Rýchly prístup:
Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

100 ROKOV BAUHAUSU
FORMOVANIE ŽIVOTNÝCH PROCESOV

Dáma v kresle z oceľových rúrok od Marcela Breuera z roku 1926.
Dáma v kresle z oceľových rúrok od Marcela Breuera z roku 1926. | Foto (detail): © Bauhaus-Archiv Berlin/Dr. Stephan Consemüller

Umelecká škola Bauhaus chcela s avantgardou sprístupniť ľuďom sociálne a teda finančne dostupné bývanie. Prioritou bolo navrhnúť spolu s revolučným dizajnom nový spôsob života pre meniacu sa spoločnosť.

Von Nadine Berghausen

Kto sníva o tom, že si svoju obývačku zariadi klasikou od Bauhausu – napríklad kreslo z oceľových rúrok od Marcela Breuera alebo vytvorí dekoratívne akcenty Wagenfeldovou lampou, toho asi odradí cena týchto ešte aj dnes žiadaných dizajnérskych kúskov. Vzhľadom na úmysel dizajnérov Bauhausu sa zdá byť dnešná vysoká cena paradoxná, keďže zariadenie bolo pôvodne navrhnuté práve pre sociálne slabšie vrstvy. Posunula sa nielen peňažná hodnota, ale aj celkové hodnotenie diel Bauhausu. Strohá elegancia objektov má dnes skôr trendový charakter, než revolučný význam. Pritom práve o to sa Bauhaus snažil v čase svojho vzniku v roku 1919: radikálna modernizácia každodenného života s vytvorením rámcových podmienok pre tvorbu.

Bauhaus bol založený v spoločnosti, ktorá trpela následkami prvej svetovej vojny a industrializujúceho sa hospodárstva. Inflácia, hlad, nezamestnanosť, strata bývania, ako aj sociálne nepokoje živili túžbu po novom spoločenskom zameraní. V tomto politickom a sociálnom prostredí sa zozbierala skupinka umelcov okolo architekta Waltera Gropia, neskoršieho zakladateľa Bauhausu vo Weimare. Podľa Gropia si táto katastrofálna sociálna situácia vyžadovala vedúcu kreatívnu osobnosť. S odvolaním sa na architektúru povedal: „Stavanie je stvárňovanie životných procesov.“ Nejeden kritik mu vytkol, že podľahol romantickej utópii.

RADIKÁLNA MODERNIZÁCIA ŽIVOTA

Na rozdiel od britského hnutia Arts-and-Crafts, ktoré idealizovalo stredovek a vracalo sa ku  gotickým formám, si Bauhaus za cieľ stanovil nové kreatívne usporiadanie. Interdisciplinárne skupiny umelcov mali v spolupráci s remeselníkmi, neskôr v Dessau aj s pomocou priemyselných strojov, vytvoriť objekty, ktoré mali formovať kultúru budúcnosti. V manifeste Bauhausu Gropius napísal: „Konečným cieľom každej výtvarnej činnosti je stavba! [...] Architekti, sochári, maliari, my všetci sa musíme vrátiť k remeslu! [...] Umelec je vyšší stupeň remeselníka.“

Keďže umelci Bauhausu chceli v prvom rade zlepšiť bývanie a život obyvateľstva so slabším príjmom, mali byť ich diela cenovo dostupné pre všetkých. Dôležitú úlohu zohrávalo pre nich aj to, aby sa predmety dali výhodne masovo vyrábať. Bauhaus preto prišiel s takým dizajnom, o aký sa predtým nikto nezaujímal. Upriamenie pozornosti na základné geometrické formy štvorec kruh a trojuholník bolo prinajmenšom nezvyčajné. Čo sa týkalo farebného spektra, mali postačovať základné farby červená, žltá, modrá, čierna a biela. Umelecký kritik Paul Westheim po návšteve architektonickej výstavy, ktorú organizoval Gropius, len mávol rukou: “Stačili tri dni vo Weimare a štvorce už nemôžem vidieť do konca života.“
 

UMENIE? NIE V BAUHAUSE!

Princípy Bauhausu sa nekompromisne presadili: na umelecké odôvodnenie pre dizajn sa muselo úplne rezignovať, lebo to odporovalo ideológii. Dizajn mali určovať úžitok a funkcia, nie štýl a estetika. Toto zameranie znamenalo bezpochyby konfliktný potenciál pre tých profesorov – v žargóne Bauhausu nazývaných „majstrov“ -, ktorí prišli do Weimaru z Dessau  ako výtvarní umelci.

Prísny a nový jazyk dizajnu bolo cítiť predovšetkým pri predmetoch každodennej potreby. Vidieť to napríklad na kávových a čajových servisoch, ktoré boli zhotovené v kovodielni: tu nič nemuselo a ani nemalo navzájom harmonizovať, len aby bolo umeleckej požiadavke učinené zadosť. Kanvička na smotanu, cukornička a kanvica sú štýlovo úplne odlišné a na prvý pohľad k sebe nepatria, pretože pre ich dizajn bola rozhodujúca funkcia každej z nich a nie celkový dojem servisu. Kanvica na čajový extrakt od Marianne Brandt je len jedným z príkladov odklonu od umeleckého remesla. Motto „form follows function“ (forma nasleduje funkciu) bolo vyslovené už pred Bauhausom, ale dodnes je so štýlom Bauhausu nerozlučne spojené.

Kanvica na čajový extrakt MT 49 od Marianne Brandt, v roku 1924 v Dessau odfotila Lucia Moholy, fotografka Bauhausu. Kanvica na čajový extrakt MT 49 od Marianne Brandt, v roku 1924 v Dessau odfotila Lucia Moholy, fotografka Bauhausu. | Foto (Výrez): © picture alliance/dpa Aj v textilnom remesle sa dalo spozorovať nové zameranie. Namiesto výpravných gobelínov, ktoré boli obľúbené začiatkom storočia, navrhovala dielňa Bauhausu koberce s abstraktnými formami. Inak sa primárne vyrábali kúsky každodennej potreby: obrusy, behúne, detské oblečenie a textilné vzorky pre priemysel. Vyrábali ich hlavne ženy - študentky pod vedením bývalej študentky a neskôr majsterky Gunty Stölzl.

Koberec od umelkyne Bauhausu Agnes Roghé  Koberec od umelkyne Bauhausu Agnes Roghé | Foto (Výrez): © picture alliance/dpa/Hendrik Schmidt Avšak inovácie Bauhausu presahovali rámec tvorivej revolúcie. V dielňach Bauhausu vznikali profesijné odbory na rozhraní medzi technikou a dizajnom, ktoré dovtedy neexistovali. Za účelom propagácie diel boli vzdelávaní fotografi a navrhované moderné typografie, hlavne v červenej a čiernej farbe. Profesia grafického dizajnéra vznikla až vtedy, keď sa v reklamnej dielni Bauhausu  organizovali kurzy na témy „Systematika v reklame“ a „Účinok vedomia.“

Návrh plagátu od Herberta Bayera z roku 1926  Návrh plagátu od Herberta Bayera z roku 1926 | Foto: © picture alliance/Heritage Images

DIZAJN PRE MASY

Revolučný dizajn, ktorý Bauhaus  rozvíjal pod vedením Gropia, dostal za nového riaditeľa Hannesa Meyera (od roku 1927) silnejšie sociálne smerovanie. Bauhaus mal navrhovať ešte viac pre potreby ľudu – pre proletariát. Pod Meyerovou záštitou platila teraz devíza „Potreby ľudu namiesto luxusných potrieb“; rozhodujúca otázka bola: „Čo ľudia vo svojom každodennom živote skutočne potrebujú?“ Nevyrábali sa už žiadne koberce, len robustné podlahové krytiny. Rôzne dielne navzájom spolupracovali pri vývoji odolných poťahov pre nábytok z oceľových rúrok.


Dáma v kresle z oceľových rúrok od Marcela Breuera z roku 1926. Dáma v kresle z oceľových rúrok od Marcela Breuera z roku 1926. | Foto (Výrez): © Bauhaus-Archiv Berlin/Dr. Stephan Consemüller Vyššie spomenutá Wagenfeldova lampa je tiež dobrým príkladom toho, ako sa predstavy masového dizajnu a ekonomickej reality výrazne rozchádzali. Keďže sa vyrábala zo striebra a skla a ešte k tomu ručne, bola idea cenovo výhodnej lampy – dostupnej aj pre robotníkov – nereálna. Aj samotný autor tejto slávnej stolovej lampy, Wilhelm Wagenfeld, po návrate z veľtrhu v roku 1924 vecne skonštatoval: „Obchodníci a továrnici sa našim výtvorom posmievali. Vraj to síce vyzerá lacno ako strojová práca, v skutočnosti je to ale príliš drahé umelecké dielo. Námietky boli opodstatnené.“

Dnes veľmi žiadaný a nie práve lacný kúsok: Wagenfeldova lampa v obchode Dnes veľmi žiadaný a nie práve lacný kúsok: Wagenfeldova lampa v obchode | Foto (Výrez): © Christos Vittoratos CC-BY-SA-3.0 Dnes však realita vyzerá aj tak inak: dizajn Bauhausu sa stal kultom a luxusné predmety sú uznávané skôr pre ich estetickosť než pre ich funkciu. Nápady a idey Bauhausu však vošli do dejín. Dodnes ovplyvňujú dizajn a architektúru a naďalej sa vyučujú na umeleckých a dizajnérskych vysokých školách na celom svete. Z mnohých domov, v ktorých dnes žijeme, sa dá azda najlepšie vyčítať a konštatovať dedičstvo Bauhausanov okolo Waltera Gropia a jeho nasledovníkov Hannesa Meyera a Ludwiga Mies van der Roheho: pokrok, moderný životný štýl a pochopenie pre čisté tvary sa vďaka nim usídlili v našich obývačkách.