Poľské supermarkety na holandských perifériách  Domov medzi regálmi

Medzi nakladanými uhorkami, poľskými sladkosťami a ukrajinskými varenykmi fungujú na západoeurópskych predmestiach miesta, ktoré sú viac než len supermarkety. Pomáhajú prekonávať bariéry, izoláciu a sociálne vylúčenie, ktoré sú súčasťou migračnej skúsenosti mnohých. Náš autor Elias Bučko navštívil v Holandsku dva z týchto mikrosvetov a objavil v nich zvláštne pnutie medzi familiaritou a cudzosťou.

Útechu, ktoré poskytujú jedlá spojené s domovom, som si naplno uvedomil až po niekoľkých rokoch života v Holandsku. Keď som sa jedného večera rozhodol upiecť makovník, narazil som na nečakaný problém: zohnať mak v bežných supermarketoch nebolo vôbec jednoduché. Po viacerých pokusoch v rôznych holandských supermarketoch ako Albert Heijn či Jumbo som riešenie napokon našiel na západnom okraji Amsterdamu, na konci električkovej linky číslo šesť.

Regály poľského supermarketu Krakus ponúkali zmes dôverne známych aj cudzích chutí zo strednej a východnej Európy, no zároveň omnoho viac. Medzi čerstvými párkami, konzervami boršču a mrazenými pelmenmi postupne zapustila korene komunita.
  Cink. O niekoľko rokov neskôr zvonček na dverách supermarketu Krakus oznámi môj príchod mladšej žene v kvietkovanej blúzke. Utiera prázdny presklený výklad, ktorý sa počas dňa zaplní sernikom, pączkami, babkou a inými poľskými sladkosťami, dovezenými priamo z pekárne vo Varšave. Agnieszka s úsmevom konštatuje, že zmiznú tak rýchlo, ako prišli – stáli zákazníci Krakusu poznajú rozvrh dodávok naspamäť. Sľubuje mi ochutnávku na neskôr a v momente prepína do poľštiny, keď ju zastaví zákazníčka a púšťa sa s ňou do familiárneho rozhovoru. Medzi známymi poľskými slovami a smiechom rozoznám jedine kompliment na Agnieszkyne ručne vyrobené náušnice.

Agnieszka prišla do Amsterdamu z dediny neďaleko Poznańe pred dvoma rokmi. Presťahovala sa sem s malou dcérou a manželom, rozhodli sa tak na základe predstavy ekonomicky lepšieho života. Zamestnala sa v supermarkete, kde pracuje takmer výhradne s inými Poliakmi, prípadne s ľuďmi z iných post-socialistických krajín. „Občas mám pocit, akoby som nikdy ani neopustila Poľsko,“ hovorí Agnieszka.

Hovorí so mnou nesmelou angličtinou, kde-tu automaticky prejde do poľštiny. Hoci mi značná časť uniká, občas trafí slovo, ktoré má poľština spoločné so slovenčinou, prípadne prejde k ukazovaniu na telefóne alebo sa spoľahne na podobnosť kultúrnych kontextov, z ktorých pochádzame. Medzi rôznymi spôsobmi komunikácie tak vzniká krehké porozumenie. Poľskí migranti tvoria najväčšiu a najrýchlejšie rastúcu európsku minoritu v Holandsku – v roku 2024 ich bolo okolo 194,400. Mnohí z nich prišli už v v deväťdesiatych rokoch alebo po vstupe Poľska do Európskej únie v roku 2004. Odvtedy v holandských mestách vyrastajú diaspórne združenia a organizácie, či poľské biznisy, obchody a reštaurácie.
  Spoločne s Agnieszkou kráčame usporiadanými úzkymi uličkami. Starší pán v klobúku jej kývne na pozdrav, kým si kliešťami naberá z vedra nakladané uhorky. Ohmatáva jednotlivé hlávky kapusty, až napokon jednu pridáva do košíka. Agnieszka ma vedie popri mraziacich boxoch s pirohami, syrnikmi a mrazenou zeleninou, pultoch s oštiepkom a smotanou a cez zdanlivo nekonečný regál s kompótmi a konzervami plnými zaváraných uhoriek, nakladanej papriky a śledziov. Pri policiach so zľavnenou poľskou drogériou stojí pani v dlhom kabáte a k nosu si prikladá otvorený šampón.

Nad veľkonočne vyzdobenou kasou sa vynímajú police plné liekov a bylín dovezených z Poľska, ako aj ručne maľovaná keramika z Bolesławieca. Vedľa stojí komunitná knižnica s poľskými knihami, dévedečkami a vystavenou polaroidkou usmievajúceho sa páru. Premýšľam o ich spojení s obchodom, no kým sa stihnem opýtať, Agnieszka je späť za kasou.
  Zatiaľ čo niektorí východoeurópski migranti nachádzajú v Holandsku vytúženú finančnú stabilitu, mnohí čelia osamelosti, jazykovej izolácii a sociálnemu vylúčeniu. Zažívanie diskriminácie kvôli statusu migranta vedie k ďalším štrukturálnym bariéram. Tento stav je posilňovaný pretrvávajúcimi stereotypmi holandskej spoločnosti o východoeurópanoch ako o lacnej, kultúrne menejcennej, hoci usilovnej pracovnej sile.

Agnieszka mi hrdo ukazuje nástenku, ktorá ponúka služby poľského kaderníka, zubárky a pár letákov s dopytom po zamestnancoch na stavbu. Vedľa vizitiek je prilepený zažltnutý výstrižok z poľskej tlače a ručne napísané odkazy hľadajúce spolubývajúcich či zoznámenie. Nástenka plná dier po špendlíkoch rozpráva príbehy úspechov a túžby po dôstojnej práci, no aj o východoeurópskej spolupatričnosti v kultúrnej izolácii.

Nevyslovené delenie na my a oni je tu prítomné v detailoch – v absencii holandských popisov produktov aj hovoreného jazyka. Holandskú jazykovú aj kultúrnu hegemóniu tu prevalcovala poľština, ukrajinčina, ruština, slovenčina či balkánske jazyky. „Naše jazyky,“ hovorí Agnieszka. Ak porozumenie nevznikne v priamej komunikácii, nahrádza ho zdieľaná východoeurópska migrantská skúsenosť a chute, ktoré supermarket ponúka.

Náš rozhovor preruší pani s otázkou, či máme rumunský boršč – nemôže ho mimo bývalého domova v Bukurešti nikde zohnať. Pýta sa ma v poľštine zmiešanej s holandštinou, kedy dorazí nový tovar a ja pre dvojitú jazykovú bariéru neviem, ako jej vysvetliť, že tu nepracujem. Agnieszka zmizne medzi regálmi a vracia sa s dvoma krabicami boršču a hrsťou sliviek v čokoláde, z ktorých mi jednu podáva. Ona si do úst hodí krowku.
 

Iné možnosti

Zastavíme sa pri pulte s mäsom, ktorý obsluhuje Agnieszkina kolegyňa. Dáva si dole gumenú rukavicu, podáva mi ruku a predstavuje sa ako Karolina. Je usmievavá, jej pastelové oblečenie dopĺňa tyrkysový hidžáb. Okrem pultu medzi nami však stojí aj jazyková bariéra. Spoločne prečkávame dlhý moment bez zákazníkov, kedy ticho láme iba poľské rádio. Napokon však vychádza zo svojho pracovného priestoru a v nesmelej angličtine vysvetľuje, že v Krakuse pracuje iba týždeň. Hovorí aj poľsky a turecky. Pred dvoma mesiacmi sem zo svojho rodného mesta v Poľsku nasledovala manžela, ktorý pochádza zo Sýrie, no usadil sa v Amsterdame. Stretla sa s ním kedysi práve tu.

Karolina si zastrčí zopár neposlušných vlasov za hidžáb. Poľsko jej nechýba. Svoju rodnú krajinu opustila okrem iného kvôli pretrvávajúcemu rasizmu. Karolina konvertovala na islam pred šiestimi rokmi, no hidžáb si kúpila len nedávno po odchode z Poľska. Vraví, že tu – v meste aj v Krakuse – ho môže nosiť bez väčších obáv, vzhľadom na náboženskú a etnickú diverzitu Amsterdamu: „Poľská spoločnosť je stále plná predsudkov. Ženy ako ja vidieť na verejnosti len málo, tak som sa bála hidžáb nosiť. Veľa Poliakov má nenávistné predstavy o moslimoch a migrantoch, ktoré si vytvorili na základe ich jednostrannému zobrazovaniu na sociálnych sieťach či v správach.“

Nasadzuje si rukavice a opatrne krája plátky szynky chłopskej. Smeje sa irónii, že pracuje práve za mäsovým pultom, hoci väčšinu z neho sama neje kvôli svojej viere. Mimo Krakusu najradšej chodí do tureckých a arabských potravín, ktoré jej prinášajú spojenie s kultúrami, ktoré považuje za svoje – poľskou, sýrskou a tureckou. Kedysi zvykla prevádzkovať fastfood práve s jedlami z týchto krajín, no teraz už ich varí iba vo svojej domácej kuchyni.
  Karolina aranžuje narcisy na pulte a dodáva, že sa Poľsko rozhodla opustiť aj z ekonomických dôvodov: „Pracovala som ťažko dlhé hodiny za nízku mzdu. Životné náklady sú však vysoké, peniaze sa nedali ušetriť,“ vraví. „Tu zarobím viac a môžem si kúpiť viac za rovnaký peniaz.“

Pýtam sa jej, či sa niekedy plánuje vrátiť. Chvíľu počuť iba hučanie mraziacich boxov, kým Karolína premýšľa. Napokon pokrúti hlavou: „Neviem, čo bude v budúcnosti, ale zatiaľ nie. Som vďačná za ľudí, čo tu stretávam, a cítim sa tu dobre.“ Náš rozhovor ukončí príchod dôchodcovského páru, ktorý si od Karoliny v poľštine pýta vystavené bravčové.

Krakus opúšťam po niekoľkých hodinách s darovaným boxom vtáčieho mlieka v rukách a sáčkom maku, ktorý aj dnes plánujem použiť na makovník. Poľská vlajku nad obchodom veje vo vetre a ja naposledy kývam Agnieszke.
 

Komunita

Ďalší deň moja cesta vedie na periférie neďalekého Utrechtu. Medzi rozkvitnutými stromami a tehlovými obytnými domami stojí nízka budova s bielo-červeným nápisom Supermarket – Polski Sklep – Poolse Specialiteiten a ilustráciou ženy v kroji. Vonku stojí zaparkovaná motorka a dopitá fľaška marhuľovej vodky Soplica.

Matná vôňa údeného sa mieša s dezinfekčným prostriedkom a úzkymi, silno osvetlenými uličkami poľského supermarketu Łowiczanka sa nesie šum holandského rádia a zmes slovanských jazykov. „Przepraszam,” pár dôchodcov s plným nákupným košíkom sa snaží dostať k regálu s tvarohom a kyslou smotanou. Pán so slúchadlami si obzerá vystavené obrusy s kvetinovými výšivkami, napokon si to rozmyslí a  do košíka hádže pár lízatiek v tvare zajaca. Je nedeľa pred Veľkou nocou a obchod takmer praská vo švíkoch.

Zastavím sa pri pulte s mäsom, ktorý sa javí ako srdce celého obchodu. Ruky zamestnancov v rýchlosti krájajú šunku, vážia párky a balia mäso pre rad nakupujúcich, ktorý sa točí až k cukrovinkám. Muž s preplneným košíkom nahlas číta z papierového nákupného zoznamu v ukrajinčine, kým sa žena za ním po poľsky pýta mladej zamestnankyne obchodu, či ešte majú tie dobré kielbasy, ktoré si tu kúpila minulý týždeň. Majú: spod pultu vyťahuje ešte neotvorený zarosený sáčok klobás a kladie ich na váhu.
  Keď zákazníčka spokojne odchádza s klobásou a príde rad na mňa, oslovím predavačku, ktorá sa mi v angličtine predstaví ako Wiktoria. Po rýchlej porade s kolegyňami v poľštine, ktorá jej zjavne objasní zmätok z toho, čo tu robím, ma pozýva za pult. Zalieva mi ovocnú Minutku a otvára Merci čokoládu ležiacu vedľa krabice s balenými šunkami. Dnes je posledný deň jej päťmesačnej brigády v supermarkete. Zdôveruje sa mi, že už ráta dni do jej návratu do Poľska, kde sa chce zamestnať v kaviarni. Chýba jej pocit domova, ktorý v Holandsku nenašla. Ešte päť hodín.

Łowiczanka je síce poľským supermarketom, no v jeho uličkách počuť ukrajinčinu takmer rovnako často ako poľštinu. Púšťam sa do reči s mladou zákazníčkou, ktorá váha pri výbere koláča, napokon si do košíka k vajíčkovému šalátu ukladá mrežovaný medovník. Vraví mi, že chce dnes vyskúšať niečo nové. Yustyna do Utrechtu prišla pred štyrmi rokmi po začiatku celoplošnej ruskej invázie Ukrajiny. Zloženie obchodu sa odvtedy pomaly menilo: pribúdali ukrajinskí zákazníci hľadajúci známe jedlá a vďaka nim aj ukrajinské produkty na policiach.

Yustine najviac chýbajú autentické varenyky – druh pirohov, ktorý jej rodina tradične pripravuje na Vianoce. Spomína na spoločné sviatky so sestrami a kuchynský pult plný domácich varenykov takmer v industriálnych množstvách. Teraz ich kupuje najmä mrazené v supermarkete. Chodí sem asi raz týždenne a hoci sa obvykle nezapája do rozhovorov, vníma, že supermarket ponúka viac než len dovážané potraviny. Funguje ako miesto neformálnych stretnutí mimo väčšinovej spoločnosti a jazyka, aj ako miesto podpory. Tú vyhľadávajú najmä starší ľudia a noví ekonomickí migranti.
  O udržiavanie komunitného charakteru Łowiczanky sa vedome stará Jolanta, manažérka obchodu. „Nepovažujem sa iba za manažérku. Som tu hlavne pre ľudí. Počúvam, čo chcú a potrebujú. Pomôžem, keď sa dá, objednám tovar na želanie. Sme tu ako rodina,“ opisuje svoju rolu v supermarkete. Podobne ako Krakus, Łowiczanku navštevujú zákazníci rôznych národností: Poliaci, Ukrajinci, Česi, Slováci, Rumuni, Bulhari, občas Rusi a Holanďania.

„To, čo máme tu, v holandskom obchode nekúpite. Ich párky chutia ako guma a tá nakladaná kapusta v octe je hriech,“ zasmeje sa. Ako dôkaz ma vedie k zaváraninám, z police berie poháre kapusty a zaváraného špenátu a s pôžitkom ich poťažká. Naloženému špenátu sa dokonca ujde vzdušný bozk, čo pobaví dvojicu robotníkov so zafúľanými montérkami, načahujúcich sa za krabicou ukrajinského vína.

„Ľudia sa sem niekedy chodia len porozprávať, ak sú osamelí alebo nemajú nikoho iného, komu by sa mohli zdôveriť. Niektorých poznáme roky a vieme, čo kupujú. Hovoria nám o chorobe, deťoch, bežnom živote a problémoch. V obyčajnom supermarkete človek nakúpi a odíde, ale tu nie,“ hovorí Jolanta. Cez dvere kývne na pozdrav nakupujúcemu páru a hovorí mi, že ich syn dnes oslavuje desať rokov. Vonku ho čaká nový bicykel.

Jolanta z Poľska emigrovala po revolúcii pred vyše 35 rokmi a manažérkou v Łowiczanke je už pár rokov. Späť sa však nechystá: našla si tu manžela, s ktorým si založili rodinu, má tu vnučku. Práca ju napĺňa.
  S kolegami sú si blízki. Jolanta ma vedie späť za pult s mäsom, kde ma predstavuje nižšej blond žene – svojej kolegyni Pauline. Tá mi s dôverným žmurknutím začne podávať odkrojené kúsky šunky a párkov na ochutnanie. Rozlamuje kabanos napoly, jednu polovicu ponúka mne a druhú Jolante.

Popri krájaní mi vraví, že v Utrechte je iba rok a pol. Po počiatočných pochybách prišla za priateľom, ktorý je síce tiež Poliak, ale prácu má tu. Z izolácie po príchode ju zachránila práve práca tu. „Najradšej na tejto práci mám ľudí. Niekedy som ako dobrá, horšie platená terapeutka,“ hovorí Paulina so smiechom. „So zákazníkmi sa občas vidíme aj mimo obchodu, zdieľame spolu naše trápenia, koré naši holandskí susedia nepochopia,“ dodáva.
  Łowiczanka sa pomaly vyprázdňuje. „Do pobachennya,“ kostrbato sa lúčim s ukrajinkou Irinou, ktorá dopĺňa konzervy do regálu. Je tu iba tretí deň, no prácu už má zjavne v rukách. Pred dverami obchodu stoja Paulina s Jolantou na fajčiarskej pauze. Ešte na chvíľu sa pri nich pristavím a pýtam sa v miešanej poľštine a angličtine, aké majú plány do budúcnosti a koľko chcú v Łowiczanke ostať.

Paulina vydychuje dym a pokrčí plecami: nevie, či tu chce ostať pár mesiacov, pár rokov, alebo dlhšie. Uvidí sa. Naopak, Jolanta hasí cigaretu o múr a rozhodne odpovedá: „Nastálo.“
  Z Łowiczanky napokon odchádzam so zmesou frustrácie a pochopenia. Návšteva obchodu mi priblížila komplexnosť fungovania kultúrne menšinovej, prevažne poľskej a ukrajinskej komunity, ktorú som ako študent poznal iba okrajovo. Zároveň mi však pripomenula moju vlastnú okrajovú pozíciu v nej. Tá sa odrazila napríklad v nedostatku mne dôverne známych slovenských produktov či zákazníkov, ale aj v početných rozpačito odmietnutých alebo predčasne ukončených rozhovoroch kvôli absencii zdieľaného jazyka. Napriek vrstvám rozdielnosti sa však cez neustále ponúkané plátky šunky, poľské cukrovinky a najmä vzájomnú snahu nájsť spoločný jazyk vo mne usádza krehký pocit prijatia.
 

květen 2026