Medzinárodné dobrovoľníctvo
Spasiteľský komplex: Keď sa pomoc zamieňa s pornografiou chudoby

Dobrovoľnícky prístup v novej krajine nesmie byť direktívny, ale spolupracujúci. Foto: © Palo Markovič

Keď sa do dobrovoľníckej práce vrhnú instagramoví spasitelia a spasiteľky, je o najrôznejšie prešľapy postarané. Boba Markovič Baluchová sa v oblasti rozvojovej spolupráce angažuje už roky a veľmi dobre vie, že z chýb tých, čo sa rozhodli pomáhať núdznym „detičkám v Afrike“, sa dá aj mnohé naučiť. 

Každoročne sa dobre mieneného dobrovoľníčenia počas cestovania po krajinách tzv. Tretieho sveta zúčastní až 1,6 milióna mladých ľudí. Zväčša z bohatého Západu vrátane Slovenska. Možno sa to nezdá, ale ide doslova o priemysel v hodnote niekoľkých miliárd dolárov. Fotografie, ktoré zachytávajú tieto dobrovoľnícke pobyty, sa však často stávajú ukážkou ponižujúcej „pornografie chudoby“. Instagramová celebrita zvaná Barbie-Savior (Barbie-spasiteľka) o tom vie svoje. Našťastie existuje aj etická cesta, ako stereotypnému zobrazovaniu predísť.

Koho by nepotešili pochvalné komentáre

Pred desiatimi rokmi som aj ja po prvý raz navštívila Afriku, teda popravde len jeden jej štát na severe. O rok nato ďalší, tentoraz v subsaharskej oblasti. Vtedy som sa tam správala asi tak ako veľa iných turistov a turistiek svetlej farby pleti, keď sa prvýkrát ocitnú v exotickej, kultúrne odlišnej krajine. Na fotkách so mnou boli desiatky černošských detí, ktoré sa síce usmievali do objektívu, ale o ich konkrétnych životných podmienkach som veľa nevedela. A hoci som v ich škole robila vzdelávacie aktivity, súhlas od rodičov na fotografovanie som nemala. Žiaľ, nebola som prvá ani posledná takto sa správajúca Európanka.
 
Len čo som dala na Facebook pár fotografií z terénu (skôr ako „update“ pre moju rodinu, že som v poriadku), objavili sa komentáre typu: „pristane ti to medzi tými černoškami“; „jedného takého malého Obamu dones domov“; „aké je úžasné, že zachraňuješ tie chudobné deti v ďalekej Afrike“; „máš veľké srdce, že im pomáhaš“; „viac takýchto misionárov by potrebovali“ atď. Priznávam, že vtedy mi to vcelku lichotilo. Bola som bezpochyby vykresľovaná v lepšom svetle, ako zodpovedalo realite.
 
Do privátnej správy som však dostala aj iné odkazy: „Načo pomáhaš tým čiernym opiciam, nikdy sa nepoučia a furt budú iba natŕčať ruku, zatiaľ čo na Slovensku ľudia trpia tiež.“; poprípade „Ahoj, síce sa nepoznáme, ale potrebovala by som od teba radu – ako sa dostať na misiu do Afriky – odmala totiž túžim ísť pomáhať detičkám v slumoch“. To som už potrebovala zapnúť kritické myslenie a odpovedať tak, aby som situáciu dala do širšieho kontextu a vysvetlila, prečo je dôležité intervenovať aj v zahraničí, ale zároveň, že tam nemôže ísť strmhlav pomáhať hocikto bez prípravy, plánu a miestnej podpory.
 
A tak som po rokoch štúdia, ciest a výskumov vytvorila systém predvýjazdovej prípravy pre akciechtivých mladých, čo chcú byť vyslaní na misiu do nízkopríjmových krajín, v minulosti označovaných za rozvojové. Mojou srdcovkou bola mediálna a informačná gramotnosť so zameraním na zobrazovanie situácií a ľudí z týchto krajín v médiách. Ako dokladajú príklady z praxe a časté obrázky i blogy (nielen slovenských) dobrovoľníkov a dobrovoľníčiek – stále to nestačí.

 
Vždy je dôležité pred fotografovaním získať informovaný súhlas od rodičov detí. Vždy je dôležité pred fotografovaním získať informovaný súhlas od rodičov detí. | Foto: © Palo Markovič

Keď sa dobrovoľníctvo zamení s turizmom za exotikou

So vznikom a rozmachom Instagramu a potreby samoprezentácie na sociálnych sieťach sa s obrázkami s bielymi samaritánmi a samaritánkami vrece doslova roztrhlo. A trend bude iba stúpajúci. Dnes viem, čo bolo nesprávne v mojom správaní počas ciest do afrických či ázijských krajín. Aj vďaka tejto skúsenosti mám dnes inú predstavu o tom, ako si treba vyberať vhodný dobrovoľnícky program a zároveň ako o ňom informovať eticky, rozumne, zodpovedne aj citlivo po návrate na Slovensko.
 
Niekedy sa dobrovoľníctvo (z angličtiny „volunteering“) zamieňa s pojmom „voluntourism“, čo však predstavuje vyslovene dobrovoľnícky turizmus za biedou do exotiky. Je doň zapojená skupina idealistických a privilegovaných cestujúcich, ktorí majú výrazne odlišný socioekonomický status ako tí, ktorým chcú pomáhať či slúžiť. To všetko za prítomnosti kamier alebo aspoň mobilov. Často vstupujú svojimi aktivitami do lokálnych komunít bez prípravy – s malým alebo žiadnym povedomím či pochopením histórie, kultúry a spôsobu života miestnych ľudí. Všetko je zamerané len na bezhlavú potrebu rýchleho pomáhania a znižovania chudoby v nejakej dedinke na ázijskom či africkom kontinente.
 
Napríklad v turisticky zaujímavých oblastiach Kambodže dochádza k zneužitiu detských domovov často s falošnými sirotami, pričom zďaleka nejde iba o fenomén ázijského kontinentu. Turisti a turistky sú lákaní na návštevu inštitúcií chrániacich ohrozené deti na účel dobrovoľníctva – buď vo forme venovaného času, alebo financií. V takýchto domovoch býva tiež zvykom udržiavať zámerne zlé životné podmienky z dôvodu vyvolania väčšieho súcitu a vôle podporiť financovanie detí.
 
Etika rôznych podôb „voluntourismu“ je medializovaná čoraz viac, dotkla sa teda aj osvety a zodpovedného informovania o medzinárodnom dobrovoľníctve. Diskusia stále nie je uzavretá.

Ako účinne pomáhať bez znevažovania miestnych komunít

Trend mladých ľudí z Európy a USA vyrážať na krátky čas „pomáhať“ do tzv. rozvojových krajín možno korigovať dodržiavaním niekoľkých pravidiel efektívneho dobrovoľníctva. V prvom rade treba poznať svoje schopnosti a vyhodnotiť, na čo sa hodíte a čo by ste vedeli ponúknuť miestnej komunite.
 
Ak ste neštudovali pedagogiku doma, nemali by ste vyučovať deti matematiku či chémiu ani v neznámej krajine, nech je to akákoľvek fotogenická i osobná výzva – postaviť sa s kriedou v ruke pred tabuľu a vysvetľovať učivo. Ani v Európe by vám predsa nenapadlo premávať sa po miestnej nemocnici v plášti so stetoskopom na krku a tváriť sa, že liečite chorých, pokiaľ za sebou nemáte štúdium medicíny.
 
Problematické programy sa však naozaj viac zameriavajú na to, čo mladí chcú robiť, než čo naozaj robiť vedia. Pomôcť by tu však mala najmä dobrá predvýjazdová príprava, vyjasnenie motivácie a mentoring. Tým sa zabezpečí i to, aby dobrovoľník či dobrovoľníčka nezaberali platené pracovné miesto pre miestneho človeka, napríklad staviteľa, učiteľa či zdravotníka.
 
Treba tiež zvážiť, koľko času máte na takéto dobrovoľníčenie v zahraničí a čo za ten čas stihnete vlastne v teréne spraviť. Práve krátkodobé projekty môžu priniesť viac škody ako úžitku. Etike správania sa v nových prostrediach a vyvarovaniu sa kultúrnym kiksom treba venovať mimoriadnu pozornosť počas prípravy na pobyt a komunikácie s organizáciou. Západní pomocníci a pomocníčky novú kultúru často vopred nepoznajú a nevedia, čo sa v danej krajine smie a nesmie. Aj obyčajné podanie ruky či pohľad do očí v nesprávnom kontexte potom môže znamenať nabúranie dôvery medzi partnermi projektu a zlyhanie spolupráce.
 
Dôležitým pravidlom je aj voľba prístupu asistencie a kooperácie namiesto riadenia a diktovania v štýle: „Prišiel som vám ukázať, ako to treba robiť“. Už v básni The White Man’s Burden (Bremeno bieleho muža) britského spisovateľa Rudyarda Kiplinga z roku 1899 sa jasne hovorí o historicky zakorenenej snahe európskych ľudí riešiť problémy ostatných štátov a radiť im, ako dosiahnuť lepšiu kvalitu života. Zdá sa, že ním opísaný mýtus o „morálnych“ výpravách civilizovaných belochov z Globálneho Severu s cieľom zušľachtenia „nevedomých“ divochov na Globálnom Juhu stále pretrváva. Toto „biele záchranárstvo“ a „spasiteľský komplex bieleho muža“ siaha až do obdobia kolonializmu a otroctva. Je to symptóm domnelej bielej nadradenosti, ktorému treba čeliť a konečne ho rozložiť. Práve teraz, pri sledovaní celosvetových prejavov hnutia Black Lives Matter za rasovú spravodlivosť, je naozaj ten správny čas.

Ako vidí „krajinu“ Afrika mileniálka Barbie-spasiteľka

Kto chce pochopiť, čo je zlé na fotkách dobrosrdečného dobrovoľníka v kŕdli vďačných černošských detičiek, ktoré svojím pobytom prišiel vytrhnúť z biedy, stačí si vyhľadať satirický instagramový účet Barbie Savior. V marci 2016 ho založili dve bývalé dobrovoľníčky a prostredníctvom výstredných fotografií a prehnaných sprievodných textov ukazujú tie najväčšie chyby, akých sa dopúšťajú mladí pri návšteve nízkopríjmových krajín. Čerpajú z vlastných skúseností z pôsobenia vo východnej Afrike, hoci až takými prehnane spasiteľskými myšlienkami ako ich hlavná hrdinka fotografií nikdy netrpeli. Je to však vhodný spôsob, ako upozorniť na všadeprítomný mesiášsky komplex zachraňovania Afriky bohatými mladými ľuďmi zo Západu, ktorí trávia svoje prázdniny cestovaním a pomáhaním v tzv. rozvojovom svete.
 
Predstavte si na mieste tejto bábiky Barbie-spasiteľky seba, ako objímate miestne detičky, pózujete v nevhodne zvolenom odeve v slume, hľadáte rozdvojku na dobitie svojho ajfónu a žehličky na vlasy a zároveň Afriku považujete za jednu homogénnu krajinu. Dokonca vo svojich dvadsiatich rokoch založíte charitatívnu mimovládku Harness the Tears, pretože Afrika potrebuje vodu, teda vaše slzy, a vy sa predsa túžite stať „CEO“ nejakej organizácie. Ostatní vás za to budú uznávať až blahorečiť. Aspoň tak sa to deje v instagramovom svete nielen tejto imaginárnej dobrovoľníčky.
 
  • Barbie Savior 1 Foto: © Barbie Savior
    Barbie Savior (Barbie-spasiteľka) si robí tzv. slumfie - selfie v nejakom východoafrickom slume.
  • Barbie Savior 2 Foto: © Barbie Savior
    Barbie Savior (Barbie-spasiteľka) navštevuje svojich afrických anjelikov v nemocnici - výborná ukážka voluntourizmu v praxi.
  • Barbie Savior 3 Foto: © Barbie Savior
    Barbie Savior (Barbie-spasiteľka) nepotrebuje formálne vzdelanie na vyučovanie detí v Afrike. Stačí krieda a optimizmus.

 
Dobrovoľníckych programov bude iba pribúdať, ani korona ich rozmach nezastaví. Svet sociálnych médií predstavuje výzvy aj príležitosti pre mladých, aby spravili počas cestovania aj niečo zmysluplné a dali o tom svetu patrične vedieť. Preto zakladateľky profilu Barbie-spasiteľky v spolupráci s nórskou organizáciou SAIH, ktorá stojí za satirickou video kampaňou Africa for Norway: Radi-Aid (darovanie radiátorov uzimenému nórskemu obyvateľstvu), vytvorili v roku 2017 krátku príručku s radami, ako počas dobre mienených dobrovoľníckych aktivít na ceste za dobrodružstvom svojím konaním neublížiť miestnym. Mladí sa s ňou môžu oboznámiť už pred cestou a pri dokumentovaní svojich skúseností v zahraničí sa tak azda vyhnú narušeniu dôstojnosti a práva na súkromie u navštívených ľudí.

Keď kódexy existujú, len sa po nich málokedy siaha

Existuje niekoľko ďalších súborov pravidiel, ktoré je potrebné rešpektovať pri informovaní o zažitej skúsenosti s návštevou tzv. rozvojovej krajiny. Napríklad írska organizácia Dóchas vytvorila ilustrovanú príručku pre humanitárne a rozvojové organizácie, ktoré vysielajú mladých na misie do zahraničia, aby pri písaní správ z pobytu a najmä postovaní obrázkov na sociálne siete siahali častejšie po etickom Kódexe používania obrazov a podávania správ z tzv. rozvojového sveta.
 
Určite máte v sebe zabudované isté morálne hranice, ktoré by ste počas svojho dobrovoľníčenia neprekročili. U mňa zväčša funguje jednoduchá kontrolná otázka typu: „Keby u nás doma ktosi cudzí fotil bez dovolenia moje dieťa na ihrisku na účel zverejnenia na internete, nevadilo by mi to?“ Ak si však niekedy nebudete istí, či napríklad váš instagramový post nie je tak trochu cez čiaru, vždy je možnosť pomôcť si pravidlami spomínaného kódexu.
 
Dôležité je nezabudnúť sa na novú krajinu s rozmanitými ľudskými bytosťami a osudmi pozerať najmä vlastnými očami, nie iba cez optiku fotoaparátu. Nie všetky životné príbehy musia byť nutne zaznamenané a zverejnené, hlavne nech sú naplno prežité – možno s vašou spoluúčasťou, pomocou či prispením. Pocit z dobre vykonanej dobrovoľníckej aktivity a radosť zo spolupráce sa i tak málokedy vojde do príspevku na sociálnej sieti.

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.