Farárky v Brandenbursku  Zapustiť korene na vidieku a ostať otvorené svetu

Niektoré príbehy sa rozvíjajú potichu – mimo veľkých javísk, ďaleko od mediálnej pozornosti. Jeden z nich sa odohráva v Brandenbursku, východonemeckej spolkovej krajine ležiacej okolo Berlína. Tento región je v politických debatách považovaný za „problémový“. Pravicovo extrémistická strana AfD tu má vysokú podporu a v odľahlých vidieckych oblastiach dochádza k čoraz väčšiemu úbytku obyvateľstva. No napriek tomu je to práve tu, kde mladé ženy v pastoračnej službe formujú protestantskú cirkev – a s ňou sociálnu štruktúru mnohých dedín.

Kreatívna, bojovná, dôsledná

Simone Lippmann-Marsch je nápadná – a to úplne zámerne. Tetovania, piercingy, motorkársky čižmy: štyridsaťdvaročná motorkárka nezodpovedá predstave, ktorú mnohí ľudia majú o evanjelickej farárke. No presne v tom spočíva jej sila. Pretože pre ňu cirkev znamená oslobodiť sa od múrov, vojsť do života. Bohoslužby v krčmách, na letiskách alebo za sprievodu techna pre ňu  neznamenajú porušenie tradície, ale návrat k tomu podstatnému. „Dávam kázeň preto, aby som šírila pocit pohody. Dávam kázeň preto, lebo verím v nádej, ktorá sa neskrýva za nedeľnými frázami.“
 
Jej životopis je plný mnohých zvratov. Vyrastala v obci Neuseddin a pokrstiť sa nechala až ako dvadsaťosemročná. Simone Lippmann-Marsch je vyučená kozmetička, pracovala v administratíve a ako manažérka podujatí. Prostredníctvom štúdia teologickej pedagogiky si táto matka troch detí nakoniec našla cestu k cirkvi. Dnes je farárkou v Treuenbritzene a stále o sebe hovorí ako o motorkárke, milovníčke tetovaní a make-upu, fanúšičke heavy metalu a srdcom punkerke.
  „Angažujem sa proti rasizmu, za viditeľnosť kvír komunity, proti pravicovej nenávisti. To niektorí považujú za „príliš politické“. Pre mňa je to duchovný postoj.“ Tento postoj prináša aj tam, kde sa inak cirkev takmer nevyskytuje. Jej formáty – techno-bohoslužby s koktailovým barom, spontánne uzavretia manželstva na námestí, spomienkové obrady za zosnulých motorkárov – otvárajú nové horizonty. Pre mnohých je to iritujúce, pre iných oslobodzujúce. „Som žena, usporadúvam bohoslužby s pivom, motorkami alebo v pyžamách – to niektorým nesedí do predstavy, ktorú majú o farárke. Ale myslím si, že presne v tom spočíva potenciál.

V kázňach ostáva prístupná, priama, niekedy nepríjemná. Vyhýba sa frázam, kladie otázky, poukazuje na nedostatky. Či ide o homofóbiu, pravicový extrémizmus alebo vylučovanie – Lippmann-Marsch nemlčí. „Keď začnú politické strany obchodovať s ľudskou dôstojnosťou, vtedy je na rade cirkev. Kto mlčí, stáva sa spoluvinníkom.“

Ani vo vlastnej inštitúcii sa nestretáva iba so súhlasom. „Práve v cirkvi sa často stretávame s väčším odporom voči novinkám ako na ulici.“ Napriek tomu ostáva vytrvalá: „Hovorím, čo si myslím. Neverím  v stratégiu tichého pozorovania.“ Pre niektorých kolegov – farárov je inšpiráciou, iní ju považujú za príliš nápadnú a hlučnú. „Nesnažím sa vyhovieť všetkým. Cirkev nie je servisný podnik. Nechcem sa stať alternatívou k cirkvi. Chcem ukázať, čo cirkev ešte môže byť.“

Svoju úlohu chápe ako duchovnú starostlivosť s politickou zodpovednosťou. A vidí, že jej nekonvenčné cesty fungujú. Ľudia, ktorí sa od cirkvi odvrátili, sa opäť vracajú – nie z tradície, ale zo skutočného záujmu. „Už som tu pod krížom mala všetkých – utečencov, kvír páry, motorkárov s nálepkou AfD na prilbe.“ Má v tom jasno: „Nikomu neupieram právo byť tu. Ale vyhradzujem si právo nazývať veci pravým menom.“

Práve mladí ľudia veľmi citlivo reagujú na vyhýbavé stratégie cirkvi. „Veľmi presne si všímajú, keď sa schovávame za frázy. A právom sa pýtajú, prečo nehovoríme o tom, čo ich zaujíma.“

Aj keď neverí, že zmení svet – malé posuny sú možné. „Dokážem vytvoriť priestory, v ktorých sa niečo začína. Rozhovor. Zmenu perspektívy. Malý obrat. Niekedy to stačí.“

Jej vzorom je Ježiš. „Kázal na kopcoch, lodiach a v domoch – nie v palácoch. Nevyjednával so systémami, ale rozprával sa s ľuďmi.“ Pre Lippmann-Marsch to znamená, že cirkev je tam, kde sú ľudia. Aj uprostred techno klubu.
 
V jej presvedčení ju utvrdzuje spätná väzba. Mnohí hovoria, že po prvý raz cítia, že ich berú vážne. Zvlášť ju dojíma osud tých, ktorí z cirkvi vystúpili – a vďaka jej práci sa opäť k cirkvi pripojili. „Potom viem, prečo to robím.“
 

Reflektujúca, budujúca vzťahy, realistická

Aj cesta Maruly Richter do duchovných služieb nebola priamočiara. Rodená Berlínčanka strávila tínedžerske roky v Uzbekistane a Veľkej Británii, potom študovala koreanistiku v Londýne, než sa rozhodla študovať teológiu v Nemecku. Už dva roky pôsobí v rámci skúšobnej doby ako farárka v troch malých dedinách blízko Werderu. Dediny sú malé, jej farnosti takmer rodinné.

Je vo funkcii nová, je nová tiež v Brandenbursku a zreteľne cíti, aké rozdielne sú tu očakávania voči cirkvi. „To, čo poznám z Berlína – rozmanitosť, viditeľnosť, angažovanosť – tu nie sú automaticky dobre prijímané,“ porovnáva.
  Richterovej farnosť sa nachádza v regióne, kde sa stretávajú faktory ako odliv obyvateľstva do miest, vidiecka tradícia a politické napätie. „V Berlíne ľudia jednoducho len tak prídu na bohoslužbu. V Brandenbursku každý presne vie, kto príde a kto nie.“ Tu cirkev často predstavuje sociálnu hranicu. Tieto pevné štruktúry prinášajú blízkosť, ale tiež tlak očakávania. „Buď človek k tomu patrí – alebo nie.“

Cíti, že množstvo členov farnosti dúfa, že jej úrad prinesie nový impulz, ale niektorí k nej pristupujú skepticky, kvôli veku, pôvodu alebo preto, že stelesňuje iný obraz cirkvi ako ten, aký desaťročia poznali. Práve vo vidieckych oblastiach bol klasický post farára založený na tom, že farárova manželka sa po boku manžela ako milá duša starala o veriacich. „Piekla koláče a držala za ruku,“ rovnako ako manželka jej predchodcu, ktorý tu slúžil bez prestávky dvadsať rokov. „To, že to nedokážem, ma spočiatku mrzelo,“ spomína si tridsaťtriročná žena.

O to dôležitejšia je pre ňu prítomnosť napríklad na vidieckych slávnostiach, narodeninách alebo v škôlkach. Hľadá kontakt a snaží sa osloviť aj tých, ktorí sa od viery vzdialili: „Nevnímam sa len ako farárka členov mojej farnosti, ale celej obce.“ Je to vidieť a cenia si to predovšetkým ľudia, ktorí sa inak zvyknú cítiť izolovaní.

Chce, aby sa jej farnosť stala otvoreným miestom a jasne dáva najavo svoj postoj: „Cirkev sa predsa musí vyjadrovať k politike. Sme predsa cirkev na tomto svete.“ Jej kázne sú zrozumiteľné, témy blízke životu. Starostlivo zvažuje, ako priamo sa vyjadrí k politickým otázkam. Zvlášť pri otázkach rasizmu, utečenectva alebo spoločenskej participácie ostáva zreteľná. „Chcem udržiavať otvorený dialóg, aj s ľuďmi, ktorí volia AfD. Ale tiež sa jasne vyjadrím, za čím si stojím.“ Aj keď cíti odpor. „Mám jasný postoj voči rasizmu a som za podporu utečencov. To sa nepáči všetkým.“

Každodenná práca farárky prináša výzvy, je to balansovanie medzi ohľaduplnosťou a jasným postojom, medzi vidieckou tradíciou a veľkomestským pôvodom. Niekedy sa stretáva s hanlivými poznámkami, napríklad, keď v talári vítala smútočných hostí pri bráne cintorína. Vtedy jej jeden muž povedal: „A ty si ktorá žaba?“ Po vianočnej bohoslužbe niekto prehlásil, že nie je vhodné, aby taká „mladá baba“ udeľovala požehnanie. Bol to však extrémny a výnimočný prípad, hovorí Richter, ale ukazuje to, ako veľmi sa niektorí ľudia pridržiavajú starých zaužívaných rolí.

Jej odlišná životná skúsenosť jej nie vždy uľahčovala zapadnúť do života ľudí, napríklad keď sa rozprávala s príbuznými zosnulého o pohrebe. „Nepoznala som skratky, ako napríklad LPG a najprv som si ich musela vygoogliť.“ Bolo jej to trápne. (LPG = Jednotné roľnícke družstvo, kde bol kolektív nútený pracovať pre spoločnú poľnohospodársku výrobu). „Vtedy som si uvedomila, že patrím k inej generácii. A aká západonemecká vlastne som.“

Marula Richter je s prehľadom najmladšou členkou obecnej cirkevnej rady. Je to zároveň aj dôvod na optimizmus. „Ľudia hovoria, že vďaka mojej prítomnosti sa sem opäť vrátil rozmach. V dobe, keď máme čoraz menej členov a bojujeme za zachovanie vidieckych kostolov a ich financovanie, je to pre mňa veľká zodpovednosť.“

Richter chce vytvoriť cirkev, ktorá je otvorená rozmanitosti životných štýlov, pochybnostiam a zvedavosti. „Nevidím cirkev ako miesto vymedzovania, ale ako priestor, ktorý otvára cestu do sveta. Sme sieť – nie izolovaný ostrov.“ Samú seba vníma ako staviteľku mostov a vyhýba sa moralizujúcim tónom, aj v politických otázkach. „V kazateľnici nerobím každodennú politiku. Ale ak je ohrozená ľudská dôstojnosť, potom nemôžem mlčať.“

Dôsledná, komunikatívna, schopná vnímať súvislosti

Juliane Rumpel je už od roku 2014 farárkou v Langerwische pri Michendorfe, v regióne, kde na jednej strane narastá spoločenské napätie a zároveň ho ovplyvňuje príliv obyvateľov z Potsdamu a Berlína. J. Rumpel zotrváva medzi ústupom a novým začiatkom, medzi odcudzením a zblížením. Vedie farnosť s takmer osemsto členmi v regióne, kde je kresťanstvo skôr výnimkou ako normou. Juliane Rumpel je štvrtou farárkou vo farnosti, kde boli od roku 1979 do služby povolávané výhradne ženy. „Nikdy som tu nemala problémy zapadnúť. Ani kvôli svojmu veku, ani kvôli tomu, že som žena.“

Narodila sa v Brandenbursku a pozná to tam: „Odkedy dokážem myslieť, som kresťanka v diaspóre. Vždy nás bolo málo. Tak som vyrástla. Pre mňa je to normálne.“ Jej matku kvôli viere v škole v NDR vysmievali, no cirkvi ostala verná.

Táto skúsenosť Juliane Rumpel urobila citlivejšou, ale nie zraniteľnou. Vie, že tu nie je nič samozrejmé – ani prítomnosť cirkvi na vianočnom trhu, ani oficiálny príhovor farárky na dedinských podujatiach, ani len viditeľnosť cirkvi samotnej.

„Možno je to naše tajomstvo: Neberme sa tak príliš vážne“, hovorí takmer mimochodom. Pritom je to tento prístup, ktorý charakterizuje jej farnosť – zmes sebairónie, pokory a vôle tvoriť. A možno aj hrdosť zachovať niečo, čo inde práve mizne – schopnosť komunikovať.

Od samého začiatku bolo pre Juliane Rumpel dôležité, aby cirkev nefungovala iba v rámci seba samej, ale bola tiež viditeľná smerom von. Preto sa angažuje v miestnom združení „Michendorf sa hlási k farbám“, ktoré podporuje utečencov a demokratické spolunažívanie. Ľutuje, že jej farnosť je jediná z okolia, ktorá túto občiansku angažovanosť oficiálne podporuje. „Nie je to politické hnutie, ide o ľudí,“ hovorí. „Je našou kresťanskou povinnosťou ukázať, že sa ako cirkev za to vieme postaviť.“ 

Preto sa angažuje a žije kresťanstvom, ktoré pozýva a nie vymedzuje. „Budú nás brať vážne, keď nemisionárčíme, ale počúvame,“ vraví. „Pritom mi ide rovnako o osemdesiatpäťročnú susedku, ktorá sedí doma a je osamelá, ako o ženu z Kamerunu, ktorá tu zakotvila so svojim dieťaťom.“

Jej postoj je jasný: „Nie som politická kazateľka,“ zdôrazňuje. „Ale keď ide o ľudskú dôstojnosť, spravodlivosť, rešpekt, potom nemlčím.“
  Juliane Rumpel sa vyhýba stranícko-politickým nálepkám, ale myslí si, že profil cirkvi sa silno posúva jedným smerom. „Mnohé kresťanské posolstvá zdieľame s politickými stranami, ale nie je to rovnaké. Všímam si, že strácame konzervatívnych kresťanov. To ma znepokojuje.“

Jej odpoveďou je empatia a úcta k rozdielom: „Človek môže byť aj konzervatívny kresťan. To je v poriadku. Ako cirkev musíme byť pluralistickejší bez toho, aby sme popreli samého seba.“

Rozhodnutie Evanjelickej cirkvi Nemecka z roku 2023 verejne sa dištancovať od politickej strany AfD víta, aj keď vie, že nie je všade pozitívne prijímané.

Vo svojich kázňach miesto diktovania odpovedí kladie otázky: „Ako môžeme žiť ako kresťania, spolu a jeden pre druhého?“ Rumpelovej farnosť čerpá z tohto postoja. Jej farská rada odráža rozmanitosť: Východ a Západ, mladí a starí, progresívni a konzervatívni. 

Aj počas pandémie ostala vynaliezavá. Keď boli bohoslužby povolené len vonku, stali sa sociálnou kotvou. „Boli sme ako lesná škôlka pre dospelých,“ spomína si Juliane Rumpel. Ľudia prichádzali aj keď bolo veterno či búrka, aj tí, ktorí sa vnútorne dávno od cirkvi vzdialili. „To bola cirkev, aká bývala kedysi – bolo to jedno z mála miest, kde sa dá spoločne spievať, modliť a byť spolu.“

„Chcem, aby ľudia videli, že viera v Boha môže byť prospešná.“ Pritom ostáva stále otvorená zmenám a citlivá voči zlomom. Juliane Rumpel ukazuje, že nie sú potrebné veľké gestá, aby človek vplýval na spoločnosť. Je potrebný postoj, prítomnosť a dôvera v to, že počúvanie môže niekedy zmeniť viac ako ktorýkoľvek plagát.“ 

Všestranná, úctivá, spoľahlivá

Stücken, dedina s päťsto dušami medzi Beelitzom a Trebbinom južne od Potsdamu. Tu žije a pracuje Nadja Mattern už viac než tri roky. Na polovičný úväzok sa stará o šesť dedín, vedie bohoslužby, vyjednáva nájomné zmluvy s poľnohospodármi, plánuje koncerty, iniciuje projekty s deťmi a sprevádza pozostalých. Je duchovná, organizátorka, vedúca administratívy, počúva, stará sa a je osobou, ktorá to všetko prepája: „Som kontaktná osoba pre všetko. Pretože tu inak nikto nie je.“

Po štúdiách stála pred voľbou – skúšobná služba v Berlín-Neuköllne alebo na brandenburskom vidieku. Rozhodnutie sa pre faru v Stückene padlo rýchlo. Nasťahovala sa tam spolu s manželom a tromi deťmi. Západná Nemka s akademickým vzdelaním na východonemeckom vidieku, v konzervatívnom priestore, v cirkvi so slabou oporou. „Vtedy som cítila veľkú neistotu,“ spomína si. „Nevedela som, čo ma čaká: škôlka, nájomné zmluvy, obhospodarovanie lesa. Ale zabehala som sa.“
  Farárka Nadja Mattern vsádza na opatrné, ale záväzné zblíženie sa so susedmi, rodičmi a dobrovoľníkmi. Cirkev pre ňu nie je žiadny autoritatívny „stroj na odpovede“, ale rezonančný priestor pre otázky. „Farári vždy bývali takí moralistickí. To vnímam ako prekážku. My mladší už takí nie sme.“

V jej regióne je viac polí ako semaforov a viac skepsy než dopytu, pokiaľ ide o cirkev. Napriek tomu je prítomná – na dožinkových slávnostiach, pri čítaniach, vystúpeniach zboru a výstavách umenia. Tridsaťosemročná farárka nepôsobí ako duchovná autorita, skôr ako premýšľajúca a súcitná susedka, ktorá kladie otázky namiesto toho, aby kázala odpovede. Jej pôsobenie je často nenápadné, ale s ďalekosiahlymi dôsledkami – odrazu do kostola prichádzajú ľudia, ktorí sa inak necítia byť oslovení; deti, ktoré nie sú pokrstené sa zúčastňujú hudobných projektov; poľnohospodári, ktorí si inak udržiavajú odstup, sa s ňou rozprávajú o cenách pôdy a niekedy o Bohu.

Cirkev ako protipól

Jej bohoslužby sú dialogické a otvorené. Číta sa na nich, spieva, rozpráva a diskutuje. A spoločne sa premýšľa o biblických textoch a ich spojitosti s prítomnosťou. Tak vznikla pri bohoslužbe v Kvetnú nedeľu z otázky Pontského Piláta „Čo je pravda?“ debata o ruskej zodpovednosti za vojnu na Ukrajine a o politickej strane AfD. Nadja Mettern je presvedčená, že cirkev je tu často posledným priestorom, kde sa ešte stretávajú ľudia bez toho, aby si hneď vymieňali politické heslá. „Je to miesto, kde sa otvára téma politickej reality, úprimne a ľudsky.“

Politický kontext pritom nezostáva neutrálny. V regiónoch, kde dosahuje AfD vo voľbách viac než tridsať percent, sa povolanie farára rýchlo stáva ohniskom napätia: Čo sa smie povedať? Kedy sa stáva angažovanosť polarizáciou? Nadja Mattern si pestuje jasné odmietanie politických pozícií. Ale púšťa sa do rozhovorov s konzervatívnymi poľnohospodármi, skeptickými susedmi alebo proste s tými, ktorí s „cirkvou nemajú nič spoločné“.

Výzvy sú veľké – štrukturálne, personálne, emocionálne. No Nadja Mattern chce vytrvať: „Práve si robím doplňujúce štúdium zážitkovej pedagogiky.“ Jej cieľom je, aby bol kostol živým miestom uprostred dediny.

---

Štyri ženy, štyri cesty – jedno poslanie

Tieto štyri farárky ukazujú, že evanjelická cirkev v Brandenbursku nie je skostnatený aparát, ale živá štruktúra rôznych životných ciest, myšlienok a postojov. V regiónoch, kde sa politika radikalizuje, kde rastie odcudzenie a nedôvera voči inštitúciám, sa otvárajú nové priestory. Nechcú zmeniť všetko, ale predstavujú iný prístup k neistote, komplexným otázkam a strate orientácie. Odrážajú obraz cirkvi v premene utváranej ženami, ktoré síce nevedia všetko, ale neboja sa mnohé skúsiť. Uprostred nemilosrdnej spoločenskej polarizácie predstavujú protipól zjednodušovania, vylučovania a mlčania.

Nemajú spoločnú agendu, štýl, jednotný koncept. To, čo ich spája, je postoj, ktorý zaujímajú proti ľahostajnosti, polarizácii, vyhýbaniu sa zodpovednosti. Vsádzajú na rozhovor namiesto rozkazu, na vzťah namiesto poučovania. A vedia, že na zmenu je potrebná dôvera a pôsobenie. To všetko rastie pomaly, predovšetkým na vidieku. Ale rastie. 

říjen 2025