Represie proti slobodnej kultúre a klubom v Budapešti  Pokus nechať niečo vyrásť

Krátko pred parlamentnými voľbami sa v Budapešti dostali kluby a alternatívne kultúrne priestory do hľadáčika úradov – údajne v mene boja proti drogám. Prípad obľúbeného klubu Turbina ukazuje, ako rýchlo sa môže v Maďarsku slobodná kultúra stať terčom vlády.

Róza stojí na prázdnom tanečnom parkete klubu Turbina v ôsmom budapeštianskom obvode. Tam, kde sa inokedy stovky ľudí opierajú o bar a pred koncertmi sa v prítmí tlačia k pódiu, vládne od začiatku marca ticho. Počuť je len tlmený zvuk vody v potrubí. Veľký soundsystem na pódiu mlčí, na pulte stojí niekoľko prázdnych fliaš a chladničky sú síce ešte naplnené, no odpojené.

„Je mi z toho ticha smutno,“ hovorí Róza potichu. Inokedy tu vraj možno počuť množstvo zvukov naraz. Priestor vie poriadne dunieť. „Už ani nerozsvecujeme svetlá. Orientujeme sa len podľa označení núdzových východov.“
  Turbina nie je jediným kultúrnym priestorom, ktorý v týchto týždňoch zostal potme. Krátko pred maďarskými parlamentnými voľbami 12. apríla sa v Budapešti aj v ďalších častiach krajiny ocitli kluby a alternatívne kultúrne centrá v hľadáčiku úradov. Okrem Turbiny, ktorá musela začiatkom marca na mesiac zavrieť, ešte o niekoľko dní skôr stratil na dva mesiace povolenie na prevádzku aj Arsenal, najväčší techno klub maďarskej metropoly. A tým sa to nekončí – postihnutých je aj viac než tucet ďalších menších miest nočného života. Oficiálne ide o súčasť boja proti drogám. Mnohí ľudia zo scény to však vnímajú ako súčasť širšieho ťaženia proti mestským priestorom slobody – teda proti miestam, kde sa stretáva progresívne publikum, ktoré je vláde dlhodobo nepohodlné.

Dočasné zatvorenie ohrozuje existenciu podniku

„Momentálne máme pocit, akoby nám brali slobodu rozhodovať o sebe samých,“ hovorí Róza. „Nemôžeme už chodiť tam, kam chceme, a prichádzame o možnosť zabaviť sa a jednoducho byť sami sebou.“ Turbina podľa nej nie je „žiadny drogový brloh“, ale miesto, kde sa človek môže cítiť príjemne, tancovať alebo prísť na koncert – „nie sa kompletne rozbiť“.
  V uplynulých rokoch sa Turbina v skutočnosti stala oveľa viac než len obyčajným klubom. Okrem večierkov sa vyprofilovala na jedno z najdôležitejších alternatívnych kultúrnych centier v maďarskej metropole. V pondelky sa tu konajú herné večery, popri tom takmer denne diskusie, výstavy či filmové projekcie. Od konca februára má práve tieto kultúrne a nehudobné programy na starosti 23-ročná Róza. Lenže už tri dni po jej nástupe sa na vstupných dverách objavilo rozhodnutie o zatvorení.

Dôvodom zatvorenia je sprísnená maďarská drogová legislatíva, ktorú vláda schválila minulý rok. Úradom umožňuje dočasne zatvárať podniky a priestory, ak sú spájané s obchodovaním s drogami alebo s užívaním nelegálnych látok. Turbina však tvrdí, že rozhodnutie stojí len na ničím nepodloženom tvrdení. Podľa vedenia klubu neprinieslo niekoľkotýždňové tajné policajné vyšetrovanie vo februári žiadne dôkazy o porušení pravidiel. Naopak, prevádzka mala byť následne dokonca pochválená za svoj aktívny prístup k drogovej prevencii.
  László Papp, jeden z prevádzkovateľov Turbiny, to považuje za dôsledok právneho rámca, ktorý ďaleko presahuje bežnú zdravotnú či bezpečnostnú politiku. „Vo vládou vyhlásenej vojne proti drogám boli nastavené pravidlá, podľa ktorých už výpovede dvoch osôb stačia na okamžité zatvorenie podniku – aj vtedy, keď kontroly nič neodhalili, prevádzkovatelia o ničom nevedeli a nemožno preukázať žiadne priame porušenie zákona.“

Odvolanie je síce možné, nemá však odkladný účinok. V celom Maďarsku už toto nariadenie viedlo k dočasnému zatvoreniu približne 30 prevádzok – a nešlo pritom len o kluby, ale aj o obchod so zvieratami či fitnescentrum. Tieto prípady ukazujú, do akej miery nová právna úprava prenáša zodpovednosť za užívanie drog na samotných prevádzkovateľov – a ako rýchlo sa v takto nastavenom systéme môže klub stať terčom úradov. Už zatvorenie na jeden, dva či tri mesiace môže byť pre takéto miesta existenčne ohrozujúce.
  Zatvorenie tvrdo zasiahlo aj približne stovku ľudí, ktorí v Turbine pracujú. V súčasnosti môže podľa Rózy pokračovať v práci len asi pätnásť z nich. „Barmani, upratovačky, zvukári, osvetľovači – všetci títo ľudia teraz na mesiac jednoducho prišli o príjem.“

Zároveň však vidí istý záblesk nádeje v reakcii budapeštianskej scény. Mnohé podujatia, ktoré sa často plánovali celé mesiace dopredu spolu s umelcami z Maďarska i zo zahraničia, museli byť zrušené alebo presunuté. Iné kluby a kultúrne priestory v meste však pohotovo zareagovali – prevzali koncerty aj väčšie párty a podľa Rózy sa zachovali mimoriadne ústretovo. V niektorých prípadoch sa dokonca o príjmy z týchto podujatí solidárne podelili s Turbinou. Podľa nej teraz na celej scéne prevláda silný pocit, že všetci sú na jednej lodi. „Všetci sa boja, že nabudúce prídu na rad oni.“

Revolučný pocit

To, že v Budapešti takmer nikto nepovažuje prípad Turbiny za ojedinelý, súvisí aj s politickou atmosférou posledných mesiacov. Tieto voľby boli už dlhší čas vnímané ako prvá skutočne vážna skúška Orbánovej moci po šestnástich rokoch vlády. Hrubá vládna propaganda sa snažila vykresliť opozičného lídra Pétera Magyara ako nevyspytateľnú postavu – vrátane obvinení z údajného užívania drog. Magyar na to v marci reagoval demonštratívne: vycestoval do Viedne, kde si v nezávislom laboratóriu nechal urobiť drogový test, jeho výsledok zverejnil a vyzval popredných politikov Fideszu, aby urobili to isté.

Pre mnohých ľudí okolo Turbiny zapadá zatváranie klubov presne do tejto logiky. „Týmito zástupnými opatreniami chcú svojim voličom ukázať, akí sú tvrdí,“ hovorí Szonja. Dvadsaťročná študentka zvyčajne pracuje za barom v Turbine a patrí medzi tých, ktorí po jej zatvorení zostali bez príjmu. Je nahnevaná, hovorí – ale nielen to. „Zároveň však cítim aj niečo ako ducha odporu – že sa teraz musíme spojiť, čo najviac ľudí, a nahlas povedať, že takto to ďalej nejde. Že si s nami nemôžu robiť, čo chcú. Že sme silnejší a že sa im nepodarí zlomiť nás.“
  Týždeň po zatvorení stojí Szonja pred pódiom koncertu na podporu Turbiny, ktorý sa v centre Budapešti koná pod heslom „Slobodná Turbina, slobodná kultúra!“. Prišli stovky ľudí – počúvať, prispieť a spoločne vyjadriť svoju podporu. Na štrku sedia tínedžeri, neďaleko sa hrajú mladí rodičia s deťmi a medzi nimi sa pohybujú aj starší návštevníci a návštevníčky. Popri tom sa pristavujú aj španielski turisti v páperových bundách a so zvedavosťou sledujú, čo sa deje. Na stromoch visia lampióny. Na laviciach sa maľuje, hrajú sa spoločenské hry a holými rukami sa prehrabáva hlina pri tvorbe malých „florárií“ – sklenených nádob so zasadenými rastlinami, vyrobených zo starých priemyselných pohárov, fliaš od pálenky či laboratórnych nádob. Protest tu dostáva podobu starostlivosti: hlinu za nechtami a snahu dať niečomu vyrásť.

Uprostred toho všetkého stojí Flóra Karácsony a usmerňuje dianie. Za bežných okolností vedie tieto workshopy práve v Turbine. Tridsaťtriročná Flóra sa už roky stará o rastliny, ktoré rastú po celom klube. Pracovne pôsobí vo firme zameranej na klinické štúdie, no rastliny sú podľa jej slov súčasťou projektu, ktorý je jej srdcu najbližší. Aj počas zatvorenia naďalej chodí do Turbiny, aby ich polievala. „Ja mám vždy nádej,“ hovorí. „Ak niet nádeje, načo potom žiť?“ Potom sa zasmeje. „Spread the news“ a „spread the love“ – práve preto je tu.
 

Hnev sa už nedá prehltnúť

Medzitým sa na pódiu zvyšuje ostrosť tónu. Jedna umelkyňa prednáša spoken word, posmieva sa „zašitým intrigám bielych košieľ“, ktoré sa teraz predávajú ako drogová politika, a pýta sa, koho by vláda asi pozvala ako rezidentného DJ-a: „Putina?“ Nasleduje verš, v ktorom sa spájajú posmech a hnev nad autoritatívnou a skorumpovanou mocou Orbána: „Vládna politika sa stala pravým umením, verejné peniaze sa menia na poéziu – a daňové podvody, podvody, podvody na cha-cha-cha.“

O niekoľko minút neskôr končí svoje vystúpenie vetou, ktorá dokonale vystihuje náladu večera – a najmä u mnohých mladých ľudí v hlavnom meste zasiahne citlivé miesto: „A teraz už môžem definitívne povedať, že môj hlas nie je len nahnevaný, ale že môj hnev je hlasný – sama som ho počula. A ten sa už nedá viac prehltnúť.“
  Ide o nový tón v budapeštianskej kultúrnej scéne. Dlhé roky sa, aspoň na verejnej scéne, väčšinou demonštratívne držala mimo politiky – čiastočne aj preto, že v hlboko rozdelenej krajine je všetko aj tak spolitizované a každý vie, ako rýchlo sa sám môže stať terčom. Pre mnohých išlo o to vytvoriť priestory, kde sa aspoň na chvíľu dalo politiku odložiť bokom. Zdá sa však, že tieto úniky z reality už prestávajú fungovať. Napriek tomu sa mnohí stále držia poslednej nádeje, že sa krajina vráti k normálnejšiemu životu – k miestu, kde môže kultúra opäť slobodne dýchať a netreba sa neustále obávať zatvárania či potláčania.

Pre mladých ľudí ako Róza, ktorí už uvažovali o odchode do zahraničia, však ide aj o otázku, či si v Maďarsku vôbec ešte dokážu predstaviť svoju budúcnosť.

apríl 2026