Hľadanie identity, domova a bezpečia na slovenskom vidieku  Queer za hranicou mesta

Príbehy transrodových ľudí z rurálneho prostredia sú pretkané osamelosťou, bolesťou a nedostatkom podpory. Zároveň sa však vymykajú mytologizujúcej predstave, ktorá oproti utopickosti mesta stvárňuje vidiek ako oklieštené miesto plné hostility. Kukuričná dedina, dedina na vode a dedina v podhubí respondentstvo nielen zraňovali, ale aj formovali: stali sa zdrojom identity, spomienok, rodiny a bezpečia. Sú miestami, ktoré sú domovom napriek tomu, že pre nich neboli vytvorené.

Kukuričná dedina

Hoci je len máj, horúčava je nemilosrdná. Tenisky aj sáčok skorých čerešní nechávame so Sabrinou na brehu a vstupujeme do čírej vody. Jej nekonečná modrá mi viac ako sladkovodné jazero pripomína Jadranské more, ktoré si pamätám z dovoleniek v detstve. Náhly chlad na rozhorúčenej koži je viac než vítaný. Každým krokom rozrušujeme dovtedy pokojnú hladinu jazera. Jeho vody objímajú zraniteľné telá bez rozdielu a držia spomienky naprieč generáciami. Rozčerenú pamäť sprevádza vzdialené štekanie psa a nerozlúštiteľný hovor dedinského rozhlasu.
 

Len rovina a kukurica

Sabrinu zbadám na lavičke pod rozpisom odchodov autobusov na bratislavskej stanici. Z kytice starostlivo vyberá zvädnuté tulipány, ktoré by neprežili takmer hodinovú cestu autobusom a prechádzku horúčavou. Kvety daruje mame k narodeninám, vysvetlí mi v autobuse. Panorámu Bratislavy čoskoro nahradia polia so skorými plodinami, hlučné traktory a bilboardy zobrazujúce investičné príležitosti a reklamy na autá. Mierime do „kukuričnej dediny“ pri Senci, odkiaľ Sabrina pochádza a kde prežila väčšinu svojho života. Dnes žije v Bratislave a do dediny sa vracia už len na návštevu.

Pokosené polia prerušované občasnými stromami a rozhľadňou sa tiahnu až k horizontu a Sabrina spomína na momenty, kedy ich zdolala v opätkoch, snehu, či v tínedžerskej túžbe po súkromí a intimite, ktorá bola v jadre dediny nenaplniteľná. Autobusy a vlaky do Bratislavy nechodievajú príliš často a výjazdy za priateľmi a komunitou v meste vyžadovali veľa plánovania. Trpkosť v Sabrininom hlase však rýchlo nahradí familiarita, s ktorou obdivuje rozkvitnuté ružové záhony susedov, poukazuje na prestavané domy známych a rozpráva dedinské legendy, ktoré sa jej zakorenili v pamäti.
  Kukuričná dedina je miestom, kde sa Sabrina ako transrodová žena cíti doma a cudzo zároveň. Ambivalentný vzťah k dedine a kolísavý pocit domova, ktorý aj po rokoch dominuje, formoval aj jej cestu k transrodovosti. Otázka vývoja identity v súvislosti s priestorom sa stala kľúčovou v popularizácii queer kultúry v dvadsiatom storočí. Vychádza z predpokladu, že queer kultúra je zakorenená v mestách, urbanizme a s ním spojenou anonymitou, ako píše americký akademik Jack Halberstam. Priestory ako bary, kaviarne či kníhkupectvá sa historicky stávali zázemím pre kolektívne vedomie, aktivizmus a komunitu.

Pretrvávajúci dominantný naratív, ktorý Halberstam kriticky nazýva metronormativitou, mytologizuje queer a trans* ľudí na vidieku či malých mestách ako uviaznutých na zaostalom mieste plnom násilia a predsudkov. Vidiek sa tak stáva akýmsi osamelým uzavretým priestranstvom, z ktorého by LGBTQ+ človek mal urobiť coming out za autenticitou a slobodou zosobnenými mestom. Do kukuričnej aj ostatných dedín prichádzam s váhou vlastných spomienok na vyrastanie mimo mesta a s úmyslom vyhnúť sa jednostrannosti zobrazovania queer vidieka.

Rodina nadovšetko

So Sabrinou sa zastavíme pri pošte bez fixných otváracích hodín a s mrežami na dverách, vedľa ktorej sa týči máj s visiacou fľašou šampanského. Na konci cesty stojí budova s veľkým nápisom OBECNÝ ÚRAD - KÖZSÉGI HIVATAL. Rovnako ako mnohé iné rodiny v kukuričnej dedine, aj Sabrinina má maďarské korene: „Ľudia tu na dedine sú buď moja rodina, alebo sú na ňu nejako naviazaní. Moja babka sa narodila na tej istej ulici, kde teraz žijeme, rovnako ako jej predkovia.“ Jej prvým jazykom je bezrodová maďarčina. V absencii gramatického rodu nachádza element slobody.
  Popri nás prejde auto, ktoré Sabrina ihneď identifikuje ako strýkovo. Zdôrazňuje všadeprítomnosť a dôležitosť rodinných a susedských väzieb na dedine: vždy je niekoho dcéra a k niekomu patrí. Vzťahy fungujú na komunitnej úrovni: „Keď sa tu idú robiť buchty, vieš, že z nich dostaneš. Keď je obdobie čerešní a marhúľ, tak zrazu máš stôl plný ovocia,“ popisuje Sabrina. Zároveň to však znamená stratu súkromia: informácie a klebety o tom, kto má čo na sebe, s kým je či koho drží za ruku cestujú častokrát rýchlejšie než ľudia samotní, čo vytvára atmosféru nulovej anonymity.

Sabrinina identita nikdy nebola úplným tajomstvom. Cez blízke priateľstvá, spôsob vystupovania či hravosť s rodovými rolami svoju inakosť vnímala odmalička a s ňou aj väčšina jej rodiny. „Nech sa stane čokoľvek, stále je náš,“ hovorievali. Spolupatričnosť rodín na dedine podľa Sabriny častokrát víťazí nad nepochopením inakosti či predsudkami: „Aj ten najzatrpknutejší katolík a starý človek začne akceptovať queer človeka, ak je to v rodine. Viem tu o veľmi málo rodinách, v ktorých sa niečo stalo a tá osoba nebola akceptovaná, nech majú vzťahy medzi sebou akokoľvek naštrbené.“

Cesta k pochopeniu je však kľukatá a život v malej komunite, kde je inakosť anomáliou, zložitý. Spolu so Sabrinou prichádzame k oplotenému domu s upravenou predzáhradkou a vŕbou, o ktorej sa hovorí, že vyrástla z veľkonočného korbáča. Sabrina na moment zmizne za bránou a vracia sa bez kytice a so sáčkom čerešní. Monika je Sabrininou mamou a v kukuričnej dedine žije celý svoj život.

V staršom veku si prešla svojim vlastným coming outom a momentálne žije so svojou partnerkou. Práve kvôli svojej skúsenosti vždy Sabrine prízvukovala, že jej miesto nie je na dedine a mala by sa odsťahovať. Sama si prešla nepochopením a odsudzovaním zo strany dedinčanov. Hoci kedysi tiež túžila odísť do mesta, kvôli záväzkom sa zakorenila a naučila žiť práve tu. Jej práca, rodina, minulosť a komunita je tu, v kukuričnej dedine. Väzby k miestu sú okrem iného rámcované triednou príslušnosťou a nepopierateľne ovplyvňujú vývoj a prežívanie queer subjektivity, ukazujú výskumy o queer rurálnosti.

„K čomu by jej to pomohlo? Čo by tam robila? Všetko, čo pozná, sa viaže k tomuto miestu,“ vysvetľuje Sabrina Monikino rozhodnutie ostať. Vybudovala si tu domov nielen pre seba a svoju inakosť, ale aj pre Sabrinu, ktorá dnes hrdo nosí jej podobnosť.
 

V rodnom dome hosť

Cez vŕzgajúcu bránu vchádzame na dedinský cintorín. Náhrobky zdobia prevažne maďarské mená, občas sa objavia aj slovenské. Zopár nečitateľných, machom obrastených náhrobkov má na sebe vytlačené upozornenie o zmeškaných platbách, ktoré už však nemá kto splatiť. Za hrobmi stojí pamätník obetiam svetových vojen s maďarskou trikolórou na venci a kaplnka, ktorá nám poskytne dočasný únik pred slnkom. Vnútri nachádzame oltár a zaprášený výber svätých obrazov s popraskaným sklom a maďarským textom. So Sabrinou zdieľame príbehy o tínedžerských bozkoch za dedinskými kostolmi ako je tento, ktoré pre nás vtedy boli vrcholom rebelstva a zároveň nutnosťou, pretože nebolo kam ísť.

Pre horúčavu je na cintoríne prázdno a stretávame jedine staršieho pána s vychádzkovou palicou. „Csókolom,“ zdraví ho Sabrina. Ja prezradím svoju cudzosť slovenským „dobrý deň“. Sabrinin pozdrav znamená starosvetské „bozkávam“, z obyvateľov dediny cítiť vzájomnú blízkosť.
  Sabrina pred začiatkom tranzície dedinu opustila, presťahovala sa do Viedne a napokon do Bratislavy. Napriek prvotnému strachu zo straty blízkych sa napokon rozhodla pre tranzíciu. Žiari z nej radosť z bytia sama sebou, keď mi na ceste k jazeru vraví o komunite, ktorú vďaka svojej otvorenosti našla. Do kukuričnej dediny, kde ju prestali na ulici spoznávať, sa vracia príležitostne, najmä do bývalého domova, kde sa vďaka mame cíti bezpečne a prijato. „Môj pocit domova sa vzťahuje na ľudí a rituály, ktoré spolu máme. K mame, k babke. K priateľke a priestoru, ktorý sme kedysi spoločne vo Viedni vytvorili. To bol náš domov,“ hovorí.

Stále však vníma priepasť medzi sebou a dedinou. Cíti sa tu ako hosť. Tento pocit vyvrcholil, keď prišla na návštevu a miesto obyčajnej šálky jej mama urobila kávu do špeciálnej šálky, na ktorú obvykle padá prach za sklom a vyťahuje sa iba pre vzácne návštevy. Sabrina dodáva: „Dediny nie sú vytvorené pre nás a chvíľu ešte nebudú priestorom, kde sa cítime bezpečne. Ale myslím si, že raz môžu byť.“

Rákosie šuští vo vetre a v diaľke hučí kosačka. So Sabrinou stíchneme a užívame si chladnú vodu na nohách. Domov sú chodidlá na dne jazera, sáčok čerešní a zalievaná káva v Nescafé šálke.

Dedina na vode

Zvuk tečúcej vody sa prelína s hudbou. Tlmené industriálne beaty avantgardného popu Arcy vo mne aj v Ane zobúdzajú starý strach z neznáma – z neschopnosti zladiť vlastný rytmus s okolím. Sledujeme mihotavý tanec sýtozelených vážok nad hladinou rieky a tichú symfóniu riečnej trávy, ktorá sa vlní pri pohybe húfu rýb. Ich striebristé šupiny odrážajú slnečné lúče v extatickom podvodnom rave.
  Prechádzame parčíkom a okolo kostola, ktorého dvere sú ozdobené bielymi a ružovými mašľami na počesť prvého svätého prijímania. Na chrbte cítim pohľady rodičov, ktorí vonku čakajú na svoje deti a pocítim úľavu, keď ma Ana zavedie hore brehom na vyšľapanú cestu skrytú medzi stromami. Odhrnie si z tváre dlhé vlnité vlasy a keď obyvateľov jej dediny definitívne necháme za sebou, rozhovorí sa o queer skupine vo väčšom slovenskom meste, ktorej sa ako transrodová žena žijúca na dedine na západe krajiny nikdy nevedela cítiť súčasťou.

Napriek globalizácii queer identity, o ktorú sa postarala široká dostupnosť internetu a LGBTQ+ terminológie, lokálnosť aj v Aninej skúsenosti ostáva kľúčovou. Nejde iba o fyzické miesto, ale aj o spoločne vytváraný pocit komunity, ktorý vzniká prostredníctvom zdieľanej každodennosti a vzťahov. Ana má pocit, že bez tohto miesta by nebola, kým je dnes. Svoju identitu objavila vďaka dospievaniu v malej komunite medzi stromami, v záhrade a pri vode. Rovnako ako toto miesto, objavovať svoju identitu jej pomohli iní queer ľudia, s ktorými sa stretla počas štúdia. Ukázali jej, že je možné byť queer a prežiť.

Tráva v okolí jazera nám siaha až po členky. Ana zisťuje, že jej staré vysedené miesta zmizli pod neskrotnou zeleňou, alebo boli odstránené. Prechádzame okolo ospalej mačky ležiacej v tráve, ktorá sa ani našou blízkosťou nedá rušiť. Prales okolo Any, ktorý zdoláva s nenútenou familiaritou, napokon ustane a my sa usadíme na malom móle s výhľadom na chatky.
 

(Ne)viditeľnosť

Napriek Aninmu intímnemu spojeniu s prostredím dediny na vode, komunitu, queer kultúru a informácie o tranzícii tu hľadala iba ťažko. Rodovú identitu skúmala primárne cez internet a hudbu speváčky Arcy. Jej okolie o transrodovosti vedelo len málo cez médiá a dedinské klebety a aj to málo bolo obklopené mrakom strachu a poloprávd. Ako transrodová osoba na dedine je Ana neustále vo viditeľnej a neviditeľnej pozícii zároveň. Jej inakosť vytŕča z davu a tak sa stáva terčom nepríjemných otázok či necitlivých komentárov. Zároveň mi opisuje bolestivé zážitky, kedy je jej identita zámerne prehliadaná: „Všetci ma tu poznajú od malička a napriek tomu, že už som out, ma nerešpektujú a oslovujú ma nesprávnym menom. Bolí to.“

Výskum o živote LGBTQ+ ľudí na Slovensku z roku 2022 realizovaný Iniciatívou Inakosť ukázal, že diskriminácia a pocit ohrozenia zostávajú významnou súčasťou života LGBTQ+ ľudí na Slovensku. Násilie z dôvodu sexuálnej orientácie alebo rodovej identity zažilo 43 percent respondentstva, pričom najzraniteľnejšou skupinou boli transrodoví ľudia. Výskum zároveň poukázal na častý výskyt diskriminácie vo verejnom priestore, školách a na pracoviskách a na zhoršujúce sa vnímanie spoločenskej situácie LGBTQ+ komunity.

Na nedostatok informácií o hormonálnej terapii (HRT) a psychickom zdraví, jeden z problémov spomínaných vo výskume, narazila Ana počas svojej tranzície. Jej zdrojmi boli primárne online komunity a slovenské LGBTQ+ platformy. Odborníkov v okolí nenašla žiadnych. Celý proces bol ťažký a frustrujúci: „Na jednej klinike mi povedali, že pre mňa nemajú miesto a mám volať každé tri mesiace. Stále sa to presúvalo a na mňa doliehala beznádej,“ spomína trpko Ana na dopad nedostatku pomoci a komunity na jej psychické zdravie. Doterajšie výskumy ukazujú, že LGBTQ+ ľudia majú vysokú prevalenciu symptómov depresie, úzkosti a ďalších psychických problémov vychádzajúcich z menšinového stresu a nedostatku zdravotnej podpory. Dnes už má Ana prvé kroky tranzície za sebou a želá si, aby afirmatívny prístup k starostlivosti o queer a trans* ľudí nebolo také ťažké nájsť.
 

Slovenská a žiadna iná

Odmlčíme sa a sledujeme užovku, ktorej vlnité telo sa mihne vo vode pred nami. Obďaleč pláva pár labutí s mladými, varovne na nás zasyčí a roztiahne krídla. Hoci vyvolaný potrebou chrániť, ich hnev je infekčný. Ten Anin smeruje k politickej hostilite voči queer a trans* ľuďom a snahám definovať rod ako binárnu kategóriu. Ana pracuje ako umelkyňa a svoje pocity hnevu presmerovala do intermediálneho projektu, ktorý nesie názov Slovenská a žiadna iná podľa výroku Martiny Šimkovičovej (SNS), ministerky kultúry a minuloročnej víťazky anticeny Inštitútu ľudských práv Homofób roka. Podľa slov riaditeľa IĽP Petra Weisenbachera, „šírenie nenávisti, homofóbie, ale aj rasizmu a antisemitizmu sú zjavne hlavné pracovné nástroje ministerky.“

Slovenská štátna vlajka prešla v Aniných rukách transformáciou. Ružový, modrý a biely zamat – farby prítomné na trans* pride vlajke – nahradil tradičnú slovenskú trikolóru. Použitie zamatu odkazuje na dedičstvo Nežnej revolúcie: „Spoločenská transformácia nie je nikdy uzavretou historickou udalosťou, ale neustálym procesom. Rekonštruovaná podoba štátnej vlajky zdôrazňuje krehkosť a poddajnosť symbolov, ktoré sa často vnímajú ako nemenné alebo nedotknuteľné,“ vysvetľuje Ana.
  Proces výroby však skryto reflektuje aj medzigeneračné napätie prelínajúce sa so starostlivosťou: sú to práve ruky Aninej matky, ktoré vlajku zošili. Napriek krehkosti pochopenia a komplikovanej komunikácii našli spoločný záujem a vzájomnú podporu v príprave tohto projektu či v spoločnom vyberaní mena Ana pri jedení jahôd v altánku.

Labute o nás napokon stratia záujem a odplávajú preč. Ana vyhlási, že napriek všetkým prekážkam a plánom odísť si nevie predstaviť prechádzať tranzíciou inde ako tu: v dedine na vode, kde si prvýkrát uvedomila svoju inakosť, prvýkrát vypočula tóny hudby Arcy a prvýkrát sa cítila sama sebou. Na mieste, ktoré vždy ostane jej domovom, nech sa nachádza kdekoľvek.
 

Dedina v podhubí

„Vedel si, že niektoré huby majú viac než 17 000 pohlaví?“ Tobi je z hubárskej rodiny. Z detstva si pamätá koše plné bedlí, dubákov a kuriatok, ktoré dedo donášal z neďalekého lesa. Tie sa potom sušili na sieťovaných stoloch priamo na dvore a v zime plávali vo vianočnej kapustnici. Spomína, ako sa spolu prechádzali cez lúky pokropené rannou rosou, hľadali stopy lesnej zveri v mäkkej lesnej pôde a tešili sa z každého nálezu, ak aj bol jedovatý alebo rozjedený. Dnes už dedo nežije a hubársku štafetu prevzal otec. Tobi mi s úsmevom ukazuje zarámovanú fotku, kde pózuje s obzvlášť veľkým dubákom.

Dnes ideme s košíkom miesto húb na bazu. Rastie popri kľudnej asfaltovej ceste, kde sa prechádzajú najmä ľudia so psami a občas prejde traktor mieriaci na neďaleké polia. Vzduch vonia pokosenou trávou a kvitnúcou bazou, ktorá bude neskôr spracovaná do sirupu a rozdaná rodine. Tobi vyrastal z veľkej časti v dedine, ktorá leží nižšie po prúde Váhu pod Malými Karpatami. Dedinou vedie hlavná cesta, z ktorej vybočuje zopár bočných kostrbatých ulíc s rodinnými domami, kostolom, kultúrnym domom a obecným úradom, ktorý je zároveň aj poštou, archívom a nechtovým štúdiom.

Túžba po podpore

Otcova strana rodiny tu žije už niekoľko generácii a aj dnes je väčšina z nich sústredená priamo tu. Žijú a starnú tu spolu so stromami, ktoré zasadili ešte ich predkovia a so spriatelenými rodinami, s ktorými zdieľajú každodennosť aj históriu. Ich vzájomná prepojenosť sama pripomína mycélium. Tobi dodáva, že v tejto prepojenej sieti sa šíri nielen opora a putujúca soška panenky Márie z lokálneho kostola, ale aj klebety a osočovanie.
  „Mal som pocit, že moja identita je pre niektorých len taká pikoška. Keď som sa ešte ako teenager kamarátke zveril s tým, že nie som heterosexuálny, hneď to povedala mame a jej mama celej ulici. Napriek tomu, že tých ľudí osobne nepoznám, zrazu ma poznali oni ako toho teplého. Mal som vtedy naozaj strach, že sa to dostane do nesprávnych uší a vystaví ma to nebezpečenstvu alebo ohováraniu,“ vraví pri strihaní bazy. Vtedy sa rozhodol vyhľadať psychologickú pomoc, čo vôbec nebola jednoduchá úloha. Našiel si psychologičku v malom meste poblíž dediny, kde vtedy býval, no miesto pochopenia ho prekvapila modlitebnou knižkou a homofóbnymi postojmi.

Spomína aj na nedávnu skúsenosť s inou psychologičkou, ktorá mu odmietla umožniť prístup k tranzícii s tvrdením, že by prišiel o vzťah a lásku, keby ju podstúpil. Toto necitlivé a nebezpečné tvrdenie ním otriaslo, napriek tomu, že ho nepovažoval za pravdivé. „Nielen tu v okolí, ale aj na Slovensku všeobecne je bohužiaľ málo psychologickej pomoci pre LGBTQ+ ľudí. Ak tu chceme žiť plnohodnotne, potrebujeme viac podpory,“ hovorí.
 

Život v tichu

S košom plným bazy mierime dole brehom k potoku, ktorý je plynúcimi rokmi čoraz suchší. Z vysokej trávy vo vyprahnutom koryte na nás hľadí rodina nutrií. Prídeme k dolnej hranici dediny, čo spoznám iba vďaka Tobiho slovám a zarasteným hrdzavým koľajniciam, cez ktoré zjavne už roky neprešiel žiaden vlak. Nevyzerá to tu ničím výnimočne, Tobi ma však prekvapí nečakanou históriou tohto miesta. Kedysi, v časoch mladosti Tobiho starej mamy, tu pri vlakovej stanici býval pár mužov, o ktorých sa šepkalo, že je iný. „Hovorila, že chodili do práce, do kostola a pracovali na roliach ako všetci ostatní. Neboli ničím špeciálni, no vedelo sa o nich, že sú partneri,“ spomína Tobi na slová starej mamy. „Queer ľudia boli na dedine odjakživa.“

Spoločne si predstavujeme, aký musel vtedy byť queer život v tichu a na okraji, geografickom aj spoločenskom. Život v tichu je pre Tobiho dôvodom, prečo odišiel aj prečo sa vracia. Má pocit, že o svojej identite tu nesmie hovoriť nahlas, ani sa príliš okato prejavovať. Prijatie – či rezignácia? – sa udialo v tichu: na rodinných oslavách sa prestalo hanlivo a úplne hovoriť o queer ľuďoch a susedia sa prestali pýtať, kedy Tobi konečne niekoho privedie. Radšej to nechceli vedieť. V dome po coming oute a ostrihaní vlasov nakrátko vládlo dusivé ticho ešte niekoľko týždňov. Správy od zopár kamarátov boli čoraz menej časté a napokon utíchli. A tí kamaráti, ktorí ostali, sa postupne odsťahovali do väčších miest za štúdiom, prácou či queer komunitou.
  Ticho polí za domom, vyschnutého potoka a lesov s hríbami sú však niečím, čo Tobi stále vyhľadáva. Tieto miesta, kam chodí od detstva, sú preňho bezpečím, keď sa vlakom z mesta vráti do dediny v podhubí: vodí sem priateľku, nových kamarátov, psa a občas rodičov, s ktorými si k sebe hľadajú cestu. Kráčame vychodeným chodníkom pomedzi stromy k rybníku ešte vyschnutejšiemu ako potok, kde ako dieťa našiel korytnačku, neskôr súkromie vo svojom prvom queer vzťahu a napokon priestor na rozmýšľanie nad tranzíciou – mimo zvedavých očí dediny.

Cez stromy dopadá slnko na Tobiho tvár. Košík s bazou odkladá na posprejovaný múr, ktorý tvorí hranicu medzi cestou a lesom.

jún 2026