Dospievanie blízko frontu  Detstvo bez detstva

Po celej Ukrajine deti čelia tomu, čomu by deti nikdy nemali čeliť. 

V meste Zaporižžia, ktoré sa aktuálne nachádza len necelých 15 kilometrov od bojovej línie na juhu Ukrajiny, sa vyučovanie pre deti často mení na hororovú scénu – a to aj keď učitelia a učiteľky robia všetko, čo je v ich silách, aby uchránili deti pred nebezpečenstvom.

Natalija Sotnikova, riaditeľka Záporižskej základnej školy č. 59, s hrôzou spomína na to, ako do ich školského podzemného krytu počas bombardovania raz s ťažkosťami vbehlo dievča z bytu obďaleč. Dievča s detskou mozgovou obrnou kvôli zdravotnému znevýhodneniu do krytu nestihlo pribehnúť včas.

Bolo to na konci roku 2025, keď škola otvorila svoj podzemný úkryt aj pre obyvateľov blízkych bytoviek, ktorí sa počas útokov nemali kde schovať.

„Ostreľovanie tomu dievčaťu vážne poranilo nohy a v kryte takmer vykrvácalo,“ spomína riaditeľka. „Deti, ktoré tam boli ukryté, tak videli dievča, ktoré pred ich očami tamer zomrelo.“ Zamestnankyne školy sa z tohto incidentu dodnes nespamätali, tento pohľad bol pre ne mimoriadne náročný.
  O niekoľko týždňov neskôr budovu ležiacu hneď vedľa školy v noci zasiahol dron. Odvtedy má škola porozbíjané okná. Učí sa v nej len vďaka humanitárnym organizáciám, ktoré opravujú škody na budove. Ruská armáda mesto aktuálne bombarduje letúnmi aj delostrelectvom každý deň aj každú noc. Toto je atmosféra, v ktorej sa deťom každý deň začína vyučovanie. „Deti už podľa zvuku samé rozoznávajú, kde a aká zbraň letí,“ hovorí Sotnikova. Front sa k mestu Zaporižžia priblížil natoľko, že je obliehané už aj FPV dronmi – malými zariadeniami, ku ktorým je priviazaná výbušnina a ktoré majú takzvanú first-person view (dron s pohľadom z prvej osoby), takže ich ruskí vojaci vedia namieriť priamo na civilistov.

Učitelia však do školy chodia učiť aj napriek výbuchom. „Keď ja neprídem na hodinu, kto príde odučiť deti?“ pýta sa Sotnikova. Cítim, že všetci zamestnanci školy berú svoju úlohu veľmi vážne a držia sa ako vedia, aby deťom zabezpečili ako-tak „normálne“ detstvo. Zároveň je prítomnosť dobrého podzemného úkrytu priamo v škole veľkou výhodou, pre ktorú je aj pre rodičov „výhodnejšie“, aby sa deti učili zo školy, a nie online z domova. V bežných bytovkách totiž veľa rodín vôbec nemá pivnice ani blízky úkryt pred náletmi.

Medzi deťmi v škole je aj 11-ročná Bohdana-Sofija. Tá v Zaporižžii žije s rodičmi a dvoma sestrami po tom, čo celá rodina ušla z okupovaného mesta Vasylivka na juhu Ukrajiny ešte v roku 2022. Bohdana-Sofija má dlhé blond kučeravé vlasy a celá škola ju pozná ako dievča s tým najkrajším krstným menom. Keď do jej rodného mesta vtrhli ruské vojská, zažila nie len vojnu a tvrdé boje. Ruské vojská navyše zadržali jej otca a niekoľko týždňov ho nelegálne väznili. Podobne ako všetci proukrajinskí patrioti, novinári či aktivisti, aj jej otec bol podrobený mučeniu, okrem iného tým, že mu Rusi vpúšťali do prstov elektrický prúd. Keď sa Bohdana-Sofija vytratí z izby, kde nahrávame rozhovor, jej otec mi k svojej skúsenosti povie len jednu vetu: „Ak by ste vedeli, čo som tam prežil a videl, zježili by sa vám všetky vlasy na hlave.“

„Pod okupáciou nás ostalo v meste žiť približne 16 000,“ spomína Bohdanina mama. „Keď môjho manžela pustili Rusi z väzenia, presťahovali sme sa do Zaporižžia. Doteraz si zvykáme,“ hovorí. Pýtam sa Bohdany-Sofije, čo by si želala do budúcnosti. „Odísť do zahraničia,“ hovorí. „Kam?“ pýtam sa. „Hocikde, len nech tam nie je vojna,“ odpovedá.
 

Vyučovanie počas okupácie

Bohdanina rodina je len jednou z mnohých rodín vnútorných presídlencov, ktorí žiju v Zaporižžii. Aj Iryna Margova, učiteľka matematiky na Bohdaninej škole, je presídlenkou z Berďanska. Prežila necelé dva roky pod ruskou okupáciou.

„V okupácii sme museli deti učiť podľa ruských osnov,” spomína. „Každý deň sme museli spievať ruskú hymnu a museli hlásať ruskú patriotickú propagandu,“ hovorí.

„Rusi v našej škole odniesli alebo zničili všetku ukrajinskú literatúru,” hovorí. „Museli sme učiť len v ruskom jazyku a literatúra bola len o ruských spisovateľoch.“

Margova odišla, lebo už nedokázala ďalej hlásať deťom ruskú propagandu. Hoci žije v Zaporižžii, ktorá je predfrontovým mestom, je spokojná. „Keď nemáme elektrinu, podelím sa s deťmi o svoje dáta a hráme matematickú hru online,“ hovorí. „Keď počujeme výbuchy, ja sa snažím nepanikáriť. Keď som ja pokojná, deti sú tiež pokojnešie,“ hovorí.
  Podľa organizácie World Vision, ktorá pomáha deťom v ťažkých podmienkach na celom svete, sa situácia pre školopovinné deti v Ukrajine ešte zhoršila kvôli extrémnej zime a odrezaniu ukrajinských bytov i škôl od tepla a elektriny.

Podľa dát, ktoré organizácia nazbierala rozhovormi v Charkive a okolí počas januára 2026, je aktuáne 72 percent detí bez odbornej psychickej a inej podpory a 92 percent detí žije v podmienkach, v ktorých nemá dostatočný prístup ku kúreniu. Dvanásť percent rodičov zas povedalo, že sa u ich detí prehĺbilo zaostávanie v učení.

Aj podľa Aljony Budahovskej z organizácie Člověk v tísni, ktorá v Ukrajine pôsobí, sú tie najhoršie problémy detí vo vojne neviditeľné. „Deti potrebujú stabilitu, bezpečné školy, predvídateľnú rutinu a dospelých, ktorí ich uistia, že zajtrajšok nastane.“

Bohužiaľ, mnohé z týchto faktorov sú vo vojne nedosiahnuteľné.
 

Situácia detí v nemocniciach

V meste Dnipro, ktoré je od Zaporižžia vzdialené približne 70 kilometrov, prichádzam v decembri 2025 do detskej nemocnice, aby som spoznala príbehy detských pacientov.

Riaditeľ nemocnice Oleksij Vlasov mi hovorí o tom, že nemocnica musela výrazne rozšíriť svoje detské psychiatrické oddelenie pre pomoc s duševným zdravím detí, ktoré vo vojne degraduje. Oddelenie je zároveň v rovnakom bloku ako centrálny príjem pre deti, kam najčastejšie prichádzajú rodičia s deťmi s vojnovými zraneniami.

Pri návšteve oddelenia mi lekári, lekárky aj sestry hovoria, že sú vyhorení z toho, že každý deň musia ošetrovať deti ranené ruskými útokmi. Od poranení a krvácanie až po deti, ktoré im umierajú pred očami. Napriek tomu, že detská psychologička sa snaží deti upokojiť dychovými cvičeniami na znižovanie úzkosti, v aktuálnom kontexte to nedokáže vyriešiť ich dlhodobé problémy.

Vlasov rozpráva aj o tom, že nemocnica má aktuálne aj dve nové pôrodné oddelenia. „Počet predčasne narodených detí vo vojne dramaticky stúpol,“ hovorí. Stres vojny vplýva na zdravie budúcich matiek, no i na zdravie a mentálne nastavenie zdravotníkov, vysvetľuje.

Populačný fond OSN (UNFPA) zaznamenal, že medzi rokmi 2023 a 2024 sa v Ukrajine počty úmrtí matiek pri pôrode zvýšili o 37 percent. Stres, adrenalín a panika tehotných žien vo vojne vplývajú na pôrod i na budúce zdravie detí. Mnohé tehotné ženy a novorodenci na vojnou zasiahnutom východe krajiny zároveň nemajú prístup napríklad k inkubátorom, špeciálne vybaveným nemocniciam alebo liekom.

„Naša nemocnica zvykla organizovať evakuácie tehotných žien v prifrontových oblastiach sem do Dnipra, kde máme dobré vybavenie,“ hovorí Vlasov. Z tohto dôvodu nemocnica otvorila aj druhú pôrodnicu, aby mala väčšiu kapacitu. „No aktuálne je situácia v mestách ako napríklad Cherson taká nebezpečná, že už tam nemôžeme posielať svojich zdravotníkov a svoje sanitky na evakuácie,“ hovorí. Podobne ako aj pri meste Zaporižžia, aj v Chersone sú ruské vojská „vycvičené“ na to, aby zhadzovali FPV drony na civilné objekty a civilistov samotných. Útoky na zdravotných pracovníkov a záchranárov, sanitky, no i škôlky a pôrodnice, sú tam na každodennom poriadku.

Situácia detí so zdravotným znevýhodnením

Ukrajinská organizácia Litay v krajine pomáha rodinám, v ktorých matky samoživiteľky alebo vnútorné presídlenkyne samé vychovávajú deti so zdravotným znevýhodnením.

Tie zažívajú vo vojne ešte väčšie ťažkosti. Preto sa s riaditeľkou organizácie Valentynou Uvarovou v januári 2026 vyberám na výjazd do Kyjiva, počas ktorého navštevujeme rodiny, ktoré aktuálne potrebujú pomoc.

V Kyjive je v ten deň okolo -15 stupňov a väčšina bytoviek nemá kúrenie ani elektrinu.
  Jednou z týchto rodín je aj rodina Leny, ktorá sa stará ako samoživiteľka o svoje dve deti: Svitlanu, ktorá má 12 rokov a Vladyslava, ktorý má 8 rokov a narodil sa s vrodenou hydrocefáliou. Vladymyr nerozpráva a celý deň je pripútaný k špeciálnej stoličke, ktorá ho udržuje v správnej polohe.

V deň, keď ich navštevujem, rodina nemá kúrenie už piaty deň. Doma im netečie ani teplá voda. Ako mnohé iné rodiny, ktoré majú deti so zdravotným znevýhodnením, ani pre Lenu nie je pri bombardovaní realistické odniesť Vladymyra z trinásteho poschodia (počas výpadkov elektriny sú zastavené výťahy) na prízemie a odtiaľ po zamrznutej zemi do úkrytu. Preto sa pri výbuchoch môže presunúť maximálne do chodby.

„Vladymyr reaguje na sirény a bojí sa výbuchov,“ hovorí Lena. Ak má ťažkosti, stres alebo bolesti, nevie to povedať, vyjadruje ich plačom.
  Lena spolu s dvomi deťmi pochádza z dediny blízko Černihiva, meste na severe Ukrajiny, ktoré bolo od prvého dňa celoplošnej vojny až do 6. apríla 2022 okupované.

Počas okupácie sa Lena aj s deťmi ukrývala spolu s inými obyvateľmi v dome a spomína ako jej ruskí vojaci niekoľkokrát držali revolver pri hlave. „Celé dni sme len sedeli na podlahe bez kúrenia,“ spomína Lena. „Báli sme sa zakúriť si, lebo keby Rusi videli, že nám z komína vychádza dym, rozstrieľali by nás. Obe deti neustále plakali.“

Po deokupácii sa Lena s deťmi presťahovala do Kyjiva, kde jej s opatrovaním detí občas pomáha jej mama. Ona i deti sa po okupácii dlho psychicky zbierali. V aktuálnych podmienkach ale rodina vážne trpí neustálym chladom a kedže Lena nemôže pracovať, lebo sa musí starať o syna, žije do veľkej miery len vďaka pomoci mimovládnych organizácii.

„Nemáme plány do budúcnosti, žijeme zo dňa na deň,“ hovorí. „Podobne ako mnohí iní rodičia v Svitlaninej škole, aj my každé ráno sledujeme aktuálne výbuchy a vojnové mapy a potom hlasujeme, či je bezpečné ju v ten deň pustiť do školy.“

marec 2026