Pohrebná poézia  O básni a smrti

Je zrejme málo okamihov v živote človeka, v ktorých by poézia mohla hrať tak zásadnú úlohu ako v čase trúchlenia. No v praxi je jej prítomnosť v súčasných pohrebných rituáloch často redukovaná na frázovitosť a pátos, ktoré poskytujú málo útechy. Prečo je to tak a čím by poézia pre nás mohla byť? O týchto otázkach uvažuje jedna z najdôležitejších slovenských poetiek súčasnosti, Eva Luka.

Poézia je všeobecne považovaná za určitý „minoritný žáner“, oproti próze sa číta oveľa menej a hovorí sa, že je určená hlavne pre špecifických vychutnávačov tohto tajomného úkazu. Áno, poéziu môžeme pokladať za úkaz, pretože dokáže vyvolať mocné pocity, aj keď obsahuje iba dva riadky. Je to fenomén, ktorý existuje aj bez deja, bez referencií na vonkajší svet a dokonca aj bez metafor a obrazov. Poézia dokáže utešiť, pozdvihnúť ducha a zmeniť náladu. Je v nej aj niečo slávnostné, nevšedné a nekaždodenné, a taká je aj smrť. Preto smrť a poézia určitou dekadentnou logikou k sebe nerozlučne patria, a preto je tiež prirodzené, že poézia hrá významnú úlohu pri pohrebných rituáloch, či už náboženských alebo sekulárnych.

Možno práve preto, že sa poézia všeobecne číta menej ako próza a že je menej uchopiteľná pre tých, ktorí nie sú na jej čítanie zvyknutí, pri pohrebných obradoch dochádza k problematickému fenoménu. Práve vo chvíli, kedy sa lúčime sozosnulými, vo chvíli stíšenia a sústredenia sa na niečo vyššie, čo nás presahuje, by sila poézie mohla vyznieť mimoriadne. Často však dochádza iba k jej formalizovanému podaniu, či už jej nedostatočne citlivým výberom (zastaralé, frázovité básne, niekedy nejasného pôvodu) alebo nemoderným prístupom k poézii, ktorý rezignoval na jej súčasný medziľudský potenciál.

Verše a útecha

Vo chvíli rituálnej rozlúčky so zosnulým človekom je poézia viac ako bežné slová, ktorými sa usilujeme utešiť a vďaka ktorým sa pokúšame pozdvihnúť nad tragickú okolnosť smrti. Poézia vie viac, vidí viac – a ponúka viac. Básnici a poetky sa od nepamäti zaoberali smrťou viac ako iní smrteľníci, a možno preto sú ich slová pri pohrebných rituáloch vhodnejšie než bežné príhovory.

Keď som mala šestnásť rokov, dostala som sa v jednom moravskom meste na miestny cintorín. S priateľkou sme sa potulovali po stmievajúcom sa prostredí posledného odpočinku ľudí, ktorých sme nepoznali, fascinované tými malými individuálnymi dejinami, ktoré skončili pod kameňmi a hromadami hliny, až sme narazili na jeden náhrobok, na ktorom bolo napísané:

„Je země mrtvých a země těch, kteří žijí, a mezi nimi láska, to je most, ktorý všechno přetrvá a všemu dává smysl.“

Vtedy som si náhle uvedomila, že tento krátky poetický citát mi už navždy bude útechou a oporou pri každej smrti, s ktorou sa počas života stretnem – a tak to aj bolo. (Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že autorom týchto slov bol americký dramatik a spisovateľ Thornton Wilder.)
 

Pohrebná poézia v minulosti

Spomienka na mŕtvych a vzťah k predchádzajúcim generáciám sú neodmysliteľnou súčasťou všetkých kultúr. V našich zemepisných šírkach bývalo v minulosti zvykom čítanie takzvaných pohrebných odobierok. Podľa etnologičky Ľuby Chorvátovej to boli veršované alebo voľné nestrofické útvary tvoriace súčasť pohrebu. Predlohy týchto zľudovených textov pochádzajú pravdepodobne z 18. storočia. Vytvárali ich pohrebné cechy, ktoré sa sústredili na vykonávanie pohrebných obradov. Rozvinuli sa vďaka podpore kňazov v oblastiach západného Slovenska v evanjelickom prostredí, kde ich realizovali výlučne muži (cechmajstri, mládkovia). V rímskokatolíckom prostredí to boli aj ženy, miestami výlučne ženy (tzv. plačky a predspeváčky).

„Záverečné lúčenie sa mŕtveho s jednotlivými členmi rodiny, susedmi, priateľmi je zakončené odobierkou od sveta (A tak vále tobe, vále márni svete dávám, a tak sa s tebú již presmutne rozžehnávám). Pri generačnej transmisii hrala dôležitú úlohu písomná podoba textov. Jazykom bol jazyk liturgie a náboženskej literatúry“ píše Ľubica Chorváthová vo svojom článku Obrad a jeho slovesné útvary ako prameň štúdia sociálnej a etnickej identifikácie.

Pohrebná poézia na Slovensku v súčasnosti

Akú úlohu zohráva poézia v našich pohrebných rituáloch dnes? Urobila som si krátky náhodný prieskum o tom, či sa na Slovensku počas pohrebných obradov v súčasnosti poézia využíva, a ak, akého druhu, kto ju objednáva a kto ju vyberá.

Pani Danica Klesniaková je majiteľkou pohrebníctva Smuta vo Zvolene. V tejto službe pracuje už od roku 1985, začala ako vedúca pohrebníctva, ktoré za minulého režimu patrilo pod komunálne služby. Keďže ju táto práca napĺňala, po nežnej revolúcii, keď už sa mohlo súkromne podnikať, sa zúčastnila dražby pohrebníctva. Pani Klesniaková dala za účelom recitácie básní vo svojom pohrebníctve vyrobiť knihu poézie pre ich vlastné použitie. Jej názov je A dozrel časa autorkou je pani Božena Tesárová. Na bielych stránkach sa striedajú rozmazané fotografie rozličných kvetov a básne typu: „Odložte zármutok, drahí./ Iné sú teraz moje dráhy./ Voľnejší, ľahší je môj let./ Hladím vás myšlienkou, ktorú nevidieť./ To ona šepoce slová rozlúčkové...“ Pani Klesniaková väčšinou na pohrebné obrady vyberá z tejto knihy a tému volí podľa toho, kto a v akom veku zomrel. Básne z knihy zvykla recitovať sama autorka, ale po tom, čo odišla na dôchodok, túto službu zverili inej recitátorke. Výber z básní ponúka pani Klesniaková, ale podľa jej slov si nie každý, samozrejme, poéziu pri obrade želá.

Pohrebníctvo mesta Bratislava Marianum je mestskou príspevkovou organizáciou od roku 1991. Tento podnik s vyše 160 zamestnancami spravuje, udržiava a prevádzkuje 18 cintorínov, bratislavské krematórium a dva vojnové cintoríny. Podľa vyjadrenia riaditeľa organizácie, Roberta Kováča, je zakomponovanie poézie podľa výberu klienta do pohrebného obradu bežnou požiadavkou. „Naši obradníci umenie recitácie ovládajú na vysokej umeleckej úrovni a čerpajú zo skúseností zo svojho vzdelania v oblasti dramatického umenia."

Pán Ján Cíger z Mädokýša pôsobí predovšetkým v Martine, ale vďaka svojej energii a aktivitám je známy po celom Slovensku. Je antikvárom a popritom stíha mnohoraké činnosti – píše básne, vytvára literárne podujatia (najmä pre deti) a ako jediný muž predsedal miestnemu odboru ženského spolku Živena. Pôvodne robil spravodajstvo pre Slovenský rozhlas a glosátora v okruhu Regina Stred. Venuje sa aj literárnej tvorbe a interpretácii textov, a tiež je rečníkom na pohrebných obradoch, pripravuje smútočné príhovory a vyberá básne, ktoré na pohreboch aj recituje. K tejto činnosti ho prizval kamarát, ktorý to už robil a pán Ján túto ponuku bez váhania prijal.

Pán Ján okrem Martina pôsobí na pohrebných obradoch aj vo Vrútkach a v obciach Turca. „Nie každý starosta si trúfa urobiť pohrebnú rozlúčku,“ hovorí. Väčšina rozlúčok, ktoré má pán Ján na starosti, je sekulárnych, ale mnohokrát si ho zavolajú aj na cirkevný pohreb. Na otázku, prečo na pohreby treba poéziu, odpovedá jednoducho: „S poéziou je pohreb krajší.“ Nekrológy si píše sám, má na to pripravený súbor otázok pre rodinu, aby bola rozlúčka čím osobnejšia. Niekedy sa stane, že si rodina pohrebnú reč pripraví sama a on ju len aktualizuje: „Prianie rodiny je zákon.“

Každý pohreb, ktorý má slovom na starosti on, začína poéziou. Prečo? „Lebo je to pekné, ľudí to stlmí do počúvania, zosocializuje s prostredím.“ Keď sa recituje, rakva je zatvorená. Jeho nekrológy sú osobné, vždy si ich starostlivo pripraví „kvôli jednote a bezpečiu“ smútiacich.  Na otázku, čo „bude potom“, odpovedá: „Nevieme, čo bude, keď zomrieme. Ale som presvedčený, že budeme tým, čím sme boli celý život, lebo po nás zostane stopa, priateľstvá, svedectvo o nás samých, pretože každý čin, ktorý urobíme, mení svet.“
 

Formalizovaný jazyk obradov

Je prirodzené, že každá pohrebná služba a každý rečník na poslednej rozlúčke sa k pohrebným rituálom stavia inak. Avšak skúsenosť trúchliacich v súčasnosti sa často nevie napojiť na používanú poéziu, pokiaľ si ju nevyberú, prípadne nenapíšu sami.

Dojímavý príspevok o pohrebe svojho otca mi poskytol mladý slovenský básnik Alfréd Tóth. Na pohreb svojho otca si jeho rodina objednala jednu z košických pohrebných služieb. Niekoľko dní pred pohrebom ich navštívil pán, ktorý mal viesť rozlúčkovú reč. Pýtal sa na rozličné detaily o živote a povahe otca, o jeho charaktere, práci a koníčkoch. Nakoniec chcel vedieť, či si výber básne a piesní, ktoré zaznejú na rozlúčke, urobia sami. Rodina súhlasila a Alfréd mu poskytol vlastnú báseň napísanú pri tejto príležitosti. „Nechcel som, aby počas rozlúčky zazneli verše, ktoré určite prednáša na každom treťom pohrebe a hovorí ich tak dlho, že stratili v jeho hlase silu, ktorou poézia disponuje. Chyba, ktorej sa dopúšťame na našich pohreboch, je frázovitosť. Text prednesený na pohrebe sa skôr podobal na slohovú úlohu zadanú na hodine slovenského jazyka. Vtedy som dospel k presvedčeniu, že ak by takto mala vyzerať moja pohrebná reč, budem radšej za desať minút ticha. To, čo však bolo klincom do rakvy, bola moja báseň. Pán si vzal môj text za svoj. Vyškrtol z neho viaceré verše a zmenil slová. Na malú chvíľu som si pomyslel, že zoberiem stoličku a hodím ju po ňom.“

Napriek tomu, že o kvalitnú poéziu trúchlenia nemáme núdzu, zrejme sa v dostatočnej miere nedostáva k tým, ktorí organizujú pohrebné obrady. Spomínaná frázovitosť básní, ktoré sa aj dnes zvyknú používať v pohrebných obradoch, je pravdepodobne dôsledkom toho, ako ceremónie všeobecne fungovali za komunizmu: bolo treba urobiť rozlúčku, zaspievať tisíckrát opakované piesne, zavolať pohrebnú kapelu, prečítať nejakú báseň o smrti a strate, a všetko uskutočniť vo vymeranom čase. Existuje však toľko krásnych a kvalitných básní o umieraní, smrti a trúchlení, že by určite stálo za to pohľadať ich a na rozlúčkovej slávnosti ich poskytnúť ako špecifický dar hlbokej poézie smútku.

Pohrebná poézia a humor

Jednou z možností použitia pohrebnej poézie je poskytnúť úľavu aj cez humor. „Smrť nie je na smiech – pokiaľ nie ste básnik“, píše Angela Brown v príspevku 15 Poems That Find the Humor in Life and Death. „Básnici po stáročia nachádzali šikovné, ironické a dokonca aj veselé spôsoby, ako písať o veľkom usmerňovači rovnováhy. Humor nám umožňuje zmierniť strach, vážnosť a so žmurknutím sa zamyslieť nad životom a smrťou.“

Autorka v článku skúma pätnásť vtipných básní o živote a smrti, pričom každú z nich napísal známy autor a je zaujímavá svojou literárnou hodnotou aj komediálnym postrehom. Niektoré básne sú vtipné epigramy, iné ironické epitafy. Niektoré sa rozširujú do plných naratívov, ktoré existenciálne záležitosti menia na absurdné. Ale všetky nejakým spôsobom pomáhajú pousmiať sa aj nad najnevyhnutnejšou pravdou života.

Emily Dickinson, americká poetka (1830–1886), v básni Kočiar (The Chariot) napríklad píše:
 
Hoci je Emily Dickinson známa skôr svojím pochmúrnym a metafyzickým tónom, táto báseň má prefíkaný, kamenný humor. Predstava Smrti ako zdvorilého kočiša, ktorý vás „láskavo“ vyzdvihne ako niekoho na rande, je znepokojujúca aj temne vtipná. Smrť je formálna, ba až zdvorilá – neočakávaný zvrat, ktorý hraničí s komédiou.

W. H. Auden, britsko-americký básnik (1907 – 1973) napísal o smrti síce pochmúrnu báseň Zastavte všetky hodiny, vypnite telefón (Stop all the clocks, cut off the telephone), ale dá sa v nej nájsť aj prekvapivý humor. Táto jej časť pôsobí ako nejaká rodinná oslava, na ktorej sa vypustia balóny:
 
Táto báseň, známa aj ako Funeral Blues, je jednou z Audenových Dvanástich piesní, pôvodne vydaných v roku 1936, a pravdepodobne ju mnohí poznajú, pretože ju recitovali na pohrebe vo filme Štyri svadby a jeden pohreb z roku 1994. Tým dosiahla celosvetovú slávu a priniesla Audenovu poéziu úplne novému publiku.
 

Nevyužitý potenciál

Môj rýchly mikro-výskum o pohrebnej poézii v aktuálnej praxi by si samozrejme vyžadoval dlhšiu cestu po Slovensku a návštevu oveľa viac pohrebných služieb. Napriek tomu pociťujem ľútosť nad tým, že výborná poézia o smrti, melanchólii, rozlúčke a smútku (či už slovenská alebo svetová) sa nevyužíva v plnosti svojho potenciálu poskytnúť útechu a úľavu ľuďom, ktorí sa pohrebu účastnia, ale zdá sa, že najmä ako dekorácia, zaužívaný prvok rituálnej rozlúčky. Môže to byť samozrejme spôsobené aj jednoduchým faktom, že v čase zariaďovania poslednej rozlúčky sú pozostalí paralyzovaní situáciou, a preto zrejme jednou z posledných vecí, na ktorú myslia, je výber poézie. To zas súvisí s tým, že bežne nie sú zvyknutí, aby poézia hrala v ich životoch dôležitú úlohu a v čase duševného ochromenia, spôsobeného stratou, sa nestretnú s ponukou, ktorá by im dávala zmysel.

Na záver si dovolím ponúknuť svoju pohrebnú báseň, ktorá zaznela na rozlúčke s mojím nevlastným otcom (publikovaná v knihe Diabloň, Edition Ryba 2005):
 

november 2025