Utečenci v Turecku Pomáhať tam, kde iní odvracajú zrak: „Je to na hovno“

Provizórne zriadené tábor na grécko-tureckej hranici v marci 2020
Provizórne zriadené tábor na grécko-tureckej hranici v marci 2020 Foto: © Josoor

Vlastne to mal byť celkom normálny rok v zahraničí: zoznámiť sa s novými ľuďmi na univerzite, vyskúšať si čerstvo naučené turecké slovíčka, cez víkendy spoznávať mesto a krajinu. Lorenz Böttcher (22) je od septembra 2019 zapísaný cez program Erasmus+ na Istanbulskej univerzite. Našiel si izbu v prenajatom byte a intenzívne sa pripravoval. Potom sa však vyostrila situácia na grécko-tureckej hranici a zakrátko aj situácia v dôsledku epidémie. Lorenzov život v Turecku sa prevrátil naruby.

Koncom februára turecký prezident Erdoğan oznámil, že Turecko nebude stáť v ceste utečencom, ktorí chcú cestovať do Únie. Grécko reagovalo zatvorením hranice. Do krajiny sa nemal dostať už nikto. Zároveň sa však tisíce ľudí vydali na cestu práve do Grécka. Podľa novinárov turecké orgány aktívne dopravovali ľudí do pohraničného regiónu. V marci došlo k masívnemu násiliu voči utečencom. Grécke orgány použili slzný plyn, odopreli prichádzajúcim právo požiadať o azyl a poslali ich späť do Turecka.

Zo Saska do Karaağaçu

Medzitým Lorenz Böttcher sedel v Istanbule, takmer 250 kilometrov od diania, a cítil sa bezmocne. Ako študent práva absolvoval už v Berlíne školenie právneho poradcu na tamojšej Refugee Law Clinic a v organizácii sa angažoval aj ďalej. Lorenz pôvodne pochádza z Heidenau pri Drážďanoch. Takzvaná utečenecká kríza v roku 2015 a s ňou súvisiaci vývoj v Sasku – vzostup strany AfD, ktorá sa stala najsilnejšou stranou po voľbách do spolkového snemu v roku 2017 v Sasku, početné útoky na utečenecké tábory a xenofóbne nepokoje v Heidenau v roku 2015 – to všetko ho poznačilo: „Od začiatku boli utečenci v mojom svete spájaní so silným odporom zo strany obyvateľstva – a teda aj s potrebou postaviť sa za humánne a spravodlivé zaobchádzanie s nimi.“

Keď sa Lorenz 11. marca vybral spolu s dvoma mladými ženami, ktoré tiež chceli pomáhať, do Karaağaçu, nemal žiadny konkrétny plán. Dedina Karaağaç je predmestím Edirne v pohraničnom trojuholníku Turecko – Grécko – Bulharsko. Bližšie k hranici sa už nedá dostať. Raz v noci a hmle preskúmavali okolie a potom jednoducho prešli svojím požičaným autom okolo cestnej kontroly. V spätnom zrkadle stále videli blikajúce svetlá, potom rýchlo dorazili do mesta a stratili sa v premávke. Prvú noc spali v aute, neskôr im jeden priateľský neznámy zaplatil hotelovú izbu.

V Karaağaçi rýchlo natrafili na prvých utečencov, ktorí čakali v dlhých radoch pred supermarketom alebo nabíjali svoje mobilné telefóny v malých vykúrených kaviarňach. Ich pohľad vás prinútil spomenúť si na teplú sprchu z predchádzajúceho večera a mať pri tom zlé svedomie. „Podchladení, kašľajúci, zablatení – videli ste ľudí, ktorí práve prišli z Džungle,“ spomína si Lorenz. Džungľa, ako prezývali utečenecký tábor na hranici, bola skrytá pred spoločnosťou. Zvonku nebol dovolený vstup žiadnym neoprávneným osobám, utečenci mohli vyjsť von iba raz alebo dvakrát týždenne. A keď mohli, prišli do Karaağaçu.

Lorenz Böttcher Lorenz Böttcher (Skype) | Foto: © privat

Zrušenie tábora pod zámienkou koronakrízy

Z darov, ktoré Lorenz a jeho kolegyne zozbierali najskôr medzi priateľmi a príbuznými a neskôr aj prostredníctvom sociálnych médií, nakúpili humanitárnu pomoc: prikrývky, potraviny, nápoje, lieky, oblečenie a hygienické potreby. Distribuovali ich v dedine alebo na ceste k hraničnému prechodu. „V tábore nič také nebolo. Všeobecne platí, že všetkého bolo príliš málo alebo mnohé veci chýbali úplne: nedostatok prikrývok, ktoré aj tak prišli neskoro, žiadne stany, žiadna lekárska starostlivosť, žiadna možnosť umyť sa a len niekoľko mobilných toaliet pre zhruba 20 000 ľudí. Všade sa muselo stáť v rade. A chladné a mokré ročné obdobie všetko ešte zhoršovalo“, hovorí Lorenz. Od utečencov bolo cítiť vďaku, od obyvateľov mesta rešpekt a podporu. Vysoký Nemec vzbudil hneď pozornosť: viditeľne cudzinec, ale nie utečenec. To niektorých miestnych obyvateľov iritovalo.

Pobyt v Karaağaçi trval iba dva týždne. V polovici marca EÚ prisľúbila Turecku ďalšie finančné prostriedky na „starostlivosť o utečencov“ – a pandémia koronavírusu sa dostala aj do Turecka. Lorenz sa musel vrátiť do Istanbulu, jeho kolegyne späť do Nemecka. „Na začiatku pandémie bol v Turecku trochu rozšírený názor, že Boh bude nad moslimským svetom držať ochrannú ruku,“ spomína Lorenz. „A utečenci mali rôzne akútne, väčšie problémy ako nejakú chorobu, o ktorej sa v tom čase do značnej miery len špekulovalo.“

No potom, koncom marca, boli provizórne zriadené tábory zrušené a vypálené, časť z nich aj násilím. Ľudí rozmiestnili po celej krajine do nútenej karantény v skôr zriadených táboroch, väzniciach a telocvičniach. „Stále sa tvrdí, že to všetko možno pripísať iba korone. Do dnešného dňa si však myslím, že je to len zastieranie skutočnosti,“ hovorí Lorenz. „Nové rokovania s EÚ sa už skončili a ľudia, ktorých presunuli na hranicu ako šachové figúrky, sa zrazu stali zbytočnými.“

V Karaağaçi čakali utečenci v dlhých radoch pred supermarketom. V Karaağaçi čakali utečenci v dlhých radoch pred supermarketom. | Foto: © Josoor

Prikovaní k písaciemu stolu

Zatiaľ čo niektorí z jeho spolužiakov prerušili svoj rok v zahraničí, Lorenz sa stále snaží robiť čo najviac. Protipandemické opatrenia to však vôbec neuľahčujú. Turecko nariadilo paušálny zákaz vychádzania pre ľudí vo veku nad 65 a menej ako 20 rokov. Okrem toho zaviedlo zákaz vychádzania cez víkendy a obmedzenie cestovania platné pre veľké mestá. Z Istanbulu sa nedá dostať von a nevpustia vás ani dnu. „Momentálne môžeme pomôcť iba ľuďom tu v Istanbule,“ vysvetľuje Lorenz. Dopyt je pritom obrovský. „Ak utečencov cez víkend chytia počas zákazu vychádzania a vyložia niekde na vidiecku cestu, stanú sa z nich takpovediac bezdomovci. Štát ich tam jednoducho necháva. A ak sa aj dostanú na najbližšiu autobusovú stanicu, nejazdia odtiaľ kvôli koronavírusu žiadne autobusy. Takže sa už nevrátia do miest, v ktorých sú registrovaní, majú rodiny a uviaznu uprostred ničoho. A my nemôžeme prísť za nimi, nemôžeme nič urobiť. Je to úplne na hovno.“

Lorenz je znepokojený, najmä pokiaľ ide o distribúciu potravín: „Nemôžete ju odložiť, sú na jedlo odkázaní.“ Vždy, keď je to možné, distribuuje spolu s organizáciou Common Sense Initiative šošovicu, obilniny, olej, soľ a cukor – základné potraviny, ktoré sú lacné, no pre mnohých utečencov aj tak príliš drahé. Zbiera na to spolu so svojimi kolegami finančné príspevky, vďaka svojim kontaktom z obdobia na hranici koordinuje prácu lokálnych organizácií, snaží sa propagovať svoje aktivity a na blogu organizácie Josoor, ktorá mu pomáhala pri zbierke finančných príspevkov, publikuje príbehy utečencov, ktorých tu spoznal.

Vyhrnuté rukávy v teréne vystriedali početné videokonferencie a chaty. Lorenz síce našiel veľa nových aktivistov, ale všetkých nový spôsob práce vyčerpáva: „Nevnímame samých seba ako ľudí, čo rozhodujú od stola,“ hovorí Lorenz, „vôľa pomáhať v teréne je to, čo nás dalo dohromady. Na druhej strane sú utečenci zasiahnutí krízou roztrúsení po celej krajine a my im nemôžeme spoločne ani efektívne pomáhať.“


Slzný plyn proti utečencom na grécko-tureckej hranici Slzný plyn proti utečencom na grécko-tureckej hranici | Foto: © Josoor

Nenávisť na internete, streľba na hranici

Nové spôsoby práce online prinášajú so sebou aj iné negatíva: „Po rozhovore s jednou nemeckou televíznou stanicou som dostal prvú nenávistnú reakciu priamo ako súkromnú správu na Facebooku: „Ty komunistická sviňa!“ Niekedy sa nás tiež grécka tlač pokúšala vykresliť ako pašerákov alebo ako bábky riadené tureckou vládou. Následne na Facebooku a Youtube došlo k spŕške hejtov z pravicového spektra.“ Josoor preto čiastočne deaktivoval komentáre na svojich vlastných kanáloch. Aj pod rozhovorom na YouTube kanáli #funk, sieti pre digitálny obsah televízií ARD a ZDF, sa okrem mnohých pozitívnych komentárov objavili aj nenávistné príspevky. Lorenz a Josoor príspevky vyvracali právnymi znalosťami o Ženevskom dohovore o právnom postavení utečencov a osobnými príbehmi, ktoré zdokumentovali.

Od priateľov doma dostávajú na Facebooku veľa lajkov. Lorenz poskytol médiám dva rozhovory, ktoré mali široký dosah. Inak však väčší záujem chýba. Lorenz to berie športovo: „V nemeckých médiách vôbec nezaregistrujete, čo sa deje v Turecku. Do istej miery sa to dalo očakávať. Tiež sa zdá, že záujem mnohých Nemcov bez prisťahovaleckého pôvodu sa končí na vonkajších hraniciach EÚ.“ Lorenz by však očakával väčšie protesty proti takmer vojnovej situácii na hranici a proti katastrofálnemu zaobchádzaniu s utečencami „najmä v bubline, v ktorej sa zvyčajne pohybujem.“ Prioritu však mali požiadavky utečencov na gréckych ostrovoch. „Niežeby to nebolo dobré,“ hovorí Lorenz. „Ale práve preto, že naše prosby majú veľmi málo spoločného s koronavírusom, zakrýva si Európa pred tým oči. Pritom tu bolo úplne jasne porušené tabu, na ľudí tu strieľali ostrými! To pôvodne žiadali političky zo strany AfD Frauke Petry a Beatrix von Storch, čím sa vtedy postarali o škandál mesiaca. Dnes, o štyri roky neskôr, to už nikoho nezaujíma, hoci sa to skutočne deje.“
 

Cesta späť do vlastného života

Ak sa pomedzi to všetko spýtate Lorenza, čo sa vlastne udialo s jeho semestrom v zahraničí, takmer nebadane sa strhne. Svojimi projektmi je zaneprázdnený sedem dní v týždni, takže na kurzy, ktoré sa konajú z dôvodu koronakrízy online, nemá takmer žiadny čas. „Počas víkendov, keď som nemohol vychádzať von, som nejaké veci dohnal. Ale v podstate na to momentálne nemám nervy“, priznáva. Projekty s utečencami teraz určujú celý jeho život. Prísne delenie pracovného a súkromného života počas home officu by bola márna snaha.

„Na jednej strane už vlastne nemám žiadny súkromný život. Spolubývajúci ma kvôli môjmu kontaktu s toľkými utečencami zo strachu z koronavírusu vyhodili z bytu, teraz žijem sám a nemám čas ani na koníčky, ani na priateľov. Na druhej strane to všetko nevnímam ako prácu. Nezarábam na tom žiadne peniaze a nemám pocit, že som si túto činnosť vedome vybral, akoby som si vyberal prácu. Vnímam to skôr ako zodpovednosť. To, samozrejme, neznamená, že je to menej namáhavé, ale nemám pocit, že sa musím snažiť oddeliť svoju privátnu sféru od pracovnej.“

Napriek tomu Lorenza niekedy jeho zážitky dobehnú. „Prvých pár dní sa mi veľa snívalo o vojne. K veľmi vážnej traumatizácii nakoniec nedošlo, pravdepodobne preto, že sme nikdy neboli priamo v Džungli alebo na hranici.“ Príbehy jednotlivcov sa ho dotýkajú, o tom niet pochýb. No veľa času na premýšľanie neostáva, stále je čo robiť. A Lorenz sa do práce priam vrhá: „Pokiaľ sa každý deň snažím dostať zo seba všetko, čo môžem ľuďom dať, som veľmi spokojný. Ak urobíte všetko, čo je vo vašich silách, nemusíte sa neskôr samých seba pýtať, či ste skutočne urobili dosť.“

V lete sa Lorenz vráti do Berlína. Späť na univerzitu, späť do sveta, v ktorom všetko utrpenie, ktoré videl, musí ustúpiť pred talkšou s virológmi, reportážami o priaznivcoch konšpiračných teórií a diskusiami o očkovaní. Lorenza budú obrazy a príbehy naďalej sprevádzať. A bude sa aj naďalej zasadzovať za ľudí. Jeho veľkým cieľom po štúdiu je stať sa advokátom pre ľudské práva.

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.