Moderné urbanistické plánovanie a ľudia  Prečo sme sa stratili vo vlastných mestách a ako v nich začíname hľadať cestu k sebe

Hádam každý z nás tuší, že prostredie, v ktorom žijeme, nejakým spôsobom ovplyvňuje psychiku a celkovú kvalitu života. Preto sa snažíme svoje bývanie nielen udržiavať čisté, ale si ho aj skrášľovať a zútulňovať. Meniť domov na svoj obraz. Dokážeme však takto meniť aj bytovky, obytné štvrte, alebo celé mestá? Ako je možné, že sme ich vybudovali tak, že sa v nich nemáme dobre? Prečo sme sa v mestách prestali cítiť ako doma?

Odpovede a zároveň riešenia ponúka environmentálna psychológia, pomerne mladá vedná disciplína. Jej základom je práca s faktom, že prostredie má signifikantný vplyv na ľudské zdravie a myseľ. Výskumy ukazujú, že oveľa väčší, než sme tušili. Doma, na ulici, v práci. Všade.

Slovenský psychológ architektúry Michal Matloň dáva obytný či životný priestor do priamej súvislosti so zdravím. „Keď sa dlhodobo pohybujete v prostredí, ktoré generuje chronický stres, môžete následne čeliť problémom mentálneho aj fyzického zdravia. A stres generuje prevažná časť dnešného mestského prostredia v exteriéroch aj interiéroch,“ hovorí.
Touto cestou sme sa podľa Michala Matloňa vydali výraznejšie v 20. storočí, keď sme v architektúre a mestotvorbe začali masovo odmietať praktiky z minulosti, založené na prirodzených limitoch a potrebách ľudského tela a mysle. Pôvodne sa dávala väčšia váha citlivému vnímaniu toho, aký pocit, či akú emóciu daný priestor vzbudzuje. Dôležitým stavbám sa venovalo viac pozornosti a premýšľania o tom, ako budú pôsobiť na život obyvateľov. „V modernej architektúre prestali dostávať priestor citliví a vnímaví ľudia. Architektúra sa začala sústreďovať na technickú časť a na moderno-umeleckú časť. Moderné umenie sa pritom odtrhlo od klasického vnímania krásy. To nie je samo o sebe zlé, ale v spojení s architektúrou ju to odtrháva od každodennej ľudskej reality.  To, ako teraz vyzerá a pôsobí naše prostredie, je toho dôsledkom“, vysvetľuje.
 
Ešte ďalej zašiel izraelský architekt a výskumník Itai Palti, keď prirovnal spôsob, akým tvoríme mestá, k príbehu o Frankensteinovi, ktorý oživil potenciálne nebezpečné „monštrum“. Tým chcel naznačiť, že si často neuvedomujeme, čomu dávame život, keď navrhujeme mestá. V našom triumfálnom urbanizme sme nevedomí. Preto sa priestor, ktorý sme stvorili, môže obrátiť proti nám ako netvor.

Palti je zakladateľom hnutia Conscious Cities (Vedomé mestá) a popularizátorom využívania poznatkov neurovedy v architektúre a urbanistike. Z jeho pohľadu mestá nie sú odrazom zámeru obyvateľov, ale architektov realizujúcich vôľu svojich klientov. A práve v tom vidí prapríčinu dizajnu miest a obydlí, ktorý neslúži zdraviu jeho obyvateľov. Rozdelenie moci či vplyvu na tvorbu miest je extrémne vychýlené. 
Podľa Paltiho robíme chybu, keď prijímame ideu, že dobrý architekt je niekto, kto dokáže vnímať budovu ako samostatný objekt: „Keď hovoríme o architektoch, tak si ich predstavujeme ako nejakých bohov. To je presný opak toho, čím by mali byť. Architekti by sa mali stať neviditeľnými. Mali by byť prostredníkom pre komunity, ktorým pomôžu dosiahnuť ich potreby a túžby.“

Práve „control and choice“, teda možnosť voľby a kontroly je jedným z faktorov pri tvorbe prostredia prospešného ľuďom. Prostredníctvom participácie môže byť človek zapojený do procesu návrhu bytu, domu, vnútrobloku, či celej štvrte. Podľa Michala Matloňa je dôležité, aby sa architekt do hĺbky pýtal a dokázal do dizajnu vložiť špecifiká, vkus a potreby budúcich obyvateľov. Niektoré túžby totiž môžu bez hlbšej reflexie odrážať len určitý módny trend, ktorý v skutočnosti nepomôže vytvoriť pocit pohody. „Súčasťou témy je aj vytváranie možností ovplyvňovať a meniť priestory, ktoré sú už hotové. Ľudia potrebujú svoj priestor upravovať podľa seba. Dnes to žiaľ často nie je možné, či už v bytovkách alebo kanceláriách,“ konštatuje environmentálny psychológ.

Keď máme splnené základné podmienky zdravého priestoru, môžeme sa venovať ďalším faktorom, ktoré z neho robia psychologicky zdravý priestor.

Obrovská, až 80 rokov trvajúca štúdia Harvardovej univerzity, ktorá skúmala faktory predlžujúce ľudský život, prišla s jedným prekvapujúcim zistením. Ukázalo sa totiž, že počas starnutia sú pre naše zdravie a dobrý život rozhodujúce spoločenské väzby a sociálne prepojenia. Okrem správnej životosprávy sú to práve dobré vzťahy, ktoré nás udržiavajú zdravšími a šťastnejšími. Fungujú ako nárazník proti životnému stresu, čím chránia celkové zdravie.

Poznatky environmentálnej psychológie ukazujú, že priestory, v ktorých žijeme, dokážu sociálne väzby ovplyvniť. „Nepostarajú sa o to, aby tieto vzťahy vznikli,“ uznáva Michal Matloň, „o to sa musia postarať ľudia. Avšak priestor môže nadväzovanie a udržiavanie vzťahov buď podporovať, alebo naopak znižovať pravdepodobnosť ich vzniku.“  Ako príklad uvádza priestory v bytovkách alebo okolo nich. Postavené sú často bez vedomia o tom, ako podporovať spoločenské väzby, prípadne sledujú výhradne ekonomický zámer. Všetkých susedov spája jedna dlhá chodba a jediný človek, ktorý prejde celým týmto priestorom, je ten, kto býva na jeho konci. Susedia sú niekedy rozdeľovaní všelijakými bezpečnostnými bránami. Pravdepodobnosť, že sa tu potom ľudia stretnú je minimálna. Keď sa aj stretnú, vzájomná konverzácia ustúpi potrebe rýchlo sa dostať preč z nepríjemného a prázdneho priestoru.

„Lenže aj chodba sa dá navrhnúť tak, aby nebola výlučne tranzitným priestorom. Aj chodba môže byť miesto, kde sa dá stráviť príjemný čas napríklad v rozhovoroch so susedmi. To isté platí o vertikálnej separácii. Keď ľudí rozdelíme na 30 poschodí, nebudú si tak blízko, ako keby boli rozdelení horizontálne.“
 
Podobne ako chodby, hlavne na presun slúžia aj mnohé ulice. To môže byť pozostatok toho, ako sa verejný priestor vnímal v 20. storočí. Modernistický prístup videl ulice ako tranzitný priestor pre presun autami z jednej štvrte, ktorá mala byť obytná, do druhej, ktorá mala byť pracovná, do tretej, ktorá mala byť obchodná a v lepšom prípade aj do štvrtej, ktorá mala slúžiť zábave a relaxu. V takto navrhnutých mestách sa ľudia prestali cítiť príjemne, odcudzili sa.

„Práve preto sa vraciame k analógii, že dobrý verejný priestor, povedzme námestie, by mal fungovať ako veľká obývačka,“ vysvetľuje Matloň. Aby sa tam človek cítil príjemne a stretával sa s ďalšími ľuďmi, takýto priestor musí poskytovať príležitosti na posedenie si, navodzovať pocit bezpečia a čiastočne aj súkromia. Obývačka však okrem kvalitného obsahu potrebuje aj steny, ktoré ju definujú, a ktoré sú samy o sebe zaujímavé. V prípade verejného priestoru plnia túto funkciu fasády budov. V modernistickom ponímaní však boli verejné priestory skôr rozliatou medzerou, ktorá ostala medzi rozmiestnenými budovami.

Dánsky urbanista Jan Gehl, legenda mestského plánovania zameraného na človeka, zašiel ešte ďalej, keď dobré mesto prirovnal k dobrej párty. „Ľudia tu zostávajú dlhšie, než je nevyhnutné, pretože si užívajú,“ povedal. Naplniť verejné priestory životom je podľa neho zásadné: „Znamená to, že ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev sa budú prirodzene stretávať na uliciach, námestiach a v mestských parkoch. Takže môžete vidieť, do akej spoločnosti patríte. Môžete vnímať svojich spoluobčanov z očí do očí, ako sa venujú každodennému životu.“

Ďalším princípom, ktorý v mestách pomáha pocitu duševnej pohody, je biofilický dizajn, respektíve architektúra založená na biofílii. Tú definoval americký biológ Edward O. Wilson ako „vrodené emočné spojenie ľudstva s ostatnými živými organizmami.“ Príroda má preto na ľudí terapeutický účinok. Napríklad počas prechádzky lesom sa dokážeme lepšie sústrediť. Podobne to funguje, keď vo svojom okolí zažívame dostatok prírodných prvkov.

„Funguje to preto, lebo ľudské mozgy sú na život v prírode stavané. Príroda nie je minimalistická, dáva nám bohaté vizuálne stimuly. Je organizovaná, vieme v nej nájsť vzory, symetriu, fraktálovú geometriu. Mozog je na tieto vzory evolučne natrénovaný a dokáže ich chápať, vďaka čomu sa cíti viac ako doma. Tradičná architektúra, ktorú teraz znovuobjavujeme, v podstate hackuje mozog a využíva tieto princípy. Tie potrebujeme znovu dostať do architektúry,“ argumentuje Michal Matloň.

Dobrým príkladom takýchto priestorov sú tradičné a v súčasnosti ožívajúce bratislavské vnútrobloky. V rámci týchto priestorov možno sledovať nepreberné množstvo spôsobov, ktorými si ľudia upravujú svoje pavlače, balkóny, záhradky a podobne. Naopak, moderná architektúra často nie je pripravená na to, aby si ju ľudia modifikovali. Keďže si zakladá na čistých líniách a minimálnom počte detailov, obyvatelia svojím vplyvom narúšajú predstavu architekta. Výsledok potom nevyzerá tak dobre. Environmentálny psychológ to zdôvodňuje tým, že architekti často premýšľajú na úrovni čistého priestoru, ale nie ľudského života.
Historická architektúra (alebo nová, postavená na týchto princípoch) má viac detailov, viac rôznorodosti a využíva viac prírodných materiálov. Je v nej zakomponovaná akoby prirodzená a ľudská nedokonalosť. Človečina, povedzme. To sú dôvody, pre ktoré Michal Matloň tvrdí, že tieto stavby znášajú lepšie, keď si do nich ľudia vkladajú vlastné prvky a prispôsobujú ich tak svojmu životu. Zároveň lepšie znášajú fyzické opotrebenie a poškodenie, patina tu nie je nič negatívne. 

Architektonické princípy, ktorých centrom pozornosti je človek, sa prirodzene využívajú v čoraz populárnejších konceptoch 15-minútové mesto, či Soft city (Prí/Jemné mesto). Z pohľadu psychológa architektúry dávajú zmysel: „Sú to moderné názvy pre veci, ktoré by mali byť samozrejmé. Prirodzene je dobré, keď sa ľudia v mestách rýchlo dostanú tam, kam potrebujú, pešo alebo bicyklom. Soft City je obhajoba tradičnej mestskej štruktúry s malými blokmi, hustou sieťou menších pokojnejších ulíc, kde môže vzniknúť život, a vnútroblokov, ktoré poskytujú poloverejný priestor. Tieto princípy tu existovali, ale ak ich chceme znovu presadiť, možno potrebujeme tento nový názov.“

To samozrejme neznamená, že by sme sa mali vrátiť do minulosti a stavať to, čo kedysi. Nepochybne je však užitočné pozrieť sa na to, ako sa mestá a obydlia navrhovali a aké sú kvality a princípy architektúry, ktorej zámerom je pohoda jej konečného užívateľa. Či už ju nazveme „zameraná na človeka“, „vedomá“, „biofilická“ alebo „empatická“, jej benefity sa ukazujú na úrovni psychického aj fyzického zdravia.

október 2024