Rýchly prístup:

Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Sebaprezentácia na sociálnych sieťach
Politika ako javisko

So smartfónom majú politici a političky svoje verejné javisko stále so sebou.
So smartfónom majú politici a političky svoje verejné javisko stále so sebou. | Foto (ukážka): © picture alliance/POP-EYE

Politika sa vždy odohrávala na javisku: politici sa pred voľbami predstavovali svojim voličom na starovekých ľudových zhromaždeniach a rovnako aj na verejných parlamentných debatách, aké poznáme dnes. Sociálne siete toto javisko nielen zväčšili, ale aj zmenili.

Von Martin Fuchs

Už pri zrode demokracie v starovekom Grécku sa politika odohrávala na verejnosti. Ľudové zhromaždenia v Aténach sa konali v Agore, neskôr v Dionýzovom divadle a na Pnyxe. Mohol sa na nich prihlásiť o slovo každý občan s volebným právom a prezentovať svoj názor. Samozrejmosťou bol tiež rečnícky pult, ako ho z parlamentov poznáme aj dnes. Politika žije z javiska a na javisku, na ktorom sa odohráva.

S príchodom sociálnych sietí sa toto javisko extrémne rozšírilo. Teoreticky môže vďaka zopár kliknutiam celý svet z prvej ruky sledovať, ako sa politici a političky snažia nájsť si cestu k voličom a voličkám prostredníctvom sietí ako Twitter, YouTube alebo Instagram. Majú tak vlastné javisko, sú viditeľní a majú veľký dosah. A predsa sa niečo zásadné zmenilo: zatiaľ čo v časoch pred sociálnymi sieťami boli politici a političky len protagonistami na tomto javisku, dnes sú aj vydavateľmi, producentkami, režisérmi, dramaturgičkami a predstaviteľmi. A ak okolo seba nemajú tím ľudí pre digitálnu komunikáciu, čo platí pre mnoho nemeckých poslancov a poslankyne, na pleciach im ostáva aj práca s kamerou či zvukom, masky a rekvizity.

Politika obľubuje inscenáciu

Všetko, čo v komunikácii politikov vnímame, je zinscenované takým či onakým spôsobom. Úspešnú inscenáciu si občan či občianka v zásade nevšimne, lebo pôsobí autenticky. Platí to aj – a najmä – pre sociálne siete, kde sa politici a političky radi prezentujú ako prístupní a dokonca sa podelia o detaily zo svojho súkromia. Takúto formu (seba)prezentácie vnímajú občania a občianky pozitívne. Dosah dobre prepracovanej story na Instagrame síce nie je taký široký ako vystúpenie v denných správach, presahuje však mnoho iných formátov, v ktorých sa politika doposiaľ objavovala.

Politika a politická komunikácia sú vďaka možnostiam, ktoré ponúka digitálne javisko, zábavnejšie, ľahšie pochopiteľné a prístupnejšie. Obsah pritom vôbec nemusí byť povrchný, často sa tu diskutuje o aktuálnych politických témach. Pre mnohých politikov a političky, ktorí nie sú v prvej línii, sú sociálne siete, okrem vlastných podujatí, jediným spôsobom, ako na seba upozorniť aj mimo okruhu vlastných kolegov a kolegýň.

Nie všetci sa vedia vyrovnať s vyššími nárokmi

Vďaka novým mediálnym formátom a možnostiam sa na druhej strane enormne zvyšujú aj nároky na politikov a političky, na komunikačné kompetencie, ktorými musia disponovať, aby dokázali dostatočne vysvetliť svoje politické stanoviská a boli vnímaní v demokratickom diskurze. Možnosti prezentovať sa na vlastnom, zväčša lacnejšom digitálnom javisku sú síce väčšie, pestrejšie a zdanlivo aj jednoduchšie – je to však časovo náročnejšie a pri sebaprezentácii je potrebné vedieť, ako na to.

Takéto každodenné divadelné stvárnenie vlastných politických krokov isteže zanechá stopy. Odkedy má každý politik a politička vlastné javisko v podobe smartfónu u seba vo vrecku, mnohí z nich pociťujú tlak, neustále byť vidieť na príslušných sociálnych sieťach. Všetko, čo práve fičí na sociálnych sieťach sa musí okomentovať, a najlepšie je byť prvý, aby si vás pri tej rozmanitosti obsahu vôbec všimli. Informačná presýtenosť vedie k tomu, že politici a političky diskusiu viac vyhrocujú, polarizujú a splošťujú argumenty. Ich tvrdenia by mali byť čo najoriginálnejšie a mali by prichádzať s niečím novým, aby sa vôbec prebili kakofóniou každodenných správ. Pri tom sa stávajú aj chyby: informácie sa nesprávne vyhodnocujú alebo ľudia naslepo strieľajú nepremyslené príspevky. Vzniká dojem, že odkedy sociálne média prenikli do politických komunikačných kanálov, celkovo sa menej premýšľa, kým sa nejaká správa rozšíri.

Aj publikum sa musí prispôsobiť

Ako spoločnosť sa musíme naučiť viac tolerovať chyby, ktorých sa politici a političky dopúšťajú v digitálnom priestore, a nie hneď všetko, čo sa nám nepáči alebo sa nezhoduje s naším presvedčením, rozmetať vlnou rozhorčenia.

Týka sa to v zásade celej prezentácie politiky – a neplatí to len od čias sociálnych médií: vďaka videám, živým prenosom a audio formátom sú vo výhode politici a političky, ktorí sú atraktívnejší pre kamery, vedia šikovnejšie rozprávať a optimalizovať svoju sebaprezentáciu. Neznamená to však, že ich argumenty sú lepšie či dôležitejšie v rámci daného diskurzu. Aj rétoricky a dramaturgicky nudne prednesená myšlienka by mala dostať šancu byť vypočutá a digitálne sa šíriť.