Žiadne stretnutia s priateľmi, žiadne výlety, home office. Koronakríza mnohých zasiahla tvrdo, až existenciálne. Väčšine sa postupom času podarilo nájsť si aký-taký každodenný režim, jedna vec však ostáva: pocit, že túžba po samote je akási trúfalosť.
To nie je celkom môj prípad, pretože pre ľudí ako ja sa karanténou spôsobenou koronakrízou začalo takpovediac dobré obdobie. Označujem sa za introverta, za samotára a domaseda. V dôsledku krízy sa zrazu vyzdvihujú vlastnosti, ktoré si na mne ostatní nie vždy vážili: rozvaha, zádumčivosť a schopnosť nájsť si nejaký program. To sú vlastnosti, ktoré majú aj mnohí hrdinovia týchto čias – vedci alebo zdravotnícky personál. Teraz sú potrební ľudia, ktorí konajú svedomito a uvážlivo. Vtip na okraj: Aj prírodovedkyňa a kancelárka Angela Merkelová vraj patrí k samotárom.V posledných týždňoch som však okolo seba videla priateľov, ktorí neuniesli myšlienku, že majú pracovať v byte osamote niekoľko hodín alebo dokonca dní, osamote doma variť, jesť a osamote zaspávať. Mnohí sa cítia preťažení a takí osamelí ako ešte nikdy predtým. Pre mňa však izolácia znamenala sústredenú prácu na pokojnom mieste, dostatok prestávok bez povinnosti viesť zdvorilostné reči, viac voľného času a spánku vďaka zredukovanému premávaniu sa po meste. Toto je, samozrejme, privilegovaný pohľad, pretože doteraz som nepociťovala žiadne existenčné nevýhody. Keďže sa však kvôli karanténe pre mňa zmenilo len veľmi málo, začala som si čoskoro klásť otázku, či introverti zvládajú koronakrízu lepšie.
Svet ako detská narodeninová oslava
Introverzia a extroverzia opisujú dva póly osobnostných čŕt. Všímajú si, ako ľudia interagujú so svojím sociálnym prostredím a ako spracovávajú podnety v mozgu. Prvýkrát písal o „introverzii“ psychoanalytik Carl Gustav Jung začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia. Takíto ľudia majú tendenciu utiahnuť sa, sú rezervovaní a vo veľkých skupinách sa rýchlo vyčerpajú. Extroverti potrebujú na druhej strane zhon, veľkú intenzitu zvuku a veľa ľudí, aby si dobili baterky. Odhady predpokladajú, že tretina až polovica svetovej populácie je introvertná a zmiešané formy sú oveľa pravdepodobnejšie. Jedna vec však bola zatiaľ jasná – v západných kultúrach je extroverzia niečo ako sociálny zlatý štandard. Až doteraz.„Sama som introvertka, až v určitom okamihu som pochopila, prečo som vždy bojovala sama so sebou,“ hovorí Jessica Kretschmarová. V južnom Nemecku koučuje introvertných ľudí, ktorí – ako ona kedysi – majú pochybnosti o svojej osobnosti a svojím pokojným prístupom vzbudzujú pohoršenie. Kretschmarová to pochopila iba vďaka množstvu literatúry a vzdelaniu v oblasti koučingu: „Má to svoj dôvod, prečo som taká, a je to tak dobre.“ Byť introvertný – vie to koučka a viem to aj ja – má vo svete, ktorý sa niekedy podobá skôr preexponovanej detskej narodeninovej oslave, zlý imidž. Prečo je to tak, nie je úplne jasné. Kretschmarová to vníma ako dôsledok tlaku na sebaprezentáciu v západnom konzumnom svete. Aj psychologička a poradkyňa Johanna Feilhauerová z Heinsbergu v tom vidí možné príčiny: „Každý, kto vie otvoriť ústa a kto sa ukazuje, je na očiach.“ Týka sa to pracovného života aj osobných vzťahov.
Introverti nie sú víťazmi krízy, hoci nedobrovoľnými, ale skrátka len tými, ktorých každodenný život sa úplne nerozpadol.
Ticho ako krátkodobý detox v každodennom zhone
Veci sú však zložitejšie, hovorí Feilhauerová. Introverzia alebo extroverzia sú vrodené vlastnosti – ale nie také, ktoré by sa nedali ovplyvniť. Štúdie na jednej strane ukazujú, že úlohu zohráva napríklad prostredie, v ktorom človek vyrastá, ale aj spolupôsobenie s inými osobnostnými vlastnosťami. Na druhej strane, ľudia môžu svoje individuálne „výrobné nastavenia“ prispôsobovať: „Určité krízy alebo výnimočné situácie nás môžu prinútiť, aby sme konali inak.“ Najmä v časoch koronakrízy nie je všetko čierno-biele, krízu prežíva každý ináč, a to nesúvisí vždy s tým, či je človek introvert alebo extrovert, myslí si psychologička. Tí, ktorí sú extrovertne založení, sa vďaka moderným technológiám môžu stále spájať a komunikovať, možno objaviť novú záľubu. Introverti si zase môžu nájsť dostatok voľného času, aby sa mohli do vecí skutočne ponoriť.Túžba po tichu alebo po vnútornom dialógu sa javila až do karantény spôsobenej koronakrízou predovšetkým ako nejaká zvláštna výnimka, ako „detox“ od sveta. Introverzia bola považovaná za podivnú odchýlku, ktorá sa stále zamieňa s plachosťou, ťažkopádnosťou, strachom alebo depresiou. Tieto faktory sa môžu síce pri introvertnosti vyskytnúť, ide však predovšetkým o utiahnutie sa. Niektorí ľudia dokonca idú ešte o krok ďalej.
V Nemecku je v súčasnosti asi 80 pustovníkov. Tradične žijú na okraji obydlí, spomalene a duchovne zahĺbene v tesnej blízkosti prírody. Asketické bytie je pre nich prínosom. To hovoria pustovníci ako Maria Anna Leenenová z Dolného Saska alebo Jürgen Knobel z Brandenburska v rozhovore o tom, že samota vracia ľudí znova k tomu, aby sa zaoberali sami sebou. Mnohým ľuďom na to skrátka aj v kríze chýba prax – a keď sa hukot sveta zastaví, môže sa naše vnútro začať hlasno ozývať.
Introverti by podľa Jessicy Kretschmarovej mohli dobre narábať s tichom, slabo stimulačným prostredím a nedostatkom rozptýlenia. Johanna Feilhauerá v tom vidí ďalší zásadný aspekt: štruktúra v každodennom živote. „Najmä v takýchto krízach – bez ohľadu na to, či je človek introvert, alebo extrovert – záleží na tom, ako dobre dokážem veci štruktúrovať, ako sa prenesiem cez tieto ťažké časy. Ako hlboko mám zapustené korene, prípadne ako som zosieťovaný s okolím,“ hovorí psychologička. To tiež objasňuje, že introverti nie sú víťazmi krízy, hoci nedobrovoľnými, ale skrátka len tými, ktorých každodenný život sa úplne nerozpadol.
Môžu sa však extroverti – alebo tí, ktorí tvrdia, že nimi sú – niečo vďaka karanténe naučiť? Dôjde napríklad k prestavaniu kancelárskych priestorov a k zníženiu sociálneho tlaku na introvertov? Johanna Feilhauerová hovorí, že „hlučná“ časť spoločnosti sa v súčasnosti môže dozvedieť, čo sa páči „tichej“ časti: „Myslím si, že v súčasnosti existuje väčšia otvorenosť voči iným životným realitám. Ako sa vlastne má ten druhý?“ Dúfa, že pocit „vžiť sa do iných“ zostáva – v súčasnosti však nie je jasné, aké veľké nádeje si môžeme robiť. Jessica Kretschmarová je tiež skeptická, či bude svet po kríze lepšie reagovať na introvertov. „Introvertov sme si už dávno zaškatuľkovali a táto negatívna predstava o nich je veľmi rozšírená. Hneď, ako sa život v určitom okamihu opäť stane normálnym, budú sa ľudia znova uškŕňať nad niekým, kto chce skrátka len tak ostať doma.“ A ja? Ja dúfam v tú najlepšiu možnú budúcnosť.
Introverzia
Je introverzia daná geneticky alebo kultúrne? Výskum naznačuje, že introverzia je vrodená vlastnosť človeka. Testy ukázali, že dokonca aj batoľatá majú tendenciu odmietať alebo, naopak, prejavovať záujem o silné stimuly či zvuky. Tento vzorec sa často zachováva aj v dospelosti. Niekedy sa vyskytujú aj prechody z introverzie na zvýšenú citlivosť, v patologických prípadoch aj na depresiu. Extroverti môžu mať zase v najhoršom prípade sklon k mánii.
Introverti nie sú inteligentnejší ani psychicky odolnejší ako ostatní – na druhej strane spracovávajú stimuly z prostredia vo svojom vnútri, menej verbalizáciou alebo interakciou. Introvertné správanie sa tiež vníma odlišne v rôznych kultúrach. Napríklad v Japonsku sa zdržanlivosť na verejnosti veľmi oceňuje, ako uvádza spisovateľka a koučka introvertov Sylvia Löhkenová. .
Každý, kto svojou introverziou v profesionálnom živote ostatných dráždi, môže absolvovať rôzne tréningy. Mimochodom, podobná ponuka pre extrovertov takto explicitne k dispozícii nie je. Löhkenová ponúka na svojej webstránke okrem iného rýchlotest, ktorý odhalí, ku ktorému typu máte bližšie.
máj 2020