Obklopujeme sa čoraz väčším množstvom vecí, ktoré sme v určitom okamihu považovali za užitočné alebo pekné. Napokon sa dostaneme do bodu, keď pomôže len sa vecí radikálne zbaviť. Alebo si zaobstaráme novú skriňu, aby sme si mohli dokupovať ďalšie veci. Prečo si myslíme, že nás robí konzum šťastnými?
Petri mal 26 rokov, keď sa s ním jeho priateľka rozišla. Hľadajúc nejaký zmysel sa rozhliada po svojom byte a napokon sa rozhodne: niečo sa musí zmeniť. Mladý Fín napchá všetok svoj majetok do skladu. Na začiatku experimentu sedí nahý vo svojom prázdnom byte – žiadna posteľ, žiadne oblečenie, žiadna vidlička, žiadny toaletný papier. So sebou samým uzavrie radikálnu dohodu: počas jedného roka si smie vziať naspäť vždy iba jeden predmet denne. Režisér Petri Luukkainen nakrútil o svojom nadmernom konzume v roku 2015 dokumentárny film My Stuff a položil si otázku: Čo vlastne skutočne potrebujem?Na severe sú na tom mnohí podobne ako Luukkainen. Bez ohľadu na to, koľko človek v skutočnosti zarobí, spotrebúva čoraz viac – a veľa z toho, čo končí v skutočných alebo virtuálnych nákupných košíkoch, nemá už dávno nič spoločné s našimi potrebami. Nakupovanie sa stalo záľubou a na sociálnych sieťach je samostatným žánrom. Môžeme sledovať ľudí pri tom, ako v prehnanej nákupnej horúčke míňajú obrovské množstvá peňazí. Pre niektorých tieto veci znamenajú iba krátkodobé šťastie, iní doslova stratia prehľad o tom, čo majú a čo skutočne potrebujú, a niektorí sa od určitého okamihu ocitnú v pasci a svojím majetkom sú doslova ovládaní.
Každý, kto sa dostane do tohoto bodu, by sa mal porozprávať s Ritou Schilkeovou. „Predstavte si, že tu všetko zhorí,“ hovorí Berlínčanka, ktorá desať rokov pracuje ako poradkyňa pre upratovanie a poriadok a pomáha ľuďom pri triedení a vyhadzovaní vecí. „Čo sa potom stane?“ Rita sa prudko nadýchne a povie: „Vlastne nič. Sú to iba veci. Jednoducho veci.“ Berlínčanka Rita pracovala veľa rokov v oblasti psychiatrickej starostlivosti. Priateľsky, ale odhodlane vedie tých, ktorí sa rozhodli radikálne upratať: „Som rozhodný človek,“ hovorí Rita. „Sú ľudia, ktorí len rozprávajú a rozprávajú. Keď prídem ja, okamžite začnem pracovať a niekedy som možno až príliš rýchla. Niekedy ani neostane čas, aby som urobila fotografiu pred a po uprataní.“
Rita si najskôr myslela, že by mohla pomáhať najmä ľuďom, ktorí boli po smrti partnera alebo príbuzných zavalení majetkom, čo po zosnulých ostal. Čoskoro sa ukázalo, že keď niekto zomrie, zvyčajne sa po ňom všetko kompletne vyprace. Rita však nie je upratovačka ani pomocníčka v domácnosti. Jej profesionálna oblasť bola v tom čase v Nemecku stále pomerne nová. „Až s príchodom Marie Kondo táto téma potom priam explodovala,“ hovorí 57-ročná Rita. V roku 2013 vyšli knihy japonskej odborníčky na upratovanie Marie Kondo prvýkrát v nemčine, v roku 2019 uviedol Netflix seriál Upratovanie s Marie Kondo, ktorý okolo jej metód a vypratávania vyvolal poriadny rozruch.
Metódy Marie Kondo nie sú výnimočné iba kvôli systematickému prístupu a pozdvihnutiu hodnoty domácich prác. Japonka nimi priblížila západným zákazníkom a zákazníčkam aspekty šintoizmu a animizmu: veciam, ktorých sa zbavujeme, by sme sa mali poďakovať a rozlúčiť sa s nimi. Práca Marie Kondo sa medzičasom zmenila na obchodné impérium s rôznymi workshopmi a školeniami – trend, ktorý Rita Schilkeová cíti aj v rastúcej konkurencii v tejto oblasti.
Je to balast v duši
Jej klienti sú veľmi rozmanití. Niektorí sú stáli zákazníci, ktorých navštevuje raz za niekoľko mesiacov, väčšinou kvôli nejakému väčšiemu projektu, ako napríklad zaprataný dom alebo obrovské kopy papierov z účtovníctva a nezatriedených šanónov. Z niektorých zákazníkov sa vykľujú takzvaní messies, iní si ju zase rezervujú iba raz. Mnohí potrebujú základné poradenstvo: „Mám zákazníkov, ktorí majú okolo tridsiatky a veľmi jasne hovoria, že sa nikdy nenaučili upratovať,“ hovorí Rita. V niektorých prípadoch je to otázka výchovy, pretože ak niekto ako dieťa vyrastá v domácnosti s personálom a opatrovateľkami, je možné, že bude v dospelosti menej samostatný. K tomu prirátajte stres v práci a v rodine – doma jednoducho vládne všade naokolo chaos: „Je to balast v duši,“ hovorí Rita. „Ten balast si berieme každý večer so sebou do postele a znova s ním vstávame.“ Domov príde človek vyčerpaný a tam ho zase čakajú neurobené domáce práce. Oná hromada, „ktorú ešte musí upratať,“ hovorí Rita. Je to frustrujúci kolobeh, ktorý sa musí prerušiť.
Rita Schilke pracuje desať rokov ako poradkyňa pre upratovanie a poriadok. | Foto: © Angelika Jürgens
Prečo však vôbec máme toľko vecí, ktoré sa u nás len hromadia? „Keby si naozaj každý kúpil to, čo skutočne potrebuje, obchodníci a podnikatelia by mali problémy,“ hovorí Gerhard Raab, profesor marketingu a obchodnej psychológie na Ekonomickej univerzite v Ludwigshafene. Téme konzumu sa venuje už 25 rokov. „Konzum zaznamenal v posledných desaťročiach spoločenský vzostup a pre mnohých spotrebiteľov sa s ním čoraz viac spája princíp: nakupujem, teda som,“ hovorí Gerhard Raab. V zásade je však dobré, že sa ľudia v tejto krajine môžu tešiť z hmotného blahobytu. Má to však háčik: spotrebúva sa stále viac, a to aj na úkor životného prostredia a tých, ktorí spotrebný tovar vyrábajú. Podľa odborníka na marketing značkový tovar pre mnohých stále znamená predovšetkým sebahodnotenie a sebaprezentáciu a táto potreba existuje bez ohľadu na príjem: „Konzum a vlastníctvo určitých značkových výrobkov je témou v každej spoločnosti.“
Konzum sa sám inscenuje
Dnes však konzum nie je už len záležitosť drahých prestížnych predmetov, ako sú autá alebo kabelky. Konzum sa už nespája s tým, čo si myslíme, že potrebujeme: „Konzum je obrazom a predpokladom spoločenskej účasti a je silne symbolicky nafúknutý. Nakupovanie symbolizuje odmenu, veľkosť, samostatnosť, hojnosť a istotu,“ napísal Gerhard Raab v roku 2004. Konzum starších generácií sa nám dnes javí ako takmer zastaraný. Ten, kto potreboval nové nohavice, išiel do najbližšieho butiku, pri výbere pracieho prostriedku sa človek občas nechal uniesť reklamou a pri kúpe auta stavil na prestížnu značku. Všetkého bolo menej, často nákladnejšie alebo len dočasne dostupné. Vzostup online obchodovania na konci 90. rokov však umožnil kedykoľvek si kúpiť akýkoľvek produkt na svete. Takáto dynamika poháňa aj výrobu tovaru, vyrába sa čoraz viac a čoraz lacnejšie, najmä v Ázii. Značka „Made in China“, kedysi symbol nízkej kvality, sa v priebehu rokov dokonca zmenila na masovú spotrebiteľskú značku. Veľa z toho, čo bolo kedysi dosť drahé – oblečenie alebo elektronika – tak zlacnelo, že to hneď po zakúpení skončilo v skrini a zapadlo prachom alebo sa nakoniec vyhodilo ešte nepoužité.Tlak konzumu sa zvyšuje aj v dôsledku obrovskej masy dostupného tovaru. Obchody a webshopy lákajú na čoraz častejšie zľavy, bezplatnú dopravu a akciové dni ako čierny piatok alebo sezónne výpredaje. Marketing sa spolieha na osobné vzťahy s hviezdami alebo influencermi, ako aj na najjednoduchšie impulzy: Kúp to! Vyber si! Dopraj si! Požadovaná nálada pri nakupovaní je euforická, naliehavá, ba priam detinská. Niekedy jednoducho stačí tie „správne“ značky pompézne naaranžovať: dizajnové oblečenie je požičané, limuzína prenajatá a rolexky sú len napodobenina. Konzum sa čoraz viac inscenuje ako zážitok, ako činnosť či dokonca ako identita, ktorá má len veľmi málo spoločného s otázkou: Čo vlastne potrebujem?
Kúpiť či nekúpiť – to je otázka
Niektorí stratia nad nákupným šialenstvom kontrolu a prepadnú priamo „nákupnej horúčke“, ako sa ľudovo nazýva patologické nákupné správanie. Aktuálne výskumy predpokladajú, že v Nemecku je okolo 600.000 až 800.000 ľudí závislých od nakupovania – a rovnakému počtu hrozí, že k závislosti od nakupovania skĺznu. Gerhard Raab dokonca prirovnáva závislosť od nakupovania k hazardu: „[Niektorí ľudia] pociťujú okamžité uspokojenie alebo spokojnosť v okamihu hrania alebo nákupu. Môžu si niečo vybrať, sú vo vysnívanom svete, v akomsi svete fantázie,“ hovorí profesor Raab. „Je to vzrušujúci pocit, môžete rozhodovať a môžete si niečo dopriať.“ Pritom už nie je dôležité, či si tieto nové veci môžete dovoliť aj po niekoľkohodinovej nákupnej orgii – kreditné karty alebo požičané peniaze umožňujú takéto rýchle nákupy. Gerhard Raab by si preto želal „zvýšenú podporu spotrebiteľskej kompetencie“, aby sa ľudia vedeli rozhodovať nezávislejšie.Pri spostredkovávaní takejto kompetencie sa vyžaduje aj spolupráca škôl a základná zodpovednosť jednotlivca: „Ak sa my ako spotrebitelia vedome rozhodneme, potom sa prispôsobia aj podnikatelia,“ hovorí profesor Raab. Politika a podnikatelia musia však tiež prispieť svojím dielom – napríklad väčšou transparentnosťou v tom, ako a kto vyrába náš spotrebný tovar.
Poradkyňa pre upratovanie Rita Schilkeová sa okrem toho, že je veľkou fanúšičkou mobilných domov tiny house, vyhýba predovšetkým impulzívnym nákupom vďaka disciplíne: namiesto toho, aby niečo okamžite kúpila, vráti tovar späť a na druhý deň ho už obvykle nechce. Peniaze radšej investuje do krátkej dovolenky.
Pohľad na politickú a morálnu rolu kupujúcich je pri téme konzumu správny. To však nesmie zbaviť politikov zodpovednosti. Rovnako by sme nemali preniesť riešenie do akejsi vágnej nádeje, že technologický pokrok by nám mohol umožniť budúcnosť bez toho, aby sme sa niečoho museli vzdať. Okrem spotrebiteľskej kompetencie by sa mal presadiť väčší rešpekt k tovaru a jeho trvácnosti, ako aj postupy, ako sa zbavovať vecí, ktoré už nechceme, nepotrebujeme alebo sú poškodené. Človek nemusí začínať hneď tak radikálne ako Petri Luukkainen, ktorý musel každý deň myslieť na to, čo si zo svojej hromady vecí vezme so sebou, aby mohol viesť civilizovaný život. Jedna vec je však jasná: naše spotrebiteľské správanie potrebuje alternatívu, aby sme sa na úkor ostatných a na úkor životného prostredia skrátka vo svojich haraburdách neudusili.
apríl 2021