Šport počas vojny  Hrať a prežiť: ako vojnový veterán vracia futbal do ukrajinskej dediny

Kým profesionálne futbalové tímy reprezentujú Ukrajinu v zahraničí, v malých dedinách a mestečkách v Ukrajine je futbal často nielen športom, ale aj spôsobom, ako sa navzájom psychicky podporiť.

Pre európskeho fanúšika sa ukrajinský futbal v časoch vojny spája so zápasmi reprezentácie v zahraničí, náročnou logistikou klubov na európskych pohároch a zápasmi, ktoré sa hrajú za zvukov sirén. Existuje však aj iná úroveň, ktorá je pre televízne kamery neviditeľná. Je to obyčajný amatérsky futbal, ktorý pomáha obyvateľom malých komunít prežiť a nezblázniť sa.

Zoznámte sa s Vasyľom Hudkovom. Je to vojnový veterán, otec samoživiteľ a človek, ktorý vrátil život zanedbanému štadiónu v dedine Piščana v Odeskej oblasti.

Plechovka namiesto lopty

Vasyľ Hudkov má, podobne ako mnohí Ukrajinci z jeho generácie, už od detstva ťažký životný príbeh. Posledné vzopätie Sovietskeho zväzu, náročné deväťdesiate roky v nezávislej Ukrajine, nespravodlivosť, ekonomické krízy a chorá matka, tým všetkým si prešiel aj on. A uprostred toho všetkého bol preňho útechou futbal.

„Bola to skutočná tradícia,“ spomína Vasyľ. „Nie vždy však bolo s čím hrať. Pamätám si, že počas prestávok sme na prvom stupni namiesto lopty používali plechovú konzervu.“

V malých mestách a dedinách sa futbal prežíva úplne inak. Tu sa nehrá pre peniaze, pretože maximum, na čo sa dá spoľahnúť, je niekoľko vriec obilia od miestneho farmára – sponzora.

Nie je to o sláve, nikto ťa nenatáča na kamery a nedáva na YouTube. A nie je to ani o zdraví – hra je často sprevádzaná pádmi a rozbitými kolenami na ihriskách, ktoré skôr pripomínajú záhrady, kde sa ešte včera sadili zemiaky.

Futbal na vidieku je o charaktere a úprimnej láske k hre. Vytvorila sa tu celá vlastná hierarchia. „Cesta do dedinského tímu sa začínala podávaním lôpt. A ešte sme nosili hráčom vodu,“ rozpráva Vasyľ o miestnej futbalovej štruktúre. „Len skús neposlúchnuť alebo sa hádať so staršími – okamžite stratíš rešpekt. Ako sme postupne dospievali, začali nás pomaly púšťať na tréningy s áčkom. A práve vtedy sa začínalo zlaté obdobie, keď si musel dokázať, čo v tebe je.“

Sám Vasyľ si nevybral práve najvďačnejší post – postavil sa do brány. Väčšina sníva o tom, že bude útočníkom – ak strelíš gól, večer si v miestnom klube hrdina a pivo dostaneš zadarmo.

„Bol som odvážny, vôbec som nemyslel na zranenia, a v provinčnom futbale je to mimoriadne nebezpečné,“ vysvetľuje brankár svoju voľbu. „Túto moju bezhlavosť si všimol vtedajší brankár mužského tímu. A práve on sa stal mojím prvým a jediným trénerom.“

Post brankára vo všeobecnosti nie je jednoduchý a na takejto úrovni už vôbec nie. Keď mužstvo podržíš, nikto si na to nespomenie. Keď spravíš chybu, nezabudnú ti ju. Napriek tomu mnohí futbaloví znalci z regiónu povedia, že Vasia je spoľahlivý brankár.

Vojna a strata

S pribúdajúcim vekom ustupujú mladícke záľuby často do úzadia. Začal sa dospelý život: základná vojenská služba, založenie rodiny, narodenie dieťaťa a každodenné starosti bežného života. Hra však z jeho srdca nikdy nezmizla. Aj keď Vasyľ opustil rodnú dedinu, naďalej chodil na ihrisko, aby sa proste cítil živý. Prvým zlomovým momentom pre Ukrajinu bol rok 2014 – Rusko začalo okupovať Krym a východnú časť Ukrajiny. Otriaslo to celou krajinou aj futbalovými priaznivcami.

V tomto období sa Vasyľ pridal k armáde a do roku 2015 pôsobil v zóne bojových operácií.

„Vtedy sa vojna vnímala úplne inak,“ spomína. „Svet sa na tieto udalosti nepozeral tak ako dnes, po celoplošnej ruskej invázii.“

Práve počas jeho vojenskej služby zasiahla Vasyľovu rodinu osobná tragédia – po ťažkej chorobe mu zomrela manželka. Zostala mu maloletá dcéra. Bol nútený opustiť armádu a vrátiť sa domov, aby dieťa vychovával sám.

„Nestihol som ju zachrániť…“ hovorí Vasyľ s bolesťou. „Toto obdobie som prežíval veľmi ťažko. Neustále som pracoval, snažil som sa čo najviac zamestnať, aby mi neostával čas na premýšľanie.“

Popri tom všetkom sa Vasyľ svojmu obľúbenému hobby takmer nevenoval. Futbal definitívne ustúpil do úzadia. Všetky sily venoval tomu, aby dcéru postavil na vlastné nohy.

Znovuzrodenie

V roku 2020 sa Vasyľ definitívne vrátil do rodnej Piščanej. Prvé, čo mu udrelo do očí, bol prázdny štadión. Futbal už neexistoval, dedina sa zmenila a pandémia covidu túto izoláciu ešte viac prehĺbila.

V lete sa rozhodol konať: nadchol miestnu mládež, športových veteránov, obvolal známych zo susedných dedín – a ku Dňu nezávislosti po mnohých rokoch zorganizoval prvý turnaj. Bez akýchkoľvek oficiálnych funkcií sa Vasyľ proste pustil do toho, aby ľudí znovu zhromaždil okolo hry.

„Nemohol som sa pozerať na to, ako dedina postupne vymiera,“ vysvetľuje. „Deti jednoducho nemali čo robiť.“

Čoskoro však všetko preškrtla celoplošná ruská invázia. Prvé mesiace veľkej vojny ochromili život: ľudia sa snažili zbytočne nevychádzať z domu a deti sa pred realitou skrývali v telefónoch.

Takéto ticho trvalo viac než rok. Na jar 2023 Vasyľ pochopil, aké potrebné je znovu vyjsť na ihrisko. Zhromaždil všetkých, ktorých dokázal – od školákov až po najstarších mužov – a odviezol tím do susednej dediny. Tam sa po prvý raz od začiatku veľkej vojny odhodlali usporiadať futbalový turnaj na pamiatku miestneho hráča.

Napriek vojne sa zišlo veľa ľudí. A hoci Vasyľov tím vtedy nezískal žiadnu medailu, získal niečo dôležitejšie: emócie, ktoré aspoň na jeden deň všetkých vrátili do normálneho života. „Na tento turnaj sa nedá zabudnúť,“ usmieva sa Vasyľ. „Úprimne, akoby som si spomenul na mladosť. Všetci boli takí šťastní a mojim chlapcom znovu žiarili oči.“

V tejto chvíli to už nevydržím a vystupujem z roly nezávislého novinára, pretože aj ja som bol jedným z tých chlapcov vtedy na tom istom ihrisku.
  Tento turnaj sa stal bodom, z ktorého už nebolo návratu. Čoskoro sme odohrali priateľský zápas už na našom domácom dedinskom ihrisku a hneď sme získali prvé domáce víťazstvo.
 
Neskôr dostal Vasyľ nový nápad: organizovať zápasy na pamiatku padlých hrdinov z rodného kraja. Táto myšlienka našla silnú odozvu medzi dedinčanmi aj rodinami padlých. Prvý takýto turnaj usporiadali v Piščanej v lete 2024 a zišli sa naň tímy zo všetkých okolitých dedín. Odvtedy sa tieto spomienkové zápasy stali tradíciou.

Iniciatíva veľmi rýchlo prerástla hranice miestnej komunity. Už v lete 2025 prešiel Vasyľov tím viac ako 50 kilometrov, aby si zahral na podobnom turnaji vonku. Samozrejme, na takéto výjazdy bolo treba obnoviť výstroj, aby mužstvo pôsobilo dôstojne.
  Zatiaľ sa tieto čierne, prešité dresy pre nás šťastnými nestali, ešte sme v nich nevyhrali ani jeden turnaj. Chlapci žartujú, že za to môže ich pochmúrna farba.

Mohlo by sa zdať, že na vidieku sa futbal hrá iba v lete. Chlad ani dážď tu však nikoho nezastavia.
 
V zime sa chlapci snažia hrávať halový futbal. Často však niet kde. Na dedinách sú vhodné telocvične iba v školách a tam dnes cudzích ľudí nepúšťajú pre bezpečnostné pravidlá počas vojny. Ale čo tam po zime, koľko jej je… Len čo sa roztopí sneh, všetci sa znovu vracajú na dedinské ihrisko.

Taký je kolobeh futbalu v prírode.
 

máj 2026