O nádej sa dá ľahko prísť, dá sa však tiež nájsť v tých najťažších situáciách. Nie je to ani dar, ani odmena, ani pasívna hodnota. Nádej je „záväzok voči budúcnosti, ktorý činí prítomnosť hodnou žitia.“
Žijeme v iluzi, že stačí víc pracovat a všechno bude zase dobré. Jenže co když je falešná naděje jen past, která nás udržuje v pasivitě? Skutečná odvaha v současné době nezačíná vírou v lepší zítřky, ale přijetím faktu, že žádný zachránce nepřijde, tvrdí Stanislav Biler ve svém eseji.
Príbehy transrodových ľudí z rurálneho prostredia sú pretkané osamelosťou a nedostatkom podpory. Zároveň sa však vymykajú predstave, ktorá vidiek stvárňuje ako miesto plné hostility. Vidiek je v nich zároveň zdrojom identity, spomienok, rodiny a bezpečia.
Dlouho stály bez hnutí – 1000 v minulém roce, více než 800 v tomto roce. Namísto toho, aby je pořádkový úřad v Berlíně-Pankowě nechal na ulicích jako pamětníky zašlých časů, vrací tyto takzvané mrtvoly na dvou kolech zpátky do života.
Deň strieda noc a hudba tlmí zvuk strachu v srdciach ľudí, ktorí napriek hrozbe nepriateľských dronov prichádzajú na odesskú pláž vypočuť si klavírny koncert.
„To, čo sa stalo v Kosove, sa dnes deje aj na iných miestach,“ hovorí filmárka Blerta Basholli. Aj preto rozpráva príbehy zo svojej vlasti – predovšetkým príbehy žien. Jej filmy však nikdy nie sú len o vojne. Rozprávajú o silných ľuďoch, ktorí sa odmietajú nechať uväzniť v minulosti bez ohľadu na to, aké krutosti museli prežiť.
All we need is love and victory (Všetko, čo potrebujeme, je láska a víťazstvo) hlása nápis na okne kaviarne v Kramotorsku. Vojna tu pustoší, no láska ešte stále dáva nádej.
V Mexiku a v Hondurase vznikli domy, v ktorých sa aktivistky čeliace rôznym útokom môžu na niekoľko dní stiahnuť do ústrania a nájsť priestor pre oddych i liečenie bolestí a tráum.
Filmová kurátorka Oľha Birzul píše o tom, ako môžu prostredníctvom filmov teenageri skúmať seba samých aj svet okolo seba a stať sa vďaka tomu premýšľavejšími a citlivejšími ľuďmi.
