Konšpiračné príbehy a súčasnosť  Od konšpiračných teórií k teórii antikonšpirativizmu

Konšpiračné príbehy nie sú žiadnym novým fenoménom. V dnešnej dobe politických kríz sa však zdá, že sa stávajú bojiskom medzi tými, ktorí im veria, a tými, ktorí v nich vidia znamenie úpadku liberálnej demokracie. Alarmizmus a stigmatizácia však problém nevyriešia, tvrdí Dominik Želinský, vedúci projektu „Pantruth“ (Pandemické pravdy) o konšpiračných príbehoch v krajinách Visegrádskej skupiny.

Koľko ľudí verí, že v pozadí veľkých dejinných udalostí stojí malá skupina ľudí, ktorá v pozadí ťahá za nitky politiky? Koľkí veria na „dutú Zem“ a koľkí zasa na to, že Zem je v skutočnosti plochá? A koľkí v to, že atentát na premiéra bol inscenovaný s cieľom vyvolať atmosféru strachu a umlčať odporcov vlády? Takzvané konšpiračné teórie sú už roky témou, ktorá celkom priťahuje pozornosť publika. Pre mnohých predstavujú štatistiky o konšpiračných teóriách čosi ako správu o stave spoločnosti a zároveň spôsob, ako vymedziť vlastnú hodnotu voči zvyšku spoločnosti: čomu všetkému dnes (ostatní) hlúpi ľudia neuveria?

Konšpiračné teórie – alebo radšej príbehy (keďže v skutočnosti nemusia mať parametre teórie) – sa stali širšou súčasťou istého typu Zeitdiagnose, podľa ktorej sme sa – predovšetkým vďaka sociálnym sieťam – dostali do momentu takzvanej post-faktickej či post-pravdivej doby. Na Slovensku je tento interpretačný rámec obzvlášť populárny a verejní intelektuáli v ostatných rokoch radi priťahujú pozornosť dramatickými vyjadreniami o tom, že sa krajina ocitla v „konšpiračnom pekle“. Výskumné reporty nám zasa oznamujú, že Slovensko má „bližšie k africkým rozvojovým krajinám ako k vyspelým západným“. Konšpiračné príbehy sú naratívnym vyjadrením radikálnej pochybnosti o úmysloch skutočných či domnelých elít a, samozrejme, môžu byť nebezpečné. Mnohé sú späté s etnickou či sociálnou nenávisťou a majú potenciál motivovať násilie. Prípadne, ako sme to videli počas pandémie Covid-19, môžu ohroziť verejné zdravie. Alarmizmus a stigmatizácia však problém s konšpiračnými príbehmi neriešia. O konšpiračných príbehoch musíme hovoriť diferencovane a porozumieť im ako fenoménu, ktorý sa na vrchol záujmu časti spoločnosti dostal v čase politickej a intelektuálnej krízy.

Problémy diskusie o konšpiračných príbehoch

Súčasná verejná diskusia len do malej miery reflektuje debatu, ktorá sa vedie v odbornej komunite zaoberajúcej sa konšpiračnými príbehmi na vedeckej úrovni. Tá je oveľa viac nuansovaná a v mnohom ku konšpiračným príbehom o čosi milosrdnejšia. V prvom rade problematizuje predstavu, že dnešok je zlatou érou konšpiračných teórií. Napríklad rešpektovaní politológovia Joe Uscinski a Adam Enders spolu s tímom v nedávno publikovanej štúdii okrem iného mapovali mieru dôvery v štyridsaťšesť populárnych konšpiračných príbehov za posledné polstoročie. Napriek rozšírenému dojmu, že prežívame boom konšpiračného myslenia, v skutočnosti „nepozorujeme žiadne dôkazy toho, že by viera v konšpiračné teórie v dobe internetu/sociálnych sietí narastala“. Potvrdzujú tým výsledky svojich predchádzajúcich výskumov, v ktorých napríklad sledovali mieru konšpiratívnosti v stodvadsiatich tisícoch listov zaslaných do New York Times a Chicago Tribune od konca 19. do začiatku 21. storočia. Prinajlepšom možno povedať, že sociálne krízy, ktorými v súčasnosti prechádzame, zvýraznili ich dlhodobú prítomnosť, ako naznačuje práca Jana-Willema Prooijena a Karen M. Douglas.

V súčasnosti mnohí výskumníci a výskumníčky spochybňujú i predstavu, že konšpiračné uvažovanie je a priori patologickou alebo nebezpečnou formou myslenia. Iste, mnohé konšpiračné príbehy sú nebezpečné, ak však berieme konšpiračné príbehy ako také, ide o natoľko rozšírený fenomén, že, ako píšu Michael Butter a Peter Knight, „je to v zásade bežná zábavka“. Elzbieta Drazkiewicz, vedúca prestížneho ERC grantu na tému konšpiračných príbehov, vo svojej nedávnej štúdii ide ešte ďalej a upozorňuje, že niekedy nemusí táto zábavka byť ani celkom na škodu, keďže komunity, utvárajúce sa okolo konšpiračných príbehov, môžu v niektorých prípadoch poskytovať aj podporu pre tých, ktorí sa napríklad cítia zradení konvenčnou medicínou. Ako pripomína politológ Pavol Hardoš, konšpiračné príbehy môžu byť zároveň aj spôsobom, akým sa obyvatelia udržiavajú v pozore pred možným zneužitím mocenských prostriedkov. Ako píše Hardoš, „pre dobro a bezpečnosť liberálnych demokracií je zdravá istá miera nedôvery a skepsy voči privilégiám mocných“.

Tretím problémom, ktorý je dôležité zdôrazniť, je politizovaný charakter výskumu konšpiračných príbehov. Ako uvádzajú spomínaní Uscinski a Enders, hoci existuje viacero definícii (či pokusov o ne) konšpiračných príbehov, vo verejnom priestore obvykle dominuje pravidlo „vidím-a-viem“ – teda že ako „konšpiračná teória“ je označené niečo, čo jednoducho znie ako konšpiračný príbeh alebo prosto ako hlúposť. Problém tohto prístupu je v prvom rade to, že „konšpiračné teórie“ sa tak z analytickej kategórie stali stigmatizujúcim označením, ktoré diskredituje nepravdepodobné či výstredné názory. Dobrým príkladom môže byť článok Denníka N o prieskume agentúry Ipsos o postojoch k rôznym konšpiračným teóriám, v ktorom sa okrem iného spomína aj „konšpiračná teória“, že „vakcíny spôsobujú choroby“. To, že vakcíny spôsobujú choroby je iste nezmysel (hoci vedľajšie účinky nikto nepopiera), v tomto prípade však nejde o konšpiračnú teóriu – samotný výrok nepostuluje žiadne sprisahanie, ide preto skôr o fámu. Po druhé, takéto používanie konceptu viedlo k rýchlej politizácii diskurzu o konšpiračných príbehoch a (často nezámerne) selektívnemu výberu konšpiračných príbehov či výrokov, ktoré sú testované v prieskumoch verejnej mienky. Pretože záujem o tému šírenia konšpiračných príbehov prevládal najmä v liberálnom priestore, pozorujeme tendenciu spájať konšpiračné teórie s jeho ideologickými oponentmi: svetom konzervativizmu a krajnej pravice. Uvažovanie o iracionálnych tendenciách a nevedeckých názoroch vo vlastnom politickom tábore dlho absentovalo.

Medzi konšpirativizmom a antikonšpirativizmom

Vzhľadom k problémom, ktoré sprevádzajú diskusiu o konšpiračných teóriách aj ich výskum, je možno namieste metaforicky obrátiť šachovnicu a položiť otázku trocha inak. Ak dnes vieme, že konšpiračné príbehy nie sú v žiadnom prípade novým fenoménom (v slovenskom kontexte napríklad aj vďaka dôležitým prácam Zuzany Panczovej), prečo sa odrazu stali takou výraznou témou v našom verejnom priestore a prečo odrazu mnohí cítia, že práve konšpiračné príbehy sú, viac než čokoľvek iné, sociálnym problémom, s ktorým je potrebné sa vyrovnať? Odkiaľ pramení náš nový „antikonšpirativizmus“?

Masový verejný a žurnalistický záujem o konšpiračné príbehy možno globálne vysledovať niekedy do začiatku desiatych rokov 21. storočia. Nepochybne súvisel so vznikom sociálnych médií. Ako však ukázali napríklad spomínané výskumy Uscinského a Endersa, ktoré mapovali „konšpiratívnosť“ od 19. storočia (teda dávno pred nástupom sociálnych sietí), s veľkou pravdepodobnosťou to nebude preto, že by vďaka nim mali ľudia tendenciu konšpiračným príbehom veriť viac ako predtým (hoci digitálne prostredie nepochybne umožňuje nové spôsoby popularizácie akéhokoľvek obsahu). Mojou pracovnou hypotézou v tomto prípade skôr je, že na sociálnych médiách sa obsahy našich myslí stali takpovediac transparentnejšími – v diskusiách pod statusmi priateľov sme odrazu videli, aké myšlienky nosia ostatní v hlavách. Tento pohľad nebol vždy práve príťažlivý a niekedy mohol vyvolať až paniku. To sa už naozaj všetci zbláznili?

Oveľa dôležitejším prvkom pri utváraní antikonšpiračného diskurzu však boli širšie politické procesy, ktoré súviseli s postupným nástupom krajnej pravice a návratom nacionalizmu, ktorý dnes politická a sociálna veda identifikuje ako eventuálny dôsledok ekonomickej krízy v roku 2008. Na Slovensku sa tento efekt prejavil ešte skôr ako v západnom prostredí, predovšetkým vzostupom alternatívnych médií (najmä Zem a vek, ktorý má otvorene antisemitskú agendu) a neo-fašistického politika Mariana Kotlebu v roku 2013. Ale neboli sme sami, v Česku sa prezidentom stal Miloš Zeman, v Maďarsku sa k moci dostal Viktor Orbán, Poľsko ovládlo PIS. Globálne táto kríza eskalovala v rokoch 2015 a 2016 predovšetkým úspešným referendom o odchode Veľkej Británie z Európskej únie, prvým zvolením Donalda Trumpa za amerického prezidenta a vzostupom anti-migračných hnutí v kontexte takzvanej utečeneckej krízy. Za zmienku nepochybne stojí i ruská anexia Krymu, ktorá do politiky stredoeurópskych spoločností s novou silou vrátila starú konfliktnú líniu: máme ísť s Ruskom alebo so Západom? Práve v tomto období, v rokoch 2014 až 2015, sledujeme na Slovensku intenzívnu diskusiu o konšpiračných príbehoch, prvé informačné brožúry (napríklad od Denníka N). Stojí za to aj pripomenúť, že napríklad hneď úvodná epizóda diskusnej talkshow Večera s Havranom v roku 2013, ktorá vyše dekádu utvára slovenský diskurz, nebola venovaná ničomu inému ako – konšpiráciám.

Tento brutálny otras obrazu sveta, ktorý propagoval tolerantný multikulturalizmus, ekonomickú globalizáciu a politickú integráciu v euroatlantických štruktúrach, vyvolal najmä v liberálnom názorovom tábore niečo, čo možno popísať ako krízu politickej autority. Ako je možné, že naprieč Západom odrazu víťazia vo voľbách ideoví súperi nielen liberalizmu ale aj liberálnej demokracie? Efekt konšpiračných príbehov, ktoré boli zjavným elementom tejto novej vlny pravicového populizmu, sa stal jednou z odpovedí, ktorými si liberálny priestor na túto otázku odpovedal. Spolu so záujmom o konšpiračné príbehy šiel akcent na kritické myslenie a racionalitu ako riešenie: bola to viera, že ľudia nebudú voliť krajnú pravicu, ak im poskytneme myšlienkové nástroje na to, aby videli svet našimi očami.

Samozrejme, že niektoré konšpiračné príbehy boli a sú hlboko problematické – napríklad tie, ktorých témou bol antisemitizmus alebo antiislamizmus. Konšpiračný charakter týchto príbehov však nebol jadrom problému, ako sa mnohí domnievali, ale podružným aspektom nenávistnej rétoriky, ktorá sa drala do mainstreamu spolu so širšou transformáciou globálnej politiky. Často sa prehliada, že antikonšpiračné myslenie v tomto období začalo tvoriť aj akési sociálne kotvy. Nebolo už iba myslením, ale stalo sa aj formou identity – verejnú diskusiu začali formovať noví odborníci na konšpiračné príbehy, ktorí nepochádzali iba z radov akademičiek a akademikov, venujúcich sa konšpiračným príbehom (ktorých je na Slovensku aj globálne veľmi málo). Často išlo o nadšencov zo širokého okruhu žurnalistiky, občianskej sféry či marketingu, ktorí v „boji“ proti konšpiračným príbehom, ako sa osvete začalo hovoriť, našli novú podobu spoločenskej identity, misiu a prestíž. Stali sa z nich, aspoň vo vlastných očiach, ako napísal Marian Jaslovský, „geriloví bojovníci hybridnej vojny“, ktorí už viac neboli len aktivistami či novinármi, ale obrancami občianskej spoločnosti pred vlnou iracionality.

Myšlienková polícia alebo občianska iniciatíva?

Spolu s etablovaním antikonšpiračného myslenia   sa však začal utvárať aj veľmi ostrý kontradiskurz, predovšetkým na strane kritickej ľavice. Ten snahy „antikonšpirátorov“ interpretoval často radikálne, ako liberálnu myšlienkovú políciu. Dobrým príkladom môže byť americký teoretik Jack Z. Bratich, ktorý píše, že v spoločnom zápase proti konšpiračným teóriám a dezinformáciám „sa technologické spoločnosti spojili s profesionálnym žurnalizmom, bezpečnostnými službami a verejnými intelektuálmi v novej vzťahovej sieti, ktorá vedie vojnu proti myšlienkovému disentu“. Je však skutočne takáto príkrosť adekvátna?

Ak chceme antikonšpirativizmus pochopiť, mali by sme brať do úvahy nielen jeho pragmatický rozmer, ale aj  spomínaný fakt, že v skutočnosti išlo o odpoveď na nástup krajnej pravice do verejného priestoru. To, že sme sa začali rozprávať o konšpiračných teóriách a začali ich vnímať ako zásadný spoločenský problém nebolo v prvom rade snahou o zničenie disentu, ale reakciou na prienik krajne pravicových politikov a političiek do politického mainstreamu. Ich východiskom bola konkrétna politika pamäti a povojnový konsenzus, ktorý sa snažil vytesniť krajnú pravicu a politický extrémizmus z priestoru akceptovateľnej politiky. Antikonšpirátori reagovali práve na návrat tejto radikálnej politiky a jej ideových obsahov do verejného priestoru. V regióne stredovýchodnej Európy bola potom výrazná aj historická skúsenosť s autoritárskym vplyvom ruskej politiky, ktorú pre mnohých oživila ruská anexia ukrajinského územia a ruská politika voči Ukrajine, ktorú Rusko v roku 2022 zavŕšilo plnou inváziou.

Skôr ako myšlienkovú políciu je teda antikonšpirativizmus vhodné vnímať ako legitímnu formu občianskeho aktivizmu, ktorá vychádzala  zo snahy upevniť ideový systém postavený (okrem iného) na povojnovom odpore k antisemitizmu, postkomunistickej obave z ruského vplyvu a modernistickej viere v nestrannosť vedy. V rastúcej neistote z volebných výsledkov a meniaceho sa ducha doby sa začali aj v tomto myšlienkovom priestore utvárať generalizujúce a stigmatizujúce tendencie, ktoré zbytočne videli odsúdeniahodné konšpiračné príbehy všade vôkol seba. Práve sem by mala smerovať zmysluplná kritika antikonšpiračného myslenia, namiesto dramatických fráz o potláčaní myšlienkového disentu.

Výskum dnes

Porozumieť významu takzvaných konšpiračných príbehov v súčasnej spoločnosti znamená, samozrejme, do hĺbky skúmať vývoj, ktorý radikálnych predstaviteľov týchto príbehov nedôvery vynáša na vysoké poschodia našej (hoci nielen našej) politiky a verejného života – na Slovensku spomeňme Daniela Bombica alebo Petra Kotlára, v USA zasa ministra zdravotníctva Roberta F. Kennedyho. Takéto skúmanie však musí byť kritické k vlastným nástrojom, konceptom, metódam, aj k vlastnému potenciálu – i nezámerne – podliehať politizácii. Z osobnej skúsenosti sociálneho vedca musím povedať, že výrazné podriadenie vedy politickej misii je skôr otázkou think tankov ako akademických konferencií o konšpiračných príbehoch, kde dominuje pomerne kritická perspektíva na vlastné objekty výskumu. Najpresvedčivejšími kritikmi výskumu konšpiračných príbehov sú takmer vždy iní vedci – napríklad spomínaní Uscinski a Enders – ktorí sa nuansami teórie a metodológie konšpiračného výskumu sami zaoberajú.

Súčasťou zmysluplného výskumu konšpiračných príbehov by však mal byť aj presun na metarovinu. Ak vieme, že konšpiračné príbehy s nami boli vždy, prečo nás začali tak intenzívne zaujímať až v posledných rokoch, keď sa výskum a kritická diskusia o nich stali výrazným aspektom nášho mediálneho priestoru a verejného diskurzu? Odpoveďou tu s najväčšou pravdepodobnosťou nie je nárast konšpiračných príbehov, ale rozpad ustáleného obrazu sveta a vzostup krajne pravicových či populistických hnutí. Ten vyprovokoval snahu o hľadanie vysvetlení – a jedným z nich sa stalo konšpiračné myslenie (v spojení s  vplyvom sociálnych médií). Z konšpiračných príbehov sa tak stal symbol, fungujúci uprostred širšieho politického a sociálneho konfliktu. Dnes však stále poznáme iba kontúry tohto procesu. Nielen výskum konšpiračných príbehov, ale aj výskum moderného antikonšpiračného myslenia je stále na začiatku.

jún 2025