Mladí na juhu Slovenska  Melóny, štadióny, rieky: Keď mikrosvet formuje pevné komunity

Dve ženy sa v jeden letný deň s kočíkom prechádzajú po Komárne: jedna z nich sa tam nedávno vrátila a otvorila dvojjazyčné kníhkupectvo, druhá organizuje umelecké podujatia a za chvíľu odchádza na vysokú školu. Pozorujú stopy dejín, dekád zanedbania aj súčasných politík a vedú rozhovor o tom, aké je to dnes vyrastať na maďarsky hovoriacom juhu Slovenska.

Minulú jeseň, keď som v Komárne žila už druhý rok, som si cestu domov skracovala cez park popri Matici slovenskej. Tlačila som pred sebou ešte hlboký, nešikovný novorodenecký kočík, keď ma približne v srdci parku, pri machom obrastenej soche osloboditeľa, prepadla zvláštna úzkosť. Slnko presvitalo cez chudobné koruny stromov. Išlo o náhle uvedomenie: naozaj som sa vrátila, do toho istého malomesta, z ktorého som nedávno s vervou tiahla preč. Staronové kulisy sú realita. Najprv som bola čiarkou v štatistike o odlive mladých ľudí z regiónov, teraz som čiarkou v štatistike dokazujúcej iný trend: ľudia sa vracajú.

Legendárny región, kde sa tažšie dorozumieva, všade rastie kukurica a pri ceste po každom kilometri parkuje kára s parazolom natiahnutým nad melónmi… Takto by to tu opísal niekto iný. Zdá sa mi, že vysvetlenie je zložitejšie.

Aj preto bolo pre mňa zjavením, keď do nášho kníhkupectva prišla skupina stredoškolákov, ktorí u nás chceli organizovať koncerty, besedy, výstavy… Študujú na umeleckej škole v Kolárove alebo na maďarskom gymnáziu v Komárne, no vďaka instagramu okolo seba združujú mohutnú komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí zo širokého okolia na oboch stranách slovensko-maďarskej hranice. Majú jasné sny a ciele, vášeň pre tvorbu, chuť skúšať nové veci a v neposlednom rade: tento ťažko definovateľný región je pevnou súčasťou ich súčasných a budúcich cieľov a plánov.

Okamžite som potrebovala zistiť, prečo.

Tak ako ja, žijú v Komárne, alebo jeho širokom okolí. Dlho som automaticky hovorila, že je to mesto s počtom obyvateľov 45 000, ale už dávno to nie je pravda. Kadekto sa odsťahoval. Ľudia tu už niekoľko desaťročí majú na stole rôzne možnosti, ktoré ich v porovnaní so zvyškom Slovenska obohacujú, no zároveň sú vystavení svojským limitáciám: ísť do Budapešti a dokazovať Maďarom, že sú Maďari? Alebo ísť do Bratislavy a dokazovať Slovákom, že vedia po slovensky? Alebo ostať tu a nenápadne robiť veci po svojom.

Slovenských Maďarov je pol milióna. Ak by sa všetci stretli tu, razom by sme boli najľudnatejšie mesto na Slovensku. Ale o počet nejde. Používanie iného jazyka na Slovensku zneviditeľňuje akokoľvek početnú menšinu.
 

Mŕtve mesto?

Byť Maďar na Slovensku je underground a byť mladý Maďar na Slovensku dvojitý. Je to učenie sa pohybu po infraštruktúre malomiest, ktoré nie sú ani maďarské ani slovenské, ale ak treba, tak obe zároveň. Treba vedieť, kedy je ktorý kód prežitia príjemnejší. A mapa sa naťahuje za hranice, cez hranice, ponad ne a popod ne: najmä vďaka kreativite a sociálnym sieťam. Táto skupina mladých ľudí nie je jediná. Podobne šikovne sa po kultúrnej mape južného regiónu pohybujú aj iní, úzko prepojení medzi sebou: partia organizujúca alternatívny stage SzobaChill na festivale Gombaszög, Lali Tóth, Ákos Kovács a Rebecca Horváth v klube NFG v Dunajskej strede, ktorý sa v novej dramaturgii usilujú premostiť slovenskú kultúru s maďarskou, či partia okolo klubu Rév v Komárne a bývalí komárňanskí stredoškoláci organizujúci festival Viharos. Práve oni položili základy alternatívnej kultúry v tomto okolí.

V prvých mesiacoch môjho návratu domov som sa v noci veľa prechádzala. Odkedy sme tu, od ľudí generácie 40+ nepočúvam nič, len: Mesto je mŕtve. Škoda, že v meste nič nie je – vo svetle našich nočných prechádzok však takéto vyhlásenia karikovali realitu. Bežnému politickému small talku tu už celé veky kraľujú témy orientované na minulosť. Každý hľadá to, čo bolo alebo to, čo by mohlo byť, keby sa minulosť udiala inak. Večnými témami sú podfinancovanie regiónu, zanedbanie každou doterajšou vládou, chýbajúce investície, nedostatočné informovanie o dianí v regióne, bolesti vychádzajúce z historických či generačných tráum. Aj čerstvý text o Komárne z leta 2025 v renomovanom médiu v titulku hovorí, že turizmus by mal Komárno prinavrátiť k životu. Ale odkedy sa tu datuje mŕtvosť? Netvrdím, že to nie sú relevantné problémy, no v tomto kontexte mi stále chýba tematizovanie inakosti, respektíve špecifickosti ako výhody, z ktorej by sa (aj vzhľadom na aktuálne škrty v kultúre) mohli učiť aj ostatné mikrokomunity – nič nie je také stmeľujúce, ako existencia mimo centra.

Práve mladí ľudia v Komárne aj ďalších mestách na juhu Slovenska, poväčšine stredoškoláci alebo mladí vysokoškoláci, túto inakosť dokážu vstrebať a vyťažiť z nej maximum. Sú to komunity, ktoré už roky v tomto regióne vytvárajú hodnoty, pričom nie sú naviazané na žiadne verejné financie a tvoria z čírej lásky a radosti.
 

Prechádzka s Viki

Keď sa s Victoriou Varga – predstaviteľkou najmladšej generácie kultúrnych organizátorov v Komárne, členkou partie, ktorá začala v našom knihkupectve organizovať koncerty a hlavou umeleckého tábora Karton – púšťame do našej prechádzky, Klapkovo námestie v historickom centre mesta sa čoraz väčšmi zohrieva, aby o niekoľko dní dosiahlo hranicu znesiteľnosti. Kráčame okolo neslávne známej budovy bývalej polikliniky, ktorej masívne schodisko a interiérová dlažba s bohatou kresbou sa mi dodnes objavujú v snoch, pretože tam kedysi v bufete lepeňáky vydávala moja mama. Počas búrok okolo nej hrkoce lešenie, ktoré sa tu už štyri roky týči a pripomína vzdialenú budúcnosť, keď túto krásnu budovu začnú rekonštruovať ľudia blízki maďarskej vláde.

Viki hovorí veľa o skautingu a o tom, kde sa všetko začalo. Túžba spoznávať krajinu, ktorá ju obklopuje a najmä vedieť v nej prežiť je pre deti formatívna skúsenosť. Naučí ich okrem iného, že keď niečo treba urobiť, neostáva iné, len si vyhrnúť rukávy a vrhnúť sa strmhlav na vec. Možno práve preto sa Viki stala jadrom siete mladých ľudí, ktorí v tomto období v Komárne a jeho okolí končia stredné školy a mnoho z nich má umelecké ambície. Je prirodzene dobrá v sieťovaní, pričom sieť ich kamarátstiev prekračuje hranice doslova aj obrazne – členmi partie sú ľudia z Ostrihomu, Komárna, Nových Zámkov, Budapešti… Na minuloročný Karton pricestovali návštevníci až z Kráľovského Chlmca.

„Začalo sa to tak, že v jednom období sme mali veľmi silnú partiu v Komárne, veľa sme chodili von, na koncerty do Révu alebo do Borozó. U mňa na koncertoch existujú len dva póly: buď tancujem pod pódiom alebo sa celú noc rozprávam s ľuďmi. Viacerých som nepoznala do hĺbky, preto bolo mojou zoznamovacou otázkou: Inak, ty čo robíš? Všetci mali nejaký umelecký projekt, ktorým sa chceli zaoberať alebo mali niečo dokonca rozpracované. Ale stagnovali.“
 

Jazyk ako základ smerovania

Prechádzame cez park ešte navlhnutý zo včerajšieho dažďa, o to intenzívnejšie sa v ňom šíri vôňa agátov a gaštanov, ktorých kvety sa za úsvitu týčia k nebu ako pagody. Anglický park je veľký, no diagonálne sa ho dá preťať pomerne rýchlo. Na zámkovej dlažbe na chodníku nás tieňovaný nápis Soho Tower vedie k modernému činžiaku, ktorý tu nedávno postavili na základoch zhoreného ruského domu. Pôvodný sedemposchodový ruský dom tu postavili v sedemdesiatych rokoch. Mal slúžiť ako ubytovňa pre študentov, no keďže stál blízko kasární, bol strategickým bodom pre ruských vojakov. Veľmi rýchlo si ho privlastnili a ubytovali tu svojich dôstojníkov, ktorí ju za dvadsať rokov zhumpľovali do takej miery, že po ich odchode išlo v podstate o ruinu. Budova ďalej len chátrala, dokonca v nultých rokoch horela. Nakoniec symbol rozpadu impéria prekrstili na developerský projekt: dnes sa tu týči moderná, sedemposchodová bytovka s terasou na streche ako budúci symbol doby, keď najmä peniaze rozhodovali o architektúre mesta.

Najčastejšou odpoveďou ľudí, ktorí v tvorbe práve prežívali akési zaseknutie, bolo, že sa cítia byť osamelí. Nemajú sa na koho obrátiť a nemajú s kým tvoriť spoločne. Preto vznikol nápad založiť na kolene umelecký tábor Karton. Na dvore starého vidieckeho domu v Tvrdošovciach sa tento rok konal už druhý ročník. Osamelosť je leitmotívom našej prechádzky. Je tlak na mladého človeka iný, keď pochádza z maďarskej menšiny? Presadí sa ťažšie?
  Teraz už kráčame popri kúpalisku, nad ktorým sa týči Soho Tower. Kedysi ho po nociach strážil vlčiak, ktorého počas otváracích hodín od kúpajúcich sa ľudí oddeľovalo len rozgajdané pletivo. Pripomienkou prísnych časov je dnes už len ostnatý drôt, ktorý však nikdy nebránil prelezeniu.

Viki sa na chvíľu zamyslí a odpovedá: „Kto sa ráta za človeka, ktorý sa presadil? Vo veľkom meste, kde sa už v detstve dostaneš ku zdrojom, ľuďom a komunitám, sa ním ľahko staneš. Ale to si vážim oveľa menej, ako keď človek príde z malej dediny a napriek prekážkam si nájde v novej komunite svoje miesto, svet vyhovujúci jeho vkusu. Tunajšie decká nič nedostávajú predžuté na tanieri a musia na všetko prísť sami. Aj tie vzniknuté komunity si musíme sami udržiavať. A tento fakt sám o sebe podnecuje k neustálemu pohybu. Treba niečo urobiť, aby si sa niekam dostal. Je pre nás ťažšie sa cítiť doma, či už v priestore alebo v činnosti, ktorej sa rozhodneme venovať, ale o to viac to chceme a pracujeme na tom.“

Obídeme kúpalisko a dostávame sa k areálu, kde sa kedysi rozprestieral rozľahlý kemping, ktorý každoročne napĺňali životom nemeckí turisti. Vďaka blízkosti bazénov mohli celú dovolenku v Komárne stráviť v jedinom župane a plavkách – celé dni sa dookola presúšali medzi kempingom a termálnym bazénom. Kemping však nedávno zrušili, pokorili ho väčšie, bohatšie plány. Pred našimi očami sa otvára futuristický pohľad, niečo ako korba rozostavanej lode veľkosti Titanicu, čo je obzvlášť ironické, pretože lodenice, pýcha mesta, už celé roky upadajú a produkujú maximálne balatonské katamarány. Táto korba však nie je loď, ale megalomanský štadión, ktorý momentálne z peňazí maďarských občanov na mieste starého štadiónu stavajú ukrajinskí robotníci. Takmer sa nepočujeme, prehlušuje nás krik a hrkot pracovných strojov.
  Hovoríme o tom, ako si predstavuje budúcnosť ona a ľudia v ich partii. Rada by študovala grafický dizajn v Bratislave. „Maďarský pôvod nie je prekážka, ale mám v mojom okolí veľa ľudí, ktorí to vnímajú inak. Viacerí spolužiaci chcú ísť študovať do Maďarska. Ja im hovorím, nech si to ešte rozmyslia. Viem, že ani Maďarsko a ani Slovensko momentálne nie sú v takej politickej kondícii, aby sa sem ľudia chceli húfne hrnúť žiť a študovať, ale v Maďarsku to ide intenzívnejšie do hája.“ Lenže nie každý si môže dovoliť zostať. Niektorí musia odísť, pretože neovládajú jazyk. Radšej volia angličtinu namiesto toho, aby sa s niekým rozprávali po slovensky, pretože systém vzdelávania na školách s vyučovacím jazykom maďarským ich na to nepripravil dostatočne dobre. Dlhodobo sa vo výučbe slovenčiny preferuje gramatika namiesto cibrenia schopnosti komunikácie, nehovoriac o tom, že žiaci nemajú kde nadobudnúť sebavedomie prehovoriť.

Hluk stavby pomaly utícha, keď sa Viki pýtam, či sa nebojí toho, že bude v umeleckom vyjadrovaní obmedzená vlastným rodným jazykom.

„Momentálne čítam Jedenie v maďarskom preklade, čo je v podstate rusínska kniha, preložená do maďarčiny. Čítam tú knihu s veľkým pôžitkom. Vôbec neviem, čo sa v nej deje, ale páči sa mi jej jazyk. Za tým celým svetom stále cítim, že človek, ktorý to písal, to nepísal po maďarsky. Akoby dostala kniha novú osobnosť. Iný jazyk dáva umeleckej tvorbe korenie.“

Túžba po vode

Pomerne veľkú časť našej prechádzky tu vynechávam, hoci topografia mesta Komárno je nesmierne zaujímavá. Ak by som ostala verná mape, túto reportáž by ste čítali celú noc. Špecifikom je, že aj napriek tomu, že sme prešli pomerne veľkú časť mesta od centra po objímajúce sídlisko, kúsok bášt, nedostali sme sa k Dunaju, ktorý je oddelený industriálnou zónou. Nemáme tu korzo, nedá sa tu sadnúť na mólo a zmrzlinu kúpenú v meste zjesť s palcami ponorenými v spenenej vode. Môžete si maximálne sadnúť na pontón pod mostom na hranici Maďarska a Slovenska, no ten je tak ďaleko od mesta, že dovtedy sa vám zmrzlina v ruke roztopí. Často sa mi sníva, že Dunaj je priamo napojený na mesto. Mám pocit, že ak by sme Dunaj vrátili do bežných dní, množstvo našich úzkostí a neistoty by pominulo.

Konečne sa dostávame k otázke, kto sme vlastne my, v tomto regióne a prečo sme, akí sme. Aké sú tie podmienky, v ktorých sa cítime dobre a doma.

Nevieme to síce porovnať, pretože v tomto sme vyrastali, ale je to ako v tej rozprávke Rio. Pre Maďarov sme exotickí, lebo sme Slováci. Pre Slovákov sme exotickí, lebo sme Maďari. A preto sa vlastne ani nemôžeme cítiť doma ani vo výhradne maďarskej, ani vo výhradne slovenskej komunite. Tá komunita, ktorá nás dokáže skutočne udržať a podporiť, sú ľudia, ktorí patria do menšiny ako sme my. Navyše v tom hrá rolu aj obklopujúca populácia, pretože by bolo veľmi čudné, keby tu odrazu nebolo počuť slovenčinu. Toto prostredie je bezpečné presne také zmiešané, aké je, v akom sme vyrastali.

Pre jazykovú prekážku je v nás zakorenená istá rezistencia voči nepohode alebo sťaženým podmienkam. Verím, že práve z nej vychádza aj fantázia, ktorá ich pomáha prekonať.

„Nepohoda je zmena. Ak by sme mali príliš pohodlný život, celkom by sme sa unudili. Je to danosťou tohto regiónu, že výziev je viac. Vyraziť z nepohody, v ktorej sme sa narodili (sme menšina na pomerne politicky zabudnutom území), môžeme z toho len ťažiť.“
  Vkročiť bosou nohou do Dunaja bude vždy znamenať kontakt s niečím, čo nás prerastá. Škoda, že v meste, kde má každý z povinnosti na polici zaprášenú kópiu Jókaiho Zlatého človeka, sa to nedá. No nájsť pocit domova sa dá aj na nečakaných miestach a nemusí to byť nutne doma: napríklad na streche budapeštianskeho klubu Gólya popíjajúc čapovanú kofolu, v spomienke na vôňu Dunaja na koži dieťaťa, ktoré uspávam po kúpačke na Veľkolélskom ostrove alebo na záver veľkej komárňanskej prechádzky, keď na Klapkovo námestie dorazíme práve na spontánny koncert kapely Gypsy Kings na rozpálenej terase. Bamboléo sa odráža od múrov, lešenie okolo polikliniky požadovačne kvíli vo vetre, nenecháva sa prehlušiť.

listopad 2025