Veteráni, ktorí založili farmy  Život po boji: prepelice a mlyn

Napriek neľahkému návratu do civilného života nachádzajú niektorí veteráni a veteránky v sebe silu začať od nuly. Dvaja bývalí vojaci sa po skončení služby na ukrajinskom fronte stali farmármi.

„Neskutočný“ príbeh

Bojový zdravotník Ihor Mamčyk po odchode z 8. pluku Síl špeciálnych operácií a následnej liečbe založil v Ľvivskej oblasti rodinnú farmu. Pred nástupom do služby sa venoval logistike a pracoval v IT. Pochádza z Kropyvnyckého.

„Aby som sa dnes mohol venovať tomu, čomu chcem, musel som prispieť svojím dielom tak ako státisíce mojich spolubojovníkov,“ rozpráva Ihor. „Vojenskú službu som ukončil operáciou v Bachmute v Doneckej oblasti. Čo ma tam držalo pri zmysloch? Sen o vlastnom podnikaní, ktoré rozbehnem, ak sa mi podarí prežiť. Po zraneniach som sa napokon zotavil. Vďačím za to svojej manželke Oľhe.“

V mladosti Ihor absolvoval stáž na rodinnej farme v Nemecku. Vtedy dostal nápad založiť si vlastnú – takú, akú mal jeho pradedo. Toho sovietska moc označila za kulaka a zbavila ho majetku: vzala mu pôdu a jeho aj s rodinou vysídlila na Donbas.

Ihor si spomína, ako ho prekvapilo, keď sa dozvedel, že rodinné farmy v Nemecku fungujú už od 19. storočia: „Pre Ukrajinu je takýto príbeh nepredstaviteľný, pretože s každou vojnou sa u nás všetky hospodárstva ničia. Rovnaký osud postihol aj hospodárstvo môjho pradeda. Každá generácia musí začínať odznova.“

Príbeh prepelíc sa v rodine tohto veterána začal ešte v časoch, keď chodil do šiestej triedy: „Otec ich priniesol asi päťdesiat. Mali sme letnú kuchyňu, kde sme ich chovali a rozmnožovali. Mali voľný výbeh. Považujem to za dobrú skúsenosť.“ Svoje prvé inkubátory na chov prepelíc kúpil v lete 2022 z výplaty za bojové nasadenie. S ich inštaláciou mu pomohol otec, bývalý inžinier leteckej techniky: „Pomyslel som si, že keď už mám nejaké peniaze, oplatí sa investovať ich do vybavenia. Predsa len je to nástroj, ako sa u nás hovorí „tvoje šidlo, tvoja lyžica“, teda je to niečo, čím si vždy dokážeš zarobiť.“

S hospodárstvom mu pomáhajú najbližší: manželka, rodičia aj spolubojovník. Rodinná farma Mamčykovcov dnes už zahŕňa niekoľko druhov činnosti a je známa pod značkou „Farma snov v Toporive“ (obec, v ktorej sa hospodárstvo nachádza, pozn. red.).

Jedna z nich „Prepelice na dubovom lístí“ zahŕňa chov prepelíc a výrobu delikates: surových a údených vajec, vaječného prášku, údených prepeličích trupov, stehienok a hydinových filiet.

„Keď sme s chovom prepelíc začínali, spolu s manželkou sme zbierali dubové lístie na podstielku, aby mali mäkšie,“ spomína farmár. „Tak vznikol aj názov našej rodinnej výroby Prepelice na dubovom lístí.“

Rodina Mamčykovcov pestuje v Rivnenskej oblasti aj lieskové orechy: „Máme ešte jedno miesto s 260 lieskovcami, ktoré nám už tento rok prinesú plnohodnotnú úrodu. Do predaja sa dostane pod značkou Oriešky z Korytného (obec, v ktorej liesky rastú, pozn. red.).“

Klíma je veľmi vyhovujúca

Pre svoje farmárske hospodárenie si veterán vybral Ľvivskú oblasť pre jej optimálne klimatické podmienky: „V skutočnosti mi tunajšia klíma veľmi vyhovuje,“ hovorí. „V Kropyvnyckom, kde sme žili predtým, pôda v zime premŕza do hĺbky 50 centimetrov. V lete, keď začne pršať, prší najmenej dva dni. Keď prídu horúčavy, všetka zeleň vyschne a pôda je veľmi suchá.“

Usadlosť, ako Ihor nazýva dom, v ktorom zriadili prepeličiu farmu a kde žije jeho rodina, im poskytla charitatívna nadácia. Na ponuku narazil náhodou na sociálnych sieťach. Pri výbere prihliadali na dopravnú dostupnosť, na to, či je nablízku škola, aká veľká je výmera pozemku a aké hospodárske budovy k domu patria. Plánovali tam totiž nielen pracovať, ale aj žiť.  

Sťahovanie za jediný deň

Po získaní usadlosti sa pustili do jej zariaďovania. Prepelice boli v tom čase v Kyjivskej oblasti u Ihorových rodičov. „Spolubojovník nám pomohol všetko sem dopraviť. Manželka sa veľmi čudovala, ako to celé funguje. V našej veteránskej komunite sme si vlastne zvykli navzájom pomáhať ešte z čias, keď sme boli na fronte,“ vysvetľuje farmár.

Spomína, že aj skúsenosť s relokáciou bola napokon veľmi veteránska: „Zavolal mi spolubojovník, ktorý sa venuje nákladnej doprave, a povedal, že práve dnes ide do Ľvivskej oblasti. Spýtal sa, či sa stihnem zbaliť. Odpovedal som, že sme to plánovali až o mesiac, ale on naliehal. A tak sa nám podarilo presťahovať všetko za jediný deň.“
 

Rovnako ako vo Francúzsku

Podľa Ihora je jedným z problémov a zároveň jednou z hlavných úloh každého veterána, ktorý podniká, ale aj každého farmára vôbec, nájsť odbyt pre svoje výrobky: „Dokonca aj keď som bol na stáži v mliekarenskom podniku vo Francúzsku, mali tam problém s odbytom produkcie. A to napriek tomu, že ich podnik funguje už od 19. storočia. My sa tomu nevenujeme tak dlho, ale stretli sme sa s rovnakými problémami a výzvami. Odbyt pre naše výrobky sme si s manželkou hľadali sami. Veľmi nám pomáhajú kontakty medzi veteránmi.“

Takto nadviazali spoluprácu so sieťami ľvivských pizzerií, reštaurácií a obchodov s remeselnými syrmi. Svoje výrobky sa im darí predávať aj na rôznych farmárskych trhoch.

Čistý proteín

„Nedávno sme obhájili projekt zameraný na využitie odpadu zo živočíšnej výroby. Navrhli sme pozrieť sa na túto otázku nie ako na problém, ale ako na príležitosť. Každý vták totiž využije približne 60 percent krmiva, ktoré skonzumuje. Zvyšok odchádza spolu s trusom, a tým sa stráca obrovské množstvo cenných bielkovín a mikroelementov,“ vysvetľuje Ihor.

Riešením otázky spracovania odpadu sa stali larvy hmyzu, ktoré sa týmto odpadom živia. Po ukončení technologického cyklu sa spracujú ako súčasť kŕmnych granúl. Pre prepelice sú výborným krmivom, pretože hmyzí proteín obsahuje množstvo esenciálnych aminokyselín: „Kto má domáce zvieratá a kupuje im krmivo, vie, že existuje aj prémiový rad krmív s hmyzím proteínom. A to je práve táto larva.“

Rodina Mamčykovcov v súčasnosti buduje aj bioplynovú stanicu a chce rozvíjať agroturistiku. Do budúcnosti budú môcť Ihorovi spolubojovníci a spolubojovníčky prenocovať na farme a tráviť čas s koňmi.

„Zázračný mlyn“ po vojne

Neďaleko prepeličej farmy Ihora Mamčyka, v susednej obci Sokoľa, vznikol ďalší podnik veterána – mlyn, v ktorom melú múku na mlynských kameňoch. Jeho majiteľ Pavlo Štybeľ, bývalý starosta obce, začal pred dvoma rokmi po odchode z Ozbrojených síl Ukrajiny podnikať spolu s manželkou Adrianou. Tak sa začal príbeh pečenia chleba a vzniku značky „Dyvomlyn“ („Zázračný mlyn“).

„V roku 2021 som podpísal zmluvu so Štátnou pohraničnou službou Ukrajiny. Začiatok vojny v plnom rozsahu ma zastihol v Čerkasách. Potom som slúžil v Černobyle a Bachmute. Demobilizovali ma po narodení tretej dcéry,“ hovorí veterán. Narodil sa a vyrastal na dedine, kde mali vlastné hospodárstvo, takže už vedel, ako sa oň starať. Dnes pestuje pšenicu, raž, jačmeň, ovos, pohánku a aksamietnice. Pavlo hovorí, že múka mletá na mlynských kameňoch je najvhodnejšia na kváskový chlieb. Zachovávajú sa v nej všetky cenné zložky zrna: obalové vrstvy, klíček aj živé baktérie. Vďaka dlhému procesu fermentácie sa bielkoviny štiepia a tráviaci trakt ich dokáže lepšie vstrebať.

Prinášať iným úžitok

„Naše dcéry kedysi často bolel žalúdok. Obrátili sme sa na lekárov a tí nám odporučili vyradiť priemyselne vyrábané pečivo a nekupovať v obchode chlieb s droždím,“ hovorí Adriana. Dodáva, že nedávno ukončil vojenskú službu aj jej otec. Začal mať problémy so srdcovo-cievnym systémom a lekár mu takisto odporučil úplne prejsť na celozrnný chlieb bez droždia.

Spočiatku manželia pečivo pre deti kupovali. Potom si povedali, že by si mohli múku mlieť sami a piecť z nej vlastný chlieb. Po čase prišli s nápadom zomlieť jej o niečo viac aj na predaj, aby tak boli užitoční aj pre iných.

„Uvedomovali sme si, že naše deti nie sú jediné a že podobný problém má veľa ľudí. Kúpili sme mlyn a začali zisťovať, ako s ním pracovať,“ spomína Adriana. Sama dovtedy nikdy chlieb nepiekla. Predtým, ako sa pustili do vlastného podnikania, pracovala ako detská psychologička: „Pečenie ma vlastne nikdy veľmi nelákalo. Zvedavosť však zvíťazila a tak som skúšala ďalej, kúpila som si kurz pečenia chleba a veľa som sa učila. Začalo ma to baviť natoľko, že som napokon začala piecť chlieb na predaj.“ Prvými zákazníkmi boli priatelia a známi, ktorí začali ich chlieb odporúčať ďalším.

Spolupráca s veteránmi

Koncom zimy tohto roka manželia otvorili kamennú pekáreň, kde chlieb pečú a zároveň ho priamo predávajú spolu s kávou. Kúpiť sa tam dá aj múka mletá na mlynských kameňoch a kvások pre tých, ktorí si chcú chlieb piecť sami. V ponuke majú aj domáci kvas. „Začali sme do nášho obchodu pozývať aj ďalších podnikateľov spomedzi veteránov, aby sme spoločne predávali svoje výrobky. Nie každý si totiž môže dovoliť prenajať vlastnú predajňu. A postupne sme sa začali rozvíjať aj my,“ dodáva Pavlova manželka.

Čo sa týka ponuky chleba, priestor dostávajú aj experimenty. Z klasických druhov pečú celozrnný pšeničný chlieb, chlieb s opraženou cibuľkou, viaczrnný chlieb s rôznymi druhmi semien a stopercentný ražný chlieb. Denne dokážu upiecť až 30 bochníkov. Pri vhodných podmienkach vydrží chlieb až týždeň. Ražný možno skladovať aj dlhšie ako mesiac bez toho, aby splesnivel. Niektoré druhy pečú výhradne na predaj na veteránskych trhoch - napríklad čokoládový alebo brusnicový. Tie majú skôr dezertný charakter.

Pri pečení chleba Adriana vychádzala zo základných receptov, ktoré získala na kurzoch: „Potom som si ich prispôsobila podľa vlastnej chuti. Cena jedného bochníka sa podľa druhu chleba pohybuje od 100 do 130 hrivien, pričom váži 600 až 700 gramov.“

Podľa Pavla mu skúsenosť z vojenskej služby pomáha brať životné problémy s väčším nadhľadom a nepanikáriť. Pestovanie obilia sa preňho nestalo iba spôsobom zárobku, ale aj cestou späť k civilnému životu po vojne: „Práca mi pomáhala vracať sa do civilného života. Vlastné podnikanie sa stalo ďalším spôsobom, ako sa zotaviť. Najdôležitejšie je nájsť si oblasť, ktorá človeka inšpiruje, a nebáť sa skúšať.“

október 2026