Starokatolicizmus   Tradícia a otvorenosť zároveň

Tradícia sa dnes často skloňuje, akoby sama o sebe predstavovala argument proti otvorenosti, obzvlášť v kontexte viery. Starokatolícka cirkev ukazuje, že tradícia a spoločenská otvorenosť nie sú žiadnymi protikladmi, píše novinár a teológ Ľubomír Jaško.

Obraz prvý. Starokatolícka bohoslužba v Utrechte je dôstojná. Veriaci v tradičnom sakrálnom prostredí chrámu prijímajú eucharistiu kľačiac vedľa seba. Chlieb a víno dostávajú od kňaza v plnej liturgickej paráde.

Obraz druhý. Jedna z pražských starokatolíckych komunít slávi nedeľnú bohoslužbu v rotunde sv. Máří Magdalény pri Čechovom moste, aj v nedeľné dopoludnie pri nej parkujú turistické autobusy. Bohoslužbu vedie Marek „Bendy“ Ružička. Ak práve nemrzne, stojí pri prostom oltári v kraťasoch a tričku, na ktorom má kňazskú štólu. Zaobíde sa bez liturgických kníh. Kázeň má podobu dialógu s prítomnými a po nedeľnej liturgii väčšina účastníkov smeruje do holešovickej hospody U Houbaře.

Aj takto môže vyzerať rituál v podaní katolíckej alternatívy. Pluralita nie je chyba v nastaveniach. Rozmanitosť je základným predpokladom i dôsledkom viery. A hľadanie autentických koreňov vedie k prekvapeniam.

Nie staré, ale pôvodné

Hádam najväčšou slabinou starokatolicizmu je meno. Zvádza k predstavám priateľov Tridentského koncilu vzbúrených proti modernite, omámených vôňou kadidla, izolovaných od upadajúceho sveta. Všetko je inak. Starokatolícke hnutie sa zrodilo v reakcii na dogmu o pápežskej neomylnosti z 19. storočia. Spojilo sa so starobylým utrechtským biskupstvom, ktoré sa už stáročia predtým nepoddalo Rímu.  

Z pápeža sa stal náboženský autokrat. Preto sa starokatolíci na sklonku 19. storočia v Nemecku, Švajčiarsku a v priestore rakúsko-uhorskej monarchie sústredili na spoločné učenie, ku ktorému sa od počiatkov kresťanstva hlásili všetci, vždy a všade. Táto kontinuita s koreňmi kresťanstva starokatolíkov uchránila od osudu bláznivej sekty či rebélie s krátkou životnosťou.

Základnou starokatolíckou ambíciou sa stal návrat k počiatkom kresťanskej viery, ochota vyznávať Krista bez politicko-mocenských deformácií a barokových ozdôb, skromnosť v očakávaniach a dištanc od všetkých foriem náboženskej manipulácie. Cirkev sa vrátila k demokratickým prvkom v rozhodovaní, aby aj bežní veriaci boli vypočutí a mohli sa v prípade potreby zaslúžiť o zmeny. Kým Prvý vatikánsky koncil (1870) bol postavený na odmietnutí moderného sveta, starokatolíci chceli žiť práve v takomto svete ako v prirodzenom prostredí prinášajúcom nové výzvy. Nechceli sa brániť témam ľudských práv, demokratizácie, náboženskej slobody, nadradenosti individuálneho svedomia nad inštitúciou či rodovej rovnosti. Český starokatolícky teológ Petr Jan Vinš zhrnul starokatolícku obnovu (aj liturgickú) veľmi prostým spôsobom: „Nikdy nebola archeologickým projektom, ale duchovným procesom.“

Poznajú sa po mene

Prirodzene prišlo aj na rituály. Symbolické konanie patrí k náboženstvám i k nasledovníkom Ježiša Krista. Kresťanstvo je sociálne a tak sa nezaobíde bez komunity a zdieľania. Uskutočňuje sa pri spoločnom stolovaní – lámaní chleba a spoločnom kalichu vína.

Nestačilo sa zbaviť zlatých kalichov a odhodiť omšové knihy vytlačené prevažne v červenej farbe, ktorá zvýrazňovala rubriky záväzné pre klerikov slúžiacich omše. Pozornosť sa sústredila na atmosféru bohoslužobného spoločenstva. Jeho členovia sa stretávajú v konkrétnej realite svojich životov. Hovoria už viac ako sto rokov svojím jazykom, nie mŕtvou latinčinou. Dnes ide o samozrejmosť, ale v rímsko-katolíckom prostredí pred Druhým vatikánskym koncilom nič také možné nebolo.

Prvá česká starokatolícka bohoslužba bola slávená v Zürichu v roku 1898 a jej zostavovateľ František Iška už vtedy ako dôležitú vlastnosť bohoslužby definoval zrozumiteľnosť. Bohoslužobné rúcha sa z úcty k starocirkevnej tradícii majú používať, ale nie sú nevyhnutné. Sympatie k východnej liturgickej tradícii pre zmenu poukazujú na ekumenický charakter starokatolíckej bohoslužby. V Prahe sa prvé starokatolícke bohoslužby konali (to je príznačné) v takpovediac civilných priestoroch. Najprv v byte blízko dnešného námestie I. P. Pavlova, ďalšie v Žofínskej sále a bývalej tlačiarni v Jeruzalemskej ulici. Úrady boli voči týmto novotám opatrné a niektoré zhromaždenia dokonca zakázali a násilne rozpustili.

Malé intímne spoločenstvo konkrétnych tvárí je inou podobou slávenia ako masová oslava podporujúca dekoratívno-folklórnu funkciu náboženstva. V pražských rotundách, kaplnkách alebo v bratislavskom komunitnom centre sa stretá najviac dvadsať ľudí. Nikto by však nemal zostať nepoznaný a pasívny na okraji.
 

Komunita bez úradných potvrdení

Starokatolícky spôsob slávenia liturgie odráža svojou intímnosťou mentalitu tejto cirkvi. Väčšinovo sa ho zúčastňujú „ľudia voľby“. V niektorých holandských, švajčiarskych či nemeckých regiónoch je možné narodiť sa ako starokatolík, mnohí sa však starokatolíkmi stávajú prevažne svojím rozhodnutím. Vyberajú si novú cestu bez toho, aby pohŕdali osobnou históriou. Vedia, že ich vášne pre originálne zdroje viery neznamenajú cestu do budhistického kláštora, ale ochotu vypátrať katolícku alternatívu spájajúcu modernosť s pôvodnými zdrojmi tradície.

Starokatolíci nepodmieňujú pozvanie k bohoslužbe úradným členstvom v cirkvi alebo pretrhnutím väzieb k cirkvi, do ktorej sa ľudia narodili. Nie sú klubom, pozývajú k hostine všetkých. Pri lámaní chleba nekontrolujú sobášne listy či rozvodové rozsudky. Starokatolíci sú v duchu evanjelia presvedčení, že sexuálna orientácia človeka nie je prekážkou spásy a mravným zlyhaním. Ide o súčasť životnej situácie. Ak je niekto kvôli nej v bežnom živote alebo vo svojej pôvodnej cirkvi odmietaný a vylučovaný, starokatolíci mu chcú dať slobodný priestor. Sviatosť je pokrmom putujúcich a biednych, nie odmenou pre dokonalých a mravne osvedčených. V tomto zmysle bohoslužba doslova láme hriešne spôsoby, ktoré ľudí značkujú, izolujú a degradujú ich na objekty zdanlivo etických súdov.

Súčasťou eucharistie v starokatolíckom prevedení je spoveď. Kto chce, môže inokedy a osobne vyznať svoje zlyhania „do ucha“ kňazovi. Rozhrešenie od hriechov je však dostupné po spoločne deklarovanej ľútosti všetkým v rámci nedeľnej bohoslužby.

Práve takýto spôsob uvažovania dokumentuje mieru kresťanskej slobody. Duchovní si neprisvojili tému odpustenia. Nerozhodujú o tom, kto smie či nesmie byť rozhrešený. Nehodnotia závažnosť zlyhaní ani netaktne neblúdia po tmavých kútoch duší veriacich. Netúžia po duchovnej nadvláde. Hriech má predovšetkým spoločenský rozmer, a tak aj jeho odpustenie sa deje v komunite. 

V rímsko-katolíckom prostredí je liturgia formovaná viac kanonicky – predpismi a scholastickými špekuláciami o tom, kedy presne, za akých podmienok, pri akej vlastnosti vína a chleba, či pri vyslovení ktorých slov sa chlieb stáva Kristovým telom a víno Kristovou krvou.

Starokatolíkom je takéto „technické“ myslenie cudzie. Rozumejú hraniciam ľudských pokusov ovládnuť Boží svet, a tak nechávajú liturgiu plynúť voľnejšie a bez úzkosti z toho, či sú magické úkony platné. Na formu obradov nedohliada žiadny centrálny cirkevný úrad, ale spôsoby slávenia sa postupne vyvíjajú a prispôsobujú predstavám účastníkov. Modlitby smerujú nielen k tradičným svätým, ale objavujú sa medzi nimi – nezávisle na formálnom vyhlásení - aj mená mučeníkov nových čias Dietricha Bonhoeffera a biskupa Oscara Romera.

Bez hystérie z neznámeho

Presbyterka holandskej starokatolíckej cirkvi Angela Berlisová pri rozprávaní o svojich skúsenostiach s akceptovaním žien pri oltári priznáva, že pre väčšinu komunít je to nový pocit. Skepsu zažíva iba od jednotlivcov. Väčšina účastníkov bohoslužieb akceptuje, že zbožnosť a duchovná atmosféra nie sú ženou v liturgickom rúchu nijak ohrozované.

Berlisová hovorí o rozdieloch v témach, ktoré ľudia od ženy v kňazskom úrade očakávajú pri príhovoroch alebo rozhovoroch. Nejde o to, čo je lepšie a horšie. Jednoducho prišiel čas na nový stupeň dialógu, keď duchovnými nie sú len spolubratia, ale aj spolusestry.  K rozhodnutiu starokatolíckych cirkví svätiť pre kňazskú službu ženy neviedla jednoduchá cesta. Šlo o zložité rozhodovanie v spleti teologicko-biblických, antropologických aj psychologických súvislostí. Prvé presbyterky boli vysvätené v roku 1996. Na rozdiel od protestantských hnutí ide o katolícke chápanie kňazstva. Kňazi (v mužskom i ženskom rode) bez záväzku celibátu nie sú iba kazateľmi, ale biskupom vysvätenými vysluhovačmi sviatostí.

Svätenie žien sa stalo katalyzátorom dôležitých debát o potrebe očistiť myslenie zanesené predsudkami. Aj vďaka ordinácii žien sa posilňuje predstava cirkvi, ktorá nie je inštitucionálne nad životmi ľudí, ale je cirkvou ľudí a pre ľudí. V tomto prelomovom kroku sa zrkadlí starokatolícke uvažovanie. Nie je dôležité iba spomínať na to, ako veci kedysi vyzerali, ale premýšľať o tom ako môžu a majú vyzerať teraz a tu a v budúcnosti. 

Vďaka ženám predsedajúcim bohoslužbám je liturgia odrazom reálneho života, v ktorom je každý pozvaný k veľkým veciam. Dôslednosť pri rešpekte voči ľudským túžbam (nezávisle na pohlaví) je viac ako hystéria z neznámeho.

Rituál schopný rozhorúčiť ľudské očakávania

Rituály sa nedejú vo vzduchoprázdne. Mnohé fascinujú svojou starobylosťou. Sú spomienkou, pamiatkou aj odkazom. Predstavujú nemenné formy v tekutom svete. Kňaz v rúchu s rukami pri požehnaní vztiahnutými nad spoločenstvo, rozdávanie chleba a vína alebo text omšového kánonu – to všetko pretrváva stáročia.

Účastníci či adresáti rituálov však nežijú v historickom vákuu. Prichádzajú do chrámov a náboženských komunít z reálnych životov, zaťažení, otupení aj dozretí realitou. Nie sú kvetinkami z duchovných skleníkov. Starokatolícka alternatíva je pokusom uchopiť toto napätie. Návrat k autentickým začiatkom kresťanskej tradície je paradoxne kompatibilný s moderným realizmom.

Symbolické konanie je stále vzácne, hoci sme stratili schopnosť rozumieť mu – prestali sme vnímať význam farieb, priestorov, obradných gest, oblečenia kňaza a poetiky modlitieb či požehnaní. Bolo by veľkou škodou vyhodiť oltárne stoly a zostať len pri nedeľnej grilovačke. Náboženské rituály môžu viere škodiť, ale v lepšom prípade jej dávajú telo, chuť, vôňu a farby.

Katolicizmus nie je iba vatikánsky – síce veľkolepý a globálny, ale často namyslený a falošný vo vzťahu k pochybujúcim. Starokatolícky rituál je pokusom sláviť vieru taktným a skromným spôsobom, viac demokraticky a prívetivo. V náboženskom svete, kde prevládajú exkluzívne nároky na pravdu, sa pluralite veľmi nedarí. Pritom Boh je metaforou rozmanitosti. Ľudia ju vnímajú každú sekundu života v podobách svojich vzťahov, vo farbách prírodného sveta aj v spôsoboch, akými sa ľudia už od vekov klaňajú Bohu.  

Kto hľadá silu v eufórii z nadšenej masy, bude sklamaný. Iní – hľadajúci – sa však ocitnú doma, v bezpečí. Schopnosť rituálu ešte i dnes rozhorúčiť ľudské očakávania je niečo ako predzvesť božského, koniec chladu a odcudzenia. Rituál v jednej zázračnej chvíli zväzuje ľudské osudy v jednom priestore. Prepája ich výnimočnou formou solidarity, keď sa jeden za druhého modlí. Ide o „vyrušenie“ z obyčajnosti, sviatočnosť pôsobí terapeuticky.

november 2025