Kultúra proti násiliu  Píšeme, aby sme existovali

Autori a autorky Ukrajinského PEN centra pravidelne navštevujú vojnou zničené dediny v pohraničných oblastiach a v blízkosti frontovej línie. Prinášajú knihy a nádej a tiež posolstvo: Vo vojne o pamäť a identitu sa literatúra stáva zbraňou.

Ivanivka, Černihivská oblasť, Ukrajina. Keď biely minibus zastane pri drevenej počasím ošľahanej chate, knihovníčka už čaká. Návštevníci a návštevníčky pre ňu znamenajú všetko – rovnako, ako miesto, ktoré im chce ukázať. 

Vo vnútri nie je kúrenie, takmer žiadny nábytok, len kde-tu police s knihami. No i tak je tento priestor pre Oksanu Kopyš posvätnou pôdou – znovuzrodená knižnica v Ivanivke.

Pôvodná knižnica bola v roku 2022 zničená počas prvých týždňov celoplošnej ruskej invázie spolu s dedinským kultúrnym domom. So štrnástimi tisíckami kníh zmizla zároveň aj kolektívna pamäť. Celé mesiace si Oksana Kopyš myslela, že obnova nemá zmysel. „Keď už viac neexistuje škola, kto by potreboval knihy?“ Potom jej však starostka dediny dala kľúč od chaty – a s ním novú úlohu. Oksana poprosila o pomoc online. Prišli knihy. A s nimi aj ľudia.
  Tri roky po zahájení agresívnej vojny na celom území Ukrajiny sem prichádza kolektív z Ukrajinského PEN centra. Na ich minibuse je napísané heslo: „Write to Exist“ (Píšeme, aby sme existovali). Cestujú po vojnou zničených oblastiach, prinášajú knihy, autorské čítania a posolstvo: „Aj keď padajú múry, literatúra naďalej bdie a dáva pozor.“

Oksana Kopyš rozbaľuje darované knihy, akoby to boli rodinné poklady. „Znamená to všetko,“ povie. Oči sa jej lesknú, keď autorka detských kníh Kateryna Yehorushkina podpisuje výtlačok svojej knihy Moje nútené prázdniny (Мої вимушені канікули) inšpirovanej útekom jej vlastných detí. „Knihy nie sú mŕtve,“ povie, „ešte len začínajú žiť.“

Minibus „Write to Exist“ na severe Ukrajiny

Iniciatíva sa začala v roku 2022 tu, v Černihivskej oblasti, kde ruské jednotky zničili školy, domy a knižnice. Keď päťstokilová bomba v Černihive trafila Oblastnú knižnicu pre mládež, bolo jasné, že vojna nie je len o území, ale aj o identite.

Od tej doby bolo poškodených osemsto knižníc, stovky ľudí pracujúcich v kultúre zavraždili. No stratégia bleskovej vojny na severe stroskotala. V apríli 2022 sa ruská armáda stiahla – zanechala zamínované polia, zhorené školy a rozstrieľané police na knihy.

V júni poprosili knihovníčky Ukrajinské PEN centrum o pomoc. Z tejto iniciatívy vznikol minibus „Write to Exist.“ Dnes autori a autorky každý mesiac navštevujú knižnice od Odesy cez frontovú líniu na juhu Ukrajiny pri Chersone až po frontové oblasti na severe a východe krajiny. Viac než dvesto miest, desaťtisíce darovaných kníh.
  Z literatúry sa stal vzdor. Zatiaľ čo v Kyjive a Ľvive rozkvitajú kníhkupectvá a večery poézie sú vypredané, na fronte a v pohraničných obciach zohráva kultúra – zvlášť literatúra – ešte väčšiu úlohu – ako zdroj útechy, most, prostriedok na prežitie.

„Kultúra nie je žiaden luxus,“ hovorí prezident Ukrajinského PEN centra Volodymyr Jermolenko. „Je pilierom prežitia.“ Od začiatku vojny v roku 2014, ale predovšetkým od veľkej invázie v roku 2022, je ukrajinská literatúra drsnejšia, dokumentárnejšia. Poháňa ju vôľa spomínať, podávať svedectvo, spolucítiť.

Podľa filozofa Jermolenka dnes nejde o fantáziu, ale o realitu. Písanie je „dialóg so skutočnosťou. Pokusom vyrovnať sa s ňou, zobraziť ju, vyzývať ju.“ Táto skutočnosť je všadeprítomná – „ako otec, matka, dieťa, protivník, nepriateľ.“

„Na Ukrajine v súčasnosti znamená literatúra predovšetkým spájanie skúseností – pretože čeliť vojne znamená spájať sa a spájanie sa stalo jednou z našich základných hodnôt,“ hovorí. „Ide o vzájomné prepájanie miest, regiónov a časových období – vrátane tých historických. A samozrejme o budovanie mostov na okupované územia – nielen na Krym, ale na všetky okupované teritóriá.“

„Je to literatúra života navzdory smrti,“ hovorí Jermolenko. „Boj s nemožným. Je to o sile lásky, nežnosti a slobody v okamihoch, kedy sa to všetko zdá byť nemožné.“
 

Trasa: Tak blízko pri Rusku, že tam nechodí ani len Červený kríž

Ukrajinské PEN centrum prináša tento hlas ukrajinskej literatúry naspäť do pohraničnej oblasti Černihiv, kde ruské vojská po prvýkrát vstúpili na ukrajinskú pôdu. Trasa: Ivanivka, Slavutyč, Ripky, Korjukivka, Novhorod-Siverskyj, Korop, Bachmač, Semenivka – posledné z týchto miest, vzdialené od ruskej hranice len päť kilometrov, je tak blízko Ruska, že tam nechodí ani len Červený kríž. Cestu lemujú lesy, pestro namaľované drevené domy, rozstrieľané strechy.

S autorkou detských kníh Katerynou Yehorushkinou cestuje aj poetka Kateryna Kalytko a Svitlana Povaljajeva, dvaja pracovníci v kultúre a výkonný riaditeľ Ukrajinského PEN centra Maksym Sytniov, ktorý túto trasu vybral. Čítajú, zdieľajú texty, ponúkajú blízkosť. Každé miesto, každé stretnutie zanecháva svoju stopu.​​​​​​​
  V Ripkách húka siréna – autorské čítanie musí počkať. Hranica s Bieloruskom je vzdialená len dvadsať kilometrov. Svitlana Povaljajeva je tu, aby povedala: Nezabudneme na vás. Pred niekoľkými týždňami pochovala svojho najstaršieho syna Vasila, dobrovoľníka. Mladší syn Roman padol už v roku 2022. Písanie sa pre ňu stalo záchranným lanom.

„Táto vojna nám konečne umožnila vidieť sa,“ hovorí. Poetka rozpráva o oblastiach okupovaných už od roku 2014. „Donbas bol pre mnohých po celé roky len vzdialeným miestom.“ Teraz sa krajina zblížila. Číta verše z Poém pre Romana, zbierky, ktorú venovala synovi. V miestnosti sa rozhostí ticho. Potom poprosí o minútu ticha – za všetkých, ktorí sa nevrátili.

Jedným z týchto hlasov bol Volodymyr Vakulenko, autor detských kníh, ktorého zastrelili v Izjume, po tom, čo v zemi pochoval svoj denník. V roku 2023 bola zabitá aj esejistka Viktoria Amelina, ktorá ho pomáhala ukryť.

Korjukivka – dlhé mlčanie

Korjukivka, mestečko na severe Černihivskej oblasti, si nesie dlho potláčanú traumu. V marci 1943 nemecké a maďarské jednotky vyvraždili viac než šesťtisícsedemsto civilistov – takmer celé mesto. Bol to jeden z najväčších masakrov 2. svetovej vojny, medzinárodne takmer zabudnutý. V roku 2022 sem znovu vtrhla ruská armáda. No domáci neostali ticho. Protestovali – neozbrojení, ale odhodlaní.​​​​​​​
  „Tieto cesty nás zbližujú,“ hovorí Kateryna Kalytko. Mnohonásobne ocenená poetka žila dlho na Balkáne a pozná následky vojny. Jej básne sa zaoberajú útekom, stratou, identitou.

Predstavuje State of War, antológiu ukrajinských hlasov vydaných Ukrajinským PEN centrom o obrannom boji – surovú, osobnú, súčasnú literatúru.

„Dívame sa jeden druhému do očí. Rozprávame sa a tak pamäť prežíva,“ povie. „Sme unavení. Ale nie zlomení. Nezamrzli sme, sme v pohybe. Spoločne.“

Korop – malý zázrak

Korop, malé mestečko so štyritisícpäťsto obyvateľmi blízko hranice s Bieloruskom. V tento deň je knižnica plná deti. Kateryna Yehorushkina číta z Nášho vesmíru pod posteľou (Наш підліжковий космос). Z kuchýň sa stávajú koncertné sály, z lyžíc hviezdy. Deti sa smejú. Ulja Produn si utiera z tváre slzy – jej dcéra sa smeje po prvý raz, odkedy jej ocko bojuje na fronte.
  Kateryna Yehorushkina rozdáva niečo zvláštne – okamih bezstarostnej radosti. No jej kniha sa zrodila z ťažkého dedičstva. Vyrastala v ruským jazykom ovplyvňovanom prostredí blízko Kyjiva, navštevovala ruskojazyčnú školu a dlho sa považovala za Rusku. Až počas jej mladosti vyšla najavo potlačovaná rodinná história: Stará mama prežila holodomor – Stalinom organizovaný hladomor v roku 1932/33, ktorý si na Ukrajine vyžiadal životy štyroch miliónov ľudí. Katerynina stará mama neprišla len o dve malé sestry, ale aj o jazyk, meno, identitu. V sovietskych dokumentoch bola jej národnosť prepísaná na „ruskú“.

Stará mama o tom spočiatku takmer nehovorila. Až časom, počas dlhých rozhovorov trvajúcich celé roky, sa Kateryna dozvedela pravdu. Jej stará mama bola ukrajinská kozáčka, ktorá musela zo strachu pred represáliami zapierať svoj jazyk a pôvod.

Sama Kateryna už v škole milovala ukrajinský jazyk, literatúru a dejepis. No i tak v každodennom živote hovorila po rusky – až do chvíle, kým si ako tínedžerka nepoložila otázku: Prečo vlastne?

Ako študentka zmenila jazyk – najprv v súkromí, potom dôsledne. Definitívny zlom nastal v roku 2012, keď sa Janukovyčova vláda snažila z ruštiny urobiť druhý úradný jazyk. Kateryna sa pripojila k protestom, takzvanému hnutiu „Jazykový majdan“. „Uvedomili sme si, že ak sa z ruštiny stane štátny jazyk, zmizne ukrajinčina z verejného priestoru.“ Rozhodla sa, že od tej doby bude hovoriť – a písať – už len po ukrajinsky.

S vojnou sa stalo všetko naliehavejším. Obe jej deti, ktoré sa narodili počas vojny trvajúcej od roku 2014, zanechali v každej jej knihe stopu: „Literatúra lieči, pretože hovorí pravdu“, hovorí Jehoruškina. „A pretože ukazuje deťom: Aj vy ste súčasťou.“
 

Návrat do Kyjiva

V autobuse je ticho. Kateryna Yehorushkina premýšľa o knižniciach, ktoré knihy roznášajú na bicykli. O jedlách, ktoré im varia ženy so symbolickým platom. O deťoch, ktoré sa pýtajú, či existujú draci.

Kateryna Kalytko si spomína na protest v Korjukivke: „Po prvý raz som skutočne pochopila silu prostých ľudí.“

Svitlana Povaljajeva sa dlho díva z okna. Písanie je pre ňu momentálne ťažké. „Ale možno je toto tu moje najvýznamnejšie dielo.“

A pokračujú ďalej.
   

Charkiv: Literatúra v troskách

Sotva dva týždne po literárnej ceste do Černihivskej oblasti stojí Svitlana Povaljajeva v Charkive – spolu s ďalšími troma poetkami číta svoje verše v novootvorenom kníhkupectve s kaviarňou. Téma večera je Ženy a vojna.

Krátko predtým, 6. apríla, došlo k masívnemu leteckému útoku, pri ktorom prišlo o život viacero civilistov.  Mesto je rozbombardované, zničené – ale nie zlomené. Mnohí utiekli pod paľbou v roku 2022. Viacerí sa teraz vracajú späť. S umením, knihami, vzdorom, a zostávajú – napriek novým útokom.

Samotné miesto nazývané „Knihoúkryt“ je veľmi symbolické. Založil ho Oleksandr Savčuk, malý nezávislý vydavateľ z Charkiva, ktorý sa už roky zaoberá ukrajinským umením, dejinami a literatúrou – témami, ktoré v Charkive už dávno takmer nikoho nezaujímali. No po ruskej invázii však náhle veľa Charkivčanov a Charkivčaniek našlo útočisko v jeho provizórnom „Knihoúkryte“, ktorý vybudoval v podzemí starého skladu.

Blízkosť Charkiva k ruskej hranici – len niekoľko desiatok kilometrov – a historické väzby s Ruskom činia útoky zvlášť ťažko pochopiteľnými. Ľudia prichádzajú za vydavateľom a pýtajú sa: „Dáte nám niečo na čítanie – čo sa to tu deje?“

Pred pár týždňami sa Savčuk odhodlal k odvážnemu kroku: Premiestnil „Knihoúkryt“ nahor – do nového obchodného priestoru priamo na ulici, napriek tomu, že nad mestom denne krúžia drony. Nový priestor je hybridné miesto. Je to kníhkupectvo, kaviareň, priestor pre podujatia a co-working v jednom. Stalo sa z neho kultúrne centrum Charkiva. Možné to bolo len vďaka solidárnosti jeho komunity – priatelia a priateľky v Kyjive hradia náklady na nájomné a vedľajšie výdavky.

„Otvorenie bolo riskantné,“ vraví Savčuk. „Ale tento obchod je viac než obchod. Je to terapia. Odpor. Dôkaz, že ešte žijeme.“

Cherson: Knižnice v prvej línii

Koncom apríla pokračuje minibus „Write to Exist“ ďalej, tentoraz do Chersonu – mesta, ktoré je pod ustavičnou paľbou, do mesta, s ktorým Ukrajinské PEN centrum viaže hlboké puto. V roku 2023 bola najväčšia knižnica v meste, Oblastná vedecká knižnica Olesa Hončara bombardovaná hneď trikrát. Pred útokmi mala približne milión kníh v štyridsiatich piatich jazykoch vrátane dvadsaťtritisíc exkluzívnych vydaní. Časť z nich sa podarilo zachrániť. No stovky, možno tisíce vzácnych kníh sa navždy stratili.

Vzhľadom k zničeniu knižnice najprv Ukrajinské PEN centrum váhalo s cestou do Chersonu. No potom prišiel telefonát – od mladých ľudí. Neprosili o pomoc, ani o jedlo či lieky. Len o jediné: „Mohli by ste prosím priniesť knihy?“

Keď kolektív Ukrajinského PEN centra 10. marca 2023 dorazil do Chersonu, zaviedli ich mladí do polorozpadnutého domu. V suteréne už čakalo množstvo ľudí. „Čakali sme, že uvidíme trosky a strach,“ spomína autorka Kateryna Kalytko. „Ale to, čo sme videli, bolo svetlo v očiach. Vtedy nám došlo, že to je to, čo sa počíta.“

O dva roky neskôr je tu Kateryna Kalytko znovu – spolu s kolegami a kolegyňami. A hlad po príbehoch ostal. U detí. U vojakov a vojačiek. U odmínovačov. Možno je dokonca ešte väčší.

Slová sú zbrane – a literatúra bdie

„Slovo je vo vojne zbraň. Potrebujeme poéziu, aby sme obnovili našu kultúru, jazyk, identitu.“ Takto sa vyjadril Pavlo Šymko, starosta Bachmaču v Černihivskej oblasti, počas podujatia Ukrajinského PEN centra.

Podľa Šymka sa literatúra dotýka oblastí, „na ktoré sme už dávno zabudli“. Vo svojej mnohovrstevnatosti je nenahraditeľná – ako dokumentácia, ako výraz, ako varovanie „pre budúce generácie, aby sme nezabudli a uvedomili si, že náš sused – nech to znie akokoľvek trpko – zostane pravdepodobne veľmi dlho agresorom.“

Ukrajinské PEN centrum sa stavia na odpor – autorskými čítaniami, rozhovormi, knihami. Autori a autorky pokračujú v písaní. Archivujú. Cestujú. Pretože v Slavutyči, Semenivke, Charkive alebo Chersone sa nebojuje iba so zbraňami. Je to boj o pamäť, o jazyk, suverenitu interpretácie. Každá báseň v protileteckom kryte. Každá z trosiek zachránená kniha. Každý rozprávaný príbeh – je súčasťou tohto odporu.​​​​​​​
 

júl 2025