Rýchly prístup:
Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Bratislavská Škola umeleckých remesiel (1928 – 1939)
Bauhaus na slovenský spôsob

Budova Školy umeleckých remesiel
Foto: Slovenské múzeum dizajnu, Osobný archív Ivy Mojžišovej – SMD

Centrum medzivojnovej avantgardy, symbol funkcionalizmu v  dizajne a architektúre, najvýznamnejšia umelecká škola na svete, medzinárodný kultúrny fenomén – v týchto a mnohých iných kontextoch rezonuje v roku 2019 nemecký Bauhaus.  Málokto si však pritom uvedomuje, že Bauhaus nebol osamoteným bežcom a že už pred prvou svetovou vojnou prebiehala v celej Európe intenzívna reforma umeleckého školstva. Mnohé už existujúce umelecké školy začali prispôsobovať svoju výučbu novej dobe, iné vznikli až krátko po vojne, zato však s nekompromisne moderným programom. Ich spoločným menovateľom bola snaha o nový prístup k výučbe výtvarného umenia, založený na znalosti materiálu a praktickej práci v dielňach. Umelecké školy vo Frankfurte nad Mohanom, Halle, Vroclave, Zürichu, Raiman-Schule v Berlíne, Vchutemas v Moskve a mnohé iné sa vnímali ako spolubojovníci za novú, modernú Európu. Málokto dnes vie, že koncom 20. rokov minulého storočia sa k nim pridala aj bratislavská Škola umeleckých remesiel.

Vznik Školy umeleckých remesiel v Bratislave                                

V porovnaní so zvyškom Európy vznikla Škola umeleckých remesiel v Bratislave, nazývaná aj ŠUR-ka, relatívne neskoro. Kým v európskych metropolách po skončení prvej svetovej vojny pulzoval kultúrny život a umelecká avantgarda sa hlásila čoraz hlasnejšie o slovo, na Slovensku prebiehala intenzívna kultúrna výstavba. Samozrejme nemožno tvrdiť, že sa u nás kultúrny život musel budovať od úplných základov, avšak oproti západnej Európe existoval určitý posun, ktorý bolo nevyhnutné v priebehu čo najkratšej doby dobehnúť. Pri budovaní modernej tváre Slovenska v rámci nového, demokratického Československa pomáhali aj mnohí českí intelektuáli, ktorí obsadzovali najmä voľné učiteľské a úradnícke miesta. Nie je preto prekvapujúce, že aj pri vzniku Školy umeleckých remesiel v Bratislave v roku 1928 stáli dvaja českí intelektuáli - Josef Vydra, v tej dobe školský inšpektor pre výtvarnú výchovu na Slovensku, a Antonín Hořejš, mladučký referent Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zodpovedný za umelecký priemysel. Nevyhnutnú inštitucionálnu podporu našli práve v Obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave, ktorá mala bytostný záujem o rozvoj moderného umeleckého priemyslu na Slovensku.

O čosi neskorší vznik a fakt, že išlo svojho času o jedinú verejnú umeleckú školu na Slovensku, so sebou priniesol okrem ťažkostí s budovaním novej inštitúcie jednu obrovskú výhodu. Tým, že ŠUR-ka vznikala úplne od základov, mohol Josef Vydra, ako jej riaditeľ, nastaviť program a smerovanie školy presne podľa svojich predstáv. Podľa toho oslovoval aj budúcich pedagógov. „Najvďačnejším darom do vienka novej školy bola možnosť zostaviť si úplne voľne profesorský sbor z mladých a pokrokových ľudí s praxou aj v cudzine,“ spomínal neskôr Vydra na svoje preferencie pri výbere učiteľov na bratislavskú školu. (Vydra, 1958) V Bratislave sa tak stretli osobnosti, ktoré svojou tvorbou jednoznačne presahovali iba náš lokálny rozmer. Ako profesori tu okrem iných pôsobili aj najvýznamnejší slovenskí modernisti Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda, grafický dizajnér, architekt a na krátky čas aj študent Bauhausu Zdeněk Rossmann, fotograf svetového formátu Jaromír Funke, scénograf František Tröster, keramička Julie Horová alebo filmár a etnograf Karel Plicka. Pri pohľade na tieto zvučné mená treba mať neustále na zreteli, že bratislavská ŠUR-ka počas celej svojej existencie fungovala ako večerná škola a že sa jej nikdy nepodaril úplný prerod na dennú školu. V tomto ohľade určite doplácala na fakt, že sa nemohla, ako mnohé iné umelecké školy v Európe, oprieť o už existujúce štruktúry a tradíciu.
Žiačky ŠUR v triede Osobný archív Ivy Mojžišovej – SMD
Leták ŠUR © Slovenské múzeum dizajnu

Program a oddelenia

Začiatky bratislavskej ŠUR-ky boli skromné. Výučba počas prvých dvoch rokov prebiehala vo forme niekoľkých večerných kurzov kreslenia v provizórnych, prenajatých priestoroch, takže len ťažko možno hovoriť o skutočnej škole. Zlom nastal v roku 1930, kedy sa Škola umeleckých remesiel organizačne prepojila s už existujúcimi Učňovskými školami a presídlila do novopostavenej budovy na Vazovovej ulici. Josef Vydra sa stal riaditeľom oboch škôl. Získanie vlastných priestorov s možnosťou využívania dielní predznamenalo nevídaný rozvoj prvej verejnej umeleckej školy na Slovensku. Iva Mojžišová, autorka jedinej monografie o Škole umeleckých remesiel v Bratislave (Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939, 2013), nazvala obdobie medzi rokmi 1931 až 1934 časom avantgardy a jej aktérov. Práve ukotvenie v modernej budove umožnilo Vydrovi naplno začať realizovať predstavu o modernej, prakticky orientovanej škole. Už pri jej založení bolo jasné, že Slovensko nepotrebuje umeleckú akadémiu tradičného typu, ktorá vychovávala tzv. „umelecký proletariát“, čiže papierových umelcov s minimálnou šancou uplatniť sa v praxi. Táto základná požiadavka, ktorá v celej Európe viedla k reforme umeleckých škôl, podmienila smerovanie bratislavskej školy počas jej existencie. „Nebáť sa moderny, kriticky z nej vyberať a skúšať všetko najnovšie a prenášať výsledky späť do výroby,“ tak znelo motto učiteľského zboru ŠUR-ky. (Vydra, 1958) Tomu zodpovedala praktická výučba v dielňach s dôrazom na znalosť materiálu, z toho vyplývajúca funkčnosť a jednoduchosť návrhov, ako aj reálna spolupráca s konkrétnymi podnikmi (Detva, Keramika Modra, Sandrik Dolné Hámre, Slovenská Grafia). Vydra a jeho spolupracovníci si od začiatku kládli za cieľ vychovať novú, moderne zmýšľajúcu generáciu výtvarníkov pre remeslo, priemysel a obchod, ktorá by pomohla domácej výrobe dosiahnuť medzinárodnú úroveň. Dosah školy tak mal byť nie len kultúrno-spoločenský, ale aj hospodársky. Okrem mladých, talentovaných študentov ŠUR-ku hojne navštevovali aj vyučení remeselníci, ktorí sa chceli oboznámiť s najnovšími postupmi a trendmi v ich odbore a zvýšiť si tak svoju kvalifikáciu pre potreby modernej doby. Čo sa výučby týka, mimoriadny dôraz sa popri klasických remeslách kládol na reklamu ako na nové odvetvie, ktoré dokázalo výrazným spôsobom podporiť obchod a ktoré práve v medzivojnovom období zažívalo aj v Bratislave nevídaný boom. Podľa toho vyzeralo aj zloženie jednotlivých oddelení, ktoré sa rozvíjali a vznikali postupne počas celej existencie školy. Klasickým remeselným odvetviam sa venovalo drevorobné, keramické, textilné a kovorobné oddelenie, na reklamu sa zameriavali oddelenia maliarske, grafické, fotografické a aranžérske. Vo všetkých oddeleniach sa pritom dôsledne dbalo na uplatňovanie najaktuálnejších prístupov v danom odvetví. Bratislavskí študenti tak uplatňovali výlučne zásady novej typografie, hľadali špecifický jazyk fotografie, navrhovali jednoduché drevené hračky, či experimentovali s materiálmi, povrchmi a glazúrami.

O odvahe a otvorenosti Josefa Vydru pre novú dobu svedčí aj založenie filmového oddelenia v roku 1938, ktoré bolo prvou filmovou školou v Československu a v strednej Európe. Filmové oddelenie viedol známy filmár Karel Plicka, na výučbe sa však podieľali aj učitelia zo všetkých oddelení reklamného zamerania, takže študenti mohli získať zručnosti pre rôzne povolania filmového priemyslu. Okrem réžie sa učili narábať s kamerou, osvetlením, budovať scénu alebo vyrábať titulky. Popri spomínaných oddeleniach ponúkala Škola umeleckých remesiel aj špeciálne kurzy pre deti a mládež od 8 do 14 rokov. Tomuto detskému oddeleniu prikladal Josef Vydra mimoriadny význam, o čom svedčí aj fakt, že ho zaviedol už v druhom roku existencie školy a udržal ho až do jej zrušenia. Kurzy pre deti nemali slúžiť iba ako nejaká mimoškolská aktivita, prípadne na doučovanie detí, ktoré si potrebovali zlepšiť známku z výtvarnej výchovy. Práve naopak. Detské oddelenie na ŠUR-ke bolo určené iba pre skutočné talenty, menej nadané deti bývali dokonca vylúčené. Vydrov nekompromisný postoj k malým umelcom vyplýval najmä z toho, že oddelenie malo slúžiť ako prípravka pre ďalšie štúdium na umeleckých a odborných školách. Tomu zodpovedal aj jeho koncept. Na bratislavskej škole ponúkali deťom niekoľko kurzov, ktoré kopírovali existujúce oddelenia pre dospelých, a to nie len zameraním, ale aj v osobe vyučujúceho. Mladé talenty tak mohli navštevovať maliarsky kurz s Ľudovítom Fullom, kreslenie s Mikulášom Galandom, keramiku s Juliou Horovou alebo textilnú tvorbu s Františkom Malým a vyskúšať si napríklad maľovanie na plátno temperovými farbami, modelovanie z hliny, či tkanie. Aj pri detskom oddelení išlo o špecialitu bratislavskej ŠUR-ky, ktorou udávala trend iným školám. Takéto prípravné kurzy pre deti totiž, s výnimkou Viedne, vôbec neboli rozšírené.

Práca z detského oddelenia © Slovenské múzeum dizajnu Medzinárodná škola

Otvorenosť pre najnovšie medzinárodné trendy a ich zavádzanie do výučby a praxe možno tak považovať za jeden zo základných znakov ŠUR-ky. Tomu zodpovedala aj snaha o kontakt so zahraničím, či už nepriamo cez aktuálne, prevažne nemecké časopisy a publikácie, alebo priamo cez kontakty s významnými osobnosťami. Pre svoju knižnicu odoberala bratislavská škola tie najzaujímavejšie odborné časopisy svojej doby, od apolitického časopisu o architektúre a umeleckom remesle Deutsche Kunst und Dekoration, cez periodikum nemeckého Werkbundu Die Form až po avantgardné časopisy Das neue Frankfurt, bauhaus alebo český ReD. V knižnici sa zas nachádzali niektoré čísla slávnych Bauhausbücher, skutočnou raritou bola bibliofília od bývalého vedúceho prípravných kurzov na Bauhause Johannesa Ittena Tagebuch. Beiträge zu einem Kontrapunkt der bildenden Kunst. Všetky tieto boli pre pedagógov a študentov dôležitým zdrojom informácií o najaktuálnejšom dianí v odbore a inšpiráciou pre ich vlastné smerovanie. Rovnako dôležité boli osobné kontakty s významnými predstaviteľmi umenia, dizajnu a architektúry, ktoré sa začali naplno rozvíjať krátko po presťahovaní ŠUR-ky do novej budovy. A tak už v roku 1931 navštívil Bratislavu László Moholy-Nagy. Ťažko si dnes dokážeme predstaviť, čo pre „ŠUR-károv“ muselo znamenať, že na ich škole prednášala jedna z kľúčových osobností nemeckého Bauhausu. Počas piatich dní Moholy-Nagy hovoril o výučbe na Bauhause, novom umení, fotografii a o novej typografii, pričom prednášky vyvolali veľký záujem aj v odborných a laických kruhoch mimo školy. Návšteva v Bratislave však zanechala dobrý dojem aj v bývalom učiteľovi Bauhausu. V liste, ktorý po návrate domov zaslal na ŠUR-ku, ďakoval za dni v Bratislave, ktoré boli preňho „po osobnej aj obsahovej stránke veľmi vzácne“. Skutočným zadosťučinením pre Vydru však museli byť najmä nasledujúce slová chvály: „Vaše dielo je skvelým potvrdením dôležitosti spoločného úsilia.“ (Výročná zpráva, 1930-31)  V tejto jedinej vete, kde Moholy-Nagy zaradil bratislavskú ŠUR-ku do veľkého medzinárodného hnutia o modernú Európu, sa pre Vydru a jeho spolupracovníkov potvrdila správnosť smerovania školy. Ďalšími osobnosťami, ktoré aj vďaka ŠUR-ke navštívili Bratislavu, boli okrem iných najvýznamnejší predstaviteľ modernej typografie Jan Tschichold, druhý riaditeľ Bauhausu Hannes Meyer, medzinárodne uznávaný český typograf a teoretik Karel Teige, najvýznamnejší český priemyselný a grafický dizajnér Ladislav Sutnar, či teoretik a niekdajší šéfredaktor časopisu bauhaus Ernst Kállai.

Medzinárodný bol, respektíve mal byť aj pedagogický zbor. Ako Vydra sám zdôrazňoval, pre svoju školu oslovoval mladých výtvarníkov so skúsenosťami v zahraničí. Keď však mal pocit, že doma vhodného odborníka nedokáže nájsť, neváhal pozerať ani za hranice. Takto sa mu podarilo prizvať Josefa Emanuela Margolda, významného rakúskeho architekta a dizajnéra, ktorý mal na ŠUR-ke založiť oddelenie architektúry. Aj pri budovaní módneho oddelenia Vydra obracal svoj zrak na Viedeň. Žiaľ, jeho snaha získať pre Bratislavu Gyulu Papa, absolventa kovorobného oddelenia na Bauhause, a po zatvorení najslávnejšej nemeckej školy aj Josefa Albersa, vtedajšieho vedúceho prípravného kurzu, nakoniec nebola úspešná. Rozhľadení učitelia, prednášky a výstavy medzinárodne uznávaných osobností, ako aj znalosť aktuálnych diskusií z najlepších zahraničných a domácich časopisov nesporne prispeli k tomu, že bratislavská Škola umeleckých remesiel sa svojím programom radila medzi najpokrokovejšie školy Európy, a to aj napriek faktu, že fungovala iba vo forme večerných kurzov.

Epilóg

Svetová hospodárska kríza a silnejúci nacionalizmus v Európe predznamenali aj zánik bratislavskej ŠUR-ky. Kým v Nemecku bola avantgarda a jej reformné snahy definitívne umlčané už v roku 1933, mohla sa bratislavská Škola umeleckých remesiel v rámci demokratického Československa rozvíjať až do roku 1939. Hoci ani tu sa nedá hovoriť o skutočnom rozvoji, keďže hospodárska kríza a zhoršujúca sa politická situácia v štáte negatívne vplývali aj na chod školy. Napriek tomu sa v posledných rokoch existencie podarilo zriadiť denné kurzy aranžovania a módy, vzniklo už spomínané filmové oddelenie a celkove možno hovoriť o čoraz väčšej profesionalizácii. Tomu zodpovedala aj intenzívna prezentácia študentských prác doma aj v zahraničí. V roku 1937 dostala ŠUR-ka možnosť usporiadať rozsiahlu výstavu v pražskom Umeleckopriemyselnom múzeu, za najväčší úspech však možno považovať jej účasť na Svetovej výstave v Paríži v tom istom roku. Ešte začiatkom roka 1938 Zdeněk Rossmann pripravoval medzinárodnú výstavu typografie, ktorej sa mal zúčastniť napríklad aj Hajo Rose, bývalý absolvent Bauhausu. Tento ambiciózny projekt sa však už nestihol zrealizovať. Udalosti v Československu nabrali v priebehu niekoľkých mesiacov rýchly spád. Koncom roka 1938 boli všetci českí pedagógovia nie len odvolaní zo svojich funkcií, ale aj prinútení opustiť Slovensko. Bratislavská ŠUR-ka tak stratila svoje srdce - perfektne zohratý pedagogický zbor a riaditeľa, ktorý dôsledne dbal o jej  moderné smerovanie. Novým riaditeľom sa síce stal Ľudovít Fulla, no ani ten nedokázal školu zachrániť. Nepomohli snahy o zmenu na umeleckú akadémiu, ani návrhy na reorganizáciu. Posledné mesiace fungovania pripomínali už iba agóniu pred nezvratným koncom. Návštevy Jozefa Tisa a ministra školstva a národnej osvety Jozefa Siváka na škole tiež neveštili nič dobré. K októbru 1939 bola Škola umeleckých remesiel v Bratislave definitívne zatvorená a Slovensko tak prišlo o školu, ktorá mala potenciál rezonovať aj v zahraničí.

Použitá literatúra

MOJŽIŠOVÁ, Iva: Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939, Bratislava 2013.
VYDRA, Josef: Počiatky prvej umeleckej školy na Slovenku. 30 rokov od založenia Školy umeleckých remesiel v Bratislave. In: Výtvarný život 3, 1958, č. 8, s. 299- 301.
Archív mesta Bratislavy, Vyššia škola umeleckého priemyslu, Korešpondenčné protokoly, Š – 5668 –73.
Archív mesta Bratislavy, Vyššia škola umeleckého priemyslu, Katalóg knižnice, Š – 5646.
List Zdeňka Rossmanna Hajovi Rosemu z 20. 11. 1937, Sächsische Landesbibliothek - Staats- und Universitätsbibliothek Dresden, Mscr.Dresd.App.2258,4.
Osobný archív Ivy Mojžišovej, Slovenské centrum dizajnu –SCD, Výročná zpráva učňovských škôl v Bratislave a večernej školy umeleckých remesiel a reklam. umenia 1930-31, 2016/0001/D.