Vnímanie Balkánu ako priestoru obývaného divým a krvilačným ľudom má v západoeurópskej politike, žurnalistike, umení či populárnej kultúre bohatú a dlhú tradíciu. Matej Karásek si posvietil na negatívny stereotyp, ktorému uveril aj nejeden obyvateľ tohto európskeho regiónu.
Smutné vtipy
Poviem vám vtip. Balkánec má iba tri možnosti, ako sa dostať do Európy. Prvá možnosť je, že pôjde po pevnine, a takto sa dostane do Slovinska. Druhou možnosťou je, že pôjde po mori a príde do Talianska. No má ešte aj tretiu možnosť: ísť lietadlom, a takto sa dostane na medzinárodný súd v Haagu.Dôvody, prečo tento „balkánsky“ vtip vypovedá mnoho o balkánskej stigme, sú tiež minimálne tri. Prvým dôvodom je, že hoci je Balkán súčasťou európskeho svetadielu, v mentálnych mapách mnohých Európanov vrátane Balkáncov nie je jeho plnohodnotnou súčasťou.
Druhá pointa vtipu spočíva v stereotypizácii Balkánca, ktorý môže byť okrem migrujúcej lacnej pracovnej sily azda len vojnovým zločincom.
Napokon tretím momentom vtipu je fakt, že som si ho nevypočul v Haagu ani v Štrasburgu, ale v malom čiernohorskom mestečku od jedného miestneho obyvateľa.
Tento postarší muž nebol prvým ani posledným obyvateľom Balkánu, ktorý si negatívne stereotypy o Balkáne prichádzajúce zvonku zvnútornil a uveril im.
Vnímanie Balkánu ako negatívneho priestoru obývaného divým a krvilačným ľudom má v západoeurópskej politike, žurnalistike, umení či populárnej kultúre bohatú a pomerne dlhú tradíciu. Ako jeden z príkladov dokladajúci túto tradíciu by mohla poslúžiť kniha, ktorá vyšla v roku 1743 v Jene a ponúkala presný opis novoobjavených kmeňov. Podľa autora knihy žili na území juhovýchodnej (ale aj východnej Európy) tieto „kmene“: Husári, Lúpežníci, Zločinci, Vzbúrenci, Slovania, Albánski strážnici, obyvatelia Varaždinu a Liki, Chorváti, Morlaci, Srbi, Valasi, Dalmatínci a Zbojníci. Žiadalo by sa sarkasticky dodať, že autor vo svojom výpočte zabudol spomenúť už iba vojnových zločincov...
Balkán bol často nazývaný „vriacim kotlom“ Európy alebo „sudom s pušným prachom“. Táto dobová karikatúra vyšla v britskom satirickom magazíne „Punch“ v októbri roku 1912. | Ilustrácia: Leonard Raven Hill | Public domain
Balkán ako alter ego Západu
Premiešavanie a spájanie etnických kategórií s rôznymi druhmi kriminálnych či násilníckych živlov však zďaleka nie je jedinou črtou západoeurópskej diskusie o Balkáne. Mnohí vedci zaoberajúci sa dejinami predstáv a vzťahov Západu smerom k Balkánu sa zhodujú na tom, že pojem Balkán ďaleko presiahol svoj neutrálny geografický význam a stal sa v mnohých európskych jazykoch univerzálnou metaforou, ktorou je možné v akomkoľvek kontexte hovoriť o divokosti, krvilačnosti, spiatočníctve, náboženskom fanatizme, dezorganizácii, necivilizovanosti, barbarstve, emotívnosti či živočíšnosti.Dejiny postavili Balkán presne uprostred medzi pomyselný Západ a Východ. Balkán sa neocitol len na hranici zlomu medzi katolicizmom a ortodoxným kresťanstvom, ale pol tisícročia trvajúca prítomnosť Osmanskej ríše postavila Balkán aj na pomedzie kresťanstva a islamu.
Balkán sa teda vďaka svojej spojitosti s Orientom stal najbližším priestorom, v ktorom mohla západná Európa sama seba uvidieť ako v obrátenom zrkadlovom obraze či skôr v negatívnom obraze atribútov, ktoré sama sebe prisúdila. Podľa niektorých vedcov vystupuje Balkánec v chápaní Západu ako nedovŕšený a nedotvorený Európan a Balkán samotný sa zjavuje ako akési alter ego Západu, nevedomie civilizácie, klietka zoologickej záhrady či dokonca etnografické múzeum.
Upírske stigmy na balkánskych krkoch
Stereotypy o Balkáne však nemusia byť len podnetom ku geopolitickej či rovno vojenskej akcii západných mocností namierenej na Balkán, tak ako to poznáme z dejín, keď napríklad so sarajevským atentátom vybuchol onen balkánsky „sud pušného prachu“ a dodal Rakúsko-Uhorsku a Nemecku vítanú zámienku pre ich ťaženie na Balkán. Balkán sa vďaka stereotypom, ktoré sa naň viažu, stal aj javiskom vhodným pre situovanie dobrodružných, násilných, hororových či detektívnych scén západnej umeleckej obrazotvornosti.Jednou z mnohých možných ilustrácií by mohol byť Stokerov doslova krvilačný Drakula, ktorý si vďaka Vladovi Tepesovi (osobe o nič krutejšej než ostatní tyrani z iných častí sveta) našiel svoj domov práve na Balkáne. Slovenská filmová teoretička Jana Dudková dokonca v týchto súvislostiach hovorí o „vampirizácii Balkánu“, ktorá našla ohlas nielen v umeleckých dielach staršieho dáta, ale aj v modernej žurnalistike. Takéto tvrdenie dokladá pokrývaním rumunskej revolúcie istou francúzskou televíziou, ktorá sa nezdráhala odvysielať reportáže založené na fámach o tom, že vtedajší rumunský prezident Nicolae Ceauşescu má leukémiu, ktorá si vyžaduje pravidelné transfúzie. Upírskosť jeho počínania mali dokazovať údajné nálezy odkrvených ľudských tiel v karpatských lesoch.
Tekutá balkánska hranica
Tradícia nazerania na Balkán skôr ako na existenčnú kvalitu a sumár negeografických atribútov než ako na geografický priestor sa v akademickej terminológii nazýva balkanizmus. Balkanizmus však netreba hľadať len v západnej Európe, možno ho nájsť i v československom prostredí. Budúci prezident prvej Československej republiky T. G. Masaryk sa v roku 1914 vyjadril, že „po druhej balkánskej vojne už bol do Balkánu zajatý celý Balkánsky polostrov.“ O rovných sto rokov neskôr sa zasa vtedajší slovenský premiér Robert Fico nechal počuť, že sa „začala balkanizácia slovenskej politiky“. Adresát takýchto výrokov si dokáže poľahky domyslieť, čo mali minulý i súčasný politik na mysli, keď pri svojich vyjadreniach použili takúto balkánsku skratku.Skúsme si uvedomiť, že podobne ako Pyrenejský či Apeninský polostrov dostal svoje meno po pohorí aj polostrov balkánsky. Čo presne by bolo obsahom myšlienky, keby ktosi vyhlásil, že sa Španielsko a Portugalsko stalo zajatcom Pyrenejí alebo že sa „apeninizuje“ slovenská politika? Azda len „škandinavizácia“ politiky by potešila mnohých. Lebo stereotypy niektorým polostrovom a ich obyvateľom prideľujú stigmu a iným zasa privilégium.
Balkán sa teda stal existenčnou kvalitou, duchom, ktorý opustil fyzické telo balkánskeho polostrova a so svojím potenciálom univerzálnej metafory sa môže vznášať prakticky nad akýmkoľvek geografickým územím. Preto nie je až takým paradoxom, že sa obyvatelia balkánskeho polostrova často snažia tohto ducha zahnať a od Balkánu dištancovať, a súčasne sú obyvatelia niektorých areálov často k Balkánu priraďovaní, hoci ich od polostrova delí nemalá vzdialenosť.
Jedno z najveľkorysejších historických zemepisných ohraničení Balkánu v dejinách nachádzalo začiatok tohto areálu už v bavorsko-rakúskom pohraničí. Nevedno, či autora ohraničenia k takémuto vymedzeniu podnietil Mozartov Turecký pochod znejúci zo salzburských salónov, no zrejme nebude prekvapením, že pochádzal práve zo severnej strany nemecko-balkánskej hranice. Takisto nie je ani dnes veľkou vzácnosťou vypočuť si Rakúšana ponosujúceho sa na Nemcov, ktorí sa na Rakúsko dívajú ako na začiatok Balkánu.
Príliš zhovievavý k veľkej časti Rakúska však nebol ani jeho kancelár Metternich, ktorý sa preslávil vetou, že Ázia sa začína na Landstrasse, teda na ceste smerujúcej z Viedne na východ. Balkán je miestom, kam vyháňame tých, ktorých považujeme za menej rozvinutých či civilizovaných na území mimo Balkánu, ale aj na ňom samotnom.
Karikatúra z titulnej stránky francúzskeho časopisu „Le Petit Journal“ reaguje na vyhlásenie nezávislosti Bulharska a administratívnu anexiu Bosny Rakúsko-Uhorskom v roku 1908. | Ilustrácia: „Le Petit Journal“ | Public domain
Štvrtá pointa
Na Balkáne kedysi panoval stav, o aký sa Európa snaží dnes. Bol miestom pomerne pokojného multikultúrneho spolunažívania jazykov, etník a náboženstiev. Nie je ničím výnimočným nájsť zápisky západných cestovateľov po Balkáne z čias Osmanskej ríše, ktorí museli popri všetkom dešpekte voči jeho obyvateľom obdivovať toleranciu medzi tamojšími národmi a náboženstvami. Stigma, ktorou Západ biľagoval Balkán, je však do istej miery sebanaplňujúcim proroctvom.Snaha mnohých balkánskych národov o to, aby túto stigmu zo seba strhli, totiž viedla k potvrdeniu jestvujúcich stereotypov. Potreba ukázať sa ako plnohodnotní, civilizovaní a kultúrni Európania viedla k prehadzovaniu balkánstva na najbližšieho suseda hoci aj za cenu bezhlavého ničenia architektonických skvostov osmanského dedičstva (niektorí vedci ich trefne nazývajú ako urbicída), ale dokonca aj za cenu krviprelievania v balkánskych genocídach.
To nám napokon dokazuje spôsob, akým srbské médiá informovali o masovom vraždení v Srebrenici, keď o tejto masakre písali ako o „navracaní Srebrenice do prúdu civilizácie“. Ani západní susedia Srbska si však neželali na „svojom“ území tolerovať balkánsku nekultúrnosť. Možno práve preto sa na chorvátskej strane v novinách písalo o masovom exode Srbov počas chorvátskej vojenskej operácie Oluja ako o „návrate kultúry do kraja, z ktorej Srbi urobili chliev...“
Štvrtá pointa úvodného vtipu ostáva záhadnou, lebo nie vždy sa pri jeho rozprávaní obyvateľ Balkánu smeje sám na sebe. Môže sa totiž pokojne smiať aj na svojom susedovi.
September 2020