, ktorý nemá cieľ, len cestu. Žartuje, pretože on má cieľ. Chce, aby príbeh Dovheňkého, kde žilo niekoľko generácií jeho predkov, neskončil s ním.​​​​​​​
 

březen 2025