Príbehy slovenských kultúrnych centier   „Vytvárame hodnoty. A štát to nezaujíma.“

Na Slovensku vznikol endemit – priestory nezávislých kultúrnych centier, ktoré prinášali umenie aj do malých miest. Svoju činnosť rozvíjali aj vďaka fungujúcej podpore z verejných zdrojov. Dnes však bojujú o prežitie.

V priebehu posledných dvoch dekád na Slovensku vyrástol unikátny systém centier nezávislej kultúry, podpory umelcov, ich mobility a tvorby. Vychádzali knihy, vznikali divadelné a tanečné predstavenia, výstavy, filmy, hudba aj multižánrové festivaly. Budovali sa komunity, v ktorých ľudia medzi sebou diskutovali a vzdelávali sa o rôznych sférach života. V dôležitej miere sa na tom podpísalo fungovanie Fondu na podporu umenia (FPU), ktorý od svojho vzniku v roku 2015 každoročne prerozdeľoval podporu vo výške približne jednej desatiny percenta štátneho rozpočtu na kultúrne a umelecké iniciatívy. Dotovaná kultúra tak bola finančne prístupná. A o tom, kam bude podpora z verejných zdrojov smerovať, rozhodovali nezávislé komisie, zložené zo zástupcov kultúrnej obce a odborníkov. Nové vedenie FPU však tento systém rozložilo. V posledných dvoch rokoch sme svedkami jeho neodborných rozhodnutí, napríklad o pridelení podpory pre kaviareň v nákupnom centre, truck show či ohňostroj na Malte.

Pod názvom Kultúra potrebuje priestor 33 kultúrnych centier spojených v iniciatíve Anténa – sieť pre nezávislú kultúru od začiatku marca upozorňuje na situáciu v kultúre, netransparentnosť pri rozdeľovaní verejných zdrojov, organizuje verejné akcie aj kampaň a zbierku na podporu centier, ktoré doslova bojujú o prežitie. Ako sa ľudia v kultúre vyrovnávajú s novou realitou? Nájdu motiváciu pokračovať? A ako vlastne vyzerá nezávislá kultúra v rôznych častiach Slovenska vrátane malých miest?

Umenie v prievane

Nástupište 1-12 v Topoľčanoch otvorilo na jar svoju pätnástu sezónu. V porovnaní s plánmi aj predchádzajúcimi ročníkmi oklieštenú. Zuzana Novotová Godálová, riaditeľka Nástupišťa 1-12 a zároveň predsedníčka Antény – siete pre nezávislú kultúru hovorí, že v Topoľčanoch patria medzi tých „šťastnejších“. Priestory činného podchodu, v ktorom fungujú, im mesto prenajíma za jedno euro ročne. „Nemáme veľké prevádzkové náklady ani zamestnancov na full time. Na výstavy a festival Kvantum sme získali podporu od Nadácie Tatra banky. Vďaka tomu tento rok program urobíme. Čo bude ďalej, nikto nevie.“ Z programu však museli vyškrtnúť výstavu piatich slovenských umelcov v Belgicku aj umelecké rezidencie.

Nástupište 1-12 pracuje celý rok s jednotnou témou. Túto sezónu to je Pastviny a multiverzá. V galérii, prepojenej s podchodom priehľadnými posuvnými dverami, vďaka čomu je súčasťou verejného priestoru, vystavujú svoje práce šiesti autori a autorka. Podchod medzi pešou zónou a rezidenčnou časťou mesta prechádza popod autobusovú a vlakovú stanicu. S dĺžkou takmer tristo metrov patrí k najdlhším na Slovensku. Pohyb ľudí je tam intenzívny. „Preto si výstavy nájdu svojich divákov,“ vysvetľuje Zuzana. „Niekedy tam síce je chladno a prievan, ale stále považujeme za najlepšie komunikovať umením aj živými vystúpeniami vo verejnom priestore. Umelci otvárajú proces tvorby divákom. A ľudia, ktorí tadiaľ prechádzajú, vidia, ako dielo vzniká, a majú možnosť viesť s autorkami a autormi dialóg.“

Ďalšia časť programu kultúrneho centra prebieha v lete na Pažitiach – v areáli bývalého salaša pod Topoľčianskym hradom. „Na krásnej lúke tam robíme detské dielne, výtvarné workshopy, koncerty a rezidencie,“ približuje Zuzana. Tému pastvín a multiverz vybrali, lebo ľudia dnes potrebujú pevnú pôdu pod nohami a vyhľadávajú outdoorové aktivity aj preto, že cítia fragmentáciu spoločnosti. „Na lúke otvoríme dialóg a pozývame všetkých, aby tam s nami strávili voľný čas a zapojili sa do diskusie.“
 

Bez podpory

Podpora od FPU tvorila 80 až 90 percent rozpočtu Nástupišťa 1-12. Vďaka nej v Topoľčanoch napríklad vystupovali umelci, ktorí na druhý deň hrali trebárs vo Viedni za drahé lístky. Viac ako 60 slovenských tvorcov vystavovali v partnerských organizáciách v zahraničí, ďalší absolvovali rezidenciu na Pažitiach. „Obyvatelia mesta nemusia cestovať ďaleko za kultúrou. Tá je priamo v Topoľčanoch a je súčasná.“

Lenže bez verejných zdrojov ju nie je možné robiť. „Nemáme zárobkové činnosti ani bar, bufet, reštauráciu. Okrem festivalu, ktorý je za minimálne vstupné, vstupné vôbec nevyberáme. Všetko financujeme z dotácií, grantov, darov, 2 percent a členských príspevkov. Robíme brigády, oživujeme verejný priestor, zbierame odpad. To všetko na dobrovoľníckej báze. Aby kultúrne centrum prežilo bez podpory, muselo by robiť veľké koncerty komerčného charakteru pre stovky ľudí. Výstavy, diskusie, divadlá nie je možné zaplatiť zo vstupného.“

Kritikom financovania nezávislej kultúry z verejných zdrojov Zuzana odpovedá, že každý občan má iný záber aktivít, ktoré ho bavia. „Podporujú sa aj športy a nie každý športuje.“ Model, na základe ktorého predtým fungovali nezávislé komisie FPU, bol transparentný. „Každý rok vyhrali najlepšie projekty. Ani tie naše neboli vždy úspešné. Naratív, že konečne podporia tých, ktorí doteraz podporu nezískali? Možno neboli takí kvalitní. Ale vidíme, že teraz sú podporovaní kamaráti, známi. Kaviareň v nákupnom centre. Nie sú to ľudia, ktorí by doteraz pracovali v kultúre a mali za sebou nejaké výsledky. Ako je možné, že niekto dosadí do verejnej funkcie svoju susedu, ktorá s tou prácou nemá nič spoločné, a pritom tu máme toľko profesionálov, ktorí sa jej reálne venujú? Odkedy sa v Slovenskej národnej galérii vymenil niekoľkokrát riaditeľ, jej návštevnosť klesla o polovicu.“

Na doteraz najväčšom proteste za kultúru sa v apríli zišlo v Bratislave 14 000 ľudí. Reakcia ministerstva kultúry, vlády či predstaviteľov FPU však bola nulová. „Vytvárame hodnoty. Vydávame knihy, robíme kultúrnu diplomaciu, vzdelávame deti a mládež, organizujeme aktivity pre seniorov,“ pripomína Zuzana. „A štát to nezaujíma.“
 

Kultúrne centrum bez interiéru

Je slnečná sobota a ľudia v nitrianskom Hideparku majú v rukách lopaty, vŕtačky, brúsky, motyky. Časť dobrovoľníkov zarovnáva prístupovú cestu, iní opravujú vybavenie priestoru, ďalší sa činia v komunitnej záhrade. „Niektorí ľudia nás posielajú k lopatám. Ale my sme pri nich od začiatku. Na tomto priestore sme sa namakali. A rovnako to majú ďalšie komunitné centrá. Dobrovoľníckou prácou si opravili priestory v zanedbaných budovách,“ s úsmevom konštatuje Filip Stranovský, zakladateľ a riaditeľ kultúrneho centra Hidepark.

Hidepark nemá žiadne vnútorné priestory. Preto funguje len počas piatich najteplejších mesiacov v roku. „Kedysi sme to vnímali ako hendikep. Túžili sme po priestore v budove. Mali sme 20 rokov, žiadne peniaze a dostali sme k dispozícii tento pozemok. Zložili sme sa po sto eur, zaplatili prvý nájom a začali sme pracovať. Nakoniec sme sa tu etablovali a už by sme nemenili,“ rozpráva Filip.

Nečudo. Toto miesto je krásne a priam vyzýva ku komunitnému životu. Pred areálom je bikepark pre deti a priestor na grilovanie. Stojí tu niekoľko inštalácií, ktoré vytvorili umelci počas rezidenčných pobytov. Lúka vedľa slúži kampervanistom. Vnútorný areál je oddelený kontajnermi s kuchynkou a zázemím pre účinkujúcich. Vlani pribudli keramické toalety. Bola to veľká udalosť, toalety dokonca majú svoj vlastný merch. V areáli je pódium, stoly, lavice a rôzne zákutia na priestrannej lúke. V prívese začne cez leto fungovať bufet – doteraz býval otvorený len počas akcií. V ďalšej časti areálu je komunitná záhrada, ohrada pre sliepky zachránené z veľkochovov a malé individuálne záhradky na prenájom.
 

Pod hviezdami

Hidepark začínal jednoducho. Dídžeji a koncerty, aké predtým v Nitre neboli. „Postupne sme začali spoznávať tretí sektor, pričuchli sme k projektom, založili občianske združenie a začali sme robiť aj workshopy, vzdelávačky, divadelné predstavenia a aktivity na rozvíjanie komunitného života.“

Kultúra sa môže odohrávať aj pod holým nebom, pod hviezdami. Hlavne v lete, keď sú ľudia radi vonku. Produkčná Táňa Šoltýsová hovorí, že vďaka grantom z FPU mohli pokryť honoráre a personálne náklady hlavne na zvukára, osvetľovača a ďalších ľudí od techniky, bez ktorých sa žiadne podujatie nezaobíde. „Návštevníci platia vstupné, ale s podporou FPU mohlo byť nižšie a tým dostupnejšie pre ľudí. Podujatia komunitného charakteru sú zadarmo alebo za dobrovoľné vstupné.“ Túto sezónu pôjde Hidepark do rizika. Ponúkne menej koncertov a divadiel, lebo tie sú najnákladnejšie. Budú musieť zvýšiť vstupné a po sezóne sa ukáže, či budú aspoň na nule. „Naše podujatia nie sú komerčného charakteru. Nie je to koncert Elánu, na ktorý by prišli tisíce ľudí a agentúra sa na tom nabalí. Témy, ktoré prinášame, majú hlbší zmysel. Snažíme sa otvárať napríklad také, ktoré hovoria o tolerancii, menšinách, pomáhajú potláčať nenávisť v spoločnosti,“ hovorí Filip. Je stavbár – živnostník. Na stavbe, kde pracuje, stretáva ľudí z „bubliny“ mimo návštevníkov podujatí súčasnej kultúry. „Žiaľ, často netušia, ako veci fungujú a majú vyhranené názory. Veľa nadávajú a frflú, ale pozrieť sa sem neprídu.“

Filip má vraj každý rok chuť s tým seknúť. Žiť si svoj život, ísť do lesa, na túru, na dovolenku. „Ale pozriem sa na prácu, ktorá je za nami, vidím, ako projekt rastie a aká skvelá komunita ľudí sa okolo neho vytvorila, a motivuje ma to. Je to možnosť niečo vytvárať a ovplyvňovať.“ Aj Táňu motivujú ľudia. „Sme partia nadšencov a neviem si predstaviť, že by som už nebola jej súčasťou.“ Hodiny dobrovoľníckej práce, ktoré Hideparku venovali, už ani nepočítajú. No keď vidia v areáli deti kamarátov a známych, ktorí sem kedysi prišli na prvé akcie, vedia, že to nemôžu vzdať.

Zastavíte na pivo a – bum!

Hájovňa nad Banskou Štiavnicou má v názve popisku „kultúrno – turistické centrum“. Idete lesom alebo bicyklujete po okolí, uvidíte bufet, zastavíte sa na pivo a horálku a bum – môžete si pozrieť výstavu Andreja Dúbravského! Je tu aj útulňa, priestor pre stany, ohniská na opekanie, pingpongové stoly... A divadelné predstavenia, koncerty, diskusie, workshopy, výstavy. Vybavenie exteriéru vznikalo formou workshopov s prispením dizajnérov, umelcov a architektov. Navrhli ho účelne a funkčne. Terasa sa šmahom ruky mení na pódium. Na útulňu sa dá vyrolovať premietacie plátno. Drevené sedenie je stohovateľné. V podkroví Hájovne je malé štúdio s kúpeľňou a kuchynským kútom, ktorá slúži na umelecké rezidencie.

Na dvore dominuje kabína z V3S-ky, prerobená na bufet. Ňou tu pred deviatimi rokmi všetko začínalo, keď bola ešte budova hájovne v dezolátnom stave. Tá patrí mestu Banská Štiavnica a predtým tu bolo sociálne bývanie, obkolesené nelegálnym smetiskom. „Rok sme to tu iba čistili. Len z miesta, kde dnes stojí útulňa, sme vyviezli desať veľkokapacitných kontajnerov odpadkov,“ spomína výtvarník, fotograf a kurátor Jano Viazo. Projekt Hájovne zastrešuje spolu s kamarátmi Matejom a Michaelou Lukáčovcami, ktorí v roku 2017 vyhrali verejnú súťaž na prevádzkovanie objektu. Aby ho mali za čo dať do poriadku, navýšili si hypotéku.
 

Cyklisti na výstave

Opäť trochu štatistiky: za minulý rok tu zorganizovali 120 podujatí a 10 umeleckých rezidencií. Popri tom má každý z nich inú prácu. Maťo je rezbár, pracuje s drevom a rekonštruuje domy. Michaela učí v škole, Jano organizuje Paradajs foto fest, v centre Banskej Štiavnice má obchodík s knihami PARADAJS PARADAJS knihy & dizajn a tiež učí. Vstupné na ich akcie je od dobrovoľného cez 2 – 3 eurá na menšie akcie a 6 eur na letné kino až po 15 eur za koncerty. Grant od FPU im postupne dokázal pokryť 80 – 90 percent nákladov na „kultúrnu“ časť prevádzky. Vďaka tomu mohla byť Hájovňa pre každého. „Banská Štiavnica je turistické mesto. Pre obyvateľov je nedostupné. Sem môžu prísť rodiny, školy, stráviť čas v prírode, opekať si, zahrať si zadarmo pingpong. Ak tu raz bude namiesto nás napríklad reštaurácia, túto možnosť stratia,“ hovorí Jano a má na mysli možnosť, že vo verejnej súťaži budúci rok by zrekonštruovanú Hájovňu mohol získať iný nájomca.

Čo by odkázal ľuďom, ktorí tvrdia, že by si nezávislé kultúrne centrá mali na seba zarobiť samé? „Napríklad tí, ktorí si u nás opekajú zadarmo, by nám mohli nechať pár eur. Alebo budú lístky stáť trikrát toľko. Kultúra vždy bola na chvoste financovania. Granty od FPU tvorili okolo 5 percent z rozpočtu ministerstva kultúry a dokázali rozhýbať celé Slovensko. A lopaty? S tými sme si to tu odmakali. Vlastne s nimi robíme stále.“

V Hájovni stretnú ľudia umenie úplne prirodzene, len tak cestou. Michaela opisuje cyklistov s pivkom, ktorí pri prvej návšteve tvrdia, že výtvarnému umeniu nerozumejú, a pri ďalších sa sami pýtajú, či je nová výstava. Ján dodáva, že galéria nikdy nedáva možnosť takého bezprostredného kontaktu. Matej zvykne niekedy návštevníkom povedať: „Veď ani ja tomu nerozumiem, ale pozrime si to spolu a zamyslime sa nad tým. Nemusíme rozumieť úplne všetkému.“
 

Druhé narodeniny

Je 11. apríla, presne dva roky od prvého podujatia v centre nezávislej kultúry Citadela v Rimavskej Sobote. Vtedy to bola čítačka so spisovateľkou Janou Beňovou. Prišlo 10 ľudí. „Nemal som z toho depresiu. Cítil som radosť, že sa to konečne podarilo,“ hovorí Tomáš Bálint dnes, keď je Citadela plná ľudí a oslavuje druhé narodeniny. Tomáš dostal pred niekoľkými rokmi kvôli kritike primátora Rimavskej Soboty a bývalého poslanca Národnej rady SR výpoveď z pozície kultúrneho manažéra mestského kultúrneho strediska – a následne za svoje principiálne postoje ocenenie Biela vrana.

Rozhodol sa pokračovať v aktivitách, ktoré začal ešte v mestskom kultúrnom stredisku a ktoré prinášali do mesta súčasné umenie aj témy ako sloboda, demokracia a tolerancia. Od Strednej odbornej školy získal priestory nevyužívanej spoločenskej sály. S priateľmi aj s ľuďmi, s ktorými sa predtým nepoznali, ju dali do poriadku a začali vytvárať nový priestor pre kultúru – a zároveň aj komunitu. Nábytok a zariadenie zohnali zadarmo cez sociálne siete, pódium vyrobili z paliet a OSB dosiek od kamarátov.

Projekt ich multižánrového festivalu Fraj pre rok 2025 schválený Komisiou FPU následne odmietla Rada FPU podporiť. S odôvodnením, že nemá nič spoločné s kultúrou a umením. Na realizáciu festivalu preto spustili zbierku na platforme Donio. „Zohnať peniaze z iných zdrojov je extrémne ťažké. Máme 12 pravidelných individuálnych darcov, ale nie je medzi nimi žiadna firma. Tento rok nás podporila Nadácia Slovenskej sporiteľne,“ hovorí Tomáš.
 

Prinútiť k zamysleniu

Citadela priniesla do Rimavskej Soboty a k jej 21 000 obyvateľom typ kultúry, aký tu predtým nebol. Koncerty alternatívnych kapiel, nezávislé divadelné produkcie, diskusie, komunitné podujatia ako čítačky, kvízy alebo sobotné pikniky spojené s programom pre rodiny. „Snažíme sa o témy, ktoré v človeku zarezonujú, prinútia ho premýšľať, niečím v ňom pohnú. Prvýkrát boli niektorí diváci možno šokovaní alebo vyrušení. Ale aj to je úlohou umenia: vyrušiť, prinútiť k zamysleniu, možno aj k prehodnoteniu nejakých názorov a hodnôt,“ hovorí Tomáš. Jedno z podujatí, ktoré za tie dva roky u návštevníkov silne zarezonovali, bolo divadelné predstavenie Vagína monology. „Autentické výpovede žien, neľahké príbehy, s ktorými sa na javisku podelili s publikom a po predstavení nasledovala diskusia. Prišli aj konzervatívnejší diváci a tí kládli najviac otázok.“

Tomáš spolu s tímom 15 dobrovoľníkov pripravia v Citadele 8 až 10 podujatí mesačne. Kvôli neexistujúcej podpore od FPU museli prispôsobiť program svojim finančným možnostiam. Nemôžu si dovoliť väčšie koncerty a divadelné produkcie. „Dotlačilo nás to ku kreativite. Vymýšľame si vlastné formáty, ktoré dokážeme utiahnuť.“

S podporou od mesta nemôže Tomáš počítať, keďže stále je tu čiernou ovcou. „Kultúra si na seba nezarobí. Ide o službu pre ľudí. A je to práca ako každá iná. Mám pocit, že v kultúre pracujú najusilovnejší ľudia. V kultúrnych centrách často jeden – dvaja robia všetko: program, fundraising, účtovníctvo, sociálne siete... Vykonávajú desať profesií za smiešne peniaze.“ Tomáš priznáva, že niekedy je z toho unavený. „Ale po tejto práci som vždy túžil. Mám pri nej pocit slobody. Napĺňa ma aj ľudsky, veď umenie má silu človeka scitlivieť a urobiť lepším.“
 

Zatvorenie centra

Po takmer dvanástich rokoch fungovania zamkli na konci marca naposledy centrum nezávislej kultúry Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši. Malý priestor s veľkou povesťou osirel. Za tie roky ho naplnili myšlienky slobody, kvalitná kultúra, súčasné umenie, odvážne koncepty festivalov, ale hlavne komunita ľudí, pre ktorú neboli ľahostajné problémy dnešného sveta. Jana Mikuš Hanzelová hovorí, že znefunkčnenie systému podpory z FPU bol jedným z troch dôvodov, prečo museli skončiť. „Keby sme mali financovanie, možno by nás to motivovalo vydržať. Ako rodina sme sa však presťahovali do Bratislavy a v Liptovskom Mikuláši sme nedokázali zabezpečiť ani minimálnu mzdu človeku, ktorý by v Diere do sveta pracoval. Aj to ukazuje, aký je v skutočnosti systém, o ktorom v súvislosti s nami hovorili, že sme ho cicali. A nemôžeme od nikoho chcieť, aby sa pre projekt obetoval tak ako my na začiatku. Tretí dôvod bol, že nám končila zmluva na nájom. Dva roky sme sa snažili nájsť iný priestor, ale Liptov je turistická destinácia. Mikuláš prestal byť mestom pre lokálnych ľudí. Komerčný nájom by sme nedokázali zaplatiť.“

Typ kultúry, aký Diera do sveta do mesta, definovaného hlavne láskou k športu, priniesla, bol úplne nový. „V dialógu s ľuďmi sme testovali, čo si môžeme dovoliť, ako experimentovať. Hranice sme posúvali postupne,“ hovorí Jana a dodáva, že sa dlho trápila napríklad tým, že na ich festivale Artwife tvorili miestni len asi 30 percent návštevníkov. „Samozrejme, feministický festival je špecifický. Dôležité je však aj to, že ľudia, ktorí zažijú program, sa potom rozídu a jeho myšlienky nesú ďalej v rámci svojich komunít.“

Život na hrane

Jana zdôrazňuje, že kultúrne centrá neriešia len stratu financovania, ale aj stratu divákov. „Odliv je brutálny. Aj preto, že zo Slovenska citeľne odchádzajú mladí, aj preto, že ľudia nemajú peniaze.“ Hovorí, že by nemala existovať tá „správna“ kultúra, ktorá bude prioritizovaná. „Je úplne v poriadku, že sú jarmoky či folklórne slávnosti. Ale veľa ľudí chce iný typ kultúry. Ak ju stratíme, ochudobníme primárne obyvateľov malých miest.“

Roky fungovania Diery do sveta vytvorili v Liptovskom Mikuláši komunitu. Preto bola rozlúčková akcia veľmi dojemná. „Našich stálych návštevníkov sme poprosili, aby nám vytvorili spomienku v štýle Pecha kucha: každý premietol 20 fotiek a ku každej niečo povedal na 20 sekúnd. Vtedy sme si uvedomili, ako sa u nich posunulo vnímanie umenia. Mali možnosť zažiť veci, s ktorými by asi inak neprišli do kontaktu. Bolo to veľmi pekné poďakovanie a cítili sme zadosťučinenie.“

Diera do sveta naďalej zostáva členom Antény – siete pre nezávislú kultúru a Jana sa angažuje aj v iniciatíve Otvorená kultúra. „Ľudia majú pocit, že každý môže byť umelec a každý môže zorganizovať kultúrne podujatie. Lenže to nie je len o talente a hobby, ale aj o drine a štúdiu. Potom sa skĺzne do naratívov o darmožráčoch, lebo v kultúre nemôžeš ukázať na počkanie hmatateľný výsledok svojej práce ako je to pri manuálnych činnostiach. To je neúcta k poznaniu.“

Pre Janu skončil iba fyzický priestor, ale nie samotná Diera do sveta. V niektorých aktivitách chce pokračovať. Napríklad vo festivale Artwife, ktorý sa pravdepodobne uskutoční na inom mieste. Práca v kultúre jej stále dáva zmysel. „Aj keď je to život na hrane. Neustále si v neistote, čo bude o rok alebo o mesiac. Ale je to otázka voľby. Istota má riziká iného typu vyhorenia. Ja v umenie stále verím. Viem, že má moc meniť ľudí.“
   

Experiment trh nezaplatí

Michal Berezňák z Novej Cvernovky v Bratislave tiež pozoruje zmenu v správaní publika. „Pri akejkoľvek neistote idú ako prvé preč veci, ktoré nie sú elementárne. Kultúra medzi ne, žiaľ, patrí. Dokáže fungovať aj v ťažkých podmienkach. Potrebuje však aspoň základnú stabilitu.“ Nová Cvernovka prišla o dlhodobú podporu od FPU, ktorý fond schvaľuje na tri roky, keď pred pár týždňami fond už podpísané zmluvy zrušil. Mala nastavený tím ľudí, procesy aj plánovanie programu. To všetko padlo. „Podpora umožňuje robiť veci, ktoré si trh nikdy nezaplatí. Experiment, nové mená, priestor pre mladých, komunitné aktivity. To sú veci, ktoré majú hodnotu, ale nemajú okamžitú ekonomickú návratnosť. Komerčný program vie pokryť časť nákladov. Ale to, čo dáva kultúrnemu centru zmysel, sa nedá robiť za cenu lístka.“

O desiatkach miliónov eur rozhoduje na FPU pod novým vedením úzky okruh ľudí. Pri viacerých z nich bola podľa Michala spochybnená ich odbornosť. „Rozhodnutia sa menia, často bez jasného zdôvodnenia, a v niektorých prípadoch je ťažké nevnímať aj ideologický rozmer. Keď nevieš, či budú platiť rozhodnutia, na základe ktorých plánuješ rok dopredu, nevieš nastavovať tím, program ani záväzky. Keď sa k tomu pridá selektívnosť, nerozhoduje len kvalita práce, ale aj to, ako si zaradený. V takom prostredí sa veľmi ťažko robí dlhodobá kultúrna infraštruktúra.“

Michal si nemyslí, že takáto cenzúra spôsobí zánik kultúry. „Práve naopak. Často vznikajú silné reakcie, nové formy a dôležité výpovede. Časť ľudí sa prispôsobí, časť sa stiahne a časť začne ísť viac na hranu. A to má dopad na celú spoločnosť.“
 

Program, ktorý predá lístky

Žilinské občianske združenie Truc sphérique zorganizovalo od roku 1998 tisícky projektov a podujatí. K centru nezávislej kultúry Stanica Žilina – Záriečie, ktoré prevádzkuje, pribudla v roku 2017 po rozsiahlej rekonštrukcii Nová synagóga ako unikátny výstavný a eventový priestor. Truc sphérique, rovnako ako Nová Cvernovka, prišlo o trojročný grant od FPU, s ktorým počítalo pri plánovaní dlhodobých projektov. Marek Adamov z Truc sphérique je rozhodnutý domáhať sa tejto už schválenej podpory v koordinácii s ďalšími kultúrnymi centrami súdnou cestou. 200 000 eur ročne tvorilo približne tretinu rozpočtu na ich aktivity.

Marek vysvetľuje, že ich činnosť ovplyvní nielen stopnutie podpory priamo pre kultúrne centrá, ale aj pre podujatia, ktoré sa pravidelne konali v ich priestoroch, a pre samotných umelcov. „Napríklad Žilinský literárny festival a divadelný festival Kiosk pravdepodobne nebudú. Ani každodenné menšie podujatia pre 30 – 50 divákov. Umelci nedostanú štipendiá. To znamená, že nenaskúšajú predstavenia a nevytvoria výstavy.“

Truc sphérique musí tento rok zrušiť viac ako sto z približne štyristo podujatí. „Hlavne malé koncerty, diskusie, divadelné predstavenia, vystúpenia začínajúcich umelcov, vzdelávacie aktivity pre školy. Hľadáme veci, ktoré sú dobré a zároveň majú komerčnejší charakter, aby sme na ne dokázali predať lístky. Táto situácia nás núti rozmýšľať viac komerčne. Aj keď, samozrejme, nikdy u nás nebude koncert Horkýže Slíže.“

Diváci musia počítať aj s vyšším vstupným. Marek vie, že ak má byť dostupné, nepokryje reálne náklady, centrum nezávislej kultúry predsa nemôže mať vyššie vstupné ako mestské divadlo alebo štátny komorný orchester. Kultúra nie je bežné konkurenčné prostredie. „Paradoxne, čím je v našom odvetví vec kvalitnejšia, tým má menej divákov.“ Účty im momentálne platia hlavne konferencie a firemné akcie v Novej synagóge. Tá ťahá aj program Stanice Žilina – Záriečie, ktorý je komunitnejšieho charakteru.
 

Umlčanie kritikov

Marek je presvedčený o tom, že zo strany FPU a štátu nejde o nepodporenie kultúry, ale o umlčanie ľudí s kritickým hlasom. „Atak na slobodu a kritické myslenie. Oni pritom nemajú kultúru, za ktorú nás vymeniť. Hovoria, že my sme príliš liberálni a oni chcú podporiť niečo tradičné. Lenže nemajú tvorcov ani nápady.“ Niektoré vyjadrenia zo strany ministerstva kultúry a Rady FPU sú podľa Mareka až na hrane zákona. „A to je nebezpečné. To, čo sa vďaka nim odohráva v slovníku na internete, môže veľmi ľahko prerásť do fyzického útoku. Protiústavné boli aj odôvodnenia neschválenej podpory, v ktorých písali, že ide o zvrátenú LGBTI ideológiu.“

Marek bol v čase zmeny v riadení FPU členom jednej z jeho komisií. Pri tej príležitosti sa počas online rokovania s Radou FPU otvorene opýtal jej členov, čo ich motivuje k tomu, že kultúru takto nivočia. „Jeden povedal, že nemôžeme čakať, že nám budú dávať podporu, keď sme voči nim kritickí. Priznal, že kto je kritický, za trest podporu nedostane.“ FPU pritom rozhoduje o prostriedkoch z verejných zdrojov.

Dialo sa aj to, že FPU projektom priznal zlomok žiadaných peňazí, napríklad jednu desatinu alebo jednu dvadsatinu rozpočtu. Organizácia to samozrejme musela odmietnuť, pretože nebolo reálne uskutočniť podujatie s takými malými peniazmi, a FPU mal argument, že oni predsa podporu schválili. A do tretice, bez stoviek ľudí v odborných komisiách je fyzicky nemožné, aby samotná rada prečítala a prehodnotila stovky žiadostí o podporu. „Absurdné bolo aj to, ako jeden člen našej komisie [po zmene v riadení FPU, pozn. red.] navrhoval návrat k papieru, lebo počítačom neverí a dajú sa manipulovať, a ďalší sa nebol schopný pripojiť na online call.“

Len normálny život

Kritikom, ktorí hovoria, že kultúrne centrá majú robiť kultúru, na ktorú chcú ľudia chodiť, Marek odpovedá poukázaním na scestnosť takého argumentu. „Nemám deti v škôlke, ale nebojujem proti škôlkam. Nechodím na plaváreň, ale nežiadam, aby ju mesto prestalo podporovať a športujúci si platili vstupné, ktoré pokryje náklady na jej prevádzku. Kultúra tiež nebude nikdy pre všetkých. Ale dôležité je, aby zostala pre všetkých prístupná.“

A to bez jej dotovania nie je reálne. „Kultúrne centrum sme nezakladali kvôli tomu, aby sme hrali na istotu. Zmyslom tejto siete je podporovať nové veci, mladých umelcov, byť priestorom pre experimentovanie. Overené veci nech sa potom hrajú v národnom a mestskom divadle. Žiadny režisér predsa nezačínal v týchto inštitúciách, ale práve v malých súboroch. Špičková kultúra vzniká z celého tohto spektra aktivít. Decká, ktoré k nám chodili ako dobrovoľníci, účastníci workshopov alebo diváci, sa neskôr dostali na VŠMU alebo FAMU a dnes majú Cézarov a Levov.“

Ďalšiu pridanú hodnotu centier nezávislej kultúry vidí v tom, že to nie sú priestory jednorazovej aktivity, keď sa človek raz za čas vyoblieka a ide do divadla. „Sem chodia ľudia, aj keď sa nedeje nič, len normálny život. Stanicu neotvárame hodinu pred akciou. Je otvorená od obeda. Ľudia tam pracujú, skúšajú, stretávajú sa, pijú kávu. Aj to je kultúra. Vďaka FPU sme mohli prinášať nevídanú kvalitu, ale dôležité sú aj priestory pre ľudí. Nie tie, do ktorých ideš, ale tie, v ktorých žiješ. To je slovenský unikát.“

jún 2026