Urbánny rozvoj v Tirane  V tieni žeriavov

Projekt „Tirana 2030“ mal priniesť poriadok do dlhodobo chaotického urbanistického rozvoja albánskej metropoly. Od jeho spustenia v Tirane vyrástli výrazné, často až spektakulárne stavebné projekty, no s nimi zároveň nenápadne mizne aj značná časť starej Tirany. Ide o nevyhnutnú premenu, ktorá k rastu mesta patrí, alebo skôr o nezvratnú stratu kolektívnej pamäti? Tirana sa tak ocitá v napätí medzi snahou o moderné znovuzrodenie a postupným zabúdaním na vlastnú minulosť.

Stavebné žeriavy sa v Tirane stali neoddeliteľnou súčasťou mestskej panorámy. Kamkoľvek sa človek pozrie, sú prítomné – roztrúsené po celom meste. Na každom kroku ich dopĺňajú stavebné oplotenia, za ktorými bagre hĺbia základy a sivé betónové kostry vyrastajú poschodie po poschodí smerom k oblohe. Stavebný boom v albánskej metropole sa nedá prehliadnuť. Nejde pritom len o prirodzený rast mesta, ale o jeho zásadnú prestavbu. V priebehu posledných rokov vydali mestské úrady stavebné povolenia na približne 140 nových mrakodrapov.

Medzinárodné architektonické časopisy pravidelne s nadšením píšu o nových projektoch v hlavnom meste Albánska, ktoré navrhli architekti z Talianska, Dánska či Holandska. Patrí medzi ne napríklad Downtown One, obytná budova, ktorej fasáda vďaka reliéfnym výstupkom zobrazuje obrys Albánska. Alebo Book Building, ktorý má pripomínať hrubú knihu plnú záložiek. A potom je tu, samozrejme, Tirana’s Rock – pravdepodobne najvýraznejší projekt. Má približne 85 metrov a je tvarovaný ako hlava inšpirovaná albánskym národným hrdinom Skanderbegom.

„Je to hlúpa budova,“ hovorí Doriana Musaj. „Porušuje základnú poučku, ktorá sa učí na začiatku štúdia architektúry: nenapodobňuj prírodu. Nefunguje to.“ Doriana Musaj, profesorka architektúry na Polis University v Tirane, sedí v kaviarni na Skanderbegovom námestí, v srdci Tirany, pije Aperol Spritz a fajčí vlastnoručne šúľané cigarety. To, čo tam práve vzniká, je podľa nej gýč odliaty do betónu. „Do Tirany sa importuje architektúra – experimentálna architektúra, ktorá nemá nič spoločné s podstatou mesta,“ hovorí Doriana a hlboko si povzdychne. „Mám pocit, že Tirana práve stráca svoju identitu.“
 

Tirana sa mení od základov

Tirana je mesto, ktoré trpí „rastovými bolesťami“. Po páde diktatúry na začiatku 90. rokov sa metropola stala akýmsi magnetom. Odvtedy sa do hlavného mesta sťahujú ľudia z celej krajiny – priťahujú ich lepšie platené pracovné miesta, možnosti vzdelávania a nové perspektívy. S rastom počtu obyvateľov rástla aj Tirana – chaoticky, rýchlo, nekontrolovane, bez jasného urbanistického plánovania, často aj bez stavebných povolení. Dnes žije v Tirane približne 600 tisíc ľudí, v metropolitnej oblasti asi 800 tisíc. V krajine s len 2,4 milióna obyvateľov je to zhruba tretina populácie. Mesto už roky praská vo švíkoch, stále sú dopravné zápchy a chýbajú školy aj zelené plochy.

Počas svojho pôsobenia vo funkcii primátora Tirany v rokoch 2000 až 2011 sa dnešný premiér Edi Rama snažil obmedziť nekontrolovanú výstavbu a dal sivé domy v meste pomaľovať pestrými farbami.

V roku 2016 bol oznámený projekt nového „redizajnovania“ mesta, ktorý v porovnaní s Ramaovou akciou maľovania budov pôsobí takmer až absurdne. Tirana 2030 má priniesť úplne novú panorámu: mesto má byť zelenšie, priateľskejšie pre cyklistov a s lepšou infraštruktúrou. Namiesto ďalšieho roztiahnutia do okolia má rásť do výšky a najmä v centre sa má viac zahusťovať. Cieľom je prilákať turistov a zároveň zlepšiť kvalitu života obyvateľov.

To, čo na papieri znie dobre, zlyháva podľa kritikov v praxi. Projekt Tirana 2030 beží už desať rokov a počas tohto obdobia sa v metropole realizovalo množstvo projektov od hviezdnych architektov – no problémy obyvateľstva sa pritom takmer nezlepšili.

„Na jednej strane sú zápchy: na cestu z domu do mesta potrebujem viac ako hodinu – a to je to len sedem kilometrov,“ začína Doriana Musaj s výpočtom problémov. Verejných autobusov je síce viac, ale takisto uviaznu v zápchach. Pribudli cyklotrasy, no mimo hlavných ulíc často neexistujú ani chodníky. Kanalizačný systém nie je dimenzovaný na takýto počet obyvateľov – časť odpadových vôd sa stále odvádza do rieky Lana, ktorá tečie priamo cez mesto. Mesto síce na povrchu pôsobí zelenšie vďaka projektom ako sú zeleňou vysadené výškové budovy, no zároveň sa stáva aj sivším, pretože voľné plochy a parky miznú pod tlakom stavebného boomu. „Keď nedávno dva dni intenzívne pršalo, celé mesto bolo pod vodou,“ hovorí Doriana Musaj a zhlboka potiahne z cigarety. „Všetci hovorili: To zoslal Boh. Ale nie je to Boh – je to človek, ktorý všetko zabetónoval a nepremýšľal, kam pôjde voda. Myslel len na peniaze.“
 

Korupcia a pranie špinavých peňazí

Peniaze – to je tu pravdepodobne to kľúčové slovo. Na stavebnom boome Tirany zarába len hŕstka ľudí – stavebné firmy, investori a architektonické kancelárie. Štát sám nemôže financovať túto premenu, a preto vstúpil do mnohých verejno-súkromných partnerstiev. V nich súkromní investori čiastočne alebo úplne preberajú náklady na výstavbu a za to dostávajú napríklad stavebné pozemky alebo práva na ich využívanie. V Tirane tak napríklad súkromná firma pokryla väčšinu nákladov na výstavbu nového národného štadióna. A na oplátku mohla postaviť obrovský hotelovo-obchodný komplex v najlepšej lokalite, na ktorom teraz zarába.

Niektorí politici z tohto stavebného boomu profitujú aj tým, že využívajú svoj vplyv pri udeľovaní stavebných povolení, určovaní zón a územných plánov. Primátor Tirany Erion Veliaj preto v súčasnosti čelí súdnemu konaniu – okrem iného pre podozrenia z korupcie v stavebnom sektore, a to na základe vyšetrovania protikorupčnej agentúry SPAK. Albánsko sa v indexe vnímania korupcie organizácie Transparency International nachádza na 91. mieste. V Európe patrí medzi krajiny s najvyššou mierou korupcie.

Keďže stavebný a realitný sektor je vnímaný ako netransparentný a ťažko kontrolovateľný, do stavebného boomu v Tirane sa zapája aj organizovaný zločin. Talianski prokurátori bojujúci proti mafii zistili, že napríklad obávaná ’Ndrangheta využíva albánsky stavebný sektor na pranie špinavých peňazí.

No existujú aj takí, ktorí na to doplácajú. Pri rozsiahlej „generálnej obnove“ Tirany vznikali najmä luxusné projekty. Hoci je k dispozícii viac obytných plôch než kedykoľvek predtým, nájmy aj ceny nehnuteľností prudko vzrástli. V celom Albánsku sa cena za meter štvorcový za posledných desať rokov viac než zdvojnásobila, v centre Tirany dokonca ešte výraznejšie. Mnohí obyvatelia Tirany si už nemôžu dovoliť život vo vlastnom meste, odsťahovali sa z centra alebo mesto úplne opustili. Posledné sčítanie obyvateľstva z roku 2023 zároveň ukázalo, že približne tretina bytov v Tirane je prázdna – napríklad preto, že ide o investičné nehnuteľnosti. Mnohí Albánci a Albánky sa preto pýtajú: pre koho sa vlastne táto nová Tirana buduje?

Odstraňovanie minulosti

Za svoju novú premenu však Tirana platí aj inú cenu, ktorá nie je taká zjavná ako gentrifikácia. V architektúre Tirany sa vždy odrážali aj premenlivé dejiny krajiny. Nachádza sa tu napríklad jednoduchá mešita Et’hem Bey z čias, keď Albánsko ešte patrilo Osmanskej ríši. Vily a široké triedy pochádzajú z obdobia, keď bolo Albánsko pod vplyvom talianskych fašistov. Obytné bloky z čias komunistickej diktatúry. No tam, kde v dôsledku stavebného boomu vznikajú nové budovy, musia tie staré ustupovať.

Spolu s ďalšími angažovanými občanmi a študentmi dlhodobo dokumentovala profesorka architektúry Doriana Musaj premenu Tirany – ako staré mesto mizne budova po budove a spolu s ním sa postupne vytráca aj časť dejín krajiny. Pri asanácii niektorých historických stavieb sa zdvihla výrazná vlna odporu, napríklad v prípade Národného divadla. Aktivisti ho dva roky okupovali v snahe zachovať ho, napokon ho však mesto počas nočnej operácie v čase lockdownu počas pandémie koronavírusu zbúralo.

Iné miznú takmer potichu. Mnohé rodiny, ktoré stále vlastnia tradičné vily, len ťažko odolávajú lukratívnym ponukám veľkých realitných spoločností – ich pozemky majú totiž niekoľkonásobne vyššiu hodnotu než samotné domy. Finančná motivácia na zachovanie historických budov prakticky neexistuje. Formálne síce existuje niečo ako pamiatková ochrana, no v praxi je vo väčšine prípadov predmetom vyjednávania. Albánsko sa podľa Doriany Musaj uberá smerom do budúcnosti, zabúda pritom na svoju minulosť. Pri žiadnej inej budove sa o tom nediskutuje tak intenzívne ako pri Tiranskej pyramíde.
 

Pyramída pre diktátora

Na prvý pohľad to vyzerá, akoby uprostred albánskeho hlavného mesta pristála vesmírna loď. Biely betónovo-sklenený kolos, obklopený farebnými kontajnermi, ktoré pôsobia, akoby boli len tak pohodené. Piramida, ako Albánci nazývajú túto bielu „obludu“ v centre svojho hlavného mesta, je jednoducho pyramída. Turisti stúpajú po jej schodoch na vrchol, aby si užili výhľad, a bežci ju využívajú na tréning.

Tiranská pyramída je úzko spojená s mužom, ktorý ju nikdy nevidel: bývalým albánskym diktátorom Enverom Hoxhom. V roku 1946 vyhlásil Albánsku socialistickú ľudovú republiku a takmer 40 rokov vládol tejto západobalkanskej krajine pevnou rukou. Počas jeho vlády patrilo Albánsko medzi najchudobnejšie a najizolovanejšie krajiny sveta – a zároveň medzi najrepresívnejšie. Tajná polícia Sigurimi naháňala strach v celej krajine.

Až do konca komunistickej diktatúry na začiatku 90. rokov boli desaťtisíce Albáncov a Albániek z politických dôvodov odvlečených do pracovných táborov a väzníc, približne 6.000 bolo popravených. Osud mnohých ľudí zostáva dodnes nejasný. Počas svojej vlády si Enver Hoxha vybudoval okolo seba kult osobnosti – kult, ktorý prežil aj jeho smrť.

Hoxhova dcéra Pranvera chcela svojho otca uctiť múzeom, aké v krajine nemalo obdoby – a napokon navrhla Tiranskú pyramídu. Jej výstavba trvala dva roky a v roku 1988 bola otvorená – ako monument z mramoru, skla a ocele, na ktorého vrchole sa vynímala červená hviezda. Na troch poschodiach bol prezentovaný Hoxhov život prostredníctvom fotografií a filmov – vystavené boli aj jeho autá. V strede stála mramorová socha diktátora.

Šesť rokov po Hoxhovej smrti sa ním vybudovaný systém napokon zrútil. V roku 1991 sa konali prvé slobodné voľby. Pre Albánsko sa začala nová kapitola – a rovnako aj pre pyramídu. Pamiatky a predmety po Hoxhovi boli odstránené a budova bola premenená na medzinárodné kultúrne centrum.
  Skutočné vyrovnanie sa s komunistickou diktatúrou sa dodnes neuskutočnilo. „Nikdy neexistovalo niečo ako spravodlivosť pre obete,“ hovorí novinárka Blerina Gjoka, ktorá spolu s kolegami vytvorila internetovú platformu, na ktorej informujú o osude preživších a o činoch režimu. Doteraz pritom priamy nástupnícky subjekt Hoxhovej komunistickej strany výrazne ovplyvňuje politický systém Albánska. Od roku 2017 dokonca vládne Socialistická strana premiéra Ediho Ramu s absolútnou väčšinou. Mnohí politici a političky v súčasnej vláde majú stále osobné alebo rodinné väzby na vtedajšiu elitu – napríklad aj otec Ediho Ramu mal podpísať rozsudky smrti v mene vtedajšieho režimu. Blerina Gjoka sa domnieva, že vyrovnávanie sa s diktatúrou preto ani nie je žiaduce. „V spoločnosti dnes už takmer nikto nevie, čo sa vtedy skutočne stalo. Aj v školách je o tom veľmi málo informácií. Čoraz viac si všímame, že práve pre tento nedostatok informácií dochádza k idealizácii komunizmu, čo je skutočne znepokojujúce.“

Diskotéka, vojenská základňa, ruina

Po zmene systému sa Pyramída využívala na konferencie a výstavy, ale aj ako nočný klub. Počas vojny v Kosove v roku 1999 ju NATO využívalo ako základňu a zriadilo tu svoje zázemie. Neskôr sa v budove nachádzalo televízne štúdio, potom dlhý čas stála opustená.

V 2010-tych rokoch sa napokon rozprúdila diskusia o tom, čo s pomaly chátrajúcou betónovou Pyramídou urobiť. Zbúrať alebo zrekonštruovať? Odráža to otázku, ktorú si v Albánsku dodnes kladie mnoho ľudí: ako naložiť s minulosťou? Spracovávať ju a pamätať si alebo zabudnúť a ísť ďalej? Parlament sa najprv rozhodol pre zbúranie, po masívnych protestoch však od tohto plánu ustúpil. V roku 2021 začala s prestavbou budovy holandská architektonická kancelária MVRDV a o dva roky neskôr bola Pyramída znovu otvorená ako technologické centrum. Odvtedy v nej sídlia start-upy, investori a coworkingové kancelárie.

Veľkú časť Pyramídy využíva vzdelávacia organizácia Tumo Tirana, ktorá pripravuje mladých ľudí v oblasti nových technológií. V modrom kontajneri v Pyramíde prebieha školenie z oblasti fotografie, v oranžovom z 3D modelovania a vo fialovom sa programuje. V súčasnosti sa v Tumo bezplatne učí viac ako 1 300 detí vo veku od 12 do 18 rokov, vysvetľuje manažérka Pyramídy a Tumo Tirana Shqipe Berisha. Prístup tejto organizácie sa podľa nej líši od školského systému. Žiaci sa učia najmä samostatne, skúšaním a vlastnou skúsenosťou: „Rozvíjame ich tvorivé schopnosti, predstavivosť aj kritické myslenie.“
  Šestnásťročný Sidrit Berushi je v Tume už viac ako tri roky. Na svojom Macu prechádza svoje projekty, ukazuje logá, ktoré navrhol, aj fotografie, ktoré nafotil. Čo presne by raz chcel robiť, ešte úplne nevie – možno dizajnéra videohier, ale láka ho aj práca s 3D modelmi a programovanie vôbec. „Tu v Tume sme veľká komunita,“ hovorí. „Človek prichádza do kontaktu s množstvom rôznych ľudí.“ Berushiho podporujú kouči, ako napríklad Korado Aliaj. „Sme skôr mentori než učitelia. Pomáhame s obsahom, ale aj s jazykom, pretože kurzy prebiehajú v angličtine.“

Cez okenné štrbiny Pyramídy preniká tlmené hučanie vonkajšej dopravy, muezín zvoláva na večernú modlitbu a pomedzi to dopadá na sklenené tabule dážď. Kouč Korado Aliaj je z nového využitia Pyramídy nadšený. Dobre si pamätá obdobie v 2010-tych rokoch, keď budova chátrala a stála opustená. Spomína si aj na to, ako sa spolu s inými mladými šmýkal po jej rampách. „Dodnes mi ostali z toho jazvy,“ hovorí Aliaj a zasmeje sa. „Pyramída sa stala skvelým miestom. Ľudia sa tu stretávajú a zdieľajú svoje nápady.“

Pre premiéra Ediho Ramu je prestavaná Pyramída súčasťou novej Tirany. Podľa jeho predstáv by sa raz mala stať najväčším technologickým centrom na Balkáne a posunúť Albánsko smerom do budúcnosti.

Pre kritikov však prestavba Pyramídy neznamenala len architektonické „vyprázdnenie“, ale aj vymazanie jej historického významu. V budove dnes nič nepripomína muža, ktorému bola kedysi zasvätená – ani zločiny, za ktoré nesie zodpovednosť. Novinárka Blerina Gjoka považuje tento projekt za nevkusný. „Ja by som tu otvorila múzeum – so všetkými menami obetí, ich fotografiami a informáciami o zločinoch, ktoré sa v tom čase páchali. Namiesto toho sem umiestnili technologické start-upové centrum,“ hovorí.

Manažérka pyramídy Berisha túto kritiku nedokáže pochopiť. Tvrdí, že plánuje čoskoro zriadiť v jednej časti Pyramídy múzeum: „Tam budeme rozprávať o minulosti – ale teraz žijeme v prítomnosti a smerujeme do budúcnosti. To, čo charakterizuje súčasnosť a budúcnosť, sú technológie a inovácie. Tie posunú Albánsko dopredu – nie to, že zostaneme uviaznutí v minulosti.“

Budúcnosť s minulosťou

Aj Mateo Begeja si želá, aby si Albánsko budovalo svoju budúcnosť – bez toho, aby zabúdalo na minulosť. V blízkosti Nového bazára víta tento 32-ročný muž návštevu v malom komplexe domov, kde žije spolu s bratom a rodičmi. Domy, omietnuté bielym vápnom, sú usporiadané okolo zeleného vnútorného dvora – typického pre osmanské obdobie, ktoré výrazne ovplyvnilo podobu Tirany. Mateova rodina sa podieľala na budovaní mesta už na začiatku 20. storočia, ešte predtým, než sa Tirana v roku 1920 stala hlavným mestom. Ich domy tu stoja už po celé generácie.
  V tieni zhrubnutého pokrúteného figovníka, ktorý tu zasadil jeho starý otec, vytiahne Mateo Begeja z vrecka mobil a otvorí Google Maps. Pod končekmi jeho prstov sa ulice Tirany rozprestierajú ako pavučina, s námestím Skanderbega v strede.

„Samozrejme, mesto ako Tirana potrebuje rozvoj a rast,“ hovorí Mateo. „Ale otázka je, ako a kde.“ Na mape nakreslí kruh okolo historického jadra mesta so Skanderbegovým námestím a Novým bazárom. Kým iné európske mestá svoj historický stred mimoriadne chránia, pretože je ich kultúrnym bohatstvom, v Tirane sa práve v tejto oblasti stavia najviac. „Prečo nie všade okolo? Musíme predsa zachovať to, čo nás robí výnimočnými,“ hovorí Mateo.

Mnohí starousadlí obyvatelia Tirany, ako rodina Matea Begeja, dostali ponuky na odkúpenie ich pozemkov priamo v centre mesta. Rozhodli sa však nepredať. Namiesto toho sa snažia zachovať aspoň malý kúsok starej Tirany.

Mateo Begeja si vyzuje topánky, obuje papuče a vstúpi do nízkeho obytného domu za figovníkom. Pri každom jeho kroku vŕzgajú drevené podlahové dosky. Masívne drevené trámy prechádzajú celým interiérom, steny sú omietnuté bielym vápnom, no miestami sú ešte viditeľné nepálené tehly a zvyšky farieb po celých generáciách rodiny Begeja, ktoré tu žili. Na komodách stoja staré bábiky, kávovary a telefóny, na stene visí v zlatom ráme licencia, ktorá Mateovým predkom umožňovala vykonávať tu obchodnícku činnosť.

Mateo Begeja je vyštudovaný stavebný inžinier a jeho mladší brat je architekt. V roku 2018 začala rodina spoločne s rekonštrukciou víl. V tom čase budovy čoraz viac chátrali a hrozilo, že sa zrútia. Obnova trvala šesť rokov. Begejovci sa sami naučili staré techniky, ktorými boli kedysi domy postavené. „Kamenné, tehlové a trámové konštrukcie aj drevorezby sú všetky autentické. Rovnako aj nábytok, lampy a nazbierané vintage kúsky,“ hovorí Mateo. V truhliciach si už oblečenie ukladali aj Mateovi prastarí rodičia. Iné predmety rodina dostala od susedov alebo kúpila od remeselníkov. Mateo ukazuje na starú, obrovskú drevenú skriňu: „Niečo také v Ikei nekúpiš.“

Je hrdý na to, čo jeho rodina v tomto dome vytvorila: „Prispievame svojou trochou k zachovaniu dedičstva Albánska a našich predkov.“ Mnohí susedia boli z tohto projektu nadšení. Mateo však zároveň vie, že nie každý si môže dovoliť takúto rekonštrukciu. V okolí rodinného sídla v posledných rokoch vyrástli nové budovy. Medzi dvanásťposchodovou novostavbou oproti a sedemposchodovým hotelom na druhej strane pôsobia domy rodiny akoby boli v obkľúčení. „Neviem, či sa nám ešte podarí zastaviť tento rast. Ale môžeme ho aspoň spomaliť, aby štvrť zostala taká, aká je, čo najdlhšie,“ hovorí Mateo odhodlane. „Teraz nie je čas byť unavený.“

máj 2026