Dimenzie traumy  „Počas vojny psychika funguje v režime mobilizácie“

O priepasti medzi počtom ľudí, ktorí v Ukrajine potrebujú pomoc v oblasti duševného zdravia v následku vojny a počtom tých, ktorí ju vyhľadajú, o reforme systému duševného zdravia aj o „odloženej vlne“ traumy z vojny hovorí Iryna Pinčuk, riaditeľka Inštitútu psychiatrie Kyjivskej národnej univerzity Tarasa Ševčenka a prezidentka Asociácie psychiatrov Ukrajiny.

Viac ako 70 percent Ukrajincov malo za posledný rok príznaky úzkosti, depresie či silného stresu, ale len každý piaty vyhľadal pomoc. Tieto údaje z hodnotenia potrieb Svetovej zdravotníckej organizácie WHO (celonárodný prieskum z jari 2025) sa netýkajú iba tých, ktorí zostali doma: milióny Ukrajincov, najmä mladých ľudí, prežívajú rovnakú úzkosť, depresiu a posttraumatickú stresovú poruchu v Nemecku, Česku, Slovensku, Poľsku a ďalších krajinách EÚ, kde prístup k pomoci často naráža na jazykovú bariéru a dlhé čakacie lehoty.

Paradoxom je, že za viac ako štyri roky vojny získala Ukrajina v tejto oblasti jedinečné skúsenosti – rozsiahlejšie než mnohí jej európski susedia.

WHO uvádza, že viac ako 70 percent Ukrajincov malo za posledný rok príznaky úzkosti, depresie či silného stresu, no pomoc vyhľadal iba každý piaty. Prečo je tento rozdiel taký výrazný? Je za tým stigma, nedostatok odborníkov alebo nedôvera v účinnosť pomoci?

Rozdiel je taký veľký preto, že súčasne pôsobí viacero bariér. Prvou je stigma. Mnohí ľudia sa stále obávajú obrátiť na psychiatra či psychológa, pretože majú strach, že dostanú nálepku alebo že im to môže uškodiť v práci či službe. Ukrajinské výskumy pritom ukazujú, že počas vojny sa miera stigmatizácie znížila.

V podmienkach vojny sa na Ukrajine jedným z hlavných posolstiev smerom k verejnosti (okrem iného aj v rámci celoukrajinského programu „Ako sa máš?“) stala výzva starať sa o svoje duševné zdravie a vyhľadať psychológa. Vo verejnom vnímaní sa to však často prezentuje ako spôsob, „ako neskončiť u psychiatra“, čo neúmyselne posilňuje stigmu – tak voči psychiatrom, ako aj voči ľuďom, ktorí potrebujú práve psychiatrickú pomoc. Takýto prístup môže upevňovať predstavu psychiatrie ako krajného a nežiaduceho riešenia namiesto toho, aby bola vnímaná ako rovnocenná a nevyhnutná súčasť systému starostlivosti o duševné zdravie.

Druhou bariérou je obmedzený prístup k službám. Časť odborníkov odišla z krajiny, časť bola mobilizovaná a infraštruktúra je v mnohých komunitách zničená. Prebieha reforma (ide o reformu systému starostlivosti o duševné zdravie na Ukrajine, ktorá predpokladá odklon od postsovietskeho modelu psychiatrických nemocníc k modelu rozšírenejšiemu v Európe, v ktorom možno pomoc získať bližšie k človeku – u všeobecného lekára, v komunite či v špecializovaných centrách, pozn. red.), ktorá mení zaužívané stereotypy aj postupy. Aj keď človek chce vyhľadať pomoc, nie vždy sa má kam obrátiť. Zároveň nie je na dostatočnej úrovni ani informovanie o plánovaných reformách a o zmenách, ktoré už prebiehajú.

Treťou bariérou je nedôvera k systému, ktorá sa formovala historicky. Psychiatria sa dlho spájala skôr s kontrolou než s podporou. A hoci sa systém mení, predstavy ľudí sa menia pomalšie. Štát pritom výrazne podporuje rozvoj systému starostlivosti o duševné zdravie, ako aj autoritu a úlohu psychológov.

Ďalším dôležitým faktorom je vyčerpanie. Keď človek žije v neustálom strese, často jednoducho nemá dosť síl urobiť krok k vyhľadaniu pomoci.

Nejde teda o jedinú príčinu, ale o spojenie stigmy, nedostupnosti služieb, nedôvery a chronického stresu. Tento rozdiel možno prekonať iba komplexne: rozširovaním dostupnosti služieb, zmenou postoja k duševnému zdraviu a poukazovaním na to, že pomoc prináša výsledky a že psychiater je odborníkom, ktorý starostlivosť koordinuje, nie niekým, kto stojí „mimo člna“ systému starostlivosti o duševné zdravie a zodpovedá iba za poskytovanie vysokošpecializovaných služieb.

Milióny Ukrajincov, najmä mladých ľudí, žijú v Nemecku, Česku, Poľsku a v ďalších krajinách EÚ. S akými psychickými problémami sa utečenci stretávajú? A dostávajú v týchto krajinách primeranú pomoc?

Vedecké štúdie v krajinách EÚ ukazujú veľmi podobný obraz duševného zdravia ukrajinských utečencov. V rozsiahlych výskumných vzorkách v spomínaných krajinách sa zaznamenáva vysoká miera úzkosti, depresie a príznakov posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD). Najvýznamnejším prediktorom týchto stavov sú prežité traumatické skúsenosti – bojové operácie, strata blízkych či násilie. Významnú úlohu však zohráva aj stres spojený s adaptáciou na život v inej krajine, konkrétne jazyková bariéra, neistý pobytový status, finančná neistota a narušenie sociálnych väzieb.

Pokiaľ ide o prístup k pomoci, situácia nie je všade rovnaká. Formálne majú Ukrajinci vo väčšine krajín EÚ nárok na zdravotnú aj psychiatrickú starostlivosť, v praxi však naďalej narážajú na viaceré prekážky: jazykovú bariéru, náročnú orientáciu v systéme či dlhé čakacie lehoty (napríklad v Nemecku na pridelenie termínu). Nie všetky programy pritom sú „trauma-informed“ (zohľadňujúce skúsenosť traumy) či kultúrne citlivé, čo znižuje ich účinnosť.

Mladí ľudia predstavujú osobitnú rizikovú skupinu: dospievajúci, ktorí vyrastali počas poplachov, študenti, veteráni. Čo vieme o ich duševnom stave a v čom sa ich potreby líšia od potrieb starších generácií?

Mladí ľudia dnes patria na Ukrajine k najzraniteľnejším skupinám. Výskumy poukazujú na vysokú mieru úzkosti, depresie, posttraumatickej stresovej poruchy a dokonca aj samovražedných myšlienok medzi dospievajúcimi a študentmi. Ich zraniteľnosť súvisí s tým, že vojnová trauma zasahuje do kľúčových etáp ich vývinu: vzdelávania, socializácie a vstupu do pracovného života.

Máme k dispozícii výsledky vedeckého výskumu duševného zdravia vysokoškolských študentov, ako aj navrhnutý model podpory a obnovy duševného zdravia mladých ľudí na Ukrajine. Medzi dospievajúcimi je situácia mimoriadne závažná: podľa údajov časopisu  JAMA Pediatrics (2026), majú tí, ktorí zažili druhú fázu invázie (po 24. februári 2022), výrazne vyššiu mieru posttraumatického stresu a depresie, pričom riziko samovražedného správania rastie úmerne s počtom prežitých traumatických udalostí. To vytvára potrebu dlhodobej podpory, programov v školách a práce s rodičmi a pedagógmi. Študenti čelia akulturačnému stresu, finančným ťažkostiam a emocionálnemu vyčerpaniu, najmä ak štúdium kombinujú s prácou alebo dobrovoľníckou činnosťou. Potrebujú flexibilné podmienky štúdia, psychologickú podporu priamo na vysokých školách a „peer-to-peer“ iniciatívy, teda iniciatívy založené na vzájomnej podpore medzi rovesníkmi.

Mladí ľudia sa od starších generácií odlišujú tým, že vojna formuje ich identitu práve v období intenzívneho vývinu. Sú citlivejší na sociálnu izoláciu a neistotu z budúcnosti a ich potreby ďaleko presahujú rámec krízovej intervencie.

Možno už hovoriť o „chronizácii“ vojnového stresu? Ako sa mení obraz psychických porúch vo štvrtom až piatom roku celoplošnej vojny v porovnaní s rokom 2022?

Áno, vo štvrtom až piatom roku celoplošnej vojny už pozorujeme fenomén chronizácie vojnového stresu. Kým v roku 2022 prevládali akútne reakcie: úzkosť, panické ataky či krátkodobé epizódy depresie, dnes sa čoraz častejšie zaznamenávajú chronické formy posttraumatickej stresovej poruchy, dlhotrvajúca depresia, generalizovaná úzkostná porucha a psychosomatické komplikácie. Systém starostlivosti o duševné zdravie preto musí prejsť od krízových intervencií k dlhodobej, systematickej a kultúrne citlivej podpore, rehabilitácii a prevencii, aby sa zmiernili dôsledky chronického stresu na spoločnosť.

Čo príde po vojne? Máme očakávať „odloženú vlnu“ posttraumatickej stresovej poruchy a ako sa má na ňu systém pripravovať už teraz?

V odborných diskusiách sa čoraz častejšie hovorí o tom, že po skončení vojny bude Ukrajina čeliť „odloženej vlne“ posttraumatickej stresovej poruchy. Ide o dobre známy jav: kým nebezpečenstvo trvá, ľudia zostávajú zmobilizovaní a sústredení na prežitie a psychika odkladá hlbšiu reakciu. Ukrajinský kontext tieto riziká ešte zvyšuje, keďže milióny ľudí majú skúsenosť so stratou blízkych, ostreľovaním, okupáciou či núteným vysídlením.

V povojnovom období možno očakávať nárast chronickej posttraumatickej stresovej poruchy, dlhotrvajúcej depresie a psychosomatických porúch. U časti ľudí, ktorí sa počas vojny „držali“, sa príznaky začnú prejavovať až po jej skončení. Systém starostlivosti o duševné zdravie sa preto musí pripravovať už teraz: rozširovať sieť služieb, investovať do prípravy odborníkov a pracovať na odbúravaní stigmy.

V roku 2025 bol prijatý zákon o systéme starostlivosti o duševné zdravie, ktorý počíta s prechodom na komunitne orientovaný model. Čo to v praxi znamená pre človeka, povedzme, v bežnom okresnom meste v Poltavskej oblasti?

Tento zákon sa týka predovšetkým systému starostlivosti o duševné zdravie, postavenia psychológov, ich certifikácie a vytvorenia nového orgánu Národnej služby pre duševné zdravie. Prechod na komunitne orientovaný model sa uvádza v medzinárodných odporúčaniach Komisie The Lancet Psychiatry pre duševné zdravie.

Ak hovoríme o okresnom meste v Poltavskej oblasti, v praxi to znamená, že človek s príznakmi úzkosti či depresie sa môže najskôr obrátiť na svojho všeobecného lekára a absolvovať úvodnú konzultáciu. Následne môže byť odoslaný k miestnemu psychológovi alebo ku komunitnému tímu duševného zdravia a pomoc môže dostávať v nemocnici, mimo nej, ale aj doma. Systém sa tak stáva dostupnejším, ľudskejším a efektívnejším.

Psychosociálna podpora bola zaradená do základného balíka služieb všeobecných lekárov. Sú všeobecní lekári reálne pripravení pracovať s depresiou a posttraumatickou stresovou poruchou, alebo je to zatiaľ iba deklarácia?

Áno, všeobecní lekári už boli oficiálne začlenení do systému starostlivosti o duševné zdravie, ich pripravenosť pracovať s depresiou a PTSD si však vyžaduje ďalšie koordinované kroky. Samotní všeobecní lekári sa považujú za pripravených pracovať s úzkostnými a depresívnymi stavmi. Necítia sa ale pripravení na prácu s psychotickými stavmi. Diskusia medzi všeobecnými lekármi sa týka najmä ich pripravenosti diagnostikovať a viesť pacientov s PTSD, demenciou a poruchami spôsobenými užívaním psychoaktívnych látok.

Koľko psychiatrov, psychoterapeutov a klinických psychológov Ukrajine chýba a kto má tento nedostatok nahradiť?

Po prvé, dnes si už všetci uvedomujeme význam duševného zdravia a potrebu jeho podpory. Celoukrajinský program „Ako sa máš?“ okrem iného podporuje vedecky overené postupy svojpomoci. Všetci by sme si mali osvojiť overené postupy svojpomoci a vzájomnej pomoci. Po druhé, zvýšil sa počet štátom financovaných študijných miest pre klinických psychológov a bol prijatý zákon o duševnom zdraví, ktorý upravuje pôsobenie psychológov, ich odbornú prípravu, certifikáciu a supervíziu. Aj všeobecní lekári si, samozrejme, čoraz viac osvojujú postupy poskytovania pomoci pri problémoch s duševným zdravím.

Chcem tiež zdôrazniť, že perspektívou do budúcnosti by sa mal stať systém prevencie v oblasti duševného zdravia, nie systém zameraný až na jeho obnovu. Ukrajina dnes na systém prevencie ako taký nevyčleňuje ani jedinú hrivnu.

Mnohé traumatické reakcie sú v súčasnosti „zmrazené“. Ľudia fungujú v režime prežitia a mobilizácie a spracovanie svojich zážitkov odkladajú na neskôr. Čo sa deje s psychikou, keď hrozba napokon pominie? Hrozí, že práve v relatívne pokojnejšom období zaznamenáme prudký nárast psychických porúch, závislostí a samovrážd?

Vedecké výskumy skutočne ukazujú, že počas vojny psychika funguje v režime mobilizácie. V podmienkach dlhotrvajúceho ohrozenia ľudia potláčajú emócie, aby si zachovali schopnosť fungovať. Keď nebezpečenstvo pominie, spúšťa sa mechanizmus odloženého prežívania: trauma sa „rozmrazí“ a práve v období relatívneho bezpečia sa môžu objaviť flashbacky, úzkosť či depresívne epizódy. Tento jav opisujú vedecké štúdie venované veteránom z Iraku a Afganistanu, podľa ktorých sa najvyšší výskyt PTSD nezaznamenával počas bojového nasadenia, ale až po návrate domov. Ukrajinské údaje túto tendenciu potvrdzujú.

Výskum AUDRI ukazuje, že dospievajúci, ktorí zažili viacero fáz vojny, vykazujú výrazne vyššiu mieru PTSD a depresie než tí, ktorí boli traumatickým udalostiam vystavení jednorazovo. Poukazuje to na kumulatívny účinok traumy.  Komisia The Lancet Psychiatry (2024 a 2026)zároveň upozorňuje, že po dlhotrvajúcich konfliktoch narastá podiel prípadov PTSD, depresie, závislostí a psychosomatických porúch, ktoré sa prejavia s časovým odstupom.

Práve preto Ukrajina môže po skončení vojny čeliť prudkému nárastu psychických porúch – nie preto, že by sa situácia zhoršila, ale preto, že psychika konečne dostane priestor „precítiť“ to, čo dovtedy odkladala. Aby sa predišlo novej vlne utrpenia, systém sa na túto situáciu začal pripravovať už dnes: posilňuje primárnu starostlivosť, rozširuje sieť mobilných tímov a vytvára špecializované služby pre mladých ľudí a veteránov – skupiny vystavené najvyššiemu riziku.

September 2026