Život na periférii  Stratená Orbita

Mnohí ľudia si myslia, že život mimo takzvanej civilizácie neexistuje. No on tam napriek všetkému je, niekedy ťažší a s množstvom výziev, nikdy však odtiaľ úplne nezmizol. Obyvatelia Orbity to poznajú z vlastnej skúsenosti.

Tajomná Orbita je prízračné miesto, ktoré sa už takmer pol storočia ukrýva pred šírym svetom v borovicových lesoch Čerkaskej oblasti. Žije tu len sedemdesiat obyvateľov, v meste sa nachádzajú dve dobre udržiavané päťposchodové obytné budovy, osamelý komín elektrárne a dve prázdne výškové ubytovne pripomínajúce veľké krabice. Byt si tu môžete kúpiť za štyritisíc dolárov, desaťkrát lacnejšie ako v Kyjive alebo Ľvive, záujemcov však aj tak nie je veľa. Inzeráty na predaj prázdnych bytov žltnú na oknách, z ktorých až po obzor vidieť zelený les.

Niekoľko novinárov a turistov, ktorí Orbitu navštívili, ju nazvali mestom duchov alebo druhým Černobyľom. Oficiálne však Orbita nie je mesto, nie je dokonca ani na mapách. No tiež tu nie je žiadna radiácia.
 
„A nie sú tu ani duchovia,“ hovorí obyvateľka mesta, tridsaťdvaročná Olena Hromová. Vie, o čom hovorí, pretože v týchto končinách strávila celý život a narodili sa tu aj jej tri deti. „Orbita je odrezaná od zvyšku sveta. Jadrovú elektráreň tu začali stavať ešte za čias mojich rodičov. Potom tu chceli postaviť mazutovú tepláreň. Teraz sa zasa vraví, že o pár rokov tu investori postavia novú jadrovú elektráreň,“ hovorí Olena a kolíše dieťa. Jej sedemmesačný syn Anton je najmladším obyvateľom Orbity. A Olena jediná matka s viac ako jedným dieťaťom. „Všetko je tu jedinečné,“ žartuje. No len čo to povie, posmutnie.

Černobyľ bez radiácie

Príbeh Orbity je úzko spätý s príbehom Černobyľu. Orbita nebola zasiahnutá rádioaktívnym mrakom, skôr prekliatím černobyľskej katastrofy, strachom z jadrovej energie. Prvý projekt Orbity vznikol v roku 1970. Názov mesto dostalo na počesť tepelnej elektrárne, ktorá tu kedysi stála. Sovietske úrady mali ambiciózne plány. Chceli tu ubytovať dvadsaťtisíc pracovníkov budúcej jadrovej elektrárne. Toto mesto inžinierov a staviteľov malo vyzerať ako jeho náprotivok – mesto Pripiať.
 
V osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia tu postavili ubytovne, päťposchodové obytné budovy, obchodný dom, školu, jedáleň, klub, ľadovú plochu a futbalové ihrisko. Najhoršia jadrová nehoda na svete však spôsobila, že plány na dokončenie Čyhyrynskej jadrovej elektrárne boli pozastavené. Orbita je dnes len ulicou patriacou k neďalekej obci Vitove v Čyhyrynskom okrese.

„Je tam len jedno pracovné miesto, pracovníčka verejných služieb, ktorá chodí čistiť Orbitu,“ hovorí Mykola Vaščenko, starosta obce Vitove. S týmito miestami je spojený celý život tohto šesťdesiatosemročného muža. Do Vitovej sa presťahoval na začiatku výstavby areálu jadrovej elektrárne. Na vlastné oči videl, ako sa mesto rodilo a potom pomaly zomieralo.
 
„Elektráreň zatvorili, nebola tu práca, z roka na rok to bolo čoraz horšie a horšie. Predtým tu bol najlepší obchodný dom v celej oblasti, dalo sa tu kúpiť oblečenie, hračky aj lahôdky. Ubytovne boli plné ľudí. Večer bolo všetko vysvietené, všetko žiarilo,“ hovorí starosta a ukazuje hlavou na dve opustené deväťposchodové budovy, po chodbách ktorých sa preháňa studený vietor. Neostalo tu ani jedno okno alebo lampa. Vedľa výškových budov stojí dvojposchodová budova so stĺpmi pri vchode a hrdzavou tabuľou Obchodný dom, zo stien vyrastajú stromy. „Všetko, čo bolo kovové v deväťdesiatych rokoch rozkradli a predali,“ Mykola vysvetľuje, prečo v Orbite machom zarastená zem vyzerá, akoby ju rozryli bagre.
 
Dnes mesto pripomína kulisy populárnej ukrajinskej počítačovej hry Stalker. A práve to sem láka turistov. „Z času na čas sem prídu ľudia, väčšinou mladí. Fotia, behajú po opustených budovách. Do Černobyľu sa teraz ísť nedá, ale dá sa ísť do Orbity. Ubytovne sú v havarijnom stave, môže spadnúť schodisko alebo sa prepadnúť strecha. Je to tu nebezpečné. Jeden turista tu už spadol,“ v Mykolovom hlase počuť až podozrivo málo spoluúčasti. Domáci nemajú radi turistov, ktorí ich ťažký život vnímajú ako zábavu. S novinármi sa tu zaobchádza rovnako. S obyvateľmi Orbity je mimoriadne ťažké hovoriť. Vchádzajú do bytov a zaťahujú závesy na oknách, len čo zbadajú fotoaparát.
 

Neporaziteľný bod

Jediní, ktorí sa neskrývajú, sú manželia Hromovci, Olena, jej tridsaťšesťročný manžel Anton a ich tri deti, štvorročná Sabrina, dvojročná Božena a sedemmesačný Anton Antonovyč, ako ho žartovne nazýva Olena. Bývajú v jednej z dvoch päťposchodových panelových budov, jedinom ostrove civilizácie v meste. Na rozdiel od spustnutých ubytovní v susedstve sú tieto dva domy čisté a upratané. V ich blízkosti sú dve ihriská, malé záhony, skleníky, niekoľko garáží, kotolňa a ohrady pre sliepky a husi.

Hneď pred vchodom do výškovej budovy si rodina zriadila improvizovanú daču. Tu je Antonova garáž, kôlňa s drevom, lavička, stôl a gril. Neďaleko je les, vždy sa nájde niečo na zapálenie ohňa, na zahriatie alebo varenie večere. Orbita dáva ľuďom určitú slobodu. „Počas výpadku prúdu sme toto miesto nazvali jediným neporaziteľným bodom v Orbite,“ hovorí Olena, zatiaľ čo sa jej deti hrajú s miestnymi mačkami. Okrem nich tu nie sú žiadne iné deti, iba cez prázdniny, keď ku dôchodcom prichádzajú vnúčatá.
 
Tu sa však vymoženosti Orbity končia. Predajňa je dávno zatvorená, nie je tu nemocnica, najbližšia škola a škôlka sú vo Vitovom vzdialenom pätnásť kilometrov. Školský autobus sem chodí dvakrát denne. Domy sú napojené na elektrinu, plyn a vodovod. Všetko ostatné treba zháňať v meste. Mať auto je preto kľúčovou podmienkou pre život v Orbite. Do Čyhyrynu vedie panelová cesta, po oboch stranách stoja podpery teplovodu. Potrubie, rovnako ako radiátory, je už dávno preč. Rozkradli ho a predali. Do Orbity chodieva raz týždenne len auto Ukrajinskej pošty. Prináša dôchodky, noviny a účty za energie. V schránkach opustených bytov sa roky hromadia účty s dlhmi.
 
Rodina Hromovcov oslávila tento Nový rok sama. Príbuzní a priatelia z iných oblastí neprišli pre zátarasy na cestách a odľahlosť mesta duchov. Olena a Anton uvažovali o tom, že sa presťahujú. Zastavila ich však vojna. „Sirény tu takmer nepočuť. Nie sú tu žiadne raketové útoky. Občas tadiaľto preletí nejaký dron. Tu sa o deti bojím menej, ako by som sa o ne bál niekde v Kyjive alebo Ľvive. Som bagrista, búram budovy a viem, ako ľahko padajú steny škôlok a škôl. Predstava, že moje deti budú počas ostreľovania v škôlke ma desí,“ vysvetľuje Anton, prečo aj naďalej žije ďaleko od civilizácie.

Skrýša uprostred lesa

Vojna však zmenila aj samotársky spôsob života v Orbite. Od roku 2014 sa tu začali objavovať noví obyvatelia, imigranti z východnej Ukrajiny a frontových miest. V prvej vlne prišli ľudia z Doneckej oblasti. Rekordne lacné byty v Orbite sú jediné bývanie, ktoré si môžu dovoliť utečenci, ktorí prišli o všetko. Druhá vlna prisťahovalcov sa objavila po celoplošnej ruskej invázii.

„Prišli sme sem tesne pred 24. februárom. Viete, hovorí sa, že potkany utekajú z potápajúcej sa lode ako prvé. V čínskom zverokruhu mám znamenie potkan. Akoby som cítila, že musím odísť,“ vtipkuje so smútkom v hlase sedemdesiatosemročná dôchodkyňa Oľha, ktorá sa do Orbity presťahovala s manželom Anatolijom.

Oľha rozpráva svoj príbeh a pripravuje kávu v malej kuchynke dvojizbového bytu. Ona aj Anatolij sú povolaním ekonómovia, celý život prežili v Kryvom Rihu. Na dôchodok sa chceli presťahovať na pokojné miesto blízko prírody. O Orbite sa dopočuli od známych. Dom, ktorý kupovali ako dom na vidieku, kde budú chodiť na huby a rybárčiť, sa stal v prvých dňoch vojny spásou pre celú rodinu.
 
„Neviete si predstaviť, čo sa tu dialo vo februári a marci 2022. Prišli k nám tri rodiny, dcéra, vnučka s manželom, príbuzní. V dvoch izbách nás bolo šestnásť. Najviac trpel vnučkin manžel. Je to ítečkár, len čo začal komunikovať cez Zoom, niekto vždy vstúpil do miestnosti a on musel utekať do inej. Bože, tak to bolo!“ zalamuje rukami osemdesiatjedenročný Anatolij. Je však cítiť, aký je hrdý na to, že on a jeho manželka boli schopní poskytnúť útočisko všetkým blízkym, ktorí potrebovali bezpečné miesto.
 
Teraz hostí až tak často nemávajú. No začali sa objavovať noví susedia. „Ľudia si tu postupne začali kupovať byty. Jeden byt kúpil mladý pár z Kyjiva. Ďalšie obyvatelia Dnipra. Niektorí sem chodia iba prečkať ostreľovanie. Býva tu však aj vojak, ktorý sa vrátil z vojny so zranením, odpočíva, zbiera huby, chodí po lese,“ informuje nás pani Oľha.
 

Najmodernejšie mesto

V lete minulého roka tichou Orbitou otriasla nečakaná správa. Spoločnosť NAEK Enerhoatom oznámila plány na dokončenie opustenej Čyhyrynskej jadrovej elektrárne  a výstavbu štyroch nových energetických blokov. Oficiálne vyhlásenie šéfa Enerhoatomu Petra Kotina znelo ambiciózne: „Enerhoatom má v úmysle oživiť Orbitu a urobiť z nej jedno z najmodernejších miest na Ukrajine ako Netišyn, Južnoukrajinsk alebo Varaš. Úspešná realizácia týchto plánov je samozrejme významnou investíciou do povojnovej obnovy a udržania energetickej bezpečnosti krajiny.“

Odvtedy sa však nepodnikli žiadne kroky na rozvoj mesta. Napriek tomu to starosta Mykola považuje za novú nádej pre Orbitu. Miestne úrady už podľa neho rozhodli o vyčlenení štyridsať hektárov pôdy na výstavbu novej jadrovej elektrárne. „V Orbite je krásna príroda, mesto má dobrú polohu, vojnu tu necítiť. Chýbajú už len pracovné miesta, ktoré by mestu vdýchli nový život,“ hovorí s nádejou v hlase Mykola.
 
Súhlasia s ním aj odborníci z oblasti urbanizmu. Pracovné miesta sú kľúčovou podmienkou oživenia mesta. „Aby sa v meste opäť objavili ľudia a začali doň prichádzať imigranti z frontovej línie, musí v ňom byť práca. Ľudia idú tam, kde je práca. Len vtedy, ak tu vzniknú pracovné miesta, má zmysel položiť inžinierske siete, vybudovať sociálne služby a dopravné spojenie,“ hovorí ukrajinský urbanista a developer Ihor Rajkov pri pohľade na mapu Čyhyrynu a Orbity.

Ihor si je istý, že príchod niekoľkých desiatok imigrantov do Orbity bol skôr ojedinelý a výnimočný prípad. Opustené mestá sú podľa neho strategicky zlou voľbou na prijímanie utečencov: „Ľudia, ktorí prežili traumatickú skúsenosť počas vojny, by sa mali začleniť do spoločnosti, a nie odrezať sa od nej na odľahlých miestach.“ Expert, ktorý sa pripojil k ukrajinským ozbrojeným silám, však zároveň tvrdí, že Orbita by mohla mať šancu stať sa mestom rekreácie a rehabilitácie: „Ak sa obnovia bytové jednotky a komunikácie, toto mesto by mohlo byť útočiskom pre armádu a tých, ktorí trpeli počas vojny. Les, ticho, voda, toto mesto by sa naozaj mohlo stať sanatóriom.“
 
Mesto-sanatórium znie oveľa lepšie ako mesto duchov alebo mesto jadrovej elektrárne. No Olena sa bojí snívať o nemožnom: „Rodičia mi povedali, že Orbita je miesto, kde sa vždy s niečím začína, ale nikdy sa nič nedokončí.“​​​​​​​

březen 2025