Plagiátorská aféra v slovenskom parlamente O vladárskych tituloch v Karpatskom kniežatstve

Premiér Matovič stojí za svojim koaličným partnerom. Foto: © SME | Marko Erd

V júni sa ukázalo, že diplomová práca predsedu parlamentu Borisa Kollára, na základe ktorej získal vysokoškolský titul na obskúrnej univerzite, bola plagiát. Slovenský premiér Igor Matovič v tomto prípade zaujal postoj spolupáchateľa.
Komentuje Matej Karásek.

V štyri mesiace starej slovenskej vláde je osoba Borisa Kollára, predsedu parlamentu a šéfa strany Sme rodina, už od vzniku koalície problematickou postavou. Boris Kollár je totiž predovšetkým vzdelaný školou mafiánskeho podnikania v divých postsocialistických deväťdesiatych rokoch. Rozhodnutie súčasného premiéra Igora Matoviča, ktorý vyhral voľby na základe poukazovania na skorumpovanosť minulej vlády a na jej prepojenia s mafiou v bielych golieroch, prizvať do vládnej koalície aj stranu Borisa Kollára vyvolalo u časti verejnosti rozčarovanie.
 
Spolčenie sa s mužom, ktorý si dokázateľne užíval priateľské vzťahy a luxusné dovolenky s hrdlorezmi deväťdesiatych rokov, ale aj s takými sofistikovanými persónami organizovaného zločinu nového milénia, ako je napríklad Marian Kočner obžalovaný z objednávky vraždy novinára, nešlo veľmi dohromady s premiérovou protimafiánskou rétorikou. Hoci by premiér dokázal zostaviť vládu s tesnou väčšinou aj bez strany Borisa Kollára, jeho pozvánku do koalície zdôvodnil vnútorne rozporuplným tvrdením, že na porážku mafie potrebuje silnú vládu.
 
Pred pár dňami sa ukázalo, že diplomová práca Borisa Kollára, na základe ktorej získal vysokoškolský titul na obskúrnej univerzite, bola plagiát. Takéto prípady síce nie sú ojedinelé ani vo svete, ale dokázateľným plagiátorom bol aj predseda parlamentu za minulej vlády. Kollár je tak už druhým šéfom zákonodarného zboru – plagiátorom. Lenže kým vtedajšia opozícia spolu so súčasným premiérom Matovičom a Kollárovými straníckymi kolegami po odhalení podvodu bila na poplach a neúspešne žiadala jeho rezignáciu, dnes po prevzatí moci a odhalení plagiátora vo vlastných radoch už neapeluje na tie isté morálne princípy ako pred rokom a pol. Premiér Matovič sa nechal počuť, že žiadať od Kollára rezignáciu by znamenalo ohrozenie stability vlády a riziko návratu mafie na čelné pozície štátu.
 

Matovičova zmluva s peklom

V dejinách a politike sa často stáva, že napohľad menej významné rozhodnutia sa neskôr ukážu ako fatálne. Neskúsený a novozvolený premiér krajiny, ktorá ukážkovo zvládla obrovskú výzvu pandémie koronavírusu, svojím obhajovaním Borisa Kollára na pozícii predsedu parlamentu rozhodol nielen o budúcom kurze svojej vlády, ale zrejme aj o jej osude. Kollárova ukradnutá diplomová práca mohla byť pre Matoviča darom z nebies. Lenže Matovič namiesto prijatia tohto daru radšej podpísal zmluvu s peklom.
 
Po prevalení kauzy totiž Matovič mohol pomerne pohodlne odstrániť z postu druhého najvyššieho ústavného činiteľa svojho problematického partnera bez toho, aby jeho vláda prišla o kreslá ostatných poslancov Kollárovej strany jedného muža, ako aj bez toho, aby rozdúchal politickú, ekonomickú či kultúrno-spoločenskú tému s potenciálom rozhádať vládnu koalíciu. Pri troche politickej a komunikačnej zručnosti Matovič dokonca mohol od Kollára žiadať to, čo, žiaľ, v dejinách slovenskej politickej (ne)kultúry nemá v súvislosti s plagiátorstvom ešte ani v roku 2020 precedens – poslanecký mandát.
 
Keby Matovič zariskoval a investoval časť svojho politického kapitálu do jasného gesta, možno by síce dočasne zaplatil menej pohodlnou prevádzkou vlády, ale táto investícia do principiálnosti by sa mu neskôr mohla mnohonásobne vrátiť. Ľudia, z ktorých mnohí stáli po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho družky od čias Nežnej revolúcie v najmasovejších demonštráciách s názvom „Za slušné Slovensko“, by uverili, že to Matovič myslí s prizvaním slušnosti do slovenskej politiky naozaj vážne.
Boris Kollár sa na tlačovej konferencii obhajoval aj Protokolom o kontrole originality svojej diplomovej práce. Boris Kollár sa na tlačovej konferencii obhajoval aj Protokolom o kontrole originality svojej diplomovej práce. | Foto: © SME | Marko Erd

Hladová dolina politickej slušnosti

Ak sa Matovič nazdáva, že ho strkanie hlavy do piesku nebude nič stáť, tak sa veľmi trpko mýli. Matovič bude mínusový nielen na demoralizácii a demobilizácii voličov, ktorí znovu prestanú vidieť rozdiel medzi jeho vládou a tými predošlými, ale odhalí, že má ku Kollárovi mentálne omnoho bližšie, než priznáva pred verejnosťou, a taktiež, že nie je predstaviteľom žiadnej zlomovej zmeny, ale len pokračovateľom slovenskej politickej tradície, pre ktorú je typickou črtou predovšetkým absencia elementárnej ľudskej slušnosti.
 
Kým premiér sa mohol s plagiátorom porátať bez toho, aby v koalícii otváral potenciálnu rozbušku v podobe štátosprávnej, sociokultúrnej či ekonomickej témy, otvorí rozbušku v podobe témy morálnej. Už teraz sa javí, že sa zjavne morálne vyprofilovanejší poslanci najmenšej vládnej strany Za ľudí, ale aj niektoré osobnosti z vlastného Matovičovho klubu začínajú proti tolerovaniu Kollárovho plagiátorstva vyhraňovať. Tak ako sa v hladových dolinách najviac rozpráva o jedle a vo vojenských kasárňach o sexe, tak sa v slovenskej politickej diskusii opäť rozvíri debata, ktorá ukáže to, čo – napriek novej a rétoricky ambicióznej vláde – slovenskej politike stále najviac chýba.
 
Slovensko je hladová dolina politickej slušnosti a na mnohých občanov bažiacich po slušnosti v politike prestane platiť argument, že ak nechceme, aby sa do vedenia štátu vrátila mafia, musíme tolerovať istý stupeň nemorálnosti. Brány do vedenia krajiny však boli spriazneným dušiam mafie otvorené bezprostredne po voľbách a dnes premiér ukazuje, že mu až tak neprekážajú ani ich podvodnícke maniere, ktoré na minulej vláde tak tvrdošijne kritizoval.
 
Téma Kollárovej kauzy je vynikajúcim ukazovateľom toho, kde sa Slovensko v porovnaní so svojim západnými susedmi v čase i priestore nachádza. Namiesto toho, aby si koaliční partneri míňali zásoby svojej trpezlivosti a vzájomného tolerovania na vylaďovaní prirodzene odlišných pohľadov na dôležité politické a ekonomické témy, musia nimi mrhať nielen na tom, čo malo byť podľa predvolebných sľubov „povinnou jazdou“ novej vlády, ale – a to je ešte závažnejšie – na tom, čo ich mali už dávno naučiť rodičia a učitelia v materských škôlkach. Na elementárnej ľudskej slušnosti.
 
Ak teda nerezignuje Kollár, rezignuje veľká časť Matovičových voličov. V lepšom prípade rezignujú na svoju účasť na politickom živote a v tom horšom na volenie strán, ktoré sa s prižmúreným okom a istou dávkou benevolencie ešte nemusia považovať za extrémistické. Vlády, v ktorých sa síce menia mená, ale podvodnícky manierizmus mafiánskych podržtašiek zostáva, majú len jediného vyzývateľa. Extrémistov. A sklamanie z vlády, ktorá ponúkala alternatívu ku korupcii a prepojeniam s mafiou predošlej vlády, je veľkolepou príležitosťou pre veľký historický moment extrému.
 

Vybrali si hanbu, budú mať vojnu

Dôsledky Matovičovho paktu s Kollárom o neútočení na jeho diplomovú prácu by sa dali s trochou nadhľadu vystihnúť slávnym výrokom pripisovaným (nie bez pochybností) Winstonovi Churchillovi, ktorý vraj komentoval Chamberlainov podpis Mníchovskej dohody nasledovne: „Mohli ste si vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali ste si hanbu, budete mať vojnu.“
 
Matovič na svoju predstavu, že zamáva Kollárovou diplomovkou ako Neville Chamberlain Mníchovskou zmluvou podpísanou s Hitlerom, a tým prinesie slovenskej politickej scéne „mier našich čias“, môže doplatiť podobne ako tento britský štátnik. Nielenže sa vzdá vlastnej suverenity a pripustí vojnu vnútri vlastnej koalície, ale aj vojnu s tými, ktorí sa na Hitlera nápadne podobajú a sú na to aj patrične hrdí.
 
No rozvíjajúca sa tradícia tolerovania plagiátorstva šéfom parlamentu má aj ďalšie vážne dôsledky v podobe odkazu, ktorý širokej verejnosti vysiela. Ako sa majú tisíce študentov postaviť k písaniu svojich diplomových prác, keď tí, ktorí by mali byť morálnymi kompasmi a posúvať spoločenskú latku mravných štandardov čoraz vyššie, ju sami podliezajú? Tolerovať podvádzanie a plagiátorstvo študentom, keď ho ako spoločnosť tolerujeme našim najvyšším ústavným činiteľom, znamená pracovať s dvojakým metrom rovnako ako premiér, ktorý svojho soka kvôli plagiátorstvu vyzýval na demisiu, no svojmu koaličnému partnerovi tento istý prečin veľkodušne odpustí.
 
Tolerovanie plagiátorstva na najvyšších miestach štátu neoberá o vážnosť a dôveryhodnosť len dotknuté štátne inštitúcie, ale v očiach verejnosti uberá na cene aj samotnej hodnote akademického titulu. Plagiátori ako Kollár neokradli len skutočných autorov textov, ktoré prepísali do svojich diplomoviek, ale okradli aj státisícové zástupy poctivých študentov a absolventov o kilogramy váhy ich ťažko nadobudnutých titulov. A v tejto druhej nehanebnosti sa premiér zatiaľ správa ako spolupáchateľ.
 

Podradné povolania

Ak už verejnosť nebude schopná vytvoriť dostatočný tlak na to, aby vláda za plagiátorstvo vyvodzovala personálne dôsledky, musia to byť aspoň jednotlivé akademické pracoviská, ktoré sa budú správať ako ostrovy pozitívnej deviácie, štáty v štáte, kde, žiaľ, musia platiť iné metre.
 
Na to je však nutné, aby si bedlivo strážili svoju stavovskú česť nielen pred verejnosťou a politikmi, ale aj pred samotnými kolegami či inými vzdelávacími inštitúciami. Lebo sú to práve oni, kto rozdáva tituly za okopírované práce, a nezriedka sa aj tí, čo tieto práce schvaľujú, k svojim akademickým titulom a funkciám nedostali metódami vedcov, ale podvodníkov.
 
Musia to byť (nielen) vysokoškolskí učitelia, ktorí svojim študentom dostatočne presvedčivo pretlmočia, že akokoľvek sa to môže na prvý pohľad javiť, vzdelanie a poctivo získaný titul má vyššiu hodnotu než titul, ktorý si ktosi –akokoľvek postavený – zaobstaral ako módny doplnok k drahým autám, milenkám a rolexkám. Kollár na svoju obhajobu povedal, že si „to“ zľahčuje skoro každý študent. Ak sa akademici pred touto urážkou svojich študentov zastanú, prejavia im ľudskú dôveru, no zároveň budú profesionálne nedôverčiví k autenticite ich prác, je nádej, že sa študenti ako budúca ťažná sila krajiny s touto plagiátorskou pliagou raz a navždy porátajú. No najprv sa s plagiátorskou pliagou musia porátať samotní akademici na vlastných pracoviskách.
 
Už počas prevalenia plagiátorstva bývalého predsedu národnej rady som ako vysokoškolský pedagóg svojím študentom hovoril, že som si vedomý nepoctivosti našich volených zástupcov, ale my na našej fakulte budeme slušní ľudia a nebudeme sa znižovať na ich úroveň. Keď budú politické špičky pokračovať vo svojej tradícii tolerovania akademického podvádzania, zrejme sa čoskoro aj inštitúcia predsedu parlamentu stane vo vnímaní ľudí morálne podradnou inštitúciou, obsadzovanou spravidla pochybnými indivíduami. Tak ako rodičia vystríhajú svoje dcéry, aby nebrali drogy, lebo skončia na ulici a budú šliapať chodníky, tak možno onedlho budú aj vysokoškolskí pedagógovia vystríhať svojich študentov, aby pri písaní prác nepodvádzali, inak skončia v národnej rade a budú predsedať parlamentu.
 

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.