Každý, kto má telesné alebo duševné postihnutie a snaží sa robiť kariéru v „normálnej“ kultúrnej sfére, to má často ťažké a musí nájsť alternatívne spôsoby, ako sa dostať na javisko. Tu sú dva príklady.
V Nemecku je podľa Spolkového štatistického úradu zdravotne postihnutých okolo 10 miliónov ľudí. Postihnutie nie je vždy „viditeľné“, sú tu zahrnuté aj „neviditeľné“ poruchy vrátane chronických či duševných chorôb. No aj keď do tejto kategórie spadá až 12 percent populácie, v kultúrnej sfére sú fyzické alebo duševné poruchy pozoruhodne málo zastúpené. Kedy ste naposledy videli osobu so zdravotným postihnutím, ktorá hrá hlavnú úlohu v mestskom divadle? Koľko hercov na invalidnom vozíku poznáte? Divadlá a filmové produkcie stále argumentujú tým, že od ľudí so zdravotným postihnutím nemožno vyžadovať, aby boli vystavení záťaži počas dlhších skúšok alebo filmovania. To však mnohým nebráni, aby sa aj napriek tomu stali umelecky činnými.Viac ako „inkluzívne divadlo pre pobavenie“
Wille Felix Zante je jedným z nich. Nepočujúci novinár počas štúdia posunkovej reči na univerzite v Hamburgu kriticky písal o obmedzenej ponuke divadiel, ktoré by boli dostupné pre nepočujúcich, a zakrátko bol obsadený do produkcie hry Nepočujúci stroj času, ktorú inscenovala platforma pre inkluzívne mediálne projekty Possible World. Odvtedy hráva pravidelne.Býva najmä súčasťou projektov, v ktorých zohráva úlohu hluchota a používa sa posunková reč. „Niekedy to môže človeka trochu štvať, ale na druhej strane neviem, ako by som sa inak dostal k divadlu. Ako nepočujúci ste vylúčený z celého networkingu, večierkov a podobne. A neexistujú ani poriadne vzdelávacie inštitúcie pre nepočujúcich hercov a dramaturgov. Ak plánujete hru s nepočujúcimi ľuďmi, na každom stretnutí musí byť prítomný tlmočník a všetci zúčastnení musia byť pripravení nastaviť sa na takúto situáciu,“ hovorí Wille.
Wille Zante však považuje nielen komunikáciu, ale aj stvárnenie znevýhodnení v kultúrnom sektore za ambivalentné – buď sa zo znevýhodnenia urobí šou, alebo je výsledkom akési priemerné „inkluzívne divadlo pre pobavenie“. „Všeobecne by som si želal, aby sa ľudia so zdravotným postihnutím v hre jednoducho objavovali bez toho, aby bolo dôležité, že ich postihnutie má niečo spoločné so samotným príbehom,“ zdôrazňuje.
Pre nepočujúcich by bolo dobré, keby bol na pódiu aj tlmočník alebo keby jedna z postáv bola nepočujúca. „To tiež prispieva k identifikácii. Ak som celý deň vystavený diskriminácii, hádam nebudem chcieť byť konfrontovaný s touto témou ešte aj v divadle. Divadlo môže a malo by predsa znázorňovať aj utópie: „Ako by mohol vyzerať svet, kde je všetko tak, ako by malo byť?“ Herec je presvedčený, že znevýhodnenia by na pódiu nemali slúžiť iba ako rozprávačská barlička. Inkluzívne divadlo v sebe zároveň skrýva veľký potenciál: „V divadle a vo filme je vlastne dovolené zízať, koľko len chcete, čo by v každodennom živote nebolo vôbec vhodné. Tu môžete odhodiť všetky zábrany: Aha, takto sa pohybujú ľudia so zdravotným postihnutím, aha, takto vyzerá posunková reč.“
Keďže interakcia medzi ľuďmi so zdravotným postihnutím a bez neho je často komunikatívnym mínovým poľom, Wille vie: „Keď ľudia hovoria, ,ako dobre rozprávate‘, zvyčajne hneď dvíham svoj vnútorný prostredný prst, pretože moja osobnosť bola zredukovaná na takýto hlúpy rys. A ,na to, že ste hluchý‘ nemusia už ani vysloviť. Takže sa vo mne stále ozýva vnútorný hlas, ktorý do mňa rýpe a hovorí: Ľudia si myslia, že tvoj písomný prejav je dobrý len preto, že na nepočujúceho píšeš celkom obstojne. Alebo že si tu len do počtu, aby sa naplnili kvóty na zastúpenie zdravotne postihnutých.“
Wille Felix Zante: „Ako nepočujúci ste vylúčený z celého networkingu, večierkov a podobne. A neexistujú ani poriadne vzdelávacie inštitúcie pre nepočujúcich hercov a dramaturgov.“ | Foto: © Pauline Carla Meyer-Beer
Len jeden z mnohých rozdielov
Divadelný súbor dorisdean zámerne pracuje s týmto nepohodlím mnohých ľudí, ktoré súvisí so zdravotným postihnutím. Označujú sa ako spoločnosť s „rozdielnymi fyzickými vlastnosťami“, aby ukázali, že akákoľvek forma pohybu, reči a posluchu môže existovať bez toho, aby bola akokoľvek hodnotená: „Odlišnosť fyzických vlastností medzi umelcami, ktorí používajú invalidný vozík, a tými, ktorí sú mobilní, môže na začiatku biť do očí. Chceme však ukázať, že to nie je rozhodujúci rozdiel, ale iba jeden z mnohých.“Snažia sa, aby sa pojem „zdravotné postihnutie“ chápal širšie, aby ľudia pochopili, že „postihnutia sú všade okolo nás a nie je to choroba, ktorú treba odstrániť“. „Potrebovali by sme viac postihnutých ľudí, ktorí spoločne pracujú na tom, aby sa odstránili prekážky, čo nás rozdeľujú.“ K nim podľa dorisdeanu v neposlednom rade patrí aj neistota pri komunikácii: „Myslíme si, že veľa nepríjemností vzniká, pretože ľudia sa neodvažujú vyjadriť túto neistotu a jednoducho sa priamo opýtať. Ľuďom sa predsa len zdá dosť trápne spýtať sa: ,Prepáč, teraz som si práve totálne neistý, bude to divné, keď budem celý čas počas rozhovoru k tebe naklonený?‘“
Čo sa týka bezbariérovosti a inklúzie, v sektore kultúry je stále čo doháňať. „Otázkou je vždy, aká je norma, podľa ktorej sa stavia, inzerujú sa pracovné miesta alebo pre ktorú sa niečo vyrába – norma, ktorá určuje, kto ostáva vynechaný. Keby sa stalo normou umožniť tlmočenie a bezbariérový prístup, bol by to dobrý krok.“
Kolektív dorisdeanu odmieta akýkoľvek osobitný dôraz na znevýhodnených na javisku. „Znevýhodnenia a postihnutia by sa mali vnímať a chápať ako súčasť spoločnosti a mali by byť povyťahované z kútov, v ktorých sú teraz zastrčené. To, samozrejme, znamená, že aj ľudia so zdravotným postihnutím by mali prevziať veľké a dôležité roly – pred i za javiskom. Nemalo by to byť len o vyjednávaní alebo reprezentácii nejakého postihnutia v predstavení. Až potom môžeme ísť nad rámec niečoho takého ako integrácia a dosiahnuť skutočné prijatie.“
Zdravotné postihnutie, či už viditeľné, alebo nie, je v mnohých prípadoch súčasťou osobnosti človeka. Nemusí byť vždy jej stredobodom, ale nemalo by sa ani úplne prehliadať – to by mohlo v publiku viesť k rozpoltenosti medzi „vidím, že niečo je iné“ a „ale to sa nespomína“. Dorisdean sa preto chápe ako „postinkluzívny divadelný súbor“ a svojimi predstaveniami prejavuje už želaný stav spoločnosti: „Radi sa označujeme ako zástancovia ,všímavej avantgardy‘. Chceme odhaliť človečinu vo všetkých jej aspektoch.“ Úlohou súčasného umenia je pracovať na tom, čo fyzicky postihnuté telo na javisku znamená: „Je to viac ako len symbol niečoho, je to človek.“
September 2020