Ochrana verzus využívanie prírody  Spor v pieskovcovom raji

V Labských pieskovcoch na pomedzí Nemecka a Česka sa stupňujú konflikty okolo národných parkov Saské Švajčiarsko a České Švajčiarsko. Niektoré skupiny obyvateľov chcú prírodu chrániť, iní si ju chcú neobmedzene užívať a ťažiť z nej zisk. Naša autorka Peggy pôsobí ako dobrovoľná strážkyňa prírody a tento kultúrny zápas sleduje s rozporuplnými pocitmi.

Búrlivá svadba stoviek ropúch a žiab v močiari v tienistej doline. Rýchla obnova prirodzene divokého zmiešaného lesa po škodách spôsobených lykožrútom, vetrom a požiarom. Pestrofarebné mozaiky machov na planinách a nad nimi ladne plachtiaci čierny bocian, ktorého perie sa na slnku leskne kovovo ružovou a tyrkysovou. Rozprávkové večerné volania kuvikov a výrov v padajúcej tme. To všetko – a ešte oveľa viac – je nesmierne podmanivé. A zároveň v sebe nesie veľmi jasné posolstvo: človeče, dívaj sa len z diaľky! Bez teba je tu všetko, ako má byť. Naše kroky rozdupávajú mach a trávu, plazy vplyvom stresu upadajú do strnulosti. Naše hlasy plašia vtáky. A keď poryvy vetra lámu vyschnuté stromy, nemal by pod nimi stáť žiaden človek.
  Príroda nás nielenže nepotrebuje – ona nás tu ani nechce mať. A na týchto 162,5 kilometroch štvorcových má na to právo už niekoľko desaťročí. Národný park Saské Švajčiarsko (93,5 kilometrov štvorcových) totiž existuje od roku 1990. V roku 2000 k nemu pribudol susedný Národný park České Švajčiarsko (79 kilometrov štvorcových). Zvyšná plocha približne 700 kilometrov štvorcových veľkého Labského pieskovcového pohoria – teda viac ako 500 kilometrov štvorcových – na oboch stranách česko-nemeckej hranice a na oboch brehoch Labe je chráneným územím alebo chránenou krajinnou oblasťou, kde platia miernejšie obmedzenia pre návštevníkov a miestnych obyvateľov.

Domovina vonia pieskovcom a machom

Moja generácia je generáciou národného parku. Odkedy viem myslieť a túlať sa po horách, je časť Labského pieskovcového pohoria národným parkom. Na tomto chránenom území sa nachádzajú známy a jedinečný dvesto rokov starý skalný most Bastei, monumentálna skupina skál nazývaná Schrammsteine, cez ktorú vedie lezecká hrebeňová cesta či strmé Schlüchte – nie, nie sú to rokliny (nem. Schluchten): Schlüchte je miestny terminus technikus pre úzke, hlboko do skaly vytesané zárezy, miestami len na chodníček široké, s osobitou pivničnou klímou a vegetáciou, ktorá sa mení každých pár výškových metrov. Vyrastala som s vedomím, že tu máme jedinečnú krajinu, ktorú treba chrániť. Z Drážďan sme sem s rodinou chodievali každý víkend na túry. Počas štúdia som sa naučila liezť po skalách a práve tu som prekonala svoj strach z výšok. Dnes sem chodievam raz do mesiaca na niekoľko dní ako dobrovoľníčka strážnej služby pre ochranu prírody národného parku: kontrolujeme stav ciest, značiek a lesa, pozorujeme zvieratá, upozorňujeme na povinnosť pohybovať sa po vyznačených chodníkoch, na nutnosť mať psy na vôdzke, na zákaz fajčenia a zakladania ohňa, a kontrolujeme skalné jaskyne. Najčastejšie však radíme turistom, ktoré trasy sú zaujímavé a bezpečné, hovoríme im o krásach tejto krajiny a o tom, čo je v nej chránené.

Páči sa mi, že nie celé územie tu spadá pod najprísnejší stupeň ochrany, že sa tu človek môže priblížiť k prírode. Aj ja tu, samozrejme, túžim byť. Každému, koho poznám, vždy odporúčam vybrať sa do tohto malého a ľahko dostupného, no predsa strmého, náročného a drsného pohoria. Keď myslím na – pravicovými populistami až príliš často zneužívaný – pojem domovina, ako prvé vždy cítim vôňu vlhkého, machom porasteného pieskovca.

V tomto sa určite zhodnem s tými, ktorí už niekoľko rokov čoraz hlasnejšie kritizujú model národného parku. Tí podávajú žaloby proti jeho zriadeniu pred troma dekádami alebo protestujú proti uzavretým chodníkom v najprísnejšie chránenej zóne. Obzvlášť často kritizujú uzavretie jednej konkrétnej cezhraničnej cesty do Česka a jedného hraničného chodníka, ktorý vedie cez najprísnejšie chránenú zónu. Zaujímavé je, že túto kritiku vznášajú výlučne miestni turisti z nemeckej strany, ktorí to odôvodňujú tým, že kedysi – teda ešte za čias NDR – tadiaľ predsa chodievali stále a nikomu to neprekážalo.

Pohodlne pri tom zabúdajú na to, že dnes tu v pieskovcových skalách opäť hniezdia sokoly sťahovavé len preto, že boli v 90. rokoch znovu vypustené do voľnej prírody a vyhlásené za chránené – po tom, čo kvôli používaniu poľnohospodárskych chemikálií v časoch NDR vyhynuli. Pohodlne pri tom zabúdajú aj na to, že tadiaľ – s výnimkou obdobia anexie Sudet nacistickým Nemeckom – vždy viedla hranica, ktorá nikdy nebola oficiálne tak voľne priechodná ako dnes. S jedinou podmienkou: pohybujte sa prosím mimo najprísnejšie chránenej prírodnej zóny.
 
Regionálna občianska iniciatíva však vedie kampaň za úplne zrušenie národného parku. Namiesto neho by sa podľa tejto iniciatívy mal región stať prírodným parkom, ktorý by prírodu a jej vnútorné procesy nechránil, ale dal by ju do služieb človeka. Prírodný park by zachovával a podporoval spôsoby jej využívania ako poľnohospodárstvo, turizmus a športy s miestnou tradíciou.

Ochranu prírody odmietajú kategoricky: „Keďže človek je súčasťou prírody, nemôže ju ani ohrozovať, ani ničiť. Ale nemôže sa o ňu ani starať, zachovávať ju či chrániť. Ohrozenie, ničenie, starostlivosť, zachovanie a ochrana sú iba kategórie kultúry. Prírode je jedno, čo robíme, v nej existuje jedine zmena,“ znejú dve z 95 téz Rolfa Böhma, jedného z hlavných predstaviteľov občianskej iniciatívy, komunálneho politika a zároveň už celé desaťročia autora tých najprecíznejších a hádam najutešenejších turistických máp Sasko-českého Švajčiarska. Ďalej sa v tézach uvádza: „A tak tu ľudia vandrujú už stáročia a nie je ich viac a nie je ich menej a všetky tieto generácie prírodu nezničili.“

To posledné tvrdenie je fakticky nesprávne: počet návštevníkov každoročne stúpa. Predovšetkým romantické príspevky na sociálnych sieťach – so zábermi východu slnka alebo mystických mračien hmly medzi skalnými bralami – priťahujú do tejto oblasti čoraz viac ľudí.
 

Budovanie, „boofovanie“, bezpečnosť

Turizmus je najdôležitejším pilierom miestnej ekonomiky. Podľa údajov turistického zväzu navštívi celú oblasť Saského Švajčiarska ročne približne osem miliónov dovolenkárov a výletníkov, z čoho takmer polovica – okolo 3,5 milióna – zavíta aj do národného parku. V Českom Švajčiarsku sa počty návštevníkov blížia k miliónu. Obce obklopené chráneným územím národného parku, ako Hohnstein a Lohmen, by preto rady uvoľnili viac stavebných pozemkov pre nové investície, najmä pre penzióny a turistické atrakcie, ako napríklad plánovaný visutý most cez údolie rieky Polenz. Prekážkou je národný park. V prípade jeho zrušenia by však aj tieto obce pravdepodobne prišli o prostriedky zo spolkového rozpočtu, napríklad na údržbu ciest a infraštruktúry, a navýšili by sa im tak náklady. Nehovoriac o stratách spôsobených tým, že by prišli o atraktívny a renomovaný titul národného parku.

Turizmus má skutočne v Labských pieskovcoch tradíciu už viac než 250 rokov. Osobitnú úlohu tu od začiatku 20. storočia zohráva horolezectvo – pre mužov aj ženy, ako napríklad moja prababička, ktorá tu približne pred sto rokmi spolu so svojimi priateľmi a priateľkami zdolávala pieskovcové vrcholy v dlhých sukniach, kožených poltopánkach a s uzlovými istiacimi lanami. V októbri 2024 bolo saské horolezectvo so svojimi špecifickými pravidlami a obmedzeniami danými horninou (napríklad: žiadne skoby, žiadne magnézium) zaradené medzi nehmotné kultúrne dedičstvo UNESCO. K tomuto saskému štýlu lezenia patrí aj takzvané „boofovanie“: nocovanie pod holým nebom pod malebnými skalnými prevismi, ktoré chránia pred dažďom a snehom.

Ako ústupok tejto tradícii existujú aj v Národnom parku Saské Švajčiarsko medzinárodne jedinečné výnimky z pravidiel: niektoré „boofy“ (miesta na prenocovanie pod skalným previsom) sú, okrem hniezdnej sezóny na jar, mimo prísne chránenej zóny povolené. Podmienka: žiadné otvorené ohne, tak ako v každom lese. Existujú tu aj špeciálne horolezecké prístupy a horolezecké spolky majú právo tieto prístupové cesty udržiavať.

Lesné hospodárstvo tiež existuje už stáročia – tradícia, ktorá však kvôli ihličnatým monokultúram už v dvadsiatych rokoch 20. storočia viedla k veľkému poškodeniu lesa húsenicou mníšky v Saskom a Českom Švajčiarsku. Smreky, ktoré tu boli následne vysadené, neboli schopné odolávať suchým letám od roku 2018 a ich slabosť využil lykožrút. Odvtedy sa les rozpadá a vytvára celé „mikádo“ plochy mŕtveho dreva. Návštevníci smutný vzhľad lesa oplakávajú. Obyvatelia sa obávajú, že toto mŕtve drevo by mohlo podnietiť lesné požiare, tak ako pri veľkoplošnom požiari v lete 2022.

Oheň môže živiť vysušená pôda a suchá haluzina. Odumreté, zuhoľnatené kmene smrekov stále stoja alebo ležia na spálenisku: tie sú však potenciálne zásobárne vlhkosti, ktoré by požiar mohli spomaliť. Čo je však ešte dôležitejšie je, že lesné požiare takmer nikdy nevznikajú prirodzene, vždy ich spôsobujú ľudia – buď úmyselným založením ohňa, alebo nedbalým zaobchádzaním s plameňmi, či už ide o zakázané táboráky, svetlice alebo ohorky cigariet.

Napriek tomu občianska iniciatíva obviňuje národný park z vytvárania nebezpečenstva. Národný park je pod veľkým tlakom, aby obhájil svoje postupy. Spor o jeho chránený štatút sa tiahne naprieč rodinami aj obcami. A tento konflikt zneužívajú politicky extrémistické skupiny.
 

Zneužívanie strachu a kritiky

V horúci letný deň sa pri sviežom horskom potoku v národnom parku koná každoročný pouličný festival. Tisíce ľudí sa prechádzajú medzi krátkymi túrami na najbližšie vyhliadky a hudobným programom v údolí. Takmer všetky reštaurácie pri mlynoch ponúkajú kultúrny program a výdatné občerstvenie. Mestská polícia rozdáva pokuty nesprávne zaparkovaným autám. Strážcovia národného parku vyzývajú návštevníkov s deťmi a psami, aby opustili osviežujúcu vodu potoka. Dôvodom sú vodnáre riečne, ktoré tu hniezdia blízko vody – kúpajúci sa ich rušia pri love a plašia korisť ukrytú pod riečnymi kameňmi.

Ľudia potom spolu sedia v jednej z krčiem v údolí a rozčuľujú sa nad pokazenou letnou zábavou. Pri klobáse a pive sa stretávajú štíhli horolezci vo funkčnom oblečení a zavalití muži v šiltovkách s ríšskym orlom alebo tričkách značky Thor Steinar, ktorá je obľúbená v pravicovo-extrémistických kruhoch. Rozhovor preskakuje od hnevu nad zákazom kúpania v chránenom potoku cez prirovnania „režimu zákazov“ v národnom parku k prísnym proti-pandemickým opatreniam spred piatich rokov, až po reči o „pokusoch o ideologickú unifikáciu“ zo strany údajne nelegitímneho nemeckého štátu… Skrátka, rozhovor sa veľmi rýchlo zvrtne ku konšpiračným teóriám.

A to je skutočné nebezpečenstvo, ktoré hrozí tu aj inde v polarizovanom priestore vidieka: naratívy a skupiny, ktoré chcú rozvrátiť celý existujúci spoločenský systém, manipulujú a vyhrocujú dôležitý demokratický proces vyjednávania medzi skutočnými, relevantnými záujmami miestneho obyvateľstva a nadradenými cieľmi ochrany prírody.
   

Politická záťažová skúška

V Česku už teraz čelí personálne slabo vybavená správa Národného parku České Švajčiarsko a jej kolegovia v ďalších národných parkoch ako Šumava, Krkonoše a Podyjí politickým výzvam. V apríli 2025 navrhla liberálno-konzervatívna vládna strana ODS zmeny zákona o národných parkoch: národné parky by mali – popri cieľoch ochrany prírody – slúžiť predovšetkým rozvoju obcí. Tie by mali získať späť možnosť blokovať rozhodnutia v radách národných parkov. Celý národný park by mal byť v prípade požiaru prístupný pre hasičské vozidlá. A mŕtve drevo, respektíve takzvaný „suchý les“, by už nemal byť považovaný za funkčný ekosystém a ťažba dreva by sa mala povoliť aj v zakázaných zónach. Environmentálna organizácia Hnutí Duha proti tejto legislatívnej iniciatíve zbiera podpisy prostredníctvom petície. A zároveň presadzuje vznik nových národných parkov.

Koncept národného parku stráca na vážnosti. Ochranu prírody si čoraz častejšie chceme dovoliť len tam, kde to nikto nevidí, kde to nikoho neobťažuje a kde netreba robiť žiadne ústupky. Požiadavky na zrieknutie sa niečoho – či už turistiky a investícií do určitých oblastí, alebo lietania či jazdy autom – narážajú na čoraz radikálnejší odpor. Hovorí sa, že v časoch eskalujúcich spoločenských konfliktov rastie túžba po prírode. A predsa sa zdá, že priestor, ktorý sme jej ochotní prenechať, sa stále zmenšuje. V Nemecku tvoria národné parky (bez morských národných parkov v Severnom a Baltskom mori) 0,6 percent štátneho územia, v Česku 1,5 percenta. Ani tak málo nevieme prenechať prírode? Ani kvôli spomaleniu klimatických zmien? Ani kvôli tomu, aby sme si aspoň mohli urobiť predstavu o tom, ako funguje príroda bez nás?

Lebo je to nepopierateľné: tie najvzácnejšie druhy žijú v prísne chránených zónach. Tam hniezdia, tam sa liahnú bociany čierne a výry, tam sa zatúlajú vlky z Poľska, tam sa vracajú plaché salamandry. Na skalných platniach tam stále rastie vres a koberce machu najrôznejších farieb. V podraste sa hemžia trblietavé chrobáky a v popadaných stromoch sa hmýri nespočetné množstvo hmyzu, ktoré drevo rozkladá na živiny pre budúci les. A nech už sa nám jeho budúcnosť zdá akokoľvek neistá – les jednoducho rastie ďalej.
 

jún 2025