Autobiografický dokument  Moja matka, vojna a ja

Vojna znovu spojila ukrajinskú novinárku a filmárku Ingu Pylypčuk s jej matkou. Nie je to prvá katastrofa, ktorú obe spoločne prekonali. Uzatvára sa kruh?

Pred rokom prišla moja mama ku mne do Berlína. Utiekla pred vojnou na Ukrajine a zostala tu, pretože bezpečný návrat stále nie je možný. Na Kyjev, hlavné mesto Ukrajiny, mesto, kde moja matka žila, útočia rakety a drony. Niekedy je mesto celé dni bez elektriny, teplej vody, kúrenia, signálu.

Tento prvý rok vojny mi ukázal, že všetko môže dopadnúť oveľa horšie, ako som sa obávala. Musela som si uvedomiť, že mestá, kde som bola šťastná, môžu byť zrovnané so zemou. Najlepší ľudia v mojej krajine môžu byť kedykoľvek vytrhnutí zo života – náhodne v ich obývačke, ktorú zasiahne raketa, alebo na fronte. Celý svet sa na to pozerá a nevie nájsť spôsob, ako zastaviť toto násilie. A niektorí dokonca žiadajú od Ukrajiny, aby sa jednoducho tejto obludnej nespravodlivosti a krutosti vzdala.

Z dvoch hodín letu je sedem minút chôdze

No tento vojnový rok mi zároveň priblížil mamu. Po tom, ako sme 14 rokov žili v rôznych mestách (do Berlína som sa presťahovala v roku 2008), býva teraz len 7 minút chôdze odo mňa. Kedysi to bol dvojhodinový let. Jej byt v Kyjeve leží blízko letiska. Vždy bolo veľmi príjemné pristáť a potom ísť s malým kufríkom na kolieskach pešo domov.

Už rok nelietajú žiadne lietadlá – ani do Kyjeva, ani do Ľvova, ani do žiadneho iného ukrajinského mesta. Rusko míňa obrovské sumy peňazí na ostreľovanie, bombardovanie a ničenie Ukrajiny. Moja matka a ja o tom čítame každý deň správy na Telegrame a sme prilepené k telefónom v rukách. „Už si videla, že Rusi zase vystrelili 50 rakiet?“ – „Áno.“

Toľko strachu a zúfalstva ako ešte nikdy predtým v mojom živote

Byť ďaleko od domova a vedieť, čím si tam prechádzajú ľudia, ktorých milujete, je bolestivé. Je to zvláštna bolesť, je fyzicky nehmatateľná, ale na určitej úrovni vedomia neustále prítomná. Koncom júna 2022 strávime s mamou pár dní pri Baltskom mori. Počasie je nádherne letné, more svieže, vzduch slaný. Prvý deň po našom príchode sa dozvedáme, že došlo k raketovému útoku na nákupné centrum v Kremenčuku, pri ktorom zahynulo vyše 20 ľudí a 59 bolo zranených. Žijeme v týchto dvoch realitách súčasne: smútime a nenávidíme, mlčíme a vzdycháme a potom ideme na pláž.

24. februára 2022, keď Rusko napadlo Ukrajinu, bola moja mama ešte v Kyjeve. Strávila dva a pol dňa medzi protileteckým krytom a jej bytom - dva a pol dňa, v ktorom som cítila toľko strachu a zúfalstva ako ešte nikdy predtým. Ich telefónny signál bol často na celé hodiny prerušený, ale naše spojenie bolo vtedy také silné ako naposledy za čias môjho detstva. Cez Whatsapp som ju presvedčila, aby utiekla do Nemecka. „Teraz už viem, že ma naozaj ľúbiš“, povedala mi, keď sme boli prvýkrát v Berlíne spolu na večeri.

„Moja matka, vojna a ja“ - Videostill | © Inga Pylypchuk | JÁDU - jadumagazin.eu

Žiadny happy end, ale začiatok nového príbehu

Dalo by sa to považovať za akýsi „happy end“: žena zachránená pred bombami a znovu zjednotená so svojou dcérou. Ale to bol len začiatok nového príbehu. Zrazu som mala celkom nové povinnosti: sprevádzala som ju do Woolworthu, aby sme spolu kúpili nové hrnce a panvice, na úrad sociálnej starostlivosti, na mestský úrad, na imigračný úrad, do fitnescentra, do kina, k lekárovi. Naposledy, keď som ju odprevádzala, keď kráčala s ruksakom na pleciach na prvú hodinu nemčiny, ktorá bola zhodou okolností v budove základnej školy, som si uvedomila, že sme si vymenili roly. Ona ma vychovala a teraz som ja za ňu zodpovedná.

Nebolo to pre mňa ľahké zistenie. Vždy som sa bránila naratívu, ktorý je aj v ukrajinskej kultúre veľmi obľúbený, že deti svojim rodičom niečo„dlhujú“, a preto sa o nich musia postarať, keď zostarnú alebo ochorejú. Kto tvrdí, že každý vzťah založený na pokrvných zväzkoch musí vydržať celý život?

Bolo by pre mňa jednoduchšie povedať, že jej pomáham, pretože je dobrý človek a mám ju rada, a nie preto, že je moja matka. Pomáham jej rovnako, ako pomáham iným ľuďom z Ukrajiny, pomáham, kde môžem. Ale nie je to celkom tak: predsa za ňu teraz cítim väčšiu zodpovednosť ako za iných.

Žiť v trvalom prechodnom stave

Moja mama spoznáva vo veku 65 rokov nový svet. Ja, keďže mám čarovný kľúč k tomuto svetu – totiž nemecký jazyk – jej môžem pomôcť rýchlejšie otvoriť tieto dvere. Viem, ako táto realita funguje a učím ju to. Niekedy mám pocit, že je to nad moje sily. Nie je to úloha, ktorú som si vybrala.

Pre ňu je však vyčerpávajúca nielen nová realita, ale aj život v dvoch svetoch zároveň. Chcieť sa vrátiť, dúfať, že to bude snáď v lete, potom na jeseň, potom na jar, byť niekde medzi tým, vznášať sa v akomsi stave prechodu. Obdivujem, ako to zvláda.

„Moja matka, vojna a ja“ - Videostill | © Inga Pylypchuk | JÁDU - jadumagazin.eu Vojna nás mení. Teraz spolu hovoríme po ukrajinsky a nie po rusky. Kedysi som si myslela, že sa len ťažko vzdám svojho „rodinného jazyka“. Teraz nechcem mať s Ruskom nič spoločné do takej miery, akoby sa mi v hlave automaticky ruština vypínala.

Dve katastrofy, ktoré spojili naše životy

Keď bola moja mama so mnou tehotná, vybuchol štvrtý blok jadrovej elektrárne v Černobyle. (Tento príbeh som už opísala v inej eseji.) V tom čase žila s mojím otcom v Kyjeve, len 150 kilometrov od miesta nešťastia, presne v tom istom byte, z ktorého musela pred rokom utiecť. Môj otec zomrel pred šiestimi rokmi.

Už vtedy, v máji 1986, musela v preplnenom vlaku utiecť, aby zachránila seba i mňa. V septembri ma potom priviedla na svet, v ten istý deň, v ktorom aj ona sama mala narodeniny. Takmer o 36 rokov neskôr moja mama znovu sedela v preplnenom vlaku smerujúcom na západ. Tentoraz šla ku mne. Tieto dva príbehy akosi vždy patria k sebe, keď o nich mama rozpráva. Dve katastrofy, ktoré spojili naše životy. Pýtam sa sama seba: uzatvára sa kruh? Je to šanca, aby sme sa nanovo stretli?

Mal by vzniknúť film

Túžim po vzťahu matky a dcéry, ktorý by bol oslobodený od strachu. V mojom detstve ho bolo viac než dosť. Vždy tu bolo podozrenie, že so mnou niečo nie je v poriadku, pretože som bola černobyľské dieťa. Dnes viem, že je všetko tak, ako má byť.

Ako však rozvíjať vzťah inak, keď je nielen minulosť, ale aj súčasnosť poznačená strachom? Ak môže byť kedykoľvek naše mesto zničené a naši priatelia zabití? Nemám na to odpoveď, ale rozhodla som sa tento proces zdokumentovať. Mal by z toho vzniknúť film: Moja matka, vojna a ja (AT). Dúfam, že práca na filme mi prinesie nové poznanie.

Toto je upútavka:

marec 2023