Sociálna nerovnosť a urbánne nemiesta  Z podvedomia mesta

Brutalita sociálnej nerovnosti je zviditeľnená okrem iného na nemiestach, kam sú vytláčané životy mnohých. Maroš Juhás sa pohybuje nemiestami Košíc a píše o tom, ako nerovnosť dopadá na telá a životy ľudí, ktorých stretáva. 

I.
Pod nohami mi chrumkajú úlomky skla, našľapujeme opatrne. Nahliadame do miestností, väčšina je už zdevastovaná alebo prázdna. Nahliadam teda do ďalšej. Kancelária s gaučami a podlahou pokrytou vrstvou dokumentov. A medzi nimi tučná zložka s projektom celého komplexu, ktorým práve kráčame. Vyberám si ho a výkresy rozkladám na stôl. Monotónne zavýjanie prievanu náhle prerušuje silný úder do steny, ktorý nami otrasie. Zovrelo mi riť aj hrdlo, v očiach L. vidím že jemu tiež. Debata o výkresoch stíchla, čakáme čo bude ďalej. Ďalší úder. Prepočítavame únikové cesty, tretí úder je už bližšie. Cesty von niet, rozdeľujeme si pre istotu zbrane. Zrazu mám v ruke sprej a L. teleskop. Štvrtý úder ešte dáva priestor pre hlboký nádych pred konfrontáciou. Hneď za piatym sa v dverách zjavujú tri dobre stavané telá. Tmavá, žilami pokrytá ruka s rozpitým dievčenským menom zviera veľké železné páčidlo. Posrali sme sa od strachu, ale ako vidíme, oni tiež. Vôbec nás tu nečakali. Obe strany vyzývajú na upokojenie.

„Dopiči šráci, tak sme sa vás zľakli!“ Nedbanlivo odhadzuje páčidlo a s úľavou si sadá do gauča. Že ich zmiatlo ako sme oblečení. Krútime hlavami a všetci sa smejeme bizardnosti situácie. Porozdávame cigarety, pripaľujeme. Slastné šlúčky a úplne civilný rozhovor.

„Čo tu robíte?“
„Prišli sme sa pozrieť. A vy?“
„Ta robíme.“
„To vy ste dole v tuneli nakopili tie hrubé káble?“
„Hej. V noci príde auto.“
„Taže vy zrobíte a niekto si po to príde?“
„Hej.“
„A platí?“
„Platí.“

Podaním rúk sme ocenili úprimnosť, otvorenosť a vyjadrili vďaku za to, že z tej konfrontácie nevyšiel nikto ako tratný. A šli si po svojom.

Skoro sme sa do týchto miest stiahli, hneď čo sa nám len trochu predĺžili vodítka, ktorými si nás rodičia držali pod kontrolou. Chceli sme asi niečo, čo by bolo len naše. Bez kontroly, limitov a očakávaní. Spájala nás túžba chodiť po okraji, vidieť čo je pod povrchom. Mali sme prirodzenú potrebu prekračovať hranice a spoznávať svoje miesto v priestore a čase cez riziko, cez všetko skryté a zabudnuté. A mesto k nám v tomto ohľade nebolo skúpe. Pravidelne sme si razili cestu tŕním. K všetkým tým hrdzavým a roztraseným rebríkom, aby sme sa na svet dívali z výšok, z ktorých väčšine ľudí vlhnú dlane. Naším najvďačnejším ihriskom boli všetky tie prádzne továrne, surové skelety, strechy, podzemia a bunkre. Skoro sme zistili, že tu nie sme úplne sami. Popri testovaní vlastných limitov a poznávaní mesta sme sa učili ešte jednej veci. Pokore v interakciách s ľuďmi, ktorí tu žijú. Za posprejovanými plotmi a hrubými rúrami plaziacimi sa medzi sídliskami. V džungli náletových drevín a bodliakov, za horizontom pohľadov majority. Mesto nás fascinovalo a zároveň asi aj neuveriteľne nudilo. Odmietali sme sa podieľať na všetkom tom, čo naši rovesníci považovali za cool. Pohybom medzi dvoma realitami sme tak získavali prirodzený nadhľad.
 
II.
Neviem, či som sa niekedy takto tešil do práce. Úplne golden babie leto. Zem už vonia o tomto čase inak. Má to meno? Možno je to vyhriatá suchá tráva alebo lístie, čo horí v diaľke? Možno je to ten zlatavý odtieň vzďaľujúceho sa slnka? Ťažko identifikovať zloženie, no efekt je jasný. Bdelé snenie a túžba nerobiť nič iné, než byť svedkom dňa. A v tomto roku som na to mal úplne ideálne podmienky. Každé ráno som s V. sadol do auta a šiel. Dobrý hudobný podmaz, vzrušenie z výzvy a kamarátske zjeby v toku áut. Zbáčame tam, kam len málokto. Čas na ulici sa snažíme minimalizovať. Príliš veľa zvedavých očí, otázok a požiadaviek. Len zobrať, čo treba k robote, vojsť do bloku a vyšľapať osem poschodí míňajúc zazvárané torzo výťahovej šachty. Vyliezť otvorom v strope, vytiahnúť rebrík, zavrieť poklop a položiť naň 15 kilové vedro farby. Vydýchnuť si a rozhliadnúť sa pred prácou do diaľky.

„Žeby si zdochol do rána!“

Spevavá veta prekvapivá formou, obsahom i pôvodcom. Tak nejak sme vedeli, že je adresovaná práve nám, partii stojacej na streche paneláku. Niesla sa k nám ozvenou detského hlasu z osamelej ruiny bloku naproti, od dievčatka stojacého v jednom z desiatok vysklených okien. Jej tón bol rozchodom jazyka a významu. Znelo to skôr ako keby kričala „dobré ráno!“ A my sme sa len smiali a krútili hlavami.

V. organizoval už niekoľkýkrát street art festival, v rámci ktorého sa v uliciach mesta zjavovali rôzne muraly, od rôznych umelcov z celého sveta. Kontrovali mundánnej realite. Ošarpané fasády menili na plochy provokujúce pomerne konzervatívny spoločenský vkus. A bolo príjemné a vzrušujúce byť toho súčasťou. Veľká partia, silné a neobyčajné zážitky. Skvelé parties, ktoré sa s ľahkosťou a počudovaním menili v jasné rána. Mesto ako ihrisko, ktorým sme sa hýbali sebavedomo a s chuťou.

Toho roku prišiel aj Sasha Kurmaz, ktorý sa pre svoju životnú skúsenosť v heterogénnej ukrajinskej spoločnosti nedokázal prestať diviť obrovským sociálnym rozdielom u nás. Luník IX bol pre neho šok a potreba vyjadriť sa k tejto citlivej téme bola silná. Spochybniť sa to nedalo, mohli sme mu akurát vytvoriť podmienky pre tvorbu. A zároveň to celé nejako odmoderovať z pozície našej životnej skúsenosti. Skúsenosti života v meste s najväčším etnorasovým getom široko-ďaleko.

„Kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi vyť“

Toto sme podľa jeho konceptu navalčekovali bielou farbou na strechu sto metrov dlhého paneláku. Ambivalencia tejto vety je v našej spoločnosti ekvivalentom silného kopnutia do šršnieho hniezda. Sasha si ju najprv vizualizoval ako bežný reklamný nápis stojaci na atike. To by ale vhodné nebolo. Kompromisom bola teda monumentálna forma nápisu, ktorú zo zeme nikto nevidí. Rozumel som tomu stále tak trochu ako dialógu medzi pozemskou realitou a tým hore. Mal som momenty, v ktorých som si existenciu diela ťažko legitimizoval. Kto je komu vlkom? Je vôbec nutné soliť túto ranu? Netrvalo dlho, kým si to niekto odfotil z lietadla, ešte než sa to stihlo kontrolovane medializovať. Odtiaľ to už potom nemalo ďaleko na provokatívne titulky lokálnych novín. Hniezdo sa vyrojilo.
 

III.
Vybehol som si cez týždeň večer von, trochu sa uvoľniť. Pár pohárikov preložených pivkom prinieslo náhly záchvev snahy o spontánnosť, ktorou sme niekedy oplývali vo formáte tour de bars. „Poďme na jedno do Cola.“ A prečo nie? Úzka chodbička ma ovieva ťažkým nasladlým vzduchom a vedie ma ku schodisku, dole do baru. Plné stoly ľudí, čo sa tu cítia ako doma. Červené steny s plameňmi, lepkavá zem, lepkavé stoly a pre moje uši už zbytočne tvrdá hudba. Dávame si len jedno, odchádzame. L. ešte chce ísť na záchod, že ho mám počkať. Tak čakám a obzerám sa. V celom tomto výjave mi pohľad padá na stôl v strede, ktorý pôsobí aj na tomto nezvyčajnom mieste nepatrične. Dve rómske ženy a mladý chlapec. Najstaršia z nich ma už má v merku, volá ma očami. Môže jej ťahať na šesťdesiat. Mladšia z nich sa díva všade a nikam, škúli, vážne poťahuje zo smiešne dlhej cigarety. Chlapec je duchom neprítomný, mladučký. Kým čakám prisadávam si a pýtam sa:

„Čo vy, odkiaľ ste?“
„Z Gelnice.“
„A čo tu robíte?“
„Fajky.“

Hapkám, nedokážem skrývať prekvapenie. Tá staršia žena ma k stolu zlákala aurou familiarity. Mala oči niekoho, kto ku mne mohol byť niekedy dávno dobrý. Nečakal som, že náhle prídem do kontaktu s tak zemitou realitou. Neveriacky si ich prezerám a pýtam sa chlapca, či aj on.

„Dnes som mal zas policajta z Prešova.“
„Ale hovno, naozaj?“
„Naozaj, chodia za nami.“

A ja si zrazu spomínam, že na prekvapenie dôvod nemám. Presne takéto ženy stávali hneď po vyučovaní neďaleko mojej strednej školy. Často staršie ženy. Zastavovali im luxusné autá, čierne bavoráky a mercedesy. Za bieleho dňa. A oni do nich nastupovali. Len zdanlivo a deklaratívne nezlúčiteľné svety. Očividne potrebujú z celého mora možností práve ich.
 
IV.
Míňam sídliskový kostol. Akurát z neho vychádza duchovne občerstvený, biely muž v béžovom obleku. Priemerné NPC [Non-player Character, pozn. red.] vyššieho stredného veku. Rozhorčene vyťahuje z vrecka telefón, aby si odfotil možno dvojročné dieťa, čo si tu na tomto námestíčku pobehuje. Kým žena z tieňa kričí „to nemôžeš“, on odkladá telefón a rýchlo sa vzdiaľuje, aby ušiel jej kvetnatým želaniam rôznych diagnóz a nálezov. V ruke si nesiem prázdnu vratnú fľašu minerálky. Rozhodujem sa, že jej ju dám, zíde sa jej. Jazyk mám po rodinnej oslave uvoľnený a tak sa u nej pristavujem a dávam do reči. Sedí rezignovane, no stále sa díva na dieťa. Pýta pomoc, no mám pri sebe len tú fľašku.

„Bol by som ti dal, len teraz nemám. Čo kričíš?“
„Fotil ju.“

Divím sa jej vzhľadu. Mladučká, zelenooká, akurát účes patrí starej žene. Neďaleko, za cestou je osada Lubina. Pýtam sa jej teda či je odtiaľ. Muž hej, ona je z L IX a do Lubiny sa „vydala“. Spoza lýtka mi priznáva plastové vrecko plné žltej tekutiny, ktoré je s ňou spojené zakrvavenou hadičkou. Neviem čo povedať, tak pri nej len stojím, dívam sa na ňu, na jej dieťa a myslím na to svoje, ktoré sa zanedlho narodí. Po odmlke zo mňa ťažko vypadáva len, že ma to veľmi mrzí. Len jemne prikyvkáva s rozochvenými perami.

Poberám sa ďalej. Snažím sa nadviazať na radosť z konečne peknej jarnej nedele, ktorá tomuto stretnutiu predchádzala. Všetko vo mne ale vibruje inak, dýcham hlbšie. Touto existencionálnou rumináciou som prešiel už mnohokrát. Odnášal som si ju z kolónii zbytých zo zvyškov našej každodennosti. Z pohľadu na bosé, usoplené deti kráčajúce po ostrých kameňoch železničných násypov. Z nosa podráždeného smradom horiacich pneumatík, ktorými sa hrejú. Z výhýbania sa svorkám túlavých psov, ktoré ich tu chránia. Roky sa tomu snažím porozumieť, formulovať na to názor. Čím viac toto mesto poznám z jeho odvrátenej strany, tým menej verím obrazu, ktorým sa snaží prezentovať. Je to metropola, ktorá bola len nedávno vo väčšine svojej rozlohy lúkou. To, čo na nej vyrástlo už stihlo aj zhniť. Všetko to, čo bolo vybudované ako racionálne a rovnostárske vygenerovalo v konečnom dôsledku presný opak. Životný priestor pre nové, brutálne hierarchie a vylúčenosť. Aj mesto má svoje podvedomie. A tu odkladá všetko to, čo sa nezmestí do predstavy, ktorú si o sebe vytvorilo.

Kto je teda komu vlkom? Kto má s kým vyť?
 

júl 2026