Rádioaktivita a kultúrna pamäť  Čornobyľ. Mýty, realita a nespracovaná trauma

Rozhovor pri príležitosti štyridsiateho výročia havárie v jadrovej elektrárni v Čornobyle o tom, ako sa uzavretá zóna okolo čornobyľskej elektrárne zmenila na jednu z najväčších prírodných rezervácií v Európe, ako sa z nej počas vojny stala pohraničná oblasť a prečo čornobyľská katastrofa stále zostáva nespracovanou kolektívnou traumou. O týchto témach sme sa zhovárali s Katerynou Šavanovou, kandidátkou biologických vied, genetičkou a spoluautorkou knihy „Hrozné, krásne a škaredé v Čornobyle. Od katastrofy k laboratóriu“.

Ako by ste opísali kľúčové dlhodobé environmentálne dopady čornobyľskej katastrofy dnes, štyridsať rokov po tragédií?

Poviem to takto: takéto otázky boli relevantné pri 35. výročí katastrofy. Štyri roky ničivej vojny, ktorá sa začala ruskou inváziou cez čornobyľskú uzavretú zónu, všetko zmenili. Uzavretá zóna zmenila svoj status. Všetko, čo poviem o obnove prírody v rezervácií, sa týka obdobia do februára 2022. Dopad vojny ešte nevieme predvídať. Teraz je to hranica, na ktorej je rozmiestnené vojsko, sú tam zákopy a opevnenia, a vojaci robia všetko, aby zabránili nepriateľovi opäť prejsť cez toto územie.

Ľudia sa pýtajú: je to prírodná rezervácia, musí tam byť krásne. Bolo tam krásne! Teraz kone Przewalského vyhadzujú do povetria míny. Vedci sa tam nedostanú, mosty sú zničené, treba použiť člny. S vakcínami proti besnote pomáha armáda.

Pred vypuknutím vojny bol hlavný záver takýto: prírode sa v rezervácií bez ľudského zásahu darí dobre. Územie sa vrátilo do prirodzeného stavu typického pre Polesie. V roku 2016 bola zriadená Čornobyľská radiačná a ekologická biosférická rezervácia a viac ako dve tretiny uzavretej zóny je chránená krajina. Medzi ukrajinskými a bieloruskými prírodnými rezerváciami existoval dokonca spoločný migračný koridor pre zvieratá, bola to jedna z najväčších chránených oblastí v Európe. Minulý rok bola zatvorená.

Vplyv žiarenia na ekosystém je nejednoznačný. Napríklad kontroverzné štúdie o účinkoch na vtáky boli do značnej miery vyvrátené. Pre veľké cicavce zatiaľ nemôžeme robiť závery, prešlo len niekoľko generácií, je potrebných ďalších sto rokov pozorovaní. Plnohodnotné monitorovacie štúdie nestačili ani pred vojnou. Teraz je to ešte horšie, ľudia vstúpili do armády alebo odišli a podmienky v Čornobyle sú tvrdé.  

Ktoré krajiny utrpeli najviac? Prečo sú potrebné medzinárodné štúdie? Žiarenie nepozná hranice?

Presne tak, žiarenie nepozná hranice. Najviac postihnutá bola Ukrajina, Bielorusko a Rusko. Epicentrom je Ukrajina, husto obývaná oblasť. Bielorusku sa dostalo menej medzinárodnej pomoci, hoci aj tu je veľa kontaminovaných oblastí. Prírodnú rezerváciu v Bielorusku vyhlásili v roku 1988, my sme si na ňu museli počkať ešte dvadsaťosem rokov. V Rusku je znečistený západ krajiny.

Tieto tri krajiny získali unikátne odborné znalosti v oblasti odstraňovania jadrových nehôd. Po Fukušime Japonsko okamžite vyslalo špecialistov na Ukrajinu.

Vráťme sa však k žiareniu a hraniciam. Rádionuklidy sa rozptýlili po celej severnej pologuli, preto bol s finančnou pomocou viac ako štyridsiatich krajín vybudovaný nový oceľový sarkofág. Nestalo sa tak z dobročinnosti, ale z vedomia vlastného ohrozenia.

Ešte jeden fakt, o ktorom vie málokto: do životného prostredia sa dostalo len asi 4-5 percent materiálov obsahujúcich jadrové palivo. Stále tam ostalo viac ako 90 percent. Treba ho zlikvidovať. Mal by to umožniť novovybudovaný sarkofág, pod ktorým by sa v priebehu sto rokov mal bezpečne rozobrať starý sarkofág a zlikvidovať zvyšný rádioaktívny materiál.

Čo sa v Čornobyle deje teraz? Nedávno som napríklad čítal, že tam stavajú 2 MW solárnu elektráreň...

Čornobyľská zóna nie je len prírodná rezervácia. Je tu aj priemyselná časť: samotná jadrová elektráreň v Čornobyle (Štátny špecializovaný podnik Čornobyľská atómová elektráreň), ktorá je zatvorená, ale stále funguje. Málokto vie, že v roku 1986 sa stanica nezastavila, prvý blok bol definitívne odstavený v roku 1996, druhý v roku 1999 (v skutočnosti nebol v prevádzke kvôli požiaru od roku 1991) a tretí až v decembri v roku 2000. Potom trvala konzervácia a výstavba nového oceľového sarkofágu. Je to najväčšia pohyblivá stavba na svete: postavená vedľa starého sarkofágu a v roku 2016 vytlačená na koľajnice. Existuje video, ako sa  po milimetroch posúva ďalej, je to veľmi pôsobivé.

O solárnej elektrárni môžem povedať, že to nie je prvý tunajší projekt obnoviteľnej výroby (na území čornobyľskej zóny už funguje solárna elektráreň Solar Čornobyľ SPP s výkonom 1 MW, Nová solárna elektráreň s výkonom 0,8 MW a plánuje sa aj výstavba veternej farmy, pozn. red.). Faktom je, že samotná stanica musí neustále prijímať elektrickú energiu na prevádzku skladov rádioaktívneho odpadu. Je ich viacero, sklady vyhoreného jadrového paliva z jadrových elektrární, sklady rádioaktívneho odpadu. Keď stanica stratí prúd, všetci sú veľmi znepokojení.

Znamená taký počet priemyselných zariadení aj početný personál?

Isteže. V jadrovej elektrárni v Čornobyle stále pracujú tisíce ľudí, inžinieri, elektrikári, vodiči, strážcovia, zamestnanci jedálne. Sú tam nocľahárne. Ide o plnohodnotný, aj keď špecifický organizmus. Elektrikárov je tam zrejme viac ako vedcov. Pracujú tam meteorológovia – a o tých mám skvelý príbeh. Jedna meteorologička odtiaľ neodišla ani po ruskej invázii, ale denne ďalej zbierala údaje. Keď k nej prišli Rusi, nakričala na nich, že má prácu a nikto jej neprikázal, aby prestala.

Nachádza sa tu Štátny špecializovaný podnik Ekocentrum so stálym monitorovaním radiačnej kontaminácie, jeden z najlepších takýchto systémov na svete. Počas okupácie bol čiastočne zdevastovaný a v súčasnosti sa s medzinárodnou podporou obnovuje. Na území zóny pôsobí aj Ústav bezpečnostných problémov jadrových elektrární a vedecké oddelenie rezervácie.

Prejdime k predstavám o Čornobyle. Zmenili sa nejako v priebehu tých rokov?

Zdieľam názor, že o Čornobyle sa na Ukrajine ešte nehovorilo. Ľudia boli evakuovaní „na tri dni“ a už sa nikdy nevrátili. Toto je trauma, o ktorej mnohí neuvažovali. V 90. rokoch 20. storočia prenasledovala obyvateľov Čornobyľu nebezpečná aura, ľudia sa hanbili povedať, odkiaľ sú. Mimochodom, to isté sa stalo v Japonsku s ľuďmi, ktorí prežili Hirošimu a Nagasaki. Najmä ženy mlčali, báli sa, že si ich nikto nevezme zo strachu z radiácie. Žiarenie je neviditeľné a to je najdesivejšie, ako v hororových filmoch, nie zombie, ale atmosféra, kde sa niečoho bojíte, ale nevidíte čoho.

Potom prišli 90. roky, rozpad ZSSR, boj o prežitie a Čornobyľ ustúpil do úzadia. Hovorí sa o ňom v apríli a trochu v decembri, na Deň likvidátorov. Umeleckých interpretácií je stále málo, chýbajú knihy, filmy. A téma nie je ešte uzavretá, Čornobyľ je najväčšia prírodná rezervácia v Európe, stále tam žijú a pracujú ľudia.

Po roku 2022 sa paradigma opäť zmenila. Ľudia, ktorí boli evakuovaní z Mariupoľa alebo Chersonu, zrazu pochopili, aké to je odísť „na tri dni“ a nevrátiť sa. Čornobyľ sa pre nich stal bližší a zrozumiteľnejší.

Čornobyľská téma v umení zostáva nejednoznačná. Existuje album Sounds of Chornobyl, viacero projektov, ale takmer všetky vznikli k výročiam havárie. Umenie takto nefunguje.

Objavili sa zaujímavé pokusy spojiť vedcov a umelcov: umelci často opakovali rovnaké mýty ako všetci ostatní, vedci museli vysvetľovať, čo sa v skutočnosti deje. Mýty o Čornobyle sú mimoriadne živé a prostredníctvom umenia sa ešte viac šíria. Vnímame to ako naše poslanie, rozprávať sa s umelcami, pomáhať im vidieť presnejšie. Navyše samotné Polesie je veľmi zmytologizované - poleské rozprávky, poleské zeme.

S kolegyňou sme napísali novú populárnu knihu o Čornobyle (knihu Hrozné, krásne a škaredé v Čornobyle. Od katastrofy k laboratóriu napísala Kateryna Šavanová spolu s rádiobiologičkou Olenou Pareňukovou, pozn. red.). Treba ich však napísať oveľa viac a celkom iných. Čornobyľ je rovnaká trauma ako hladomor, len to zatiaľ tak nevnímame. Každý človek na Ukrajine má svoj vlastný čornobyľský príbeh: je príbuzný likvidátorov, žil v Slavutyči alebo tam v roku 1986 navštívil príbuzných.

Zdá sa mi, že ak by sme o Čornobyle hovorili tak, ako bolo treba, boli by sme lepšie pripravení na ruskú inváziu aj evakuáciu. Skúsenosti s integráciou presídlencov sme nevyužili tak, ako by sme mali. Teraz by sme mali paralelne skúmať vysídlenie ľudí v rokoch 1986, 2014 a 2022.

Aké sú najčastejšie mýty o Čornobyle?

Poviem vám o tom, ktorý ma hnevá najviac: mýtus o zákopoch v Červenom lese. Žije, pretože je to čiastočne pravda.

Áno, Rusi kopali zákopy. Áno, boli blízko Červeného lesa. Ale treba to pochopiť: Červený les je miesto, kde sú zakopané zrezané borovice, ktoré zhnedli od žiarenia a samy sa stali rádioaktívnym odpadom. V blízkosti zákopov sa nachádza veľký úsek Červeného lesa. Ale znečistenie v Čornobyle je veľmi nerovnomerné, stojíte na silne znečistenom mieste, urobíte tri kroky a všetko je inak. Mapa znečistenia, to sú škvrny, nie súvislý pás. Dokonca aj vo Švédsku sú stále kontaminované oblasti.

Výskumníci opakovane verejnosti vysvetľovali, že tam neexistuje úroveň znečistenia, pri ktorej by ľudia jednoducho zomierali v zákopoch. Tento mýtus ma hnevá, pretože teraz tam hĺbi opevnenia ukrajinská armáda. A ľuďom sa veľmi ťažko vysvetľuje, že je to tam bezpečné, že to majú skontrolované, že sú tam dozimetre a vojaci kopú len tam, kde sa dá. Ale narácia „všetci zomreli v zákopoch“ sa silno zakorenila.

Tento mýtus sa rozšíril do všetkých správ. Dokonca aj spisovateľka Oksana Zabužko, ktorú si veľmi vážim, zopakovala tento mýtus na frankfurtskom knižnom veľtrhu.

Je to mýtus v štýle „naša zem nám pomáha“?

Mýtus o Červenom lese je nepríjemný aj preto, že nás napokon zasiahne. Spočiatku to vyzerá cool: generál Žiarenie bojuje na našej strane! Až do chvíle, keď sa naši vlastní ľudia začnú báť. Strávili sme veľa času vysvetľovaním a opakovaním armáde: so žiarením musíte byť opatrní, ale ak budete dodržiavať bezpečnostné pravidlá, môžete tam byť a pracovať.

No a ďalšie pretrvávajúce mýty: alkohol chráni pred žiarením, mikrovlnky sú nebezpečné „pretože žiarenie“, zámena rôznych druhov žiarenia a tak ďalej. Čornobyľ je vlastne ideálna prípadová štúdia do školy. Na jeho príklade môžete vyučovať literatúru, históriu, spoločenské vedy, chémiu, biológiu, fyziku. Máme tu jadrové elektrárne a vedľa je Rusko s jadrovými hrozbami. Radiácie by sme sa nemali báť, ale ani sa z nej smiať. Mala by sa študovať.

Máme sa čo naučiť od Japoncov a ich skúseností z Fukušimy?

Japonci si cenia naše skúsenosti viac ako my sami. Keď sme sa s nimi stretli, spýtali sa nás: Ako k tomu pristupujete, ako to robíte? Odpovedali sme: Nevieme, či je to správne, ale robíme to takto. A oni na to: To je presne to, čo chceme vedieť. Pretože nikto nevie, ako to urobiť správne.

V súčasnosti sa dokončuje vedecký projekt o stabilite zariadení jadrového palivového cyklu v podmienkach vojny. Do roku 2022 boli jadrové elektrárne považované za chránené pred vojenskými akciami. Rusko to zmazalo. Ukázalo sa, že žiadna krajina na svete nemá algoritmus pre prípad, že by na stanicu cielene zaútočili tanky alebo rakety. Popredné európske a ukrajinské inštitúcie začali vypracovávať rôzne scenáre a niektoré z nich sa naplnili doslova počas písania.

Ďalším príkladom je, že nový sarkofág stál jeden a pol miliardy eur. Dron za pár tisíc eur v ňom urobil dieru, ktorej odstránenie bude trvať päť rokov a stáť desiatky, ak nie stovky miliónov eur.

Koncepcia ochrany jadrových elektrární sa zásadne zmenila, nielen na Ukrajine, ale aj vo svete. Kedysi to bola policajná funkcia: zabrániť vstup chuligánom. Teraz je to obrana proti vojenskému útoku. Pre Európu je veľmi ťažké prijať novú realitu, ale stále je čas sa pripraviť, delíme sa o svoje skúsenosti.

Aký význam má Čornobyľské územie pre novú elektroenergetiku?

Spomínali sme dvojmegawattovú solárnu elektráreň vo výstavbe, čo je, samozrejme, v porovnaní s 1 000 megawattovým blokom jadrovej elektrárne malichernosť. Logika je však jednoduchá: ak bude jadrová elektráreň v Čornobyle odpojená od všeobecného energetického systému z dôvodu nepriateľských útokov, solárna výroba bude zabezpečovať minimálne potrebné funkcie. Solárne stanice tam už existujú a nová sa buduje.

V širšej perspektíve je to bojové cvičisko pre malé modulárne reaktory, o ktorých teraz hovorí celý svet. Oddelené územie, profesionálni inžinieri, infraštruktúra. Plus potenciálne školiace stredisko na ochranu a obranu jadrových elektrární pre Európu.

Vo všeobecnosti je teraz Ukrajina živým príkladom toho, ako kombinovať rôzne druhy energie v extrémnych podmienkach. Predvojnové návody nefungujú. Všetko sa mení za pochodu. Neviem, či sa oplatí rekonštruovať zničené tepelné elektrárne, pretože ide o zastarané technológie. Všetci to so záujmom sledujú. Čornobyľská skúsenosť sa ukázala byť oveľa širšia, než si ktokoľvek dokázal predstaviť.

apríl 2026