„Epidemická literatúra“ Poučenie z minulosti

Ilustrácia zo série “Nine images of the plague in London”, 17. storočie
Ilustrácia zo série “Nine images of the plague in London”, 17. storočie CC BY 4.0 via Wellcome Images

Epidémie a ich vplyv na spoločnosť sú témy, ktoré sa v literatúre objavujú už po stáročia. Paralely k súčasnosti sú prekvapujúce.

„A v mnohých domácnostiach sa nástup nákazy predvídal a zabezpečili sa zásoby potravín, ktoré vystačili pre celú rodinu, a potom sa uzavreli a niektoré tak dokonale, že ich nebolo ani vidieť ani počuť, až kým sa nákaza úplne nezastavila […]“. Ktovie, či si obyvatelia Londýna, ktorých v roku 1665 prekvapil mor, robili zásoby toaletného papiera. Bol už vtedy vôbec vynájdený?

Ak čítame román Mor v Londýne v súčasnej situácii, keď sa verejný život v dôsledku vírusu Covid 19 na celom svete zredukoval na minimum, pôsobí až hrozivo aktuálne. Daniel Defoe uverejnil tento text v roku 1722. Pravdepodobne sa opieral o zápisky svojho strýka, pretože sám mal len päť rokov, keď si epidémia vyžiadala životy asi pätiny obyvateľov Londýna.

Hlavné mesto na Temži tiež spočiatku vyhodnotí nebezpečenstvo nákazy ako nízke, obete na životoch sú len ojedinelé a aj to len v určitých častiach mesta. Kvôli nedostatku informácií o spôsobe prenosu nákazy však dochádza k rýchlemu nárastu infekcií – a k rastúcej nedôvere medzi ľuďmi. „Každý, kto mohol skryť svoju chorobu, urobil tak, aby sa jeho susedia od neho neodvrátili a neodmietli s ním komunikovať, a aby ho úrady nezatvorili v jeho dome, čo by sa mohlo skončiť smrťou“.

Zatiaľ čo sa niektorí spoliehajú na sociálnu izoláciu a hromadenie zásob, iní sa tvária bezstarostne a udržiavajú normálny kontakt s priateľmi, aj keď sa už morom nakazili a dokonca o tom aj vedia. Rozprávač si, naopak, kupuje dve vrecia múky, aby si mohol aj naďalej piecť chlieb vo vlastnej peci. V podrobnej správe od Defoea sú zachytené dokonca i finančné straty miestnych podnikov či apokalyptické proroctvá vyslovených šarlatánov.

Telesný odstup je správna cesta

Sociálnu dynamiku, ktorú zažívame v súčasnej koronakríze, od paniky a škrečkovania zásob cez bezstarostnosť až po akýsi vynútený pocit spolupatričnosti možno nájsť aj v ďalšej klasickej epidemickej literatúre, ktorá vznikla už v polovici 14. storočia. Dekameron od Giovanniho Boccaccia opisuje vypuknutie epidémie – aj tentoraz ide o mor – vo Florencii v roku 1346.

Predtým, ako sa desať mladých mužov a žien utiahne na vidiecky statok pred bránami mesta, aby si rozprávaním príbehov skrátili čakanie na koniec epidémie, sa v úvode opisuje, ako ľudia reagovali pri styku s chorými. Ukazuje, že aj vtedy platilo bližšia košeľa ako kabát. „Takmer všetci sa snažili dosiahnuť rovnaký krutý cieľ, a to strániť sa chorých a všetkého, čo k nim patrilo, utiecť v nádeji, že sa takýmto spôsobom sami zachránia.“ Zatiaľ čo sa niektorí s vyberanými vínami a dobrým jedlom uzavrú medzi svoje štyri steny alebo sa izolujú mimo mesta, iní sa zase potulujú po krčmách a sarkasticky vtipkujú.

Solidaritu medzi ľuďmi nenájdeme. „Chceme mlčať o tom, že sa jeden obyvateľ vyhýbal druhému, že sused sa o suseda takmer nikdy nestaral a že príbuzní sa zriedka alebo nikdy nenavštevovali; […] Áno, a čo je najstrašnejšie a zdá sa len ťažko uveriteľné: otec a matka sa zdráhali navštíviť a starať sa o svoje deti, akoby ani neboli ich.“ Kým vtedy to bol egoizmus, čo spôsoboval sociálne vylúčenie a izoláciu chorých, v týchto dňoch sme, naopak, vyzývaní, aby sme ľudí z takzvaných rizikových skupín vedome nenavštevovali. Ak by mal s touto požiadavkou niekto problém, môže nájsť v literatúre celý rad príkladov, prečo je telesný odstup ten správny spôsob, ako zabrániť šíreniu vírusu.

Koľko ľudí zomrie za týždeň „za normálnych okolností“?

Albert Camus vo svojom románe Mor, uverejnenom v roku 1947, výstižne opisuje, ako sebaizolácia v čase epidémie prevracia existujúcu sociálnu štruktúru hore nohami a vedie ľudí k radikálnym činom. Od počiatočného hromadného úhynu potkanov sa nákaza rýchlo šíri na ľudí, úmrtnosť rastie – aké vysoko aktuálne – exponenciálne v čoraz kratšom čase. No ako má obyvateľstvo vôbec vyhodnotiť počet obetí, keď nevie, koľko ľudí zomrie za týždeň „za normálnych okolností“?

Obyvatelia severoafrického mestečka, ktoré bude neskôr úplne uzatvorené, prechádzajú rôznymi štádiami. Od bagatelizovania situácie cez uvedomenie si jej vážnosti až po divoké neprístojnosti – a aj tu je napokon každý odkázaný sám na seba. „V tejto krajnej osamelosti nemohol nik počítať s pomocou suseda a každý ostal so svojimi myšlienkami sám.“ Príbeh rozpráva lekár Bernard Rieux, ktorý prvýkrát vyjadril podozrenie, že ide o mor. Niektoré z postáv, ktoré stoja v prvej línii a vyrezávajú pacientom morové rany, si pri tom uvedomia svoju smrteľnosť a premietajú si v mysli celý svoj život. Prečo sa stali tým, čím sú dnes, a na čom v živote skutočne záleží?

Román Mor nie je iba detailným opisom priebehu epidémie (s dobrým koncom), ale často sa vníma aj ako podobenstvo o nemeckej okupácii Paríža počas druhej svetovej vojny – a v osudovom priateľstve hlavných postáv tiež ako symbol solidarity v čase krízy.

Zlý krízový manažment

V novele Smrť v Benátkach od Thomasa Manna z roku 1911 niet, naopak, po solidarite ani stopy. O tom, že v lagúnovom meste vypukla cholera, sa protagonista Gustav Aschenbach dozvie len vďaka tomu, že žiada zamestnancov anglickej cestovnej kancelárie, aby ho už viac nezahlcovali vyhláseniami vlády, že rozsiahla dezinfekcia je iba „preventívnym opatrením proti scirocco“. Zatiaľ čo v uliciach mesta ľudia chradnú, vyvíja vláda všetko úsilie na to, aby sa pravda ututlala. Noviny sa o nákaze nezmieňujú ani slovom – zo strachu z ekonomických strát spôsobených výpadkom cestovného ruchu a „z ohľadu na nedávno otvorenú výstavu obrazov vo verejných záhradách“.

Gustav Aschenbach napriek tomu zostáva v Benátkach – pre homoerotickú vášeň pre jedného chlapca s plavými kučerami, ako aj pre latentnú túžbu po smrti. Cíti sa len trochu zoslabnutý, až nakoniec celkom sám na ležadle na pláži poslednýkrát vydýchne. Smrť v Benátkach možno považovať za negatívny príklad vládneho krízového manažmentu a je našťastie na míle vzdialený od dnešného politického zaobchádzania s koronavírusom a od spravodajstva v médiách, ktoré sa aktualizuje minútu po minúte.

Dekameron, Mor v Londýne, Mor a Smrť v Benátkach. Všetky tieto diela môžu pri čítaní vyvolať skľučujúce pocity, ale rovnako aj ukázať, ako môžeme s aktuálnou situáciou narábať – a ako radšej nie.

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.