Hľadanie osobnej asistencie na Slovensku  Sloboda, ale nie pre každého

Užívatelia a užívateľky osobnej asistencie za ňu na Slovensku neplatia peniazmi, keďže tých vysoko nedostačujúcich 6,81 eur za hodinu hradí štát. To však neznamená, že za ňu neplatia vôbec. Platia za ňu niečím nevyčísliteľným – vystavovaním sa nenávystným prejavom, hanbe a nebezpečenstvu pri hľadaní osobnej asistencie, keďže na Slovensku neexistuje adekvátny systém jej sprostredkovania, píše autorka JÁDU Petra Eller.

Keď budete čítať tento môj osobný príbeh o tom, ako som si naposledy hľadala osobné asistentky, prosím vás, aby ste si pripomínali jediné: Aká musí byť osobná asistencia k nezaplateniu, ak viem, čo počas hľadania asistentiek zakaždým prežijem, a napriek tomu mi ani nepreblesne mysľou, že to tentoraz nie som ochotná zopakovať.

Inzercia vlastnej hodnoty namiesto inzercie ponuky práce

Na Slovensku neexistuje oficiálny portál na hľadanie spoľahlivých osobných asistentiek a asistentov ani systém na to, aby sme neprišli o starostlivosť v prípade, že osobná asistentka náhle vypadne. Zakaždým teda záleží len na mne, či som schopná upútať svojím inzerátom natoľko, aby ho algoritmus sociálnych sietí ukázal množstvu ľudí a tí ho následne zdieľali.
Uvedomujem si, že v tomto mám výhodu, ktorú väčšina ľudí nemá – na sociálnych sieťach žnem pomerné úspechy a viem, ako trebárs vytvoriť video so stovkami tisíc videní. Keď som si hľadala osobnú asistentku na začiatku roka 2025, svoj inzerát som teda vystavala vzhľadom na to, čo sa páči používateľom sociálnych sietí – na pozitívach môjho života, na mojej práci v žurnalistike a literatúre, na zábave, ktorá sa týka fantasy kultúry a na pevných priateľstvách. Až pod hŕbu pestrých fotiek som zahrabala, že vlastne potrebujem, aby sa zaučili vykonávať najrôznejšie úkony od polohovania ma k počítaču po odsávanie tracheostómie, pretože sa od krku dole takmer nehýbem, keďže žijem so spinálnou svalovou atrofiou.

Keď som totiž kedysi písala faktické inzeráty len o tom, čo potrebujem, v ktorých hodinách a za akú sumu, stávalo sa, že sa žiadna záujemkyňa neozvala aj dva mesiace. Pripadá mi to ako dystopická realita, že ak človek potrebuje pomoc, bez ktorej stratí absolútne každú slobodu, najprv musí ukázať, čo môže ponúknuť, a až podľa toho sa internet rozhodne, či mu pomoc sprostredkuje. Ak sa užívateľ alebo užívateľka osobnej asistencie u nás nevie dostatočne dobre predať, tak má smolu.

Navyše je to skrátka zvláštne. Len si predstavte, keby sa vám akýkoľvek iný zamestnávateľ predstavil v inzeráte rovnako: „Volám sa Ferči, mám 42 rokov, rád chodím do kina na akčné filmy a na túry do hôr. Tu je moja fotka.“ A až potom by vysvetlil, že hľadá účtovníčku do svojej firmy. Taký človek by sa zrejme tiež stal virálnym, ale z celkom neželaných dôvodov.

Zásah do čierneho alebo zásah do súkromia?

Mne sa tentoraz podarilo získať približne 200 zdieľaní inzerátu v priebehu 24 hodín. Síce som sa tešila, že sa takto rapídne zvýšili moje šance nájsť tie najlepšie asistentky, ale priznám sa, že som sa aj zahanbila. Môj inzerát totiž zdieľali aj ľudia, pracujúci na vrcholoch oblastí, ktorým sa chcem venovať, a teda ktorých by som vo svete svojich snov chcela nazývať kolegami. Takisto ma zdieľali aj priatelia, ktorých mám síce veľmi rada, ale zatiaľ sme sa ešte len spoznávali. Oni a mnohí ďalší moji známi zrazu mali na profiloch napríklad to, že potrebujem pomoc s osobnou hygienou. Napriek tomu, že som každému z nich skutočne vďačná za pomoc touto formou, je to skrátka ťažké len tak prehryznúť. Mám predsa atrofovanú čeľusť.

Našťastie ma moja najlepšia kamarátka slovne „vyfackala“, aby som si uvedomila, že nie je ponižujúce, ak moje okolie vie, že potrebujem pomoc. Isteže je to pravda, ale práve tento internalizovaný ableizmus je náročné odstrániť zo svojej mysle. Považujem za nespravodlivé to, že sa vôbec musím naučiť zmieriť s takouto situáciou. Intaktní ľudia predsa nikdy nemusia rozprávať svojim vzorom a známym o čomkoľvek, čo sa týka ich telesných tekutín. Štát by nám mal sprostredkovať taký systém osobnej asistencie, ktorý by nám zabezpečil rovnaké súkromie.

Narodila si sa s iným genetickým zložením? Do basy s tebou!

Ešte stále sme sa však nedostali k najnáročnejšej časti hľadania osobných asistentiek. Vysoký objem interakcií s inzerátom prináša aj množstvo komentárov a správ. A s nimi prichádza množstvo útokov, ktoré mnou niekedy otrasú.

Zďaleka najviac ľudí mi písalo, že nemám právo na osobnú asistenciu. To, samozrejme, nedáva zmysel, keďže slovenské úrady zamietajú žiadateľom príspevok pri každej, aj nepatrnej príležitosti. V mojom prípade dokonca klamali v dokumentácii môjho posudkového konania, aby našli dôvod mi príspevok zamietnuť: V posudku tvrdili, že nie som schopná rozprávať a rozhodovať sa o sebe natoľko, aby som mohla dávať pokyny svojim asistentkám. To sa odhalilo až po mojom odvolaní, po čom mi príspevok schválili. Dá sa tak bezpečne predpokladať, že každý, kto dostal príspevok na osobnú asistenciu, má nepriestrelné právo poberať ho.

Najčastejším spúšťačom takýchto komentárov je fakt, že potrebujem úkony nad rámec zoznamu, ktorý určil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Akoby existencia tohto zoznamu znamenala, že človek si už od určitého stupňa postihnutia nezaslúži slobodu pracovať, vzdelávať sa, socializovať sa či zabávať sa. Naopak je nedostatkom zákona, že vôbec existuje nemenný zoznam, ktorý sa nijako neprispôsobuje potrebám jednotlivcov. Pritom aj ľudia s rovnakými diagnózami zvyknú mať celkom iné symptómy a teda aj rozličné každodenné potreby. Nieto ešte, aby sme mali ten istý zoznam pre ľudí s nervovosvalovými ochoreniami ako aj pre ľudí so zrakovými znevýhodneniami či s neuroatypickosťou.

Zomri, ty kripel!

Ďalej mi ľudia nadávali za to, že ponúkam iba plat, ktorý zo zákona určil štát – v tom čase 6,22 euro za hodinu. Vraj chcem príliš veľa a príliš náročných úkonov na to, aby som asistentky odmeňovala takou nízkou sadzbou. Súhlasím s nimi – najradšej by som svojim osobným asistentkám platila také sumy, aby im už nikdy nič nechýbalo, rovnako ako mne vďaka nim takmer nič nechýba.  Lenže z dôchodku vo výške 500,60 eur – z ktorého každý mesiac približne tretinu miniem na doplatky v lekárni – naozaj nemám šancu im navýšiť štátom hradený plat.

Z tohto dôvodu ma ľudia v súkromných správach a komentároch nespočetne krát nazvali všetkým možným od rozmaznaného dievčatka po rôzne pohlavné orgány. Jeden komentujúci mal pod mojím inzerátom prejav na niekoľko strán o tom, aká som zdieračka, arogantný kripel, a že ak si nemôžem dovoliť zaplatiť adekvátnu sumu, tak sa mám zavrieť doma tak, ako to robia tí slušní ľudia s takýmito diagnózami. Komentujúceho, samozrejme, vôbec nezaujímalo, že moja mama sa cíti na omdlenie, ak sa o mňa hoci týždeň stará bez pomoci, a že tú sumu určil štát, nie ja.

Šíriť, že každý správny zdravotne znevýhodnený človek sa má izolovať alebo zabiť, je extrémny ableizmus, ktorý hraničí s tým, čo pretláčal nacizmus. Navyše je to ešte aj klasizmus – diskriminácia na základe spoločenskej triedy, ak si človek myslí, že len tí ľudia, ktorí disponujú určitými finančnými prostriedkami, si zaslúžia slobodu a základné ľudské práva.
Takéto správanie má však aj iný dopad ako len to, že ma zabolia buľvy kvôli tomu, ako ďaleko pregúľam očami. Vždy sa obávam, že takéto komentáre odradia záujemkyne o pozíciu. Verím, že každá dobrá osobná asistentka si uvedomuje, že charakter človeka sa nehodnotí na základe toho, že sa snaží prežiť v rámci pravidiel nedostatočného systému. Ale aj tak – kto by chcel pracovať u človeka, ktorého okolie hromadne napáda?

V minulosti sa mi predsa už stalo niečo podobné. Moja asistentka vyvesila môj inzerát s tým, že ku mne hľadá kolegyňu. Na to ju úplne cudzia pani začala presviedčať, nech u mňa dá výpoveď, pretože pri človeku v mojom zdravotnom stave sa predsa nemôže mať dobre, takže ona jej radšej pomôže nájsť lepšiu prácu.

Veľa iných ľudí mi na základe toho istého predsudku malo potrebu napísať, že keby boli mnou alebo mali celé dni pracovať so mnou, radšej by sa zabili, pretože nič deprimujúcejšie si nevedia predstaviť. Neveria mi, že v skutočnosti vediem pestrý a vysmiaty život, počas ktorého sa snažím pomáhať ľuďom prostredníctvom žurnalistiky, vzdelávania a obohacovať ich umením. Na toto mám vždy prchkú odpoveď: Mne nikdy ani nenapadlo napísať niekomu komentár či správu, aby som znevážila hodnotu jeho života. Z toho mi vyplýva, že ich existencia je zrejme výrazne deprimujúcejšia ako tá moja.

Dôveruj, ak si nemôžeš preveriť

Nejde však len o viac či menej anonymné útoky, ktoré sú za obrazovkou koniec koncov neškodné. Vzhľadom na to, že nemáme oficiálne možnosti, ako zamestnať overené osobné asistentky a opatrovateľky, prihlásiť sa a prísť na osobný pohovor môže prakticky ktokoľvek.

Raz mi na inzerát odpísal muž, ktorý u mňa vraj chcel pracovať ako osobný asistent. Ospravedlnila som sa mu s tým, že mi nie je komfortné, aby mi pri osobných úkonoch asistovali muži, ale poďakovala som sa mu za záujem a popriala som mu veľa šťastia v nájdení si dobrej práce. Vo facebookovej skupine Osobná asistencia v tom čase už totiž inzeroval, že si hľadá prácu v tejto oblasti.

Dotyčný sa však nedal odbiť – napísal mi, či s ním teda nepôjdem na kávu, podľa neho by sme si rozumeli a popritom je mi ochotný pomáhať iba tak, ako kamarát… alebo aj ako niečo viac. Opäť som odmietla z dôvodu, že s úplne cudzími ľuďmi, s ktorými som prehodila len zopár správ, sa nestretávam.

Muž vzápätí spustil agresívny monológ, v priebehu ktorého povedal, že sa mu páči, keď je každý pohyb ženy závislý len na ňom, a ešte viac ho vzrušuje, keď sa žena nedokáže brániť. Vraj si ma nájde, veď som v inzeráte napísala, že bývam v Nitre. Síce si ma nenašiel, ale zdvíha sa mi žalúdok a striasa ma z pomyslenia: Čo keby sa mu to podarilo? A čo keby som hľadala asistenta-muža na prenášanie namiesto môjho otca, a práve tohto by som si zavolala na pohovor k sebe domov? Namiesto toho, aby som sa týrala odpoveďami, som ho okamžite nahlásila administrátorom skupiny a tí ho odtiaľ obratom vyhodili. Čo mu však zabraňuje založiť si nový profil?

Soľ nad zlato, osobná asistencia nad soľ

Napokon som mala to šťastie, že sa mi ozvalo rekordných 15 sľubných záujemkýň. Spomedzi nich som 4 pozvala na pohovory. Z nich dve sa na pohovor nedostavili bez toho, aby ma vopred informovali. Jedna pohovor z vlastnej iniciatívy zvrtla tak, aby ma informovala o svojej politickej náklonnosti snáď každým možným spôsobom okrem hajlovania. Ďalšia začala roniť slzy nad Modrým z neba. V minulosti mi záujemkyne chceli spievať, hrať na gitare, robiť improvizované divadelné predstavenia alebo predčítať detské knižky, hoci som vtedy mala 25 rokov.

Po ďalších mesiacoch hľadania som napokon našla tie dve osobné asistentky podľa mojich predstáv. Dovtedy sa mi však – ako aj pri každom predošlom hľadaní osobných asistentiek – v mysli neprestajne vynárali desivé „čo ak?“ v prípade, že nenájdem asistentky, s ktorými si budeme rozumieť a rešpektovať sa. A čo ak nájdem skvelé kandidátky, ale počas pohovoru alebo zaúčania budem mať zdravotne zlý deň a odplaším ich tým? S takýmito „čo ak?“ by som vedela pokračovať ešte po celé strany. Je nevýslovne stresujúce, že neexistuje systematická záchranná sieť pre prípad výpadku osobnej asistencie – a teda ak spravím akúkoľvek chybu či len nebudem mať šťastie, prídem o svoju slobodu.

Nedostatok osobnej asistencie je pritom častým dôvodom, prečo zdravotne znevýhodnení ľudia celosvetovo majú dojem, že asistovaná samovražda je ich jediná možnosť. Je preto neprípustné, aby osobnú asistenciu mohli aktuálni aj eventuálni užívatelia na Slovensku využívať iba v prípade, ak sa im opakovane podarí presadiť sa s inzerciou. Nečudo, že tu je zaužívanou normou, že vädneme.

Potrebujeme lepšie zabezpečenú osobnú asistenciu, a to okamžite. Ak osobná asistencia bez zaváhania stojí za to prejsť všetkým, čo som tu práve vymenovala, len si predstavte, za čo by stála, keby bola adekvátne systémovo podporená.

September 2026