Furrys a Pet Play O plyšových vlkoch, kožených šteniatkach a túžbe odlíšiť sa

Von Kuschelwölfen, Lederwelpen und dem Wunsch nach Anderssein Foto: Daniel Lloyd Blunk-Fernández via unsplash | CC0 1.0

Či už bájky, kožušinové kostýmy alebo dospelí, ktorí napodobňujú psy: u niektorých ľudí zachádza vzťah k zvieratám tak ďaleko, že nimi sami chcú byť – aj keď len na chvíľu. Niektorí si splnia svoje fantázie a pridajú sa k Furrys alebo Pet Play. Čo sa skrýva za touto túžbou a hrou s hranicami druhov?

Vo videoklipe si Sebastian prevlečie cez tričko čierny kožený postroj, ktorý ho na hrudi pevne obopína ako písmeno X. Potom si 38-ročný muž oblečie modré podkolienky, na zápästia si natiahne robustné čierne kožené putá, nasadí si chrániče kolien a rúk. Nakoniec si dá krémový obojok so strieborným príveskom v tvare kosti a natiahne si na hlavu koženú masku – zo Sebastiána sa tak stane hravé šteniatko s menom „Strolch“.
 

Táto scéna pochádza z minidokumentu o Puppy Play, po slovensky o „hre na šteňatá“. Ide o dospelých – väčšinou mužov – ktorí sa obliekajú a predvádzajú ako psy s rôznym náčiním. Ide to až tak ďaleko, že napodobňujú chôdzu psov po štyroch, aportujú a bijú sa medzi sebou. Puppy Play je žáner na BDSM-scéne a je to pomerne mäkká zmes dominancie, submisie a rolovej hry. Premena mužov na šteniatka alebo na majiteľov psov sa môže zdať do istej miery podivná – Berlínsky dopravný podnik (BVG) ich naopak využíva na propagáciu tolerancie a humoru dopravného podniku.
 

Hebký a mäkký fandom

„Hranice medzi Puppy Play a Furrys sú plynulé,“ hovorí Saskia*, ktorej zvieracím alter egom je vlk. Podľa Saskie sa niektorí Furry-Fans cítili eroticky priťahovaní k bytostiam, ktoré sú akýmsi hybridom človeka a zvieraťa alebo to prežívali ako súčasť svojej sexuality. Ale „je to v podstate len ďalší odtieň na palete farieb. To samotné túto scénu nedefinuje,“ dodá rýchlo Saskia. Mnohé médiá totiž radi redukujú Furry scénu na fetišizmus či na krikľavý a infantilný zvierací kostým. „Ale to by nezodpovedalo rozmanitosti scény“, hovorí 39-ročná Saskia. Furrys sú skôr subkultúrou, v ktorej dospelí ľudia v nadýchaných kostýmoch v životnej veľkosti predstavujú antropomorfizované zvieratá – niektoré sa podobajú na tie prírodné, iné sú farebné komiksové alebo fantasy-postavičky. Kostýmy – nazývané fursuits – môžu stáť aj niekoľko tisíc eur. Ale „fandom“, ako sa Furry scéna sama nazýva, sa prejavuje aj inými kreatívnymi spôsobmi, napríklad kresbami, maľbami, grafickými románmi a ilustráciami, ale aj knihami, príbehmi či hudbou. Jasne to zachytáva i dokumentárny film The Fandom, ktorý sleduje začiatky Furry scény v USA.

Film ukazuje, že spočiatku nešlo ani tak o antropomorfizované kostýmy zvierat, ale predovšetkým o myšlienku, nakresliť zvieratá s ľudskými vlastnosťami a vybudovať si k týmto postavám osobnú blízkosť. Korene Furry scény siahajú do konca 70. rokov minulého storočia v USA a západnej Európe. Zvonku môže Furry scéna pôsobiť farebne, hravo, ako kopa živých plyšákov, ktoré sú navzájom poprepájané cez internet, ale aj cez pravidelné stretnutia, fanziny a zjazdy – teda cez veľké stretnutia a prehliadky.

Saskia je na Furry scéne – teda na „fandome“, ako sa tomu hovorí – už takmer 20 rokov. Medzičasom sa dokonca stala trvalou súčasťou tímu na Eurofurence, najväčšom Furry zjazde v Európe, ktorý sa od roku 2014 každoročne koná v Berlíne. Hovorí, že na scénu prišla prostredníctvom kamarátky a na zjazd začiatkom roku 2000 išla len náhodou. „Vždy som bola skôr „fantasy dieťa“, vždy som rada čítavala komiksy, už od malička,“ hovorí Saskia. Ako tínedžerku ju fascinovalo všetko, čo sa týkalo vlkov, ale aj vlkodlakov – dnes je vlk jej Furry postavou, ako sama hovorí „duchovným spoločníkom“, ktorý jej dodáva silu, keď ju potrebuje. Furry hra je pre ňu koníčkom a „do istej miery aj životným postojom“ – o to viac, že aj jej manžel je od mladosti Furry postavička. Stretli sa zhruba pred 20 rokmi na Saskiinom prvom zjazde: „Dohromady nás tam vtedy bolo asi 95 ľudí – z toho päť dievčat. S manželom sme si pozreli do očí a povedali sme si: Ok, to je skrátka muž, žena na celý život.“

Hra s normami a konvenciami

Podľa Saskie je Furry scéna veľmi rôznorodá. S manželom vložili do „fandomu” kus svojho srdca, zostrojujú a šijú si vlastné kostýmy, angažujú sa na Fury scéne, sú vegetariáni a zasadzujú sa o ochranu zvierat. Iní Furrys majú zase radi, keď môžu chodiť v kostýmoch ako veľké plyšové hračky, robiť v nich somariny, tancovať alebo sa nechať fotiť. Niektorí v kostýme kvázi splynú so svojím zvieraťom a niektorí zase dokážu za maskou zvieraťa odložiť svoje sociálne zábrany. „Poznám jedného,“ hovorí Saskia, „čo hneď, ako sa ocitne v kostýme a nevidno mu už tvár, poskakuje ako malé dieťa a s každým robí žartíky. Keď si kostým opäť vyzlečie, sedí ticho v kúte a už viac neotvorí ústa.“ Pre mnohých fanúšikov znamená Furrry doslova „dovolenku od seba samého“, hovorí 39-ročná Saskia. Môžete byť kreatívni a na krátky čas uniknúť od všetkých každodenných starostí, vkĺznuť do inej role alebo si vyskúšať, stelesniť niekoho alebo niečo iné.

Myšlienka, že ľudia sa môžu premeniť na zvieratá (alebo opačne), je známa vo všetkých kultúrach po celom svete už po stáročia. Odráža sa to v rôznych príbehoch, rituáloch, rozprávkach a bájkach, ale aj v románoch, filmoch, komiksoch či videohrách. Mnohým deťom po celom svete sa páčia poľudštené zvieratká ako Mickey Mouse alebo Včielka Maja, na fašiangy sa prezliekajú za slony, levy alebo lienky alebo sa mňaukajúc a havkajúc naháňajú po štyroch po obývačke. Tínedžeri zase na Snapchate a Instagrame experimentujú s filtrami na tvár: s mačkami s kývajícimi ušami alebo psami s vyplazenými jazykom a páči sa im „zvieracia“ móda: motívy s leopardím alebo zebrím vzorom, koža, kožušiny či doplnky z peria, rohov, zubov, chlpáčov a mušlí. Furrys a Puppy Player môžu síce na prvý pohľad pôsobiť nezvyčajne – no nezapadajú predsalen do tohoto známeho mustru „druhových zmien“?

Skupinová fotografia v kostýmoch - fursuits z 24. Eurofurence v Berlíne, 2018. Skupinová fotografia v kostýmoch - fursuits z 24. Eurofurence v Berlíne, 2018. | Foto: Atkelar Cat | Eurofurence 2018 via wikimedia, CC BY-SA 4.0 Furrys a Puppy Player skutočne celkom vedome porušujú svojimi kostýmami, maskami a hrami spoločenské normy a prekračujú pritom určité hranice – nielen preto, že sa opakovane navonok premieňajú na iný druh, ale preto, že túto rolovú hru hrajú ako dospelí. Dalo by sa to interpretovať ako „regresívne správanie“, hovorí psychoterapeut Sascha Belkadi z Mönchengladbachu. Ale to vlastne vôbec nemusí byť niečo negatívne. „Všetky predchádzajúce fázy správania môže človek prežiť znova ako dospelý. Každý, kto si prešiel určitým psychickým vývojom, sa môže vrátiť do predchádzajúcich fáz“, hovorí psychoterapeut Sascha.

Hrou si aj dospelí môžu upevniť svoje sociálne zručnosti alebo si osvojiť nové perspektívy, ktoré by inak v bežnom živote nezažili – koncept, ktorý využíva prakticky každý koučing. Podľa Saschu Belkadiho si Furrys a Puppy hráči vydobýjajú pri rolovej hre aj trochu slobody a ľahkosti: „Hra tu skrátka nemá žiadny cieľ, hoci žijeme v spoločnosti zameranej na výkon,“ hovorí psychoterapeut Sascha. „Hra je tu len pre samotnú hru. A pri hre je dovolené porušovať konvencie.“

Byť Furry: „Pekná forma oddychu“

Ľudia, ktorých každodenný život je dosť striktne nalinajkovaný alebo dokonca ovplyvňovaný rôznymi tlakmi, by takto opäť našli väčšiu rovnováhu. To všetko premietajú najmä na zviera – pretože podľa Belkadiho stojí zviera v opozícii voči ľudskej kultúre. Zvieratá stelesňujú žité impulzy, potreby a inštinkty – áno, jednoducho niečo „animálne“. Rolová hra na zviera by sa tak mohla stať akýmsi skutočným úkrytom, v ktorom možno pestovať protiobraz k spoločenským očakávaniam a konvenciám – povedané vyhrotene, sú to prakticky poslední pankáči na zemi.

Nasadzovanie si masiek tiež plní dôležitú funkciu – podobnú tomu, čo už odpozorovala Saskia; zahaľujúca zvieracia tvár sa stáva symbolickým spínačom na zapnutie driemajúcich častí osobnosti: „Maska, ktorú máte práve nasadenú – môže uspokojiť vaše potreby“, hovorí Sascha Belkadi. Pre mnohých ľudí sú ich rôzne sociálne role - ako priatelia, partneri, rodičia, kolegovia atď. – pekne pokope, „ako na palete s farbami s množstvom podobných farebných polí“, tvrdí psychoterapeut. „A potom sú tu aj ľudia s veľmi odlišnými maskami. Na jednej strane sa u nich prejavujú veľmi rigidné črty a potom presedlajú na svoju Furry časť.“

Oblečenie, ale aj artikulácia a reč tela môžu tento druh „vkĺznutia” do želanej roly podporovať a prehlbovať. Terapeut vysvetľuje, že pri takzvaných „embodiment” experimentoch si testované osoby obliekajú biely plášť. Potom v ňom robia matematické úlohy. V priemere sa účastníkom lepšie darí v matematike v domnelom „doktorskom plášti“ ako v „maliarskom plášti“, s ktorým si spájajú niečo iné.

Samozrejme, sú aj ľudia, čo potvrdili Sascha Belkadi aj Saskia, ktorí využívajú rolové hry ako únik z reality. Furry scéna a Puppy Play však predsa ponúkajú niečo, čo dnes dokáže len máloktorá subkultúra, keďže iné subkultúry väčšinou rýchlo podľahnú komercii: „Je to pekná forma oddychu – od týchto neustálych spoločenských pretekov,“ hovorí psychoterapeut Belkadi.
 

Medzi toleranciou a útekom pred svetom

No tí, ktorí ako Furrys alebo Puppy Player prekračujú hranice, riskujú aj výsmech alebo odmietnutie. Vo videoklipe pokračuje Puppy Player Sebastian v rozprávaní o tom, že rodičia sa o jeho koníčku dozvedeli náhodou a nechtiac. Spomína si, že vzťah s otcom odvtedy výrazne ochladol. Aj Saskia vedie svoj Furry život stále dosť v skrytosti: „No, rodičom som o tom dlho nepovedala.“ Jej manžel bol vždy oveľa otvorenejší: „Na prvých spoločných raňajkách [pred 20 rokmi] sa ma jeho otec opýtal : No a ktoré zviera si ty?“ spomína si so smiechom.

Nepovedala to ani svojmu starému okruhu priateľov, skôr pomaly vrástla do okruhu priateľov svojho manžela. Tam patria Furrys, ale aj ľudia, ktorí s „fandomom“ nemajú nič spoločné, no berú to s nadhľadom a zdieľajú sa s nimi „úplne bežné témy a každodenné starosti“, hovorí Saskia. V neposlednom rade spája aj svoj partnerský vzťah s „fandomom”, pretože Furry páry ako ona a jej manžel nie sú podľa 39-ročnej ženy až také nezvyčajné. V „zmiešanom“ vzťahu by partner musel veľmi dobre rozumieť Furry životnému štýlu, ktorý zhltne veľa času a peňazí. Sú aj také páry, pokračuje Saskia, v ktorých je jednému z partnerov trápne, že ten druhý je Furry alebo je vzájomné neporozumenie nakoniec také veľké, že sa na tom vzťah rozpadne.

A predsa: bez rôznorodých „vonkajších“ kontaktov bude raz pravdepodobne každý úkryt pritesný, bez ohľadu na to, koľko slobody sľubuje. „Dovolenka od seba samého“ zvyčajne funguje len vtedy, ak už máte dostatočne stabilnú osobnosť. Pretože potom by takéto podmanivé scény, ako sú Furrys alebo Puppy Play- alebo akákoľvek iná navzájom pevne prepojená subkultúra - mohli ľudí doslova pohltiť. Belkadi tiež varuje: „Akonáhle tento únik vedie k tomu, že sa ľudia úplne izolujú, odrežú sa od zvyšku sveta a budú žiť iba v tejto jednej oblasti života, prerastie to často do patologicky ťažkých a nápadných rozmerov.“ Subkultúrne scény tak môžu byť zradné, pretože sľubujú síce únik z izolácie a prístup k sociálnym kontaktom, tie sa ale môžu prerušiť, len čo scénu prerastiete alebo ju možno úplne opustíte.

Svet Furrys, Puppy Playerov a mnohých ďalších ľudsko-zvieracích subkultúr sa môže zdať zvláštny či dokonca zarážajúci. Terapeut z Mönchengladbachu vníma právne aj osobné hranice ako akési zvodidlá, aby ste svojim správaním neublížili sebe ani iným. „Je pekné, keď je spoločnosť tolerantná k veciam, ktoré sú zvláštne“, hovorí Belkadi. „To je vlastne úspešné spolužitie, keď sa navzájom spoznávame v našej inakosti.“

* Meno a osobné údaje boli na žiadosť respondentky zmenené.

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.