Spisovateľské rezidencie | #3 Katharina Bendixen  Bez vlastného stola

Katharina Bendixen strávila štyri týždne v Prištine v Kosove a nemala tam ani stôl, ani hrnce. V mladej krajine s veľkou chudobou a vysokou mierou korupcie to iste nebolo žiadne prekvapenie. Písať bez stola však bolo predsa len náročné.

Istý čas som písala recenzie na reštaurácie pre jeden mestský časopis. Platilo pri tom jedno jednoduché pravidlo: Ak sa mi niečo nepáčilo, musela som sa sťažovať. Ak som z podniku jednoducho len odišla, nemohla som napísať žiadnu kritiku.

Byt, ktorý som mala počas svojho rezidenčného pobytu v Prištine, som po dohodnutých štyroch týždňoch jednoducho opustila. Vydržala som to bez toho, aby som sa sťažovala. Možno je to tým zvláštnym pocitom viny, ktorý ako Nemka v zahraničí takmer vždy cítim; možno je to vďaka pocitu vďačnosti, ktorú vynútene pociťujem voči každému, kto mi platí za moju prácu – akoby si spisovatelia a spisovateľky nezaslúžili slušnú odmenu.

V Prištine som takmer nič nedostala. Dostala som strohé odpovede na moje e-maily a štipendium mi bolo vyplatené v hotovosti. Dali mi byt s posteľou a skriňou, s gaučom a malým konferenčným stolíkom. Súčasťou balíka bola aj „mravenčia cestička“ a splachovač toalety, ktorý tak vytrvalo kvapkal, že bola kúpeľňa neustále pod vodou. Handru, ktorou som tú vodu utierala, som si kúpila sama, rovnako ako metlu, ktorou som každé ráno zametala mravce. Kúpila som si misky, hrnce a jednu panvicu. Stôl som však kúpiť nechcela, ani jedálenský, ani pracovný. Keďže je nemožné štyri týždne pracovať pri konferenčnom stolíku a keďže ani Wi-Fi nefungovala, chodila som písať do takzvaného American Corner v mestskej knižnici, čo bol zvláštny pracovný priestor bez denného svetla, zato však plný amerických vlajok. Po práci som sa opäť ponorila do denného svetla a často som si zašla na jedlo do jednej z mnohých príjemných reštaurácií. Moje štipendium bohato stačilo na jedlá, ktoré ponúkali a na reštaurácie v Prištine som nemala žiaden dôvod sťažovať sa.

január 2025