Prehistória človeka Zviera rodu Homo

Neanderthal-Museum, Mettmann Foto: Clemens Vasters | CC BY 2.0

To, že homo sapiens sapiens ako jediný zástupca rodu Človek (doteraz) nevyhynul, by mohla byť aj „šťastná zhoda okolností“, hovorí antropológ Radoslav Beňuš. Mohlo všetko dopadnúť celkom inak? A kedy, ak vôbec, sme prestali byť zvieratami?

Spomínate si, ako sme sa v škole naučili vnímať vývoj ľudského druhu? Prebrali sme predstavu jednej línie predkov nasledujúcich po sebe až k nám. Po zvieracom australopitekovi prišiel Homo habilis, ktorý predchádzal rodu Homo erectus a z neho sa postupne vyvinul Homo sapiens. Po ňom sme prišli my – Homo sapiens sapiens – človek rozumný, ktorý opustil živočíšnu ríšu a vybral sa na cestu k civilizácii. Ďalšie objavy potom dopĺňali vytýčenú líniu len ako chýbajúce články. A ako v každom odvetví ľudského poznania, aj v chápaní vývoja človeka sme sa posunuli o obrovský kus. Zásadnou zmenou je poznanie, že spolu s človekom rozumným – teda s našimi priamymi predkami – koexistovali aj iné druhy alebo poddruhy ľudí. Nemýlite sa ak predpokladáte, že to muselo mať nejaké konzekvencie.

Chýbajúce články

Zmenu vo vnímaní evolúcie človeka v krátkosti priblížil Radoslav Beňuš, docent antropológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Tvrdí, že v odbornej literatúre z medzivojnového obdobia je vývoj ľudí zobrazený veľmi jednoducho, priamočiaro a aj s takzvanými chýbajúcimi článkami. Dokonca ani tie niekedy nebol problém vyrobiť – ako ukázal napríklad známy vedecký škandál ohľadom Piltdownského človeka Charlesa Dawsona. Slávne nálezy zo začiatku 20. storočia totiž boli cielene mechanicky a chemicky upravené a pochádzali v skutočnosti z orangutana a moderného človeka.

Všetko je inak

Jednoduchá línia sa podľa Radoslava Beňuša začala rozvetvovať a komplikovať nárastom nálezov fosílií v 70. a 80. rokoch najmä vďaka antropologickému klanu Leakeyovcov. Bola to jeho zakladateľka Mary Leakyová, ktorá pokračovala vo výskume aj po smrti manžela Louisa Leakyho a koncom 70. rokov v Tanzánii objavila stopy troch hominidov, ktorí už chodili na dvoch nohách. Stopy v skamenenom sopečnom popole boli staré dychvyrážajúcich 3,6 milióna rokov. Mary si až do konca života udržala triezvy a veľmi otvorený pohľad na evolúciu človeka. „Toľko toho ešte nevieme a čím viac sa dozvedáme, tým viac zisťujeme, že predchádzajúce interpretácie boli úplne zlé,“ povedala na sklonku života.

Slová Mary Leakyovej platia aj po jej smrti. Aby to vôbec nebolo jednoduché, vysvetľuje Beňuš, tak v roku 2010 boli nájdené prvé pozostatky neznámych homininov, ktorých nazvali denisovania. Pozoruhodné na denisovanoch je, že najskôr boli známi a zaradení na základe analýzy DNA a len pomaly sa začínajú „odhaľovať“ aj ich morfologické črty. A boli to populácie neandertálcov a spomínaných denisovanov, ktoré sa delili o priestor a čas spolu s anatomicky moderným človekom.

Replika článku prsta, objaveného v roku 2008 v jaskyni Denisova. Múzeum prírodných vied, Brusel, Belgicko. Replika článku prsta, objaveného v roku 2008 v jaskyni Denisova. Múzeum prírodných vied, Brusel, Belgicko. | Foto: Thilo Parg via wikimedia commons | CC BY-SA 3.0

Komplikácie pokračujú

Rozmach genetiky nás v chápaní našej minulosti posunul na dovtedy nepredstaviteľnú úroveň. Genetické analýzy totiž ukázali, že tri ľudské „poddruhy“ sa celkom určite krížili medzi sebou. V genetickej výbave súčasných populácií sa nachádzajú asi štyri percentá neandertálskej DNA, v populáciách juhovýchodnej Ázie je približne päť percent denisovanskej DNA. Denisovania a neandertálci neboli len súpútnici našich kromaňonských predkov. Krížením s nimi sa aj oni stali našimi predkami.Tým sa to však zďaleka nekončí, poznamenáva slovenský antropológ.

Posledné roky totiž prinášajú ďalšie nálezy ako Homo naledi, Homo floresiensi alebo Homo luonensis, ktoré pravdepodobne predstavujú slepé línie či regionálne variety, čiže neprispeli do nášho genofondu.Výnimočne zaujímavé sú z ostatných rokov čínske nálezy, hlavne posledný tohtoročne oznámený nález Homo longi – Človek dračí. Niektorí paleoantropológovia hovoria o novom druhu, iní sa zas prikláňajú k tomu, že by mohlo ísť o denisovana. Ak by mali pravdu zástancovia druhej hypotézy, znamenalo by to, že sa konečne okrem zlomkovitých nálezov denisovanov našla aj lebka.

Dedičstvo miešania predkov

Dôsledkom kríženia viacerých ľudských druhov je, že sme získali konkrétne znaky, ktoré vieme spätne odsledovať až k rôznym predchodcom. Neandertálske gény sú spojené s tvorbou keratínu vo vlasoch, v nechtoch a koži. Červené vlasy a bledé sfarbenie pokožky s pehami sa pričítajú práve neandertálskym alelám. A nielen to. Zapojené v niektorých metabolických dráhach ovplyvňujú náchylnosť na choroby ako Crohnova choroba, cukrovka 2. typu, lupus, kožné ochorenia, depresie, niektoré závislosti, narkolepsia, ale aj náchylnosť na vírusové ochorenia, prípadne odolnosť voči nim.

Potomkovia neandertálcov a covid-19

Minulý rok bola odhalená skupina génov predstavujúcich rizikový faktor pre covid-19. Tieto gény zdedilo od neandertálcov asi 16 percent Európanov a asi až polovica obyvateľov južnej Ázie. Tento rok zas vyšla štúdia o inom neandertálskom géne, ktorý, naopak, predstavuje ochranu pred ťažkým priebehom covidu-19. V Európe a Ázii ho má zhruba 50 percent ľudí, kým v afrických populáciách, kde sa neandertálske gény nevyskytujú vôbec, tento gén chýba. Od denisovanov napríklad Tibeťania „zdedili“ gén, ktorý reguluje okysličenie krvi a tkanív aj pri nižšom parciálnom tlaku kyslíka vo vysokohorských podmienkach. Radoslav Beňuš pripomína, že štúdie ukazujú len malý vplyv týchto „zdedených“ génov na spomenuté ochorenia.

Antropológ Radoslav Beňuš Antropológ Radoslav Beňuš | Foto: © privat

Prečo prežil len jeden ľudský poddruh

Homo sapiens sapiens bol pravdepodobne najlepšie prispôsobený, vyzbieral všetky „dobré gény“ od neandertálcov a denisovanov žijúcich v Eurázii a výrazne asi pomohla aj kultúra a vysoká sociabilita. Odborníci často hovoria, že anatomicky moderní ľudia vedeli využiť viac potravových zdrojov, keď sa začali zmenšovať počty veľkých cicavcov, ktorých lovili neandertálci. Ďalšie hypotézy hovoria, že neandertálci nepoznali ihlu a nevedeli si ušiť kožušinové oblečenie do chladnej klímy.

„Osobne si myslím, že toto je nezmysel, lebo aj neandertálci boli vysoko spoločenskí a dobre prispôsobení klíme,“ kontruje Beňuš. Taktiež subpopulácie neandertálcov mohli byť také malé, že tam prebiehalo len príbuzenské kríženie a drasticky sa znížila natalita. „Teórií je veľa a celé to mohlo byť len šťastnou zhodou okolností,“ dodáva tajomne.

Kedy prestal človek byť zvieraťom

Viacerí antropológovia predpokladajú, že naši predchodcovia sa vzdialili živočíšnej ríši v čase, keď začali chodiť vzpriamene na dvoch nohách. Tu je možné oponovať, pretože chodiť po dvoch dokážu viac-menej úspešne aj antropoidné primáty. Dvojnohá chôdza bola potvrdená u Australopitov, teda už u hominidov. Podobne je to aj s používaním nástrojov, komunikáciou, kooperáciou a podobne. Dokonca aj sebauvedomovanie sme pozorovali u niektorých zvierat.

„To, čo nás robí ľuďmi,“ dodáva Beňuš, „je až kultúra a symbolické či abstraktné myslenie.“ Ešte ďalej sa so svojou úvahou dostala antropologička Margaret Meadová. Podľa nej bola prvým znakom civilizovanosti v starodávnej kultúre našich predkov zahojená zlomená stehenná kosť. Vysvetlila, že ak si zlomíte nohu v živočíšnej ríši, zomriete. Neutečiete pred nebezpečenstvom, nenapijete sa z rieky a neulovíte potravu. Sami sa stanete mäsom pre dravce. Žiadne zviera neprežije zlomeninu nohy dostatočne dlho na to, aby sa kosť zahojila. „Zlomená stehenná kosť, ktorá sa zahojila, je dôkazom toho, že si niekto našiel čas, aby zostal s človekom, ktorý spadol. Obviazal mu ranu, odniesol ho do bezpečia a staral sa oňho počas zotavovania. Tam, kde sme pomohli druhému človeku v ťažkých chvíľach, tam sa začala civilizácia.“

Ako to však s vedeckým poznaním býva, ani Meadovej argument nie je nepriestrelný. Podľa Beňuša totiž v 20. rokoch minulého storočia priniesol antropológ Adolph Hans Schultz množstvo dobre vyhojených fraktúr u gibonov, dokonca aj zlomenín na dolných končatinách: „Takže aj gibony sa nejako museli o svojich spoluopičiakov starať. Dlahy im asi nedávali, ale aspoň potravou ich určite podporovali,“ odľahčil Beňuš. Zahojená zlomenina nemusí byť dôkazom civilizovanosti u človeka. Možno je však indíciou, pre ktorú by sme mali aj zvieratám priznať časť kvalít, ktorými definujeme to, čomu hovoríme ľudskosť.

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.