Výzvy současné žurnalistiky  Je žurnalistika v krizi?

Podoba novinařiny a tradičních médií se nám mění před očima stejně rychle, jako se mění okolní svět. V době, kdy čelíme několika krizím najednou – takzvané polykrizi –,  a zároveň rychle se rozmáhající AI, se nabízí otázka, jestli v současnosti neprochází krizí také samotná novinařina jako profese. Letošní „Digital News Report“ Reuters Institutu při Oxfordské univerzitě přinesl neradostnou zprávu – důvěra v média po celém světě klesla na rekordní minimum. Zeptali jsme se proto expertky z brněnské Masarykovy univerzity i Karlovy univerzity v Praze Maríny Urbánikové, co klesající důvěra pro média znamená a jakým dalším výzvám současná novinařina čelí. 

V průměru věří zprávám jen asi 37 procent lidí, v Česku se obecná důvěra v média propadla na pouhých 31 procent, jednotlivým médiím ale průměrně věří okolo 50 procent Čechů a Češek. Má důvěra v média a novinářstvo nějakou klesající nebo naopak stoupající tendenci? Liší se v tomto ohledu nějak Česko a Slovensko?

Tieto dáta sú z pravidelného výskumu Reuters Digital News Report, kde sa skúma dôvera v spravodajstvo, teda v samotný produkt, nie v médiá ako organizácie alebo v novinárov čoby aktérov. To sú tri rôzne typy dôvery. V posledných desiatich rokoch sa podiel ľudí, ktorí správam dôverujú, v Česku príliš nemení a pohybuje sa okolo jednej tretiny. V európskom porovnaní je Česko mierne pod priemerom. Nedá sa teda povedať, že by vynikalo vysokou dôverou v spravodajstvo, ale zároveň nepatrí medzi krajiny s mimoriadne nízkou dôverou. Na Slovensku je to však iný príbeh. Pred desiatimi rokmi bol podiel dôverujúcich podobný ako v Česku, ale v posledných rokoch výrazne klesol, až na tohtoročných 19 percent, čím sa Slovensko ocitlo spolu s Maďarskom a Gréckom na chvoste rebríčka takmer päťdesiatich krajín naprieč celým svetom.

Rozdiel medzi všeobecnou dôverou v spravodajstvo a dôverou v spravodajstvo konkrétnych médií je plne pochopiteľný, pretože tieto otázky skúmajú dve odlišné veci. V prvom prípade sa ľudí všeobecne pýtame, či podľa nich možno „väčšine správ väčšinu času dôverovať“. Dnešné informačné prostredie je však vskutku rôznorodé a zahŕňa zdroje s veľmi rozdielnou kvalitou a spoľahlivosťou.  Keď sa ľudí pýtame na konkrétne médiá, môžu medzi nimi rozlišovať a niektorým dôverovať viac než iným. Nie je preto vôbec rozporuplné byť skeptický voči tomu, že možno dôverovať „väčšine správ väčšinu času“, a zároveň dôverovať správam z konkrétnych etablovaných médií. Práve takéto rozlišovanie je dnes dôležité. Mediálna a digitálna gramotnosť totiž neznamená bezvýhradne dôverovať spravodajstvu ako celku, ale vedieť posudzovať dôveryhodnosť konkrétnych zdrojov a informácií.

Pre českú verejnosť sú dlhodobo tým najdôveryhodnejším zdrojom informácií médiá verejnej služby. V európskom kontexte je to štandard, ktorý platí pre všetky krajiny okrem Poľska, Maďarska a najnovšie aj Slovenska. Tu vidíme jasnú súvislosť medzi dôverou v médiá a politickou nezávislosťou. Pekne to ukazuje, že ak to politici so svojou snahou ovplyvňovať médiá verejnej služby preženú, svoju korisť tým vlastne znehodnotia, pretože jej ľudia skrátka prestanú dôverovať.

Aktuálně roste vliv digitálních platforem, které se pro stále větší množství lidí stávají primárním zdrojem informací. Namísto novinářů jsou to mnohdy influenceři a influencerky, kteří čtenářstvo informují o tom, co je nového. Je pravda, že večerní televizní zprávy si pustí a ranní noviny si přečte stále méně lidí? Nastává pro klasická média jakási krize relevance? 

Tradičné médiá dnes nepochybne čelia výraznej zmene svojho postavenia, ale skôr než o kríze relevancie by som hovorila o kríze tradičných spôsobov distribúcie a konzumácie správ. V Česku aj inde vo svete dlhodobo klesá význam televízie a najmä tlače ako zdrojov informácií, zatiaľ čo rastie význam sociálnych sietí, videoplatforiem a individuálnych tvorcov obsahu. To však neznamená, že ľudia prestávajú potrebovať profesionálne spravodajstvo.

Sociálne siete sú predovšetkým distribučné platformy a nevytvárajú obsah, ktorý sa na nich šíri. Ľudia na nich často konzumujú práve obsah tradičných médií, len sa k nemu dostávajú iným spôsobom. Podobne aj mnohí newsfluenceri sami nezhromažďujú a neoverujú informácie v rozsahu, v akom to robia profesionálne redakcie, ale vychádzajú z existujúceho spravodajstva, ktoré následne interpretujú, komentujú a prispôsobujú svojej cieľovej skupine. 

To, čo sa teda mení, je predovšetkým spôsob, akým sa novinársky obsah dostáva k publiku a kto ho ďalej sprostredkúva. Samotná potreba žurnalistiky tým nezmizla. Naopak, v prostredí presýtenom informáciami môže byť ešte dôležitejšia schopnosť informácie vyhľadať, overiť, zasadiť do kontextu a niesť za ne profesionálnu zodpovednosť. Platí to aj v ére umelej inteligencie. AI môže informácie prepájať a prezentovať novými spôsobmi, ale jej výstupy tiež stoja na informáciách, ktoré už niekto predtým zozbieral a overil. Technológia preto môže meniť podobu a distribúciu žurnalistiky, nenahrádza však samotnú potrebu kvalitnej novinárskej práce.  Otázkou teda nie je, či kvalitnú žurnalistiku potrebujeme, ale ako ju v novom mediálnom prostredí zaplatiť. Tradičný model financovania totiž narúšajú nielen sociálne siete a odliv reklamných príjmov k technologickým platformám, ale aj umelá inteligencia, ktorá dokáže obsah vytvorený novinármi spracovať a ponúknuť používateľom bez toho, aby sa tí dostali na pôvodný článok alebo médium. Médiá tak investujú peniaze do získavania a overovania informácií, zatiaľ čo iní na ich práci môžu ďalej zarábať. Toto je podľa mňa oveľa zásadnejšia otázka budúcnosti žurnalistiky než to, či ju ľudia ešte potrebujú.

Českým mediálním prostorem se opět prohnala debata o změně financování médií veřejné služby. Jejich zaměstnanci a částečně i veřejnost se proti návrhu současné vlády převést jejich rozpočet pod státní financování brání. Vy jste napsala článek o tom, proč je financování slovenské veřejnoprávní RTVS ze státního rozpočtu „zlý nápad“. Je to univerzálně přenosné i pro česká média veřejné služby? Byl by jejich převod pod státní financování rovněž špatný nápad? 

O tom, že financovanie zo štátneho rozpočtu je zlý nápad, ktorý prospeje predovšetkým politikom, nie občanom, som dlhodobo presvedčená a svedčí o tom aj zahraničná skúsenosť. Médiá verejnej služby tak či tak v konečnom dôsledku zaplatia ľudia, či už prostredníctvom daní, alebo poplatku. Pri financovaní zo štátneho rozpočtu však nad nimi budú mať väčšiu moc politici. Síce to automaticky neznamená stratu nezávislosti, problém však spočíva v tom, že umožňuje politikom, ktorí o to budú mať záujem – a takí sa vždy nájdu – využívať financovanie ako nástroj na odmeňovanie, trestanie alebo aspoň udržiavanie médií v napätí a neistote.  Hoci aj výšku televízneho a rozhlasového poplatku stanovujú politici, s jej zmenami sú veľmi opatrní, čo napokon ukazuje aj skutočnosť, že sa v Česku takmer 20 rokov nemenila. Je to okrem iného dôsledok toho, že poplatok je pod verejnou kontrolou a jeho výška je pre ľudí jasne čitateľná. Táto symbolická ochrana sa pri financovaní zo štátneho rozpočtu stráca.

V praxi sa potom s objemom peňazí určeným médiám verejnej služby ľahšie manipuluje, obvykle smerom nadol. Máloktorý politik dá dobrovoľne viac peňazí kritickým médiám, ktoré ho majú kontrolovať a kritizovať.

Existují evropské příklady, kde to funguje dobře? Nebo naopak existují výzkumy, které prokázaly, že se obsah médií veřejné služby po jejich přechodu pod státní rozpočet výrazně proměnil? Napadá mě v tomto ohledu éra vlády Viktora Orbána v Maďarsku. 

Praktické skúsenosti s rôznymi modelmi financovania médií verejnej služby naprieč Európou sme s kolegyňami a kolegom z Masarykovej univerzity, Univerzity Karlovej a Univerzity Palackého v Olomouci zmapovali a podrobne opísali v nedávno zverejnenej štúdii, ktorou sme chceli prispieť do aktuálnej diskusie. 

Skúsenosti z rôznych európskych krajín ukazujú, že prechod na financovanie zo štátneho rozpočtu býva spojený s poklesom rozpočtu a jeho častejšími zmenami a v mnohých prípadoch aj s politickými tlakmi. To sa týka nielen Slovenska a Maďarska, ale napríklad aj Estónska, Francúzska, Španielska či Dánska. Vidno to napokon aj na súčasnom koaličnom návrhu: zmena systému financovania má byť spojená s poklesom rozpočtu ČT a ČRo približne o 15 percent, a to je len začiatok. Systém indexácie je nastavený tak, že rozpočet oboch médií bude postupne strácať reálnu hodnotu. Krajinou, kde financovanie zo štátneho rozpočtu funguje dobre, je napríklad Nórsko. Nie je to však dané sofistikovanou právnou úpravou poskytujúcou rôzne záruky a ochranné mechanizmy proti politickým tlakom, ale predovšetkým vyspelou politickou kultúrou rešpektujúcou nezávislosť médií. Kým nebude na podobnej úrovni aj u nás, na nórsky príklad sa spoliehať nemôžeme.

Ve většině vedoucích a šéfredaktorských pozic v českých médiích stále sedí muži. Je to třeba nějaká forma sexismu, která novinářkám neumožňuje se prosadit do těch úplně nejvyšších pater ve vedení médií? Nebo v tom hrají roli jiné faktory? Nakolik je ženská perspektiva v tom užším vedení redakcí přínosná? Máme nějaká srovnávací evropská data? 

Keď sa pozrieme na zhruba tridsiatku kľúčových českých spravodajských médií, na šéfredaktorských pozíciách nájdeme presne dve ženy. Ide pritom o dlhodobý stav, nie o aktuálnu zhodu náhod. Tento podiel je na svetové pomery nízky: pravidelný prieskum Reuters Institute pri Univerzite v Oxforde, ktorý mapuje situáciu na 12 svetových trhoch, ukazuje, že podiel žien medzi šéfredaktormi je 27 percent, hoci ženy v žurnalistike predstavujú 40 percent. Aj v Česku je pritom kde brať, keďže ženy tvoria takmer polovicu celej novinárskej profesie – len sa z kombinácie mnohých dôvodov nedostávajú na najvyššie priečky. 

Hoci predsudky, stereotypy, diskriminácia a sexizmus sú určite do istej miery tiež prítomné, ako kľúčový faktor vidím nerovnomerné rozdelenie platenej a neplatenej práce medzi mužmi a ženami. Okolo tridsiatky ženy často na niekoľko rokov vypadnú z rýchlo sa meniacej profesie a následne im starostlivosť o rodinu často neumožňuje vrátiť sa do práce naplno. Muži tento problém majú v podstatne menšej miere, pretože aj keď sa situácia postupne mení, stále sa automaticky predpokladá, že svoju kariéru bude kvôli deťom obmedzovať žena a muž bude živiť rodinu. To sa, samozrejme, týka v podstate celého pracovného trhu, nielen žurnalistiky. Práve v žurnalistike je však ochota prispôsobiť sa vysokému tempu a nepredvídateľnej a veľmi dlhej pracovnej dobe veľmi dôležitá. Zároveň sa na vedúce pozície len málokedy robí otvorené výberové konanie, do ktorého by sa ženy mohli prihlásiť, a pozície sa často obsadzujú neformálne. Výskumy pritom ukazujú, že práve tento spôsob nahráva mužom. Je to škoda nielen pre samotné ženy a pre firmy, ktoré tak nevyužívajú potenciál svojich zamestnankýň naplno, ale aj pre spoločnosť. Práve pestrosť perspektív a životných skúseností je totiž dôležitá aj pre pestrosť obsahu. Nemalo by sa stávať, že nám informácie o tom, čo sa okolo nás deje, sprostredkúva optika len jednej úzkej skupiny – napríklad vzdelaných mužov v strednom veku.

Platy nastupujících elévů a elévek do redakcí jsou hluboko pod průměrným platem v zemi. To nejspíš také nenahrává novinářské profesi jako oboru budoucnosti. Existují data na to, kolik lidí v průběhu let profesi opuští? Napsala jste článek s titulkem „Řekni, kde ty ženy jsou: Kam se ztrácejí české novinářky a proč by nás to mělo zajímat?“ Je to třeba specificky pro ženy–novinářky jinak? 

Tieto dáta nemáme – nevieme ani to, koľko máme v Česku a na Slovensku novinárov a novinárok, takže počty tých, ktorí profesiu opustili, sú veľkou neznámou. So spolkom Ženy v médiích sme však pred dvoma rokmi uskutočnili veľký prieskum, do ktorého sa zapojilo takmer 500 českých novinárov a novinárok, a okrem iného sme sa pýtali aj na pracovnú spokojnosť. 

Táto časť priniesla dosť tristné zistenia: takmer tretina novinárov a novinárok aktuálne zvažuje odchod z redakcie a viac než štvrtina dokonca uvažuje o odchode zo žurnalistiky ako takej. Dôvodom je zvyčajne kombinácia zlej finančnej situácie médií a s ňou súvisiaceho nízkeho finančného ohodnotenia, pracovného preťaženia, náročného kombinovania pracovného a osobného života, ale aj neustálych útokov zo strany verejnosti a ďalších aktérov. 

Práve posledné dva menované problémy doliehajú na novinárky viac než na ich mužských kolegov. Útoky síce zažívajú všetci, ale v prípade žien sú často zraňujúcejšie, pretože sú osobnejšie, typicky sa týkajú vzhľadu a častejšie majú jasnú rodovú rovinu – útočia na ne práve preto, že sú ženy. Napríklad im vulgárne odkazujú, že by sa nemali verejne vyjadrovať alebo spochybňujú ich osobný život. Kombinovanie pracovného a osobného života je síce tiež téma, ktorá by sa mala týkať mužov aj žien, ale keďže väčšina starostlivosti o deti a domácnosť stále leží práve na pleciach žien, v praxi je to väčší problém pre ne. Vedie to k tomu, že aj keď ich žurnalistika baví a napĺňa, musia si hľadať inú a lepšie kombinovateľnú prácu, typicky v PR a marketingu. Je to škoda nielen pre ne a pre redakcie, ale pre celú spoločnosť.