„Working Class“  Čo zostalo zo strednej triedy

Bolo raz jedno dobré zamestnanie – trvalé, isté, napĺňajúce, dobre platené. Znie to ako z rozprávky? Prečo? A prečo sa náš profesionálny život dnes vyznačuje toľkou neistotou?
Autorka Julia Friedrichs o tom viedla s ľuďmi rozhovory a o svojich pohľadoch na nový svet práce napísala knihu „Working Class“, kde hľadá odpovede, ale prehliada niektoré zjavné veci.

Čo dnes ešte spája ľudí? Regionálna príslušnosť? Jazyky, kultúra? Pred niekoľkými rokmi ponúkol jeden novinár pri príležitosti 1. mája dobrú odpoveď: Je to práca alebo jednoducho neotrasiteľná viera v to, že mi niekto dá niečo robiť a ja za to dostanem zaplatené.
 
Táto viera je už po stáročia úzko spojená s kapitalizmom, ale aj socializmus a komunizmus sú založené na kulte práce. Zdá sa, že je to základná spoločenská zmluva, že všetci majú pracovať, či dokonca musia – aj keď niekedy to veru nie je žiadna sláva. Čo však v prípade, že sa viera v interakciu medzi tvrdou prácou a odmenou za ňu rozpadne? Novinárka a autorka Julia Friedrichs, narodená v roku 1979 v meste Gronau vo Vestfálsku, opísala tento problém vo svojej knihe Working Class.

My, tí neviditeľní

Kniha Working Class má ambíciu byť rozsiahlejším rozprávaním o sklamaní z toho, ako sa za posledných 30 až 40 rokov vyvinul moderný svet práce v krajinách globálneho severu. Príbeh formuje aj pandémia koronavírusu, ktorá len prehĺbila už existujúce problémy. Julia Friedrichs rozpráva príbehy troch protagonistov – Alexandry, Christiana a Saita. Sú anonymizované a do istej miery predstavujú rozličné pracovné prostredia a ich problémy.
 
Alexandra a jej manžel žijú so svojimi deťmi v odľahlej časti malého západonemeckého mesta, obaja sú učiteľmi hudby na voľnej nohe a ich každodenný život je zúžený na prácu pre 110 rôznych žiakov v rôznych okolitých mestách. Friedrichs prirovnáva rodinu k bzučiacemu hodinovému strojčeku, ktorého aktivita je dôsledkom finančného tlaku – pretože ak Alexandra a jej manžel nevyučujú, nezarábajú žiadne peniaze. Prakticky nesmú vypadnúť ani na jeden pracovný deň, nehovoriac o tom, že by ich mala zasiahnuť pandémia.
 
S Christianom sa rozhovor vedie ťažko. Niekoľko rokov pracoval pre spoločnosť zaoberajúcu sa prieskumom trhu a trpí syndrómom vyhorenia. Po skúsenosti s mobbingom v spoločnosti sa pokúsil vziať si život, skočil pred metro – a prežil. Až na rehabilitácii si uvedomí, ako veľmi ho jeho práca zničila a odcudzila.
 
Sait je hlavným hrdinom, o ktorého sa autorka Julia Friedrichs najviac zaujíma. Čistí stanice metra pre berlínsku dopravnú spoločnosť, každý deň sa stretáva s množstvom špiny a ľudskej biedy. Je to „poctivý makač“, ktorý si zarába peniaze tvrdou drinou. Sait je symbolom tých, ktorí nechcú bohatstvo, ale spravodlivosť, ktorí túžia po silnej politike – a ktorých práve politika necháva v štichu.
 
Obraz dopĺňajú ďalší účastníci rozhovoru: predavač, ktorý začínal ako učeň v sieti obchodných domov Karstadt a teraz ako dôchodca musí s hanbou sledovať jeho rozpad; krčmár, ktorý v pandémii spochybňuje celú svoju profesionálnu existenciu; IT-špecialista zamotaný v profesionálnej špirále a rútiaci sa smerom nadol.
 
Julia Friedrichs včlenila do knihy výsledky štúdií a odborníkov z ekonomických a sociálnych vied, ktorí hľadajú vysvetlenie toho, prečo sa dnes mnohým darí tak zle – a prečo sme túto výstrahu pravdepodobne prepočuli. Ako je inak možné, že v jednej z najbohatších krajín sveta dobre vzdelaní a pracovití ľudia napriek práci na plný úväzok ledva vyžijú? A prečo im chýbajú nielen peniaze a majetok – ale oveľa viac to, aby sa v spoločnosti stali viditeľnými a schopnými politicky sa presadiť?

© Berlin Verlag in der Piper Verlag GmbH

Let’s talk about class, baby

Julia Friedrichs vykresľuje svojich respondentov dôstojne, ich rozhodnutia a životný štýl prakticky nekomentuje. Žijú v podnájme alebo si kupujú menšie domy, všetci majú smartfóny, chodia na dovolenku, majú (ojazdené) autá a chatu. Ich deti môžu pravidelne chodiť do školy a realizovať svoje kariérne plány. Tu nastáva prvá iritácia: toto má byť tá vyčerpávajúca neistota? Kto je táto skupina, ktorú opisuje Julia Friedrichs? „Robotnícka trieda“? Sú to „chudobní pracujúci“, teda novodobí nádenníci?
 
Julia Friedrichs v skutočnosti opisuje ľudí z narušenej strednej triedy, tých, ktorí žijú z čistej mzdy a nemajú žiadne finančné rezervy – ako väčšina ľudí v Nemecku. V Nemecku je nerovnosť bohatstva jednou z najvyšších v eurozóne - a rozdiely sa stále zväčšujú.
 
Respondenti nie sú v žiadnom prípade „robotníci“ s nejakým osobitným pocitom spolupatričnosti či dokonca „robotnícka trieda“ – čo je výraz, ktorému sa Julia Friedrichs podľa vlastných slov zámerne vyhýba. Pojem „pracujúca trieda“ je príliš historizujúci a ideologicky zaťažený, ale použitie anglicizmu to nijako nezlepšuje, keďže výraz „trieda“ predpokladá – okrem mnohých možných definícií – aj spoločné (spolitizované) povedomie o svojej vlastnej situácii a požaduje kolektívne riešenia a mocenské boje namiesto individuálnych. Len pre porovnanie: Debaty „working class“ sú vo Veľkej Británii oveľa živšie. Sociálna trieda znamená niečo ako celoživotné členstvo vo futbalovom klube, ľudia sú v nej aj napriek sociálnej mobilite pevne zakotvení. Existencia „robotníckej triedy“ je vo Veľkej Británii akceptovaná a stabilná, zatiaľ čo v Nemecku sa skôr schováva za diskusie o „vzdelávaní“ alebo „integrácii“. Autorkino jazykové uhýbanie do angličtiny je dosť nemotorné, pretože nielenže je nekonzistentné, ale tiež naznačuje, že v Nemecku (už) neexistujú žiadne sociálne triedy.
  Jej protagonisti sú tiež veľmi rôznorodí, spája ich politická neviditeľnosť a neistota. Nevidia sa ako celok, všetci sú individualisti. Všetci sa, tak ako Alexandra a jej rodina, spoliehajú „iba na seba“, nachádzajú svoje vlastné, aj nesprávne riešenia problémov a svoje rozhodnutia výrazne oddeľujú od politiky. A nikto z nich sa podľa Julie Friedrichs neidentifikuje ako člen „robotníckej triedy“.

„Ja“ vyhráva

Julia Friedrichs hľadá pre túto zmenu bod zvratu a – úprimne nostalgicky – sa cez kultové nemecké seriály ako Lindenstraße a Schwarzwaldklinik „prepína“ späť do západného Nemecka v 70. a 80. rokoch. Muži boli vtedy stále jedinými živiteľmi rodiny, ženy mali prácu skôr ako hobby, v sobotu večer vládol pocit ako v letnom tábore, keď celá republika sledovala reláciu Wetten, dass..? Je to aj obdobie, v ktorom Julia Fridrichs vyrastala; vľúdne a pre vtedajšiu rastúcu strednú triedu nie veľmi zložité obdobie; patriarchálne ovplyvnené a čiastočne predvídateľné až na prah bolesti. No už vtedy boli seriály viac než vyjadrením reality skôr vyjadrením túžby, krátkou pauzou pred zmenou paradigmy: „V sedemdesiatych rokoch boli finančná a reálna ekonomika na rovnakej úrovni,“ uviedla autorka v jednom rozhovore.  „Finančná ekonomika medzitým narástla štvornásobne. To znamená, že kapitál je čoraz dôležitejší, čoraz viac ľudí získava príjem z kapitálu, ale to je zlé pre tých, ktorí kapitál nemajú.“ Tí, ktorí rovnako ako jej protagonisti žijú iba od výplaty k výplate, sú z dlhodobého blahobytu prakticky vylúčení.
 
Autor Philipp Sarasin hovorí vo svojej knihe 1977 o ďalšom aspekte: o individualizácii a o tom „ako sa začala strácať viera v spoločný celok, ktorú formovala moderna,“ oznamuje text na prebale knihy. Je to mentálna slučka, ktorá siaha až do prítomnosti Alexandry, Christiana a Saita – viera vo vlastnú jedinečnosť, pocit, že človek dokáže všetko sám, že drží šťastie vo svojich rukách. Pritom sa menej spolieha na inštitúcie, na priemernosť, na normy. Tento naratív je lákavý, v súčasnosti naň neustále narážate na sociálnych sieťach („Buď sám sebou!“), ale aj pri konzume („Pretože za to stojím!“) alebo keď sa na nové pracovné pozície hľadajú „talenty“ a „osobnosti“ namiesto „pracovníkov“. Nikde sa však nezmieňuje, že samotná tvrdá práca nestačí. Úspechy často stavajú na neviditeľných nerovnomerne rozložených zdrojoch – či už ide o neplatenú, ale pre kariéru dôležitú stáž, ktorú si človek môže „dovoliť“, alebo o osobné kontakty s dôležitými rozhodovacími orgánmi, alebo investície do zaujímavých záľub, či súkromné kurzy a ďalšie vzdelávanie.
 
Účastníci rozhovorov s Juliou Friedrichs sú už dávno mimo hry. Neustále sebazlepšovanie, aby boli a zostali niekým „výnimočným“, nie je možné dosiahnuť, ich podnikateľské ja je len čiastočné. Žijú v aktívnom rozpore medzi flexibilitou a túžbou po kontinuite. Mimoriadne zreteľné je to u Alexandry, učiteľky hudby, pretože až koronakríza spomalí jej rýchle životné tempo a ukáže, v akej neistej situácii žila jej rodina už predtým. Napriek svojmu organizačnému talentu nedokážu obaja dospelí uniesť podnikateľské riziko práce na voľnej nohe. A predsa sa rozhodli pre túto cestu, pretože sa spája s väčšou spoločenskou prestížou než nejaký miniúväzok v oblasti ošetrovateľstva, ktorý Alexandra počas pandémie okamžite vezme. Tu má autorkina charakteristika medzery, konkrétne, že trh práce sa zúžil aj u vysoko kvalifikovaných ľudí – tento problém sa označuje ako „akademický prekariát“. Preto je pohľad na jej „working class“ zložitejší. Autorka by to mala vedieť, no nikde to nespomína.

Julia Friedrichs | Foto: © Andreas Hornoff | Piper Verlag

Sami sa z toho nedostaneme

Takmer všetkým protagonistom má človek miestami chuť zakričať: Nájdite si teda inú prácu! Alebo: presťahujte sa do lacnejšej oblasti! Takéto výzvy sú však z rovnakého súdka ako naratív, že človek všetko zvládne sám. Presúvajú zodpovednosť na jednotlivca. Je však zarážajúce, že Julia Friedrichs nezdokumentovala v rozhovoroch so svojimi respondentmi vôľu niečo zmeniť. Status quo sa maximálne nejako kozmeticky upraví, ale v zásade sa nemení – možno aj preto, že protagonisti nevnímajú svoje rozhodnutia ako politické, ale ako individuálne. Kto by im tak už mohol pomôcť? Politické strany? Štát? Aj Julia Friedrichs uvádza, že protagonisti ťahajú za kratší koniec, v konečnom dôsledku má iba štát účinné nástroje moci na vynútenie zmien – napríklad v prípade minimálnych miezd alebo bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Autorka však respondentom diagnostikovala latentné „pohŕdanie štátom“, odpolitizovanie, najmä v dobrých časoch, keď im má štát poskytovať iba akúsi oporu v ich vlastnom živote. Strany, odbory alebo združenia sa nevedia v takýchto pomeroch dostať k ľuďom, takže za nich nemôžu bojovať, keď nastanú horšie časy. Mnohí tak zostávajú v kríze sami alebo sú prevalcovaní množstvom rozhodnutí, ktoré by museli urobiť, aby sa zabezpečili. Evidentné príklady ako referendum o brexite z roku 2016 tiež ukazujú, že dokonca aj takéto slobodné a svojprávne rozhodnutia občanov sú čoraz viac torpédované a manipulované zvonku.
 
Viac bohatstva pre všetkých – najlepšie zo všetkých riešení?
V poslednej tretine knihy Friedrichs načrtáva víziu akéhosi zmierenia. Z jej pohľadu by sa práve majetní a superbohatí – v Nemecku sa v ich rukách koncentruje 35 percent celkového bohatstva – mali vzdať časti svojich peňazí. Možno to považovať za naivné, ale Julia Friedrichs sa už v minulosti intenzívne zaoberala elitami a bohatými dedičmi v Nemecku.
 
S touto myšlienkou sa spájajú dva problémy. Na jednej strane nie je jasné, ako sa majú tieto peniaze odčerpať. Cez dane? Príspevky? Nadácie? Koľko stojí samotná správa peňazí? A – kto rozhoduje o tom, kam sa peniaze prerozdelia, kde sú práve najnaliehavejšie potrebné? Budú spravované štátom a aký vplyv by mali bohatí na ich distribúciu?
 
Na druhej strane Julia Friedrichs navrhuje, aby sa bohatí znova priblížili „na dohľad“ a aby si trénovali „sociálny sval“ spoločnosti – to znamená, že by sa dobrovoľne vzdali niektorých finančných a sociálnych privilégií. Sľubuje si od toho viac spolupatričnosti – spoločenstvo však tiež znamená spoločne čeliť aj rizikám. Je otázne, či bohatý človek má takú potrebu. Lebo keď máte k dispozícii dosť peňazí, nebývate v krásnych mestských štvrtiach len v podnájme, ale vo vlastnom, deti vám stráži aupairka a radšej ich pošlete do súkromnej školy alebo na súkromnú univerzitu; máte luxusné alebo exotické koníčky, na dovolenky chodíte niekoľkokrát ročne, a vôbec, financie, ktoré máte k dispozícii na „dobrý život“, sú viac-menej nezávislé od toho, čo si zarobíte svojou prácou. Bohatí ľudia sa môžu utiahnuť do paralelného sveta, v ktorom zostanú nedotknutí problémami menej prosperujúceho zvyšku populácie. Motivácia na budovanie celospoločenskej prosperity zostáva nízka, zvlášť keď aj samotná Julia Friedrichs neponúka nič viac ako len „dobrý morálny pocit“.

Iba jedna odpoveď nestačí

Ľahko čitateľná kniha Julie Frichrichs nenapĺňa očakávania veľkého rozprávania o moderných pracovných podmienkach. Je to kvôli niektorým rozprávačským slabinám a ambícii zdokumentovať výnimočnú situáciu počas koronakrízy, no aj preto, že autorka sa iba stručne dotýka niektorých dôležitých úvah alebo ich úplne vynecháva.
 
Jedným z najvýraznejších slabých miest je rozdiel medzi starými a novými spolkovými krajinami. Ako príklad možno uviesť globalizáciu, čo s pádom Berlínskeho múru zasiahla celé zjednotené Nemecko, ale negatívne dôsledky pocítili hlavne východní Nemci. Autorka cituje sociológa Steffena Maua: „Východonemeckí pracovníci sa stali priekopníkmi neistoty (...) – predzvesťou pracovných nomádov, pracovníkov s nízkymi mzdami, sezónnych pendlerov a príležitostných pracovníkov, ktorými sa vo všeobecnosti vyznačuje dnešná ekonomika služieb.“ V skutočnosti zarábajú dodnes mnohí zo 16 miliónov ľudí v nových spolkových krajinách napriek rovnakému vzdelaniu menej peňazí – v priemere o 24,7 percenta v hrubom menej ako ich západní kolegovia – alebo majú dlhší pracovný čas. Mnohým potom nezostane nič iné ako sa odsťahovať. Základná myšlienka Julie Friedrichs, že stredná trieda, ktorá bola kedysi taká odolná voči krízam a teraz sa obáva o majetok, dedičstvo a má strach z osobných bankrotov, sa týka hlavne ľudí zo starých spolkových krajín a ich potomkov.
 
Ďalším zanedbaným aspektom je nárast Juliou Friedrichs spomínaného finančného kapitalizmu a normalizácia nízkych miezd v Nemecku. Pracovať za nízke mzdy v súčasnosti znamená zarábať o niečo menej ako dvanásť eur v hrubom za hodinu. Podľa Eurostatu sa to v roku 2017 týkalo približne 20 percent zamestnancov na plný úväzok. V tom istom roku pracovalo v sektore s nízkymi príjmami 34 percent ľudí vo východnom Nemecku.
 
V neposlednom rade sú to predovšetkým ženy, ktoré musia zápasiť s niekoľkými z týchto aspektov naraz – čo je ďalšia oblasť, ktorá by mohla byť v knihe hlbšie spracovaná. Ženy tvoria totiž polovicu populácie, majú často dobrú kvalifikáciu a vysokú ochotu na geografickú mobilitu – stále však kvôli rozdielom v odmeňovaní žien a mužov zarábajú menej. V Nemecku je to okolo dvadsať percent (v hrubom) a sedem percent (v čistom). Je zarážajúce, že ženy sa v knihe takmer neobjavujú, pretože práve ony by ukázali, že profesijné biografie žien sú už dávno zasiahnuté fragmentáciou, s ktorou dnes finančne aj symbolicky zápasí erodujúca (a najmä mužská) stredná trieda.
 
Rovnako v knihe chýba globálna perspektíva, pretože autorkini respondenti žijú – z celkového pohľadu – v bezpečnom, západnom pohodlí a slobode. Ich prosperita je založená na skutočnosti, že ostatným ľuďom na svete sa nedarí tak dobre, takže boj o mzdy, férové pracovné podmienky a dôstojné životné podmienky nie sú čisto lokálnou otázkou. Pretože sú to aj globálne toky, ktoré do Nemecka prinášajú nové, kapitalisticky „divoké“ pracovné modely a do istej miery ich normalizujú – ovplyvňuje to nielen mäsový priemysel, odvetvie logistiky a sezónnych pracovníkov v poľnohospodárstve, ale aj donáškové služby v mestách a často neistú Gig Economy pre živnostníkov. V týchto oblastiach sú ľudia úplne izolovaní, väčšinou vystavení niečomu, čo sa podobá na ranokapitalistickú svojvôľu, neregulovanú a neorganizovanú – pritom práve pandémia ukázala, akí zraniteľní sú ľudia ako jednotlivci v krízových situáciách. Okrem autorkinej vízie prerozdelenia bohatstva by bol žiaduci aj takýto nezainteresovaný pohľad. Treba vyvinúť väčšie pracovné a sociálno-politické úsilie, ktoré bude založené na solidarite zameranej na spoločenstvo – na skutočnú „new working class“, ktorá sa za takúto považuje, bez toho, aby skĺzavala k zastaralým myšlienkam historického socializmu.
 
No to by azda už mohol byť materiál pre ďalšiu knihu. Friedrichs sleduje svoju základnú tézu striktne a scénicky, pôsobí takmer ako scenár k sociálnemu dokumentárnemu filmu. Jej práca otvára veľa otázok a vyvoláva rozpory, ale vyhýba sa sociálnemu romantizmu alebo dokonca poverty pornu – no ukazuje, že na túto tému neexistuje populistická, lineárna odpoveď. A to je dobre.

 

júl 2021