Ústrania v Mexiku a Hondurase  Domy, kde si môžu aktivistky oddýchnuť

Latinská Amerika je dlhodobo jedným z najnebezpečnejších regiónov vo svete pre obhajkyne ľudských práv a aktivistky za životné prostredie. V Mexiku a v Hondurase vznikli domy, v ktorých sa aktivistky čeliace rôznym útokom môžu na niekoľko dní stiahnuť do ústrania a nájsť priestor pre oddych i liečenie bolestí a tráum.

Na vysokom múre sú namaľované dve ženy, medzi nimi strom a plynúca rieka, v ktorej plávajú ryby. Jedna zo žien tká koberec, nad hlavou jej lietajú rôznofarebné motýle i kolibrík. Pred stenou s maľbou si Claudia Campo Cisneros, ľudsko-právna aktivistka z Kolumbie, vybrala nízky krík, okolo ktorého pripravuje svoj osobný oltár. Ku kríku ukladá svoju fotku, sviečku, kamienky a kvety, ktoré našla vo veľkej záhrade okolo domu Casa La Serena.

Oltár pripravuje ako súčasť posledného cvičenia počas svojho pobytu v Mexiku, kam prišla stráviť desať dní v ústraní. Spolu s ňou ich tu strávili aj ďalšie štyri ženy z rôznych častí Mexika. Nízka, neustále usmiata žena v blúze s ružovými kvetmi je aktivistka za práva pôrodných babíc a za zlepšenie podmienok ich práce zo štátu Guerrero na východnom pobreží krajiny. Aktivistka zo štátu Chihuahua na severe krajiny obhajuje práva žien. Tretia sem prišla z juhu štátu Oaxaca, o čom svedčí aj jej tradičná dlhá sukňa a blúza, obe bohato vyzdobené ručne vyšívanými kvetmi. Dlhodobo podporuje pôvodné komunity, ktorých životy ovplyvňuje výstavba veterných elektrární či iné aktivity nadnárodných spoločností. Posledná zo žien pochádza tiež zo severu krajiny, kde pracuje ako novinárka na voľnej nohe a spolupracuje s rôznymi neziskovými organizáciami.

Po prípravnej fáze Claudia aj ostatné štyri účastníčky predstavia svoje oltáre a povedia pár slov o tom, čo si na sebe vážia. Od zvyšku skupiny dostanú spätnú väzbu v priateľskom prostredí.

Takéto láskavé a bezpečné prostredie, aké im ponúka Casa La Serena v meste Oaxaca de Juárez, však nezažívajú vo svojich každodenných životoch. Claudia napríklad pracuje pre kolumbijskú organizáciu Minga, ktorá realizuje vzdelávacie a ľudsko-právne programy v tých najkomplikovanejších regiónoch krajiny, kde dodnes pôsobia ozbrojené skupiny. Pravidelne jazdí do oblastí, kde dochádza k ozbrojeným stretom. „Vedie to k mnohým hrozbám, k útokom na predstaviteľov komunít a k vysídľovaniu obyvateľstva kvôli strachu z narastajúcich ozbrojených konfrontácií,“ popisuje Campo Cisneros kolumbijskú realitu. Jej každodenný život sprevádza strach, obozretnosť i bezmocnosť, aj otázky o tom, či je vôbec možné zmeniť situáciu v odľahlých komunitách Kolumbie. „Premáha ma sklamanie a zúfalstvo,“ popisuje. „Aj napriek tomu, že máme teraz vládu, o ktorej sme si mysleli, že bude viesť krajinu inak, existujú tu silné štruktúry, ako je obchodovanie s drogami a korupcia, ktoré oslabujú úsilie za akúkoľvek zmenu.“
 

Útoky, vyhorenie, depresie

Tridsaťtriročná Claudia Campo Cisneros prišla do Casa La Serena, pretože trpela depresiami, ktoré súviseli aj s týmto pocitom bezmocnosti v jej práci. „Je veľmi náročné počúvať príbehy predchádzajúcich generácií, ktoré prešli rovnakými problémami, akými teraz prechádzame my,“ povedala.

Bezmocnosť je len jednou z výziev, s ktorými sa vo svojich životoch stretávajú ľudskoprávne aktivistky aj ochrankyne životného prostredia. Predovšetkým pre ne sú určené pobyty v ústraní v tichej uličke na okraji hlavného mesta rovnomenného štátu Oaxaca. Casa La Serena spravuje miestna organizácia Consorcio Oaxaca, ktorá patrí do siete viac ako tristo organizácií združených pod Mesoamerickou iniciatívou ochrankýň ľudských práv (IM-Defensoras). Táto sieť podporila pred niekoľkými rokmi vytvorenie Casa La Serena v Mexiku a o pár rokov neskôr aj druhého domu s podobným účelom, Casa La Siguata v Hondurase. Ten spravuje organizácia Sieť ochrankýň ľudských práv v Hondurase (Red de Defensoras de Derechos Humanos en Honduras).

IM-Defensoras dlhodobo zaznamenáva útoky voči ženám, ktoré v Mexiku, El Salvadore, v Nikarague aj v Hondurase či v Guatemale bránia ľudské práva aj životné prostredie. Od roku 2012 do roku 2023 zaregistrovali viac ako 35-tisíc útokov proti aktivistkám a organizáciám, ktoré v Mezoamerike chránia ľudské práva. Organizácia tvrdí, že ide o útoky v dôsledku nerovnosti, femicídneho mačizmu, beztrestnosti, pôsobenia organizovaného zločinu a jeho prepojenia so štátnymi inštitúciami a firmami pôsobiacimi v daných krajinách.

Okrem rôznych foriem násilia je pre aktivistky neraz náročné aj zladenie pracovného a rodinného života. Mnohé z aktivistiek navyše prišli o členov rodiny, ktorí v lepších prípadoch odišli do Spojených štátov a v tých horších zmizli alebo prišli o život. „Ženy si prechádzajú tými najhroznejšími situáciami. Prišli sme o kolegyne v dôsledku hrozného prehlbovania represívnych systémov, ako je napríklad rasizmus či patriarchát, aj v dôsledku silnejúcej militarizácie,“ uvádza Lilian Rebeca Funes Girón, koordinátorka Casa La Siguata v Hondurase.

V stredoamerickej krajine mali aktivistky potrebu vytvoriť bezpečný priestor aj kvôli vnútornému konfliktu v krajine, ktorý má dopad na ich prácu a životy. Potreba bezpečného priestoru sa ešte vystupňovala po vražde významnej aktivistky za životné prostredie Berty Cáceres. Bojovala proti ťažbe aj výstavbe hydroelektrární na území pôvodného obyvateľstva, kvôli čomu ju v roku 2016 zavraždili. Jej osud je len jedným z mnohých príkladov toho, akému veľkému nebezpečenstvu čelia obhajkyne ľudských práv a teritória v regióne.

Organizácia Global Witness vo svojej správe Missing Voicesz roku 2023 uvádza, že v danom roku bolo vo svete zavraždených 196 aktivistov a aktivistiek za ochranu životného prostredia. Viac ako 80 percent z nich bolo z Latinskej Ameriky. Práca i život v takýchto nebezpečných podmienkach neraz končí úplným vyčerpaním, vyhorením či depresiami.
 

Miesta pre oddych

V oboch domoch hostia niekoľko pobytov počas roka, obyčajne pre päť účastníčok, aby im tak mohli zabezpečiť individuálny prístup. Niekedy všetky aktivistky v skupine pochádzajú z rovnakej krajiny, inokedy sa v jednej skupine stretnú ženy z rôznych oblastí, podobne ako sa Claudia pridala ku skupine Mexičaniek. Pobyt si v domoch môžu objednať priamo aj organizácie pre svoje zamestnankyne.

Funes Girón hovorí, že ženy, ktoré prichádzajú do Casa La Siguata, sú „ženy, ktoré zasievajú sny, možnosti, život“. Vyhýba sa slovu pobyty a hovorí skôr o „pozvaní pre aktivistky, aby otvárali nové cesty“. Pobudnúť v týchto domoch niekoľko dní znamená oddych, ale aj prácu na sebe samej. „Počas procesu vyvstávajú otázky o tom, čo pre nás znamená dopriať si oddych, cítiť, stretnúť sa s mnohými témami z nášho osobného príbehu, ktoré nechceme počuť ani vidieť, ale ktoré sú veľmi dôležité,“ načrtáva Funes Girón.

„Páči sa mi tento prístup – uvedomiť si samy seba ako ženy, ktoré sú zranené,“ povedala Claudia Campo Cisneros na konci svojho pobytu v ústraní. „Aj ako obhajkyne ľudských práv máme právo vytvoriť si priestor na oddych. Človek nemôže robiť všetko.“

Po poslednom cvičení sa aktivistky v Casa La Serena odoberú k drevenému stolu, pri ktorom počas pobytu jedávali vyváženú stravu, a začnú baliť do obalov prírodné mydlá, ktoré vyrobili pri jednej z aktivít. Spoločne sa smejú, pôsobia uvoľnene napriek tomu, že pri cvičení s osobnými oltármi si niektoré aj poplakali.

V oboch domoch využívajú rôzne druhy terapie – od masáží, cez umelecké terapie, až po rituály pôvodného obyvateľstva. „Pracujeme s piatimi rozmermi ľudskej bytosti: fyzickým, mentálnym, energetickým, psychologickým a spirituálnym,“ vraví koordinátorka domu v meste Oaxaca, Nallely Guadalupe Tello Méndez. Sprevádza ma rôznymi zákutiami Casa La Serena a spomína, ktorú maľbu na múroch namaľovali aktivistky z ktorej krajiny. „Mávame workshopy o výžive, jógu, rôzne druhy tanca. Pracujeme s terapeutmi a terapeutkami, ktoré poskytujú psychologickú, individuálnu aj skupinovú terapiu, bioenergetické vyšetrenia. Program je štruktúrovaný tak, aby sme pracovali na všetkých týchto dimenziách,“ hovorí Tello Méndez. Záleží pritom aj na detailoch, ako je úprava stravy, napríklad vynechanie kávy či pravidelné pitie vody, o ktoré sa v Casa La Serena po celý čas stará pozorný tím.

Liečenie v spojení s pôdou

Casa La Siguata sa v mnohých veciach inšpirovala oaxackým domom, ktorý vznikol ako prvý. Okrem toho ale vytvorili okolo domu zasadeného v honduraských horách záhradu pre pestovanie, keďže jedným z pilierov tejto organizácie je liečenie v súlade s prírodou. Pestujú v nej všetko – liečivé byliny aj zeleninu. „Väčšina žien, ktoré k nám prichádzali, sa venovali ochrane územia [a prírody]. A tak sme začali v Casa La Siguata pestovať,“ spomína Funes Girón. Pôda okolo domu bola suchá – nedostatok vody v obdobiach sucha dodnes komplikuje fungovanie domu – ale postupne, kolektívnym úsilím, tu vytvorili záhradu, dokonca s rastlinami z rôznych krajín. „Bol to úžasný proces, v ktorom sme naraz pozorovali, ako sa o seba starajú účastníčky – individuálne aj kolektívne –, ako sa uzdravujú a zároveň sa vďaka ich starostlivosti liečila aj pôda okolo domu,“ dodáva koordinátorka.

V Casa La Siguata je spojenie s prírodou kľúčové a Funes Girón to vysvetľuje jednoducho. „Tam [v prírode] je náš pôvod,“ vraví. „Veľa z možností a nástrojov, ktoré predkladáme našim sestrám, sa točí okolo našej schopnosti vrátiť sa tam, odkiaľ pochádzame, k tomu, kým sme. Pre nás toto predstavuje cestu k nájdeniu samých seba. Máme pred sebou veľa práce – preto je nevyhnutné, aby sme sa uzemnili. Aby sme umožnili našim telám vrátiť sa k zemi, opäť sa jej dotknúť,“ vysvetľuje ďalej. „Môžeme si s rastlinami a jedlom vytvoriť vzťah, ktorý nie je postavený na vykorisťovaní.“

Mnohé z aktivít, ktoré sa v oboch domoch odohrávajú, sú aj vyjadrením politického názoru, postoja voči koloniálnemu útlaku, patriarchátu, kapitalizmu a iným ideológiám, ktoré utláčajú ženy, pôvodné obyvateľky, bojovníčky za spravodlivosť. Tento postoj vyjadrujú aktivistky spoločne, vzájomne sa podporujú. Ani jeden z domov nie je len priestorom pre individuálne liečenie, ale aj pre liečenie kolektívne.
 

Rituály a tradičná medicína

Vysoký strom, ktorý svojou korunou zakrýva veľkú časť záhrady Casa La Serena, je na začiatku každého pobytu účastníkom úvodného rituálu, počas ktorého žiadajú miesto o povolenie na prácu. Mnohé praktiky, ktoré tu využívajú, vychádzajú zo spirituality pôvodného obyvateľstva a to predovšetkým Zapotékov, ktorí sú najpočetnejšou etnickou skupinou v regióne. Okrem úvodného rituálu zažívajú aktivistky aj takzvaný temazcal, zapoteckú potnú chyžu, ktorú pre ne pripravuje miestna kurandera – liečiteľka. „Vychádzame zo zapoteckých rituálov, lebo sa nachádzame na ich území. Ale žien sa pýtame, aká je sila, ktorá ich sprevádza životom, ktorá im pomáha v ťažkých chvíľach,“ vraví Tello Méndez. Hoci účastníčky pobytov majú rôzne viery, všetky spomínajú aj dôležitú úlohu, ktorú zohrávajú ženy z predchádzajúcich generácií – mamy, staré mamy. „Vždy hovoria, že pred nami existovali iné ženy, ktoré nám už vyšľapali cesty. Dali nám život, ale aj silu pokračovať,“ dodá. „Vo všetkých krajinách v regióne zdieľame podobné vnímanie sveta, v ktorom je dôležité sa znovu prepojiť s matkou zemou a s našimi predkami,“ súhlasí Claudia Campo Cisneros.

V oboch domoch využívajú na liečenie aj miestne bylinky. „Používanie tradičnej medicíny namiesto liekov tiež vyjadruje postoj voči systému,“ vraví koordinátorka Casa La Siguata. „Bylinky u nás sprevádzajú rôzne situácie. Napríklad, keď sú tu ženy, ktorých členovia rodín zmizli, povedzme na ceste do USA, ženy spia s bylinkami pod vankúšom a tie im pomáhajú sa s členmi rodín stretnúť v snoch a zmieriť sa,“ uvádza príklad.
 

Dávať si navzájom

Tímy v oboch domoch aj po rokoch vytvárania bezpečného priestoru hľadajú, ako môžu ženám poskytovať podporu čo najefektívnejšie. Jednou z výziev je nereplikovať mechanizmy systému, proti ktorému organizácie v sieti IM-Defensoras bojujú. „Nereprodukovať tieto mechanizmy si vyžaduje iný rytmus vo vnútri našich organizácií a nie vždy je to jednoduché,“ vraví Tello Méndez.

Príkladom toho, že aktivistky často nasledujú rytmus spoločnosti zameranej na výkon, je aj fakt, že keď pred piatimi rokmi otvorili Casa La Siguata, na prvý pobyt sa prihlásilo veľmi málo žien. Spočiatku bolo ťažké vôbec motivovať aktivistky k tomu, aby sa na pobyty prihlásili. Dnes sa ich hlási aj trojnásobne viac ako môžu na jeden pobyt prijať.

Vytvorenie bezpečného prostredia, kde sa môžu aktivistky zotaviť, vyžaduje v latinskoamerickom kontexte silu a odhodlanie aj na strane organizácií, ktoré takéto domy spravujú. „Aj my sme obhajkyne práv a zažívame rovnaké veci ako ženy, ktoré sem prichádzajú,“ vraví Funes Girón. Za päť rokov fungovania Casa La Siguata si vytvorili mechanizmy vzájomnej starostlivosti o seba. Všetky ženy v jej tíme sa pripravujú na stretnutia a počas pobytov aj po nich využívajú rôzne spôsoby odbremeňovania. „Pred stretnutím sa sústredíme na to, aby sme sa prepojili. Počas pobytov spolu neustále komunikujeme, kontrolujeme sa navzájom, či sme v poriadku,“ vraví koordinátorka. Pravidelne tiež absolvujú terapie podľa vlastnej voľby.  

Pomáha im aj to, že počas pobytov dochádza k vzájomnej výmene skúseností a podpory medzi nimi a účastníčkami. „Práve tento vzťah dávania a prijímania nás spája.“

Po pobyte v Casa La Serena si každá aktivistka odnáša domov nielen zážitky, ale aj inšpirácie na zmeny, ktoré môže zaviesť do svojho každodenného života. Mnohé ženy zostávajú v kontakte s tímom, ktorý môže sledovať, ako sa im darí. Niektoré sa rozhodnú používať viac prírodnej medicíny, iné chcú vedome oddychovať či tráviť čas so svojimi deťmi prítomnejšie. Claudia tiež odchádza z Casa La Serena so zoznamom vecí, ktoré si želá zaviesť do svojho života. „Neizolovať sa, stráviť viac času s mojou rodinou a priateľmi, pokračovať v psychoterapii, pokúsiť sa spojiť s učením mojich predkov aj viac meditovať,“ spomína niektoré zo svojich želaní.

február 2026