Vražda Jána Kuciaka Smútok, výčitky, hnev

Za slušné Slovensko: Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vyhnala do ulíc desaťtisíce ľudí. Išlo o najväčšie protesty od novembra ’89. Foto: © David Ištok | Aktuality.sk

Kniha Vlastnou hlavou 2 je pokračovaním strhujúceho príbehu zo zákulisia strany SMER-SD. Prináša výpovede ľudí z prostredia bezpečnostných zložiek aj blízkeho okolia Roberta Fica. Analyzuje udalosti, ktoré viedli k trpkému koncu trojnásobného slovenského premiéra a sumarizuje kľúčové kauzy jeho tretej vlády. Text s názvom Smútok, výčitky, hnev je najosobnejšou kapitolou knihy. Jej autor, investigatívny novinár, priamy nadriadený a mentor zavraždeného Jána Kuciaka v nej opisuje hodiny a dni bezprostredne po vražde svojho kolegu a kamaráta. Kapitolu uverejňujeme s povolením autora v exkluzívnej premiére pred oficiálnym štartom predaja knihy.
 

V prvých dňoch po vražde mnou lomcovali zmiešané pocity. Politické turbulencie som veľmi nevnímal: v kontexte smrti môjho kamaráta a kolegu Jana Kuciaka, s ktorým som úzko spolupracoval, mi prišli nepodstatné až banálne. Bola to, samozrejme, hlúposť, keďže hlasy, ktoré žiadali otočiť koleso dejín, boli logickým vyústením šoku z Veľkej Mače. V tej chvíli som však bojoval sám so sebou. Správy o Janovi a Martine som sledoval len úchytkom, lebo ma napĺňali úzkosťou. Keď som zbadal v novinovom stánku nejaký časopis s ich titulnou fotkou, vyhŕkli mi slzy, akoby som stratil niekoho z rodiny. Bral som to osobne, možno až príliš.
 
Plakal som aj vtedy, keď som do noci editoval Janov článok o talianskej mafii na úrade vlády. Bolo to len pár hodín potom, ako som sa dozvedel o jeho vražde. V ten večer som vypil fľašu vína, hoci pri práci nepijem. Emócie ma prevalcovali aj na druhý deň – počas rozhovoru pre nemeckú verejnoprávnu televíziu ARD, ktorý sme museli napokon prerušiť. Ťažko mi tiež bolo na Janovom pohrebe v Štiavniku, keď som sa s ním lúčil príhovorom za redakciu Aktuality.sk. Keď mi šéfredaktor Peter Bárdy povedal, že si mám pripraviť smútočnú reč, stiahlo mi hrdlo i žalúdok.
 
Po tom, čo som vyslovil záverečné „Pravda zvíťazí“, som sa postavil bokom a zhlboka si vydýchol. Ako-tak som sa však pozviechal až cestou do Bratislavy, keď sme s kolegami uvažovali, že napíšeme knihu o Janovi a Martine. Ako spomienku i odkaz pre budúce generácie, aby na nich nikdy nezabudli. Prázdno, ktoré som cítil, bolo paralyzujúce. Napriek tomu som sa dokázal zmobilizovať aspoň do tej miery, že v hektických dňoch po 26. februári 2018 som začal riešiť bezpečnosť seba aj rodiny.
 
Skôr preventívne, hoci na mieste činu sa našli rozsypané náboje. Nebolo mi vtedy všetko jedno, keďže v prvom momente mi napadlo, či nešlo o rituálny odkaz pre ďalších novinárov. Našťastie sa rýchlo ukázalo, že boli len dôsledkom nešikovného zaobchádzania strelca Miroslava Marčeka. Po stretnutí s dvomi vyšetrovateľmi, ktorým som dôveroval, som však pre istotu požiadal políciu o ochranu. Istý čas strážila aj moje auto: 24 hodín denne, pod zapnutými kamerami. Jej ľudia ma sprevádzali niekoľko týždňov, bez ich súhlasu som nemohol vyniesť ani smeti.
 
Vozili ma do práce i späť, na služobné i súkromné stretnutia. Keď som k nim nasadal do auta, neustále premeriavali okolie. Správali sa maximálne zodpovedne a profesionálne, boli úctiví a obozretní. O politike však hovorili úsečne a neutrálne, dávali si pozor na každé slovo. Vďaka ich prístupu som sa zbavil prvotného strachu. Zložitejšie to bolo, keď pominuli oficiálne dôvody na využívanie ochranky. Každé ráno som štartoval s drevenými rukami aj nohami, pričom som sa vždy pozrel pod kapotu, či tam nemám výbušninu. Počas jazdy som obsedantne hľadel do spätného zrkadla a viac ako obvykle „skenoval“ neznámych aj počas prechádzky alebo komunikácie na ulici.
 
Hoci úzkosť a napätie pominuli, paranoja z neznámych ma sprevádza už dva roky. Keď ma chce osloviť niekto cudzí, automaticky si držím odstup. Chvalabohu, väčšinou sa chcú ľudia len porozprávať a vyjadriť podporu. I keď dnes žijem relatívne normálny život, v noci sa vražda premieta do môjho podvedomia. Viackrát som sa strhol zo sna s krikom, že ma chce niekto zabiť. Občas sa mi sníva aj o Kočnerovi. Nočné mory sú však nič oproti výčitkám, s ktorými som zápasil, keď som sa dozvedel, že zabili Jana a Martinu. Dlho som si kládol rovnakú otázku: Naozaj sme nič nepodcenili?
Milión na stole. Autor relevantnej informácie, ktorá by viedla k zatknutiu páchateľov vraždy novinára a jeho snúbenice, mal dostať milión eur. Zľava policajný prezident Tibor Gašpar, premiér Robert Fico a minister vnútra Robert Kaliňák. Milión na stole. Autor relevantnej informácie, ktorá by viedla k zatknutiu páchateľov vraždy novinára a jeho snúbenice, mal dostať milión eur. Zľava policajný prezident Tibor Gašpar, premiér Robert Fico a minister vnútra Robert Kaliňák. | Foto: © Marko Erd | TASR

Mnohým ako prvé napadlo, že Kuciakovi mala ochranku zabezpečiť redakcia. Šéfredaktor Bárdy to Janovi ponúkol, ten to však odmietol. Neveril, že by si mohol niekto na Slovensku v 21. storočí – po hrubozrnnom mečiarizme, únose prezidentovho syna a vražde Róberta Remiáša – objednať likvidáciu novinára. A nebol zďaleka sám. Neveril tomu nikto z nás, ktorí sme roky pred Kuciakom upozorňovali na kšefty a zverstvá mocných. Hoci Jano zašiel ďalej, lebo bol šikovnejší analytik, ktorého investigatíva sa najvplyvnejším ľuďom v štáte ešte viac zažierala pod kožu, nikomu ani vo sne nenapadla vražda.
 
Február 2018 však ukázal, že je to možné. Prečo to však urobil bez varovania, náboja v schránke, prepichnutých pneumatík, výhražného listu? Prečo sa ho najskôr nepokúsil znechutiť trestnými oznámeniami alebo žalobami? Prečo sa tak veľmi obával jeho odhalení, keď mal na polícii, prokuratúre, súdoch aj v politike čatu skorumpovaných kolaborantov, ktorí mu garantovali beztrestnosť? Aj preto mi v istom momente napadlo, že motívom Janovej vraždy musel byť obrovský balík peňazí. Rádovo viac ako 100 miliónov eur, o ktoré mohol svojimi zisteniami pripraviť mafiána Kočnera. Napríklad z obchodu s drogami, pričom zisky sa prali cez štátne zákazky, eurofondy, dépeháčky.
 
Táto hypotéza mi vírila hlavou aj počas jedného z výsluchov, keď mi vyšetrovateľ ukázal pavučinu väzieb medzi špičkami slovenskej oligarchie, bielymi goliermi a organizovaným zločinom. Niekto ju nakreslil rukou na veľký papier, pričom policajt sa ma pýtal, či som ju už niekedy videl, respektíve či neviem, kto je jej autorom. „Nevidel, neviem,“ nadiktoval som mu do zápisnice. Na tej mape boli takmer všetci, ktorí v súčasnom podsvetí – s krytím na najvyšších miestach – niečo znamenajú. Prekvapila ma aj miera, respektíve hĺbka ich vzájomných prepojení. Kto mohol do najmenších detailov ovládať nuansy tohto vzťahového diagramu? A čo všetko vlastne o týchto ľuďoch vedel?
 
Bol to Ján Kuciak, ktorý krok za krokom rozkrýval slovenské Palermo? Skutočne boli bosovia mafie pod tlakom len preto, že prišiel na desiatky miliónov podvodne získaných eur, ktoré dokázal vyhľadať v otvorených zdrojoch? Alebo im vystúpil na čelo studený pot, keď si uvedomili, že raz môže naraziť aj na výnosný biznis s narkotikami, ktorý nevysvetlia ani najoddanejším opičkám v prostredí orgánov činných v trestnom konaní? Napokon, talianskeho mafiána Antonina Vadalu, s ktorým sa mnohí poznali a o ktorom písal vo svojom poslednom článku Ján Kuciak, odsúdili vlani za pašovanie drog na deväť rokov väzenia. Toho istého Vadalu, s ktorým spolupracovali Trošková a Jasaň.
 
Na spomínanej mape organizovaného zločinu, ktorú mi ukázal vyšetrovateľ, však paradoxne chýbalo jedno dôležité meno – Marian Kočner. Znamená to, že ju kreslil on, pričom seba zámerne vynechal, aby odpútal pozornosť? Ak áno, načo mala slúžiť? Aby mal prehľad a vedel sa rýchlo zorientovať v hierarchii a finančných tokoch? Alebo si len tak z dlhej chvíle čmáral rámčeky a šípky, ktoré potom spojil s konkrétnymi zloduchmi, aby sa nenudil? Samozrejme, ide len o hypotézy, hoci mafia zvykne zabíjať, keď je pod tlakom a ide o veľké peniaze. Podobne ako úvahy, že Kuciaka odstránili preto, že mohol niekomu upchať drogovú cestu. Týmto smerom sa doteraz neuberalo ani vyšetrovanie vraždy. Napriek tomu išlo o legitímny príspevok do diskusie o jej možných motívoch.
Marian Kočner. Hlavný aktér najzávažnejších káuz v novodobej histórii Slovenska. Marian Kočner. Hlavný aktér najzávažnejších káuz v novodobej histórii Slovenska. | Foto: © Branislav Wáclav | Aktuality.sk

Na rozdiel od prvoplánových konšpirácií, ktoré šírili zvestovatelia „alternatívnej“ pravdy. Tí nechceli vedieť, ako to bolo, respektíve čo všetko mohlo byť v pozadí. Nepoznali Janovu prácu, netušili, čo vlastne obnáša – a aké náročné je vyňuchať fakty a spojiť ich do presvedčivého celku. Napriek tomu ho očierňovali a robili z neho nesvojprávnu bábku, ktorá písala len to, čo jej nadiktovali. Buď na objednávku, alebo z mladíckej naivity. Že sa jednoducho nechal zmanipulovať. Prípadne ho vykresľovali ako „sakrálnu obeť“, ktorá mala slúžiť na zvrhnutie vlády. Samozrejme, s podporou neprajného zahraničia, pričom celé to podľa konšpirátorov koordinoval finančník George Soros, ktorý mal nedávno 90 rokov.
 
Vždy, keď som niekde čítal alebo počul podobne „zasvätené“ komentáre, premohol ma hnev, ktorý bol popri smútku a výčitkách mojím denným spoločníkom ešte dlho po vražde. Hoci ani dnes nedokážem reagovať s úplne chladnou hlavou, časom som sa naučil neplytvať energiou tam, kde to nemá zmysel. Keď má niekto v mozgu napálený čip s konšpiráciou, nepresvedčí ho žiadny argument ani racionálne vysvetlenie. Vo verejných diskusiách a rozhovoroch, ktoré som vtedy poskytoval ako na bežiacom páse, som sa však snažil komunikovať vecne a pokojne. Bez zbytočných emócií, hoci často som si musel poriadne zahryznúť do jazyka.
 
Najmä v prvých dňoch po vražde mi bolo navyše dosť zle, takže okrem odporu k trollom a internetovým hejterom som musel potláčať aj fyzickú nevoľnosť. Krátko pred diskusiou Pod lampou – so Štefanom Hríbom a Matúšom Kostolným – mi bolo tak mizerne, že som chcel svoju účasť zrušiť. Bol som unavený, vystresovaný aj znechutený. Zdalo sa mi, že ma prešiel parný valec, štyridsiatnik v tele sedemdesiatnika. Veľa rozhovorov som dával so sebazaprením, lebo som nechcel, aby ovládli éter pochybní vykladači pravdy. Jano bol náš kolega, vedeli sme o ňom najviac. Keď začali špiniť jeho pamiatku, museli sme sa ozvať – aj s rizikom, že ľudí možno jeho príbeh časom otrávi.
 
Na verejné debaty so mnou chodil jeden ochrankár, ktorý nebol až taký uzavretý ako jeho kolegovia. Počas diskusií sedel nenápadne v hľadisku. Po ich skončení sme viedli pri cigarete dlhé rozhovory o polícii, politike aj živote. Nikdy ma nikam nenaháňal, hoci debaty sa konali neskoro večer. Mnohé rozhovory sa mi zlievajú, keďže najmä prvé dva týždne po vražde som ich denne absolvoval aj desať. Obsah jedného z nich si však pamätám celkom presne. Reportéra japonskej televízie zaujala vzťahová mapa, ktorú sme zavesili na stenu v zasadačke redakcie Aktuality.sk. Nebola identická s tou, ktorú mi ukázal na výsluchu vyšetrovateľ, sčasti sa však prekrývala. A dopĺňali ju mená ako Fico, Kaliňák, Počiatek, Trošková či Jasaň.
 
Japoncovi som sa márne snažil objasniť, že na Slovensku to naozaj fungovalo tak, že organizovaný zločin mal svoje chápadlá až na úrade vlády. V jeho krajine totiž politici odstupujú pre neporovnateľne menšie prešľapy. Obrazne povedané, aj za malý súkromný nákup služobnou kreditkou. To len my sme boli už načisto otupení a postupne si zvykali, že chameleóni v drahých oblekoch nás varia ako žabu v horúcej vode. Osobne som o nich nikdy nemal vysokú mienku, ale keď odkrývate špinavosti dvadsať rokov, váš mozog znecitlivie. Vo vleku udalostí sa z vás stane tak trochu cynik, ktorý hľadí na politikov inými očami, lebo od nich nič dobré nečaká. Vražda novinára a jeho snúbenice však bola precedens, ktorý vrhol celú krajinu do novej reality.
 
Od tohto momentu bolo veľmi ťažké udržať si od garnitúry Roberta Fica profesionálny odstup. Navyše, keď sa výdatne priživovala na konšpiráciách: akoby išlo len o to, kto z koho, a nie o dva zmarené ľudské životy. Absurdné konštrukcie forsírovali aj iní vysokopostavení funkcionári štátu. Vrátane bývalého šéfa polície Gašpara, ktorý krátko po vražde naznačoval, že mohla súvisieť s drogovou trestnou činnosťou. Aj keď vzal neskôr svoje slová späť, po jeho vystúpení zostala trpká pachuť. A pochybnosti, či sa len preriekol, lebo si dostatočne neoveril fakty, alebo to urobil zámerne. Podobným spôsobom sa totiž za Mečiara spochybňovali oponenti režimu, keď ich chceli ľudia zo systému zdiskreditovať v očiach verejnosti. Gašpar je navyše podozrivý, že vydal pokyn na lustráciu Jána Kuciaka, takže mohol mať pri hodnotení „dôkazov“ z Veľkej Mače aj osobitný motív. Okrem toho, ku konšpiráciám nemal nikdy ďaleko, čo potvrdzuje na sociálnych sieťach i po svojom odchode z funkcie.
 
V obehu boli tiež za vlasy pritiahnuté teórie o žiarlivostnom motíve. Alebo o odplate nejakého developera, ktorému vraj mohla Martina Kušnírová archeologickým výskumom prekaziť biznis. Na niekoľko dní tiež zamorili vzduch nepodložené domnienky, že vraždu si objednala tzv. justičná mafia. V tomto prípade však bolo skôr želanie „analytika“ otcom myšlienky. Napriek hnevu som bezprostredne po tragédii nevolal po pomste, predčasných voľbách ani rezignácii na čele polície a prokuratúry. V tom čase som bol presvedčený, že orgány činné v trestnom konaní by sa mali sústrediť na svoju prácu. Radikálne zmeny mohli totiž oddialiť či dokonca znemožniť pátranie po vrahoch a objednávateľoch. A keď vychladnú horúce stopy, šanca na úspech je oveľa nižšia.
 
Rýchlo sa však ukázalo, že vyšetrovanie nemôže mať pod palcom Gašpar, Hraško ani Krajmer. A že musí vzniknúť medzinárodný tím, ktorý bude druhým okom. Keď sa to naplnilo, vyšetrovací tím Kuciak mal rekordne rýchlo – vzhľadom na citlivosť aj spoločenský dosah kauzy – uspokojivé výsledky. Niekoľko mesiacov pritom kráčal po falošnej stope, ktorej uverili mnohí vrátane mňa. Keďže Jano pracoval tesne pred smrťou na talianskej mafii, za najpravdepodobnejšiu som považoval verziu, že ho nechala odpraviť ‘Ndrangheta. Ako druhú v poradí som pripúšťal objednávku zo strany albánskej mafie, o ktorej Kuciak tiež všeličo vedel – a chystal sa to napísať. Kočnera som mal v priečinku až na treťom mieste, keďže som nepredpokladal, že po verejných vyhrážkach môjmu kolegovi by sa vystavil riziku, že bude ako hlavný podozrivý prvý na rane.
 
Keby som mohol vrátiť čas, Jano Kuciak by dostal ochranku i proti svojej vôli, hoci primárne sa mal oňho postarať štát. Možno by sa zvyšok života presúval v opancierovaných autách ako taliansky investigatívec Roberto Saviano, ktorý už niekoľko rokov prespáva v izbe bez okien, nikam nechodí, s nikým sa nestretáva. Nebol by to síce život, skôr väzenie, ale Jano by bol stále telom aj dušou medzi nami. Raz by zrejme napísal o slovenskej mafii v barančom rúchu i knihu, ktorá by sa stala bestsellerom. Po násilnej smrti Jana a Martiny nám nezostáva iné ako veriť, že nakoniec zvíťazí nielen pravda, ale i spravodlivosť, hoci to ešte bude dlhý boj.

Marek Vagovič: Vlastnou hlavou 2 Marek Vagovič v rozhovore pre JÁDU hovorí o tom, ktorá z káuz opísaných v knihe mu dodnes nedáva spávať, prečo si myslí, že slovenská polícia má konečne rozviazané ruky a prečo sa slučka okolo bývalého premiéra Roberta Fica sťahuje:


Rozhovor s Markom Vagovičom: „Každý deň s napätím očakávam, koho ďalšieho zoberie NAKA“

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.