Vzdelávanie po Orbánovi  „Človek už nemusí premýšľať nad tým, čo si smie myslieť“

V Maďarsku Viktor Orbán prehral voľby, no šestnásť rokov jeho vlády je stále prítomných v učebných osnovách, v zborovniach a v hlavách ľudí. Na večernom kurze v Budapešti sa dospelí učia slobodne vyjadrovať svoje myšlienky.

Marianna Babos (55) stojí pred hlavným vchodom do Stredoeurópskej univerzity (CEU) v Budapešti a opatrne sa pýta, či to smie povedať. Má na mysli slovo, ktoré v Maďarsku dlho stačilo na to, aby rozhovor utíchol.

„Orbánizmus?“, spýta sa takmer sprisahanecky.
Potom to predsa len povie nahlas.

Od odchodu Viktora Orbána z funkcie premiéra, Marianna podľa jej vlastných slov pociťuje predovšetkým jedno: „slobodu myslenia, slobodu prejavu“. Predtým mnohí radšej mlčali zo strachu, že vyjadrenie názoru by mohlo mať následky.

Následne vstupuje do budovy univerzity, ako každý týždeň, aby sa zúčastnila večerného kurzu „Autonómia a autokracia“. Zápis do kurzu nie je podmienený predchádzajúcim vzdelaním.
  Marianna je krajčírka, tridsať rokov pracovala v divadelnom a tanečnom svete ako kostýmová výtvarníčka a kostymérka, teda ako niekto, kto v zákulisí zabezpečuje, aby iní mohli vystupovať.

Nikdy neštudovala. Maturitu si doplnila popri práci, neskôr raz uvažovala, že pôjde na poľnohospodársku univerzitu v Gödöllő. Chýbali jej však peniaze, čas, byt aj správny okamih.
Tiene pred hlavným vstupom Stredoeurópskej univerzity prerušujú lúče večerného slnka. Prechádza cez ne malé dievča so svojou mamou, školská taška na jej chrbte je takmer taká veľká ako ona sama. Zatiaľčo vo vnútri budú o chvíľu dospelí hovoriť o slobode, pred budovou práve kráča dieťa, ktorému teraz, po šestnástich rokoch Orbána, sľubujú nový vzdelávací systém: menej diktátu, viac autonómie.

Narúšanie zaužívanej predstavy o vzdelávaní

Za Orbána sa politika už dávno dostala až do lavíc. Učebné osnovy boli zamerané na vlastenectvo, trh s učebnicami bol fakticky znárodnený, školy a obce stratili svoju samostatnosť. O personálnom obsadení škôl, financiách a správe rozhodovalo ústredie v Budapešti, ktoré práve teraz prechádza prestavbou. Ak v minulých rokoch niekto ako učiteľ štrajkoval, protestoval alebo verejne nesúhlasil s vládou, musel počítať s nátlakom, disciplinárnymi opatreniami alebo prepustením.

Trpeli tým však nielen deti, mládež a učitelia. Vzdelávacia politika je typickým príkladom toho, ako hlboko sa orbánizmus za šestnásť rokov hybridnej autokracie vpil do spoločnosti: až na úroveň otázky či človek verí vlastným myšlienkam alebo sa prispôsobí a bude mlčať. Voľby, ktoré sa konali 12. apríla 2026, boli veľkým krokom. Vo vzduchu však zostáva visieť hlbšia otázka: Môže sa celá spoločnosť zo dňa na deň znovu naučiť demokracii?

„Posledných šestnásť rokov zmenilo naše myslenie,“ zdôrazňuje Beáta Berta. „U detí rovnako ako u dospelých.“ Štyridsaťosemročná učiteľka vie, o čom hovorí. Dvadsaťtri rokov vyučovala v štátnom školskom systéme, naposledy na prestížnom gymnáziu Karinthy v Budapešti. Počas protestov učiteľov v roku 2022 sa zapojila do občianskej neposlušnosti, bola svedkom prepúšťania kolegov a nakoniec sama podala výpoveď. Už pred odvolaním Orbána našla útočisko na CEU. Univerzita, ktorú kedysi založil George Soros, bola dlho symbolom akademickej slobody v Maďarsku – a neskôr aj jej potláčania. Na základe zákona Orbánovej vlády, známeho ako „Lex CEU“ (2017), bola univerzita od roku 2019 nútená presunúť svoje študijné programy akreditované v USA do Viedne. V Budapešti zostala predovšetkým tá časť, ktorá neudeľuje akademické tituly: výskum, archívy, podujatia a večerné kurzy. Patrí sem aj program Socrates, v rámci ktorého Berta vedie kurz „Autonómia a autokracia“.

V seminárnej miestnosti sedí tento večer asi pätnásť účastníkov. Berta rozdáva texty k poslednej domácej úlohe. „Kto to ešte nestihol, môže sa do toho ešte teraz krátko pozrieť,“ hovorí. „Naozaj nemusíte nič predstierať.“

Už to samo osebe je malým narušením zaužívaných predstáv o vzdelávaní z minulých čias: tu nikto nie je vystavovaný posmechu ani zosmiešňovaný. Autonómia doslovne znamená: stanoviť si vlastné pravidlá. To sa však nedá len tak vyhlásiť, ale treba to praktizovať.
 

„Radšej tu najprv žiť, ako tu musieť zomrieť“

Ildikó Dobai, 50, sedí za stolom a nadšene číta spolu s ostatnými. Doma sa stará o svojho syna s autizmom, popri tom upratuje, „aby sa trochu dostala von z domu“. V roku 1994 zložila odbornú maturitu, jej mama, ktorá ju vychovávala sama, nemala peniaze na štúdium. Teraz podľa jej slov nastal ten správny moment, aby „vypustila džina z lampy“.

Najviac si na kurze cení duševnú slobodu. „Je to škola, ale predsa len to nie je škola,“ hovorí. „Každý môže slobodne vyjadriť svoj názor. Človek nemusí premýšľať nad tým, čo si smie myslieť. Môže to jednoducho povedať, bez toho, aby to spôsobilo problém.“ Jej mozog podľa nej v priebehu rokov „zakrpatel“, hovorí sebakriticky. Teraz znova číta, znova premýšľa.

Počas nasledujúceho cvičenia sa na digitálnej tabuli objavujú dve skupiny slov, ktoré účastníci kurzu nahlas čítajú. Slová v prvej skupine pochádzajú z básne Szózat (Výzva) Mihálya Vörösmartyho. Báseň z obdobia uhorských reforiem, dokončená v roku 1836, je považovaná za druhú maďarskú národnú hymnu: text o vernosti vlasti, vytrvalosti a bremene histórie. Niektoré zo slov, ktoré z nej účastníci vybrali, sú:
sloboda,
smútok,
žiť a zomrieť,
osud,
srdce,
smrť,
národ,
Maďar.

Druhá skupina slov pochádza z diela Szabadulógyakorlat (Cvičenie v oslobodzovaní) súčasnej autorky Anny T. Szabó, ktoré sa venuje téme slobody a sebaoslobodenia:
chcieť,
pokoj,
čerešňa,
bezváhový,
premena,
moja sloboda,
rituál,
okamih milosti.

Už z týchto slov, vysvetľuje Beáta účastníkom kurzu, je možné rozoznať odlišnú náladu oboch textov. Rozdiel je počuť ešte skôr, než sa prečíta jediný verš: tu prísaha, tam nádych.

Potom Beáta prečíta Szózat, vrátane tých veršov, ktoré pozná každý maďarský školák:
„Buď svojej vlasti neochvejne verný, ó Maďar. (...)
Vo veľkom svete okrem tohto miesta pre teba nie je žiadne iné;
či ťa ruka osudu požehná, alebo udrie:
Tu musíš žiť a zomrieť.“

„Čo si myslíte o Szózate?“, pýta sa Beáta.
„Mohlo by to byť menej depresívne,“ povie niekto.

Iní hovoria o smútku, o maďarskom čakaní na zázrak, jedna účastníčka o nádeji: síce sme sa zmenšili, ale nie sme zlomení.

Beáta počúva, neodporuje, triedi. Jej samotnej, hovorí, vadí práve to „musíš“. Radšej by najprv chcela mať možnosť tu žiť, ako tu musieť zomrieť.

Národný pátos básne Szózat nie je tento večer ani vysmievaný, ani s úctou prijímaný. Účastníci ju rozoberajú, podrobujú skúške. Vypočítavajú, koľko minulosti sa v básni skrýva a ako málo budúcnosti, počítajú slová, zvažujú tón a hádajú sa o texte, ktorý im bol od raného detstva vtĺkaný do hlavy ako národné vyznanie.

Jedna z účastníčok hovorí, že vo volebnú noc plakala od dojatia, keď na Batthyányho námestí obrovský dav, ktorý jasavo oslavoval víťazstvo nad Orbánom, spoločne spieval Szózat. Kedysi pre ňu táto pieseň znamenala prísne školské slávnosti, pre dieťa nekonečné státie, takmer až do mdloby. 12. apríla ju to zasiahlo inak.
 

Vystúpenie z pohodlia

Pri jednom zo stolov sedí Richárd Barina (51), sústredený a s úsmevom. Aj pre neho tento kurz znamená, že sa môže zmeniť niečo, čo pre ňho kedysi súviselo so školou. Je karosár a každý týždeň dochádza do Budapešti z Lábatlanu, obce s približne 5 000 obyvateľmi na hranici so Slovenskom: autobusom, vlakom, metrom, dve a pol hodiny. Už samotné prestupovanie, metro, ruch hlavného mesta boli pre ňho kultúrny šok, hovorí.

Ako dieťa patril v dedinskej škole medzi najlepších. Potom nastúpil na jedno z najlepších gymnázií v regióne – a zrazu sa cítil ako nikto. Ostatní boli múdrejší, šikovnejší a sebavedomejší, hovorí. „Ako dieťa som bol veľmi zdržanlivý.“ Nakoniec školu prerušil a vyučil sa za karosára. Maturitu si doplnil až po tridsiatke, po večeroch, vo svojej starej dedinskej základnej škole.
  Odvtedy, čo začal chodiť na CEU, hovorí Richárd, po prvýkrát vo svojom živote otvorene komunikuje s inými ľuďmi. Pracuje sám vo svojej dielni – „takmer ako hodinár alebo klenotník“ – a v každodennom živote má málo príležitostí na rozhovor. Kurz bol pre neho obrovským krokom mimo jeho komfortnej zóny. Teraz je to už jeho druhý kurz v rámci programu Socrates.

Čo sa o sebe naučil? „Otvorenosť“, hovorí. A to, koľko je múdrych ľudí: ak náhodne zavriete ľudí do jednej miestnosti, každý z nich je jedinečná, zaujímavá osobnosť. Dlho veril, že nie je dosť múdry. Ani vo sne by ho nenapadlo, že raz jednoducho pôjde študovať na CEU do Budapešti.

Jeho generácia bola ešte formovaná komunistickým a postkomunistickým, „pruským-frontálnym“ spôsobom výučby: byť ticho, hlásiť sa, odpovedať, keď vás vyvolajú, učiť sa naspamäť. Tu sa však zaujímajú o myšlienky účastníkov, nie o to, či správne opakujú slová učiteľky.
 

„Nikto nie je nazývaný hlupákom“

Príbehy účastníkov sa zhodujú v jednom: v niektorom bode svojej cesty životom dostali pocítiť, že nestačia, alebo že ďalšie vzdelávanie pre nich nie je určené.

„Títo ľudia sú porazení školského systému. Vždy prehrávali,“ hovorí Máté Halmos z programu Socrates. Väčšina z nich v minulosti nemohla pokračovať v štúdiu. Jeden z nich napríklad nemohol zložiť maturitu, lebo mu chýbalo 50 000 forintov, čo je v prepočte niečo málo cez sto eur. „Chce to obrovskú odvahu, aby človek po toľkých neúspechoch a ranách od života a školy opäť vstúpil do učebne.“

Mnohým chýba sebavedomie, čo je možno to najťažšie. Myslia si: „Bože, nerozumiem tomu, takže som hlúpy.“ To, čo sa deje v kurze, preto znie takmer hanebne jednoducho: účastníci hovoria, čo si myslia – a niekto ich počúva. „Nikto nie je nazývaný hlupákom,“ hovorí Halmos. Kto koktá, smie hovoriť. Kto hovorí pomaly, smie hovoriť. Kto má ťažkosti s čítaním, smie sa napriek tomu zúčastniť.

Tu sa učí aj demokracia, hovorí Halmos – nie ako výslovná hodina demokracie, ale prostredníctvom spôsobu, akým skupina funguje: prostredníctvom spolupráce, založenej na vzájomnom uznaní. „Tak by vlastne mala fungovať celá krajina.“

Po prestávke učiteľka Beáta prednesie modernú verziu Vörösmartyho Szózatu od Judit Ágnes Kiss. Namiesto: „Buď neochvejne verný svojej vlasti, ó Maďar, (...) tu musíš žiť a zomrieť“, teraz znie: „Ak to ešte vydržíš, neodchádzaj, ó Maďar.“

Text hovorí o menšinách, o bezdomovcoch, Rómoch, Židoch, homosexuáloch, o ľuďoch, ktorým bola odobratá pôda pod nohami. Kto nemôže urobiť nič iné, mal by počúvať, mal by byť svetlom v tme.

V pôvodnej básni, pozoruje jeden z účastníkov, prehovára minulosť, v tej novej prítomnosť. Tam ide o povinnosť: „musíš.“ Tu o možnosti: „môžeš niečo urobiť.“

október 2026