Podpora Ukrajiny v Japonsku  Jošiho cesta. Z Hirošimy do Bojarky

Keď Spojené štáty 6. augusta 1945 zhodili atómovú bombu Little boy na japonské mesto Hirošima, Joši Kigawa mal tri roky a desať mesiacov. Útok prežil. Na tele má jazvy, ktoré mu stále pripomínajú, že celý svet sa môže zrútiť v priebehu niekoľkých sekúnd. Joši má dnes osemdesiatštyri rokov a žije v Japonsku. Trikrát týždenne hrá tenis, vedie sieť anglických škôl a pravidelne prispieva do ukrajinskej charitatívnej organizácie Bojarská komunitná nadácia, ktorá sídlí neďaleko Kyjiva.

Z Hirošimy do Bojarky

Joši sa narodil v Hirošime a prežil výbuch atómovej bomby. Z tohto presvedčenia vyplýva jeho túžba pomôcť Ukrajine.

Joši tvrdí, že existujú dva historické príklady, ktoré ho inšpirujú k pomoci Ukrajine: „Viem, že počas druhej svetovej vojny dvaja Japonci pomohli mnohým utekajúcim Židom. Jedným z nich bol Čiune Sugihara, japonský diplomat pôsobiaci v Litve.“ Vydával tranzitné víza cez Rusko do Japonska Židom, ktorí utekali pred nacistickou genocídou. Čiune údajne zachránil život šiestim tisícom Židov. Ďalším príkladom je generál Kiičiro Higuči, ktorý pomáhal židovským utečencom utekajúcim zo Sibíra do Mandžuska prekročiť hranicu neďaleko ruského mesta Otpor. Presný počet utečencov, ktorým pomohol, nie je známy. Odhady sa pohybujú od päťtisíc do dvadsaťtisíc osôb. Židovskí utečenci, ktorým pomohol, sa neskôr vylodili v Kóbe a odtiaľ odcestovali do Spojených štátov a ďalších krajín v severnej a južnej Amerike.“ S Ukrajinou Jošiho zoznámili bývalí zamestnanci jeho anglických škôl, Nadija Račkovová a jej manžel Jonathan Avants (ktorý tam stále pracuje). Nadija sa priatelí s Marijou Kyrylenkovou, členkou správnej rady Bojarskej komunitnej nadácie. Práve prostredníctvom nej sa Joši dozvedel o Bojarke, „malom a pôvabnom mestečku neďaleko Kyjiva“. Joši najskôr posielal finančné prostriedky na Ukrajinu sám. Potom sa k nemu pripojili aj jeho študenti, kolegovia a priatelia z tenisového klubu. Tak sa v roku 2024 zrodila iniciatíva Nadácie japonských priateľov, samostatný charitatívny program v rámci Bojarskej komunitnej nadácie.

Ukrajinské deti sú svetovým dedičstvom

Prostredníctvom Bojarskej komunitnej nadácie Joši a jeho priatelia najčastejšie podporujú projekty súvisiace s duševným a fyzickým rozvojom detí: „Verím, že deti by mali mať možnosť fyzicky sa rozvíjať a športovať. Fyzická aktivita im môže na chvíľu pomôcť odvrátiť pozornosť od ťaživej reality. Poznám ľudí, ktorí sú úprimne vďační za to, čo vy (Bojarská komunitná nadácia – pozn. red.) robíte pre ukrajinské deti. Ukrajinské deti nepatria len Ukrajine, sú deťmi celého sveta, sú svetovým dedičstvom. Dá sa povedať, že pomáhate deťom na celej Zemi.“

Pán Joši sleduje všetky projekty, ktoré boli predložené fondu na financovanie, no hlavne tie, ktoré vyhrali. Celkovo Nadácia japonských priateľov financovala v rokoch 2022 – 2025 trinásť projektov.

„Sme veľmi hrdí na spoluprácu s takým jedinečným a skromným človekom, akým je pán Kigawa. Keby bolo viac takýchto ľudí, svet by sa určite stal lepším miestom. Založili sme nadáciu, ktorú sme pomenovali po ňom, ale on bol kategoricky proti, tak sme na jeho žiadosť premenovali charitatívny program na Nadáciu japonských priateľov. Obyvatelia Bojarky, rovnako ako ostatní Ukrajinci, žijú v neustálom strese. Od začiatku rozsiahlej ruskej invázie zažili obyvatelia nášho regiónu približne dvetisíc leteckých poplachov, a tento rok štyristoštyridsaťjeden leteckých útokov. Je v takýchto podmienkach možné prežiť šťastné detstvo? Na prvý pohľad sa zdá, že nie. Ale ak sa nad tým zamyslíte, naše vlastné spomienky na detstvo sa skladajú z fragmentárnych obrazov, pozitívnych aj negatívnych, šťastných aj depresívnych, príjemných aj menej príjemných. A práve vtedy, keď počet pozitívnych spomienok prevažuje nad tými negatívnymi, si na svoje detstvo spomíname ako na šťastné. Preto nášmu tímu záleží na tom, aby projekty pre deti predstavovali na jednej strane konkrétny prínos pre súčasnosť, ale čo je najdôležitejšie, aby deťom poskytli krásne, nezabudnuteľné, spomienky na celý život. Aby potom ako dospelí mohli povedať „prežil som vojnu, ale napriek všetkému som mal šťastné detstvo,“ hovorí Marija Kyrylenková, vedúca charitatívneho programu Nadácie japonských priateľov v Bojarskej komunitnej nadácii.
Podľa Marije bolo len v roku 2025 z japonských finančných zbierok financovaných päť projektov. Medzi nimi aj iniciatíva Špeciálne deti, v rámci ktorej bolo zakúpené vybavenie na pieskovú terapiu pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Tri ďalšie iniciatívy boli zamerané na šport a rehabilitáciu: paddleboardový kurz, na ktorom sa deti naučili pádlovať v stoji, program pingpongových tréningov Zelená raketa a jazdecké kurzy Kone pre zdravie pre deti z vnútorne vysídlených rodín. „Počas vojny sú takéto iniciatívy obzvlášť cenné, pretože deťom dávajú radosť, pokoj a pocit bezstarostného detstva,“ tvrdí matka dieťaťa, ktoré sa ako jedno z mnohých zúčastnilo splavu rieky. „Môj syn stál na paddleboardovej doske prvýkrát a bolo to pre neho ozajstné dobrodružstvo. Vrátil sa domov šťastný, oči mu žiarili od vzrušenia a celý večer rozprával len o veslovaní. „Nebol to len deň na vode, bola to chvíľa, keď naše deti nadobudli odvahu a sebavedomie,“ dodáva iná matka.

Tenis ako rituál, ktorý vás udržiava pri zmysloch

Pán Joši nielenže povzbudzuje deti k fyzickej aktivite, ale aj sám pravidelne športuje. „Hrám tenis aspoň trikrát týždenne. Dáva mi to pocit, že ešte nie som starý,“ žartuje. Tenis považuje za viac než len šport, je to preňho spôsob, ako zostať nažive a cítiť vďačnosť. Stále pracuje, aby pomohol svojmu synovi prevziať vedenie spoločnosti. „Chcem zostať zdravý, pretože chcem pred smrťou ešte urobiť niečo pre ľudí. Neostáva mi veľa rokov na to, aby som vyjadril svoju vďačnosť za všetky dobré veci, ktoré som v živote dostal. Sám nie som veľmi veriaci človek, ale verím, že som jedným z najpožehnanejších ľudí na svete. Mal som naozaj skvelú rodinu, priateľov, dobré zdravie aj vzdelanie. Mal som veľké šťastie, že som stretol úžasných ľudí, ako sú členovia Bojarskej komunitnej nadácie, a som rád, že sú vďační za to, čo robím,“ hovorí Joši.

„Myslím si, že 99 percent Japoncov podporuje Ukrajinu, okrem jedného percenta fanatických komunistov. Správy o Ukrajine počúvame každý deň. Ja sám sledujem správy o Ukrajine aspoň trikrát denne,“ hovorí Joši. O Ukrajincoch hovorí s veľkou úctou: „Nemám právo dávať rady vám, ľuďom, ktorí sú dostatočne statoční a silní na to, aby dokázali zachovať nezávislosť svojej krajiny. Chcem len vyjadriť sústrasť tým, ktorí boli zranení a tým, ktorí stratili blízkych.“

Joši verí, že Ukrajina si počína dobre a porazí ruskú armádu. Úprimne si želá, aby Ukrajinci vyhnali Rusov z ich územia, najmä z Krymu, a je presvedčený, že spravodlivosť zvíťazí. Na otázku, či vidí nejaké paralely medzi obnovou Japonska po Hirošime a dnešnou obnovou Ukrajiny, odpovedá: „Obnoviť celú krajinu je veľmi ťažké. Nie je to však nemožné. Môže to trvať niekoľko rokov, ale vy to určite dokážete.“
 

november 2025