Ukrajinská vojačka Oľha prežila po páde Mariupola rok v ruskom zajatí. Držali ju bez svetla, mučili ju, nedávali jej jesť. Každý večer sa modlila, aby za ňou vo sne prišla mama a dcérka. Vo sne ich objímala, vo sne sa s nimi rozprávala. Preto si aj na slobode myslela, že sa jej to iba sníva.
„Najťažší bol strach, že tam umriem bez toho, aby som ešte videla dcérku a mamu.“Oľha má 47 rokov. V ukrajinskej armáde pracovala na pozícii spojárky a v administratíve. Keď Rusi spustili 24. februára 2022 celoplošnú inváziu Ukrajiny, bola práve so svojou jednotkou v Mariupole. Po niekoľkých týždňoch dostali príkaz vzdať sa. Oľhu odviedli do zajatia. Začal kolobeh výsluchov, bitiek a mučenia. „Zo steny trčal hák. Pozerala som sa na jeho ostrie a rozmýšľala som, ako to urobím, lebo nežiť bolo lepšie ako taký život, keď mi hovorili, že Ukrajina už neexistuje a nemám už žiadnu rodinu,“ hovorí Oľha. Oľha dokázala prežiť, no rok v hrozných podmienkach, bez poriadneho jedla a slnečného svetla si vybral krutú daň na jej psychike aj tele. Vypadali jej vlasy, nefunguje jej štítna žľaza, má gynekologické problémy a panické ataky. Kým bola v zajatí, dostala jej mama mozgovú porážku a ona sa cíti za to zodpovedná.
Podľa ľudskoprávnych organizácií sa až polovica žien, ktoré sa vrátia z ruského zajatia, pokúsi o samovraždu.
Tento článok bol uverejnený v rámci PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. JÁDU realizuje tento projekt, spolufinancovaný EÚ, spolu s ďalšími šiestimi redakčnými tímami zo stredovýchodnej Európy pod vedením Goetheho inštitútu. >>> Viac informácií o projekte PERSPECTIVES
august 2025