Kramatorsk – mesto milostných schôdzok  Láska na fronte

Mesto Kramatorsk na východe Ukrajiny leží pätnásť kilometrov od frontovej línie. Pre tisíce ukrajinských párov je miestom stretnutí a rozlúčok, smútku a lásky.

„Toto je váš byt. Svetlo svieti, ak nevypadne elektrina. Kryt tu nie je, ale tu sa už nikto nechodí skrývať, všetci si už na to zvykli. Len jedna vec: predchádzajúci nájomníci tu niečo po sebe nechali, dúfam, že vám to nebude vadiť,“ Serhij štrngá kľúčmi a otvára dvere prenajatého bytu v Kramatorsku. Bývať v hoteloch na východe Ukrajiny je nebezpečné, pre Rusov sú hotely objekty, ktoré treba zničiť. Serhijovi podnikanie ide. Byt, ktorý prenajíma návštevníkom na jeden deň, nikdy nie je prázdny.

Tmavá chodba, malá kuchyňa, ničím zaujímavá izba a svetlý bod na stole – veľká kytica ružových ruží a orchideí. Kvety boli čerstvé a drahé. To je to niečo, čo tu po sebe nechali predchádzajúci hostia.

Skutočnosť, že niekto po sebe nechal krásnu ružovú kyticu v sivom obytnom dome v Kramatorsku, je prekvapujúca. Pre Serhija je to však známy príbeh: „Byty prenajímam väčšinou manželským párom. Vojaci, ktorí tu bojujú, majú príliš krátke víkendy na to, aby išli domov. Prichádzajú sem manželky vojakov z celej krajiny, z Kyjiva, Ľviva, Žytomyru. A niekedy aj zo zahraničia. Cesta späť je dlhá a náročná, takže kvety nechávajú tu.“

Kvôli ťažkému ostreľovaniu železničná stanica v Kramatorsku nefunguje. Chrániť železničné trate je takmer nemožné. Vlaky teraz premávajú iba k hraniciam Charkivskej oblasti. Veľké priemyselné podniky zatvorili najdôležitejšie prevádzky a školy a škôlky sú už dávno zatvorené. Najväčšie mesto na východe Ukrajiny s približne 80 000 obyvateľmi nie je typickým depresívnym frontovým mestom. Je plné kontrastov. Na jednej strane je tu polovica všetkých výškových budov zničená, na druhej strane sa v meste aktívne rozvíjajú malé a stredné podniky. Kaviarne, obchody, kvetinárstva, klenotníctva. Po ostreľovaní utesňujú okná preglejkou, ale fungujú ďalej. Hnacou silou rozvoja tu nie je len vojna, ale aj láska. Od začiatku ruskej invázie sa Kramatorsk stal mestom milostných schôdzok.

Rozlúčka

Bielomodrý autobus humanitárnej pomoci stojí niekoľko minút na autobusovej stanici v Kramatorsku. Vodič sa ponáhľa. Pred sebou má náročnú a nebezpečnú cestu do mesta Barvinkove v Charkivskej oblasti, odkiaľ odchádzajú evakuačné vlaky. Polovica trasy vedie tunelom vyrobenom z protidronovej siete. Cestu ostreľujú ruské drony a tenká sieť je jediná vec, ktorá oddeľuje ľudské životy od smrtonosných zbraní. „Odchádzame o päť minút, odložte si batožinu a nasadnite“, vodič je nervózny, pomáha nakladať ťažké tašky dôchodcom a ženám s deťmi, ktoré opúšťajú rodné mesto. Aľona do batožinového priestoru nevkladá nič. Do Kramatorska prišla iba s malým batohom a veľkým očakávaním stretnutia. Andrij ju drží za ruky do poslednej chvíle, nežne jej bozkáva omrznuté líca, pery a nos, niečo jej šepká do ucha. Obaja sa zo všetkých síl snažia zadržať slzy. „V Kramatorsku a na východe Ukrajiny som bola prvýkrát. Ale na toto mesto nikdy nezabudnem,“ hovorí dvadsaťtriročná Aľona. Žije v Poltave, študuje na vysokej škole a pracuje ako zubná asistentka. S chladným ostreľovaným východom Ukrajiny ju spája len jedna, ale zato veľmi dôležitá vec: Andrij. S mladíkom, ktorý momentálne slúži v Ozbrojených silách Ukrajiny, sa stretla pred šiestimi mesiacmi v práci, keď ešte pracoval ako zubár. Teraz je Andrij v Kramatorsku a bojuje na východnom fronte. Vojna zintenzívňuje všetko, čoho sa dotkne, nových vzťahov aj lásky.

„Nevedeli sme, či ma pustia na Nový rok domov. Na Vianoce som mal tri voľné dni, Aľona sa rozhodla, že za mnou príde sama. Je veľmi statočná. Veľmi. Ani rodičom nepovedala, že ide na front. Včera večer sa tu strieľalo. Nikdy predtým nič také nepočula, nasadil som jej na uši slúchadlá a pustil hudbu najhlasnejšie ako sa dalo, aby sa upokojila. Bol som pri nej celý čas,“ hovorí Andrij.

Strávili spolu tri dni a takmer vôbec neopustili prenajatý byt. Andrij kúpil kvety a objednal jedlo. Nechcel riskovať bezpečnosť svojej priateľky a prechádzať sa po meste, kde takmer každú noc lietajú rakety a drony Šáhid.

Čas ubehol rýchlo. A potom sa dvere autobusu zatvorili. Aľona už nedokázala zadržiavať slzy. Andrij bol skormútený. Kramatorsk sa z mesta schôdzok pre neho opäť stal frontovou líniou.

Stretnutie

Humanitárny autobus premáva niekoľkokrát za deň. Odváža ľudí z Kramatorska a potom berie cestujúcich z kyjivského vlaku do mesta na frontovej línii. Na tento spiatočný spoj na autobusovej stanici v Kramatorsku už čakal dvadsaťdvaročný Oleksandr z Kyjiva. Už druhý rok bojuje na východe Ukrajiny a dočasne prebýva v Kramatorsku. Raz za mesiac ho tu navštevuje milovaná Júlia. Preto dnes čaká na  autobus a v rukách drží kyticu ružových ruží. Júlia vystupuje z autobusu so širokým úsmevom, dlhými prameňmi vlasov padajúcimi na plecia a snubným prsteňom na pravej ruke. Saša ju nedávno požiadal o ruku. V lete majú naplánovanú svadbu.

„Ak veliteľ pustí môjho milovaného. A nebudú ťažké boje,“ dodáva smutne dvadsaťdvaročná Kyjivčanka. Júlia pracuje ako sprievodkyňa vo vlakoch Ukrajinských železníc. Kedysi pracovala vo vlaku Intercity+, ktorý premával medzi ukrajinským hlavným mestom a Doneckou oblasťou. Hovorilo sa mu aj vojnový vlak.

„Cestovala som sem vlakom takmer každý týždeň. Ale nikdy som nevyšla do mesta.
Kramatorsk sa pre mňa vždy obmedzoval na železničnú stanicu a výhľady z okna. Nevedela som, či je mesto krásne alebo škaredé. Zdalo sa mi pochmúrne a industriálne,“ spomína.

Iróniou je, že Júlia začala do Kramatorska chodievať až vtedy, keď vlak do mesta na frontovej línii prestal premávať. Teraz cestuje k svojmu milému ako radová pasažierka. Najskôr vlakom do Charkivskej oblasti a potom autobusom cez tunely z protidronových sietí.

„Keď sa pre mňa Kramatorsk stal mestom schôdzok, uvidela som ho z inej perspektívy,“ hovorí Júlia. „Ukázalo sa, že má pekné kaviarne s výbornou kávou. Máme tu svoje obľúbené miesto na prechádzky, Vernadského park s veľkou vlajkou.

Žlto-modrú vlajku, o ktorej hovorí Júlia, sa na jeseň pokúsili Rusi zničiť dronmi. Symbol ukrajinskej štátnosti na osemdesiat metrovom stožiari, najväčšom v Doneckej oblasti, bol v hlavnom mestskom parku osadený ešte pred celoplošnou ruskou inváziou. Je viditeľný zo všetkých kútov Kramatorska. Stožiar s vlajkou sa stal skutočným orientačným bodom pre tých, čo sa prišli stretnúť v tomto ukrajinskom meste na frontovej línii. Oleksandr berie Júlii z rúk ťažkú tašku a podáva jej kyticu kvetov. Držia sa za ruky, odchádzajú stráviť spolu niekoľko dní, ignorujúc vojnu a ostreľovanie. Na zajtra už majú naplánovanú kávu v centre mesta v kaviarni, ktorej okno nesie nápis: All we need is love and victory (Všetko, čo potrebujeme, je láska a víťazstvo).
 

Spomienky

Bohdan kríva smerom k Uličke hrdinov s ukrajinskými vlajkami. Jeho pravá noha je o päť centimetrov kratšia ako ľavá, koleno sa mu už neohýba. „Je zázrak, že sa mi vôbec podarilo zachrániť,“ priznáva. Dnes tento tridsaťdvaročný muž chodí v pohodlnom športovom oblečení. Maskáče si vyzliekol takmer pred dvoma rokmi po tom, čo bol zranený v bojoch o Serebrjanský les.

„Trafil ma ostereľovač, päť hodín som ležal v zákope, noha sa mi vykrútila na druhú stranu. Krylo nás delostrelectvo, potom sa objavil dron FPV, nebolo možné evakuovať zranených. Dvaja chlapci zostali v tom zákope navždy.“

Bohdan je mĺkvy. Vojna zmenila nielen jeho zdravie, ale aj povahu. Stavbár z malej dedinky v Dnipropetrovskej oblasti sa po invázii pridal k Národnej garde a v bojoch na východe stratil veľa priateľov. V Kramatorsku predtým býval veľmi často. Teraz do frontového mesta prichádza už len služobne. Odkedy opustil armádu, Rusi obsadili v Doneckej oblasti ešte niekoľko miest.

Dnes na východ Ukrajiny priviezol príbuzného. Okrem neho so sebou vzal aj svoju manželku, modrookú tridsaťdvaročnú Oksanu. Zatiaľ čo sa muži lúčia, Oksana otvára na telefóne stránku DeepStateMapa prekvapene hovorí manželovi, že toto mesto nie je žiadnym zázemím. Od Rusov ho delí menej ako 20 kilometrov. Ak by aj aktuálnu polohu frontovej línie vyhľadala skôr, nič by to nemenilo na tom, že by sem s manželom išla. Počas vojny v sebe našla odvahu, ktorú predtým netušila.

„Naša láska počas vojny ešte zosilnela,“ hovorí Oksana. „Začali sme si viac vážiť jeden druhého a spoločne strávený čas. Chodila som za manželom do frontových miest. Chápala som, že pre neho bolo ťažšie dostať sa domov, ako pre mňa ísť za ním. Nikdy som sa o seba nebála viac ako o neho.“ Všetko, čo Oksana na východe videla so svojím manželom, navždy zostane v jej spomienkach na ich spoločný život ako niečo mimoriadne dôležité: stéla Doneckej oblasti obklopená vlajkami, kontrolné stanovištia, domy zničené ostreľovaním.

„Veľmi by som chcela, aby tieto miesta videli ľudia, ktorí žijú ďaleko od vojny, ktorí nevedia, čo sú to poplachy a ktorí si myslia, že vojna k nim nikdy nepríde, že sa nikdy nedostane za hranicu Doneckej oblasti,“ hovorí Oksana a pevne stisne Bohdanovu ruku.

Oksana a jej manžel nie sú jediným párom, ktorého vzťah, napodiv, posilnila vojna.

Kňaz Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, vojenský kaplán otec Dionýzius, túto zimu neslúžil viaceré vianočné bohoslužby. V Sloviansku, Kramatorsku a Družkivke boli zrušené, pretože hrozilo ostreľovanie. Často však vykonáva svadobné obrady.

„Front sa blíži, ale život ide ďalej aj tu,“ s presvedčením tvrdí otec Dionýzius. „Často krstím dospelých vojakov a sobášim páry, ktoré sú zosobášené už mnoho rokov, ale rozhodli sa dosvedčiť svoj vzťah aj pred Bohom.“

„K vojakom prichádzajú do Kramatorska a Slovianska manželky z celej krajiny a ja ich sobášim. Je to normálna reakcia ľudí na nenormálne okolnosti, v ktorých sa nachádzajú.“ Túto zimu v Kramatorsku neprestávajú hučať sirény signalizujúce letecký poplach. Za jeden týždeň od Vianoc do Nového roka Rusi ostreľovali Doneckú oblasť viac ako sedemdesiatkrát. Podľa miestnych úradov počas tohto obdobia zomrelo šesť ľudí a ďalších dvadsaťjeden bolo zranených. V takýchto podmienkach je ťažké tešiť sa zo života. Obyvatelia frontového mesta sa to však naučili. V centre Kramatorska po ďalšej noci ostreľovania zakrývajú rozbité okná kvetinárstva doskami z preglejky. Keď je miestnosť opäť utesnená, predavačka, pani Olena, zapne malý ohrievač a vpustí do kvetinárstva tri túlavé psy, aby sa zohriali. Pripraví im misky s jedlom a rýchlo ich pohladí. Nemá veľa času. Potrebuje objednať novú várku kvetov. „Vždy máme čerstvé ruže, vždy sa rýchlo vypredajú,“ hovorí a vystavuje jemné kytice v sklenenom výklade, ktorý nezničilo ostreľovanie.  

január 2026