Sloboda tlače v Srbsku  Od úderných titulkov k úderom obuška

Nikdy predtým nebola sloboda tlače v Srbsku v takom zlom stave. Politici a političky podnecujú nenávisť a novinári a novinárky sa opakovane stávajú terčom útokov. Štát krok za krokom rozširuje svoj vplyv na médiá. Teraz navyše hrozí, že už aj tak malý počet nezávislých médií sa ešte výraznejšie zníži.

Úder zasiahol policajta v civile priamo do tváre. Oko mal podliate a opuchnuté, po líci mu stekala krv. Srbský prezident Aleksandar Vučić mal o vinníkoch okamžite jasno. Tvrdil, že policajta na okraji protivládneho protestu v marci 2025 napadli protivládni demonštranti ozbrojení kovovými boxermi. Krátko po incidente zverejnil na Instagrame spoločnú fotografiu z nemocnice, ku ktorej pripojil práve toto vysvetlenie udalosti.

Krátko nato sa však na internete objavili videá, ktoré ukazovali úplne iný priebeh udalostí. Bolo na nich vidieť, ako policajt v civile vošiel do radu uniformovaných kolegov. Policajt v plnej ochrannej výstroji udrel svojho kolegu v civile do tváre a ten sa okamžite zrútil na zem. Nezávislé médiá tieto videá preverili a zrekonštruovali priebeh incidentu. Napokon investigatívny denník zverejnil telefonický rozhovor s policajtom v civile, v ktorom sám nepriamo potvrdil, že ho udrel kolega – a nie demonštrant.

Hoci prezident Aleksandar Vučić dodnes trvá na verzii, že policajta napadli aj protivládni demonštranti, tento prípad sa stal ukážkovým príkladom úlohy nezávislých médií v Srbsku. Čo by sa stalo, keby nikto nespochybnil oficiálnu verziu udalostí, keby nikto nepoukázal na rozpory a nezačal po nich pátrať? Kto by potom ešte kontroloval vládu Aleksandara Vučića?
  Čoraz viac ľudí v Srbsku si kladie tieto otázky. Nejde pritom iba o pravdu o jednom konkrétnom večeri, ale o niečo oveľa väčšie a zásadnejšie. Situácia nezávislej tlače v Srbsku sa v posledných rokoch dramaticky zhoršila. Novinári a novinárky sú sledovaní, zastrašovaní a napádaní, nezávislé redakcie čelia politickému a ekonomickému tlaku. V aktuálnom rebríčku slobody tlače organizácie Reporters Without Borders sa krajina prepadla na 104. miesto – na poslednú priečku na Balkáne. Nikdy v histórii tohto rebríčka, ktorý existuje od roku 2002, nedosiahlo Srbsko také zlé hodnotenie.

Ako sa to mohlo dostať až tak ďaleko?

Slznotvorný sprej a zlomené kosti

Súčasnú situáciu novinárov v Srbsku pozná len málokto tak dobre ako Nezávislé združenie novinárov Srbska (NUNS). Organizácia zastupuje záujmy približne 2 500 novinárov a novinárok a zároveň je ich významným hlasom vo verejnom priestore. Kto dnes chce vstúpiť do kancelárie združenia v centre Belehradu, musí najprv zazvoniť. „Dvere už máme neustále zamknuté,“ hovorí Marija Babić. „Z bezpečnostných dôvodov.“

Vonku sa nad ulicami vlní horúci vzduch, Belehrad opäť sužujú letné horúčavy. Za zatvorenými dverami kancelárie NUNS hovoria Marija Babić a jej kolega Rade Đurić o tom, ako sa v posledných rokoch čoraz viac vyhrocovala atmosféra voči novinárskej obci. Obaja sa venujú dokumentovaniu útokov na pracovníkov médií – ako odborníci a právnici zhromažďujú prípady vo svojej databáze, ktorá siaha až do roku 2008.

Podľa Marije Babić ešte nikdy nebolo zaznamenaných toľko prípadov násilia voči novinárom a novinárkam – od pokusov o zastrašovanie cez vyhrážky až po fyzické útoky. „V minulom roku sme zdokumentovali 380 prípadov, čo je rekord. V skutočnosti ich však môže byť oveľa viac, zaznamenali sme iba tie najzávažnejšie. Na viac sme jednoducho nemali čas.“

Okrem toho podľa nej existuje veľké množstvo neodhalených prípadov. Najmä novinárky útoky hlásia menej často, pretože sa obávajú, že by sa tým mohli ešte viac vystaviť riziku ďalších útokov.
  „Dostali sme sa do bodu, keď sme si uvedomili, že v súčasnosti oveľa naliehavejšie potrebujeme právnikov než napríklad ľudí, ktorí by ďalej rozvíjali samotnú žurnalistiku,“ dopĺňa jeho kolega Rade Đurić a energicky krúti hlavou. „To veľmi dobre vystihuje situáciu, v akej sa tu momentálne nachádzame.“

Pred tromi rokmi zriadilo NUNS krízovú telefónnu linku. Každý novinár alebo novinárka, ktorí sa cítia ohrození alebo potrebujú právnu pomoc, sa na túto linku môžu kedykoľvek obrátiť. Odvtedy takmer neuplynie deň bez jediného telefonátu. V niektoré dni prijmú Babić a Đurić hneď desiatky volaní. Napríklad v súvislosti s komunálnymi voľbami na začiatku tohto roka.

V marci 2026 si niekoľko obcí v Srbsku zvolilo nové mestské a obecné zastupiteľstvá. Pre mnohých ľudí v krajine predstavovali tieto voľby určitý test nálad v spoločnosti: dokázali pokračujúce masové protesty proti vláde Aleksandara Vučića a jeho Srbskej pokrokovej strane (SNS), ktoré trvali od novembra 2024, priniesť výsledok? Aj preto sa voľby stali predmetom veľkej pozornosti v celom Srbsku. Nahromadené napätie sa priamo v uliciach prejavilo násilnými incidentmi.

Došlo k bezprecedentným udalostiam. Neznámi páchatelia napríklad číhali na skupinu novinárov a novinárok v blízkosti volebnej miestnosti číslo 34 vo východosrbskom Bore. Muži začali jedného z novinárov biť. Keď si všimli, že ich pri tom nakrúca ďalší novinár, zaútočili aj na neho. Ten sa dal na útek, no útočníci ho prenasledovali až k neďalekej rieke, kde ho ďalej bili a zlomili mu lícne kosti. Obaja novinári museli neskôr vyhľadať lekárske ošetrenie v nemocnici.

Aj na ďalších volebných miestach dochádzalo k nebezpečným situáciám. Novinári a novinárky boli postriekaní slzotvorným sprejom, prenasledovaní a bití. Útočníci im brali a ničili mobilné telefóny a kamery, prepichovali im pneumatiky na autách.

Neskoršia správa Reuters Institute for the Study of Journalism dospela k záveru, že počas komunálnych volieb v Srbsku došlo k takému bezprecedentnému rozsahu násilia voči novinárom a novinárkam, „že sa Srbsko stalo jedným z najnebezpečnejších miest na svete [pre novinárov a novinárky] mimo oblastí aktívnych vojnových konfliktov.“
 

Mediálny hejt z najvyšších miest

Toto násilie sa nezačína až v uliciach. Začína sa oveľa skôr.

Nadácia Slavka Ćuruviju zverejňuje každý mesiac správu o politickej atmosfére, v ktorej novinári a novinárky žijú. Dôvod je jednoduchý – politici a političky opakovane útočia na predstaviteľov médií, urážajú ich a všetkými možnými spôsobmi sa snažia spochybniť ich prácu a podkopať ich dôveryhodnosť. Provládne médiá tieto útoky následne preberajú a samy sa zameriavajú na kritické a nezávislé redakcie.

Nadácia však nemá dostatok kapacít na systematické monitorovanie celej mediálnej scény. Sleduje preto iba tri najčítanejšie bulvárne denníky a verejné vyhlásenia desiatich popredných politikov. Napriek tomu každý mesiac zaznamená viac než sto prípadov vyhrážok voči novinárom a novinárkam.

„Keby sme mali dostatok kapacít na monitorovanie všetkého, čo zaznieva vo verejnom priestore, určite by ich boli tisíce,“ je presvedčená Ivana Stefanović z Nadácia Slavka Ćuruviju.
  Prezident Aleksandar Vučić povýšil boj proti kritickým novinárom a novinárkam na jednu zo svojich priorít. V uplynulom roku vyvíjal napríklad tlak na prokuratúru, aby voči kritickým médiám  pri vyšetrovaní postupovala tvrdšie. Aj preto ho organizácia Reporters Without Borders označuje za „nepriateľa slobody tlače“.

Vučićovi pritom nie sú cudzie ani absurdné tvrdenia – napríklad také, že novinári a novinárky sa snažia zvrhnúť vládu. Ďalší vysokopostavení politici označujú predstaviteľov médií za „teroristov“, „hmyz“ či „nacistov“. Opakovane ich dokonca obviňovali zo spolupráce na údajnom sprisahaní s cieľom zavraždiť prezidenta a jeho rodinu.

„Týmito útokmi politici systematicky vytvárajú nepriateľskú atmosféru voči novinárom. Zároveň tým normalizujú nenávisť voči pracovníkom médií, najmä voči tým, ktorí prinášajú kritické spravodajstvo,“ hovorí Ivana Stefanović.

Vyhrážky smrťou sa medzičasom pre mnohých novinárov a novinárky pracujúcich v nezávislých médiách stali takmer každodennou realitou.

„Vláda vytvorila naratív, podľa ktorého je žurnalistika akýmsi pochybným povolaním. Podľa neho novinári vždy pracujú pre niekoho, kto ich platí, a nikdy nie vo verejnom záujme,“ hovorí nahnevane Ivana Stefanović.

V poslednom prieskume Reuters Institute for the Study of Journalism patrili Srbi a Srbky medzi respondentov s najnižšou dôverou v médiá. Médiám dôveruje iba 22 percent opýtaných. Takmer dve tretiny respondentov sa obávajú, že médiá šíria nepravdivé alebo skreslené informácie.

Nadácia Slavka Ćuruviju, ktorá tento vývoj priamo v teréne monitoruje, nesie meno po novinárovi Slavkovi Ćuruvijovi. Toho v roku 1999 zastrelili pred jeho bytom v Belehrade pre jeho otvorenú kritiku štátneho aparátu a vedenia krajiny. Ćuruvijova smrť sa stala symbolom upadajúcej slobody tlače v Srbsku.

Trvalo dvadsať rokov, kým boli údajní páchatelia odsúdení. V roku 2023 ich však odvolací súd opäť oslobodil. Hoci Najvyšší súd neskôr konštatoval, že odvolací súd sa pri oslobodzujúcom rozsudku dopustil chýb, výsledok zostal rovnaký: za vraždu dodnes nebol nikto právoplatne odsúdený.
  Táto beztrestnosť pri zločinoch páchaných voči novinárom a novinárkam pretrváva dodnes, hovorí Ivana Stefanović. V roku 2025 začala srbská prokuratúra v 140 prípadoch vyšetrovanie útokov na predstaviteľov médií. Doteraz však došlo iba k trom odsúdeniam.

Ivana Stefanović vníma množstvo paralel so situáciou, v ktorej sa novinári a novinárky ocitli v nebezpečných 90. rokoch. Avšak jeden zásadný rozdiel podľa nej existuje: na rozdiel od vtedajšej doby zatiaľ žiadny novinár nezomrel – „aspoň zatiaľ,“ dodáva a trikrát zaklope päsťou na drevený stôl pred sebou. „Pri súčasnej atmosfére je však možno iba otázkou času, kedy sa to zmení.“
 

Plne v súlade s vládnou líniou

Existujú však aj novinári a novinárky, ktorí môžu svoju prácu vykonávať bez väčších prekážok.

V Srbsku pôsobia dve verejnoprávne vysielacie spoločnosti s televíznym a rozhlasovým programom, ktoré sú považované za mimoriadne naklonené vláde. Hoci sú financované z poplatkov za verejnoprávne vysielanie, získavajú príjmy aj z reklamy a zo štátnych zdrojov. Štát má navyše výrazný vplyv aj prostredníctvom spôsobu obsadzovania kľúčových funkcií. Okrem toho existuje množstvo súkromných médií, ktoré sú z veľkej časti vo vlastníctve podporovateľov vlády alebo ich rodinných príslušníkov. Podľa odhadov odborníkov sa tak približne 90 percent médií nachádza pod štátnou kontrolou.

„Sú súčasťou systému, ktorý vláda vytvorila s cieľom zastrašiť každého, kto zmýšľa inak alebo kladie vláde nepríjemné otázky,“ hovorí Ivana Stefanović. Každý, kto sa verejne ozve s kritikou, sa často stáva terčom očierňujúcich kampaní v médiách blízkych štátu.

Podobne dopadla napríklad študentka Nikolina S. Počas protestu v auguste 2025 ju zatkli. Neskôr uviedla, že ju policajný veliteľ udrel – do tela aj do hlavy – a navyše sa jej vyhrážal znásilnením. Ministerstvo vnútra tieto obvinenia odmietlo.

Verejné pobúrenie nad týmto prípadom však napokon dosiahlo taký rozsah, že sa obvineniami začali zaoberať aj niektoré štátu blízke médiá. Svoje spravodajstvo však ilustrovali fotografiou nahej mladej ženy. Nikolina S. sa pokúsila brániť proti tomuto verejnému poníženiu a podala trestné oznámenie. Obrázky však už nebolo možné odstrániť z verejného priestoru.

Napriek tomu, že im verejnosť dôveruje podstatne menej než nezávislým médiám, stali sa provládne médiá pre štát významným nástrojom na formovanie verejnej mienky. Vláda im preto vychádza v ústrety, poskytuje im privilegovaný prístup k dôležitým osobám a informáciám a podporuje ich aj finančne, ako len môže.
 

Štátne reklamné rozpočty, štátne dotácie

Najmä lokálne médiá majú naopak často sotva dostatok prostriedkov na to, aby prežili ďalší mesiac. „Len tak-tak sa držia nad vodou,“ hovorí Ivana Stefanović.

Práve tento neustály boj o prežitie spôsobil, že mnohé ďalšie úlohy zostali v pozadí – držať krok s novými trendmi, rozvíjať nové zručnosti či vzdelávať mladých novinárov a novinárky. Na to všetko často jednoducho nemajú kapacity. Ak redakcii hrozí súdny spor, môže to pre ňu znamenať finančný koniec, pretože nemá ani prostriedky na pokrytie súdnych nákladov. „V Srbsku vás môžu veľmi ľahko zažalovať prakticky za čokoľvek,“ varuje Rade Đurić z NUNS. Združenie novinárov v posledných rokoch pozoruje, že žaloby sa zrejme v niektorých prípadoch zámerne využívajú na umlčanie kritických redakcií. Ide o takzvané strategické žaloby proti účasti verejnosti (Strategic Lawsuits against Public Participation, skrátene SLAPP).

„Pri každom článku, ktorý zverejníme, nám niekto pohrozí žalobou,“ hovorí napríklad Bojan Elek z investigatívneho portálu KRIK v rozhovore pre International Journalists’ Network.

Kritická žurnalistika si vyžaduje finančnú nezávislosť. Práve tú však mnohé nezávislé médiá postrádajú – zatiaľ čo provládne médiá často profitujú zo štedrých štátnych reklamných rozpočtov. Aj súkromní inzerenti sa zo strachu pred možnými následkami pre svoje podnikanie často vyhýbajú reklame v nezávislých médiách.

K tomu sa pridáva ešte neprehľadná spleť celoštátnych a regionálnych mediálnych fondov, ktoré vyhlasujú verejné výzvy na podporu médií. Tieto dotácie existujú od rozsiahlej reformy mediálneho sektora spred desiatich rokov. Odvtedy majú obce aj štát zakázané vlastniť médiá alebo ich dlhodobo financovať. Namiesto toho vyhlasujú grantové schémy, o ktoré sa môžu médiá uchádzať.

Cieľom týchto prostriedkov má byť najmä podpora obsahu, ktorý slúži verejnému záujmu. Každý rok sa tak prostredníctvom rôznych výziev po celej krajine rozdelia dotácie v hodnote približne 1,5 miliardy dinárov – v prepočte asi 13 miliónov eur. Teoreticky má tento systém umožniť prežiť aj menším mediálnym spoločnostiam a podporiť redakcie, ktoré vytvárajú náročnejší obsah alebo sa venujú investigatívnej práci – teda formátom, ktoré sa inak len ťažko dokážu ekonomicky uživiť.

V praxi sa však tieto fondy stali ďalším nástrojom, prostredníctvom ktorého vláda podporuje najmä tie médiá, ktoré prinášajú jej vyhovujúce spravodajstvo. Napríklad v Belehrade získali v uplynulom roku najväčší podiel finančných prostriedkov práve bulvárne médiá, ktoré pritom najčastejšie porušovali etický kódex novinárov.

Niekedy sú už samotné verejné výzvy na podporu médií nastavené tak, aby vyhovovali konkrétnym médiám blízkym vláde. Investigatívny portál Balkan Insight napríklad vo februári odhalil, že v jednej výzve pre Vojvodinskú autonómnu oblasť bol presne stanovený počet digitálnych fotoaparátov, videokamier a dronov, ktoré museli uchádzači vlastniť – vrátane presných údajov o hmotnosti kamier v gramoch a maximálnej letovej rýchlosti dronov.

Iné kritériá, napríklad skúsenosti s nakrúcaním a strihom videa, však podmienkou neboli. Zhodou okolností mala presne takéto vybavenie sestra ministra pre európsku integráciu Nemanju Starovića. Ako jediná uchádzačka napokon so svojím spravodajským portálom Gradske.info získala finančnú podporu na tento projekt.

Výpredaj slobody tlače

Nie je žiadnym tajomstvom, že posledné nezávislé médiá, ktorým sa napriek ekonomickému tlaku, politickým zásahom, nerovným podmienkam na trhu, žalobám a útokom ešte stále darí fungovať, sú vláde tŕňom v oku.

Vlani v lete sa objavili prvé náznaky, že srbská vláda sa pokúša ešte viac rozšíriť svoju kontrolu nad poslednými zostávajúcimi nezávislými médiami. V tom čase investigatívny portál zverejnil uniknutý záznam rozhovoru medzi generálnym riaditeľom štátnej spoločnosti Telekom Srbija Vladimirom Lučićom a generálnym riaditeľom skupiny United Group Stanom Millerom. Do tejto skupiny v tom období patrili aj viaceré nezávislé médiá, napríklad televízie N1 a NovaS. Obaja v rozhovore diskutujú o možnom zmenšení a politickom preorientovaní mediálnej divízie United Group. Záznam zároveň naznačuje, že prezident Vučić požadoval výmenu šéfky mediálnej divízie United Group.

„Chápem, že vám prezident telefonoval a že je veľmi nahnevaný,“ počuť Millera v zverejnenom úryvku. „Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som vám pomohol.“

United Group neskôr potvrdila pravosť telefonického rozhovoru, zároveň však zdôraznila, že jednotlivé vyjadrenia boli vytrhnuté z kontextu. Šéfka mediálnej divízie, o ktorej sa v rozhovore hovorilo, bola však o niekoľko mesiacov neskôr skutočne odvolaná.

Po sérii rôznych zvratov United Group koncom mája napokon predala aj svoje médiá kritické voči vláde. Novým vlastníkom sa stala investičná skupina Alpac Capital, ktorej šéf je považovaný za blízkeho spojenca bývalého maďarského premiéra Viktora Orbána.
Alpac Capital pred niekoľkými rokmi prevzala aj sieť Euronews. Odvtedy sa opakovane objavuje kritika, že táto mediálna spoločnosť sa dostala pod vplyv pravicovo-konzervatívnych politických sietí. Mohlo by sa teraz niečo podobné stať aj v Srbsku?

Len čo bol predaj zverejnený, v krajine sa strhla vlna ostrej kritiky. Noví vlastníci označili transakciu za bežné podnikateľské rozhodnutie. Verejne zároveň zdôrazňovali, že zachovajú redakčnú nezávislosť médií. Je však takýto scenár vôbec realistický?

„Na Vučićovi a jeho pokusoch ovládnuť United Group vidíme, že nepripúšťa žiadny kritický hlas – nech je akokoľvek malý, nech má akokoľvek obmedzený dosah a vplyv,“ hovorí Ivana Stefanović. „Vedie totálnu vojnu proti médiám.“

Ak bude tento vývoj pokračovať, premenia sa podľa Ivany Stefanović v Srbsku celé regióny na spravodajské púšte. „Aj pri veľkých témach, ktoré sa priamo dotýkajú každodenného života ľudí – zdravotná politika, inflácia či korupcia – im potom budú chýbať spoľahlivé informácie. To mení spôsob, akým sa zapájajú do verejného života, ako sa rozhodujú vo voľbách, a vytvára to ideálne podmienky pre akúkoľvek formu manipulácie.“

Napriek tomu, že existuje množstvo dôvodov na stratu nádeje, Marija Babić, Rade Đurić a Ivana Stefanović sa nevzdávajú. Veria, že vláda podceňuje jeden dôležitý faktor, ktorý ich samotných opakovane prekvapuje a zároveň im dáva nádej. Nádej, že pre mnohých novinárov a novinárky nie je ich práca iba zamestnaním, ale predovšetkým poslaním.

Združenie novinárov očakávalo, že počet jeho členov klesne a že najmä mladí novinári a novinárky sa svojej práce vzdajú. Opak je však pravdou. „Pozitívny vplyv najmä mladých novinárov na súčasné spravodajstvo je neuveriteľný. Dokážu zachytiť momenty, ku ktorým veľké médiá nemajú prístup. Tým ukazujú svetu, čo sa skutočne deje,“ hovorí Babić.

Ani malé médiá sa však nenechajú zlomiť. Niektorí lokálni novinári si dnes musia nájsť hlavné zamestnanie, aby sa uživili – svoje spravodajské weby však naďalej prevádzkujú vo voľnom čase po práci. „Niekedy naozaj nevieme, ako to dokážu,“ hovorí Đurić. „Ale prežívajú.“

Kým budú existovať takí novinári a novinárky, ktorí napriek všetkým prekážkam pokračujú vo svojej práci, ani ich podporovatelia sa nechcú vzdať. „Budeme za nich bojovať,“ hovorí Rade Đurić.

júl 2026