© Kiepenheuer & Witsch, Köln, 2020
Už samotný podnázov románu Augsburger Puppenkiste (Augsburger Puppenkiste je slávne marionetové divadlo) spúšťa u čitateľského publika v Nemecku pravdepodobne množstvo asociácií. Divadlo, ktoré existuje už od roku 1948, tu totiž miluje viacero generácií. Nenemeckým čitateľom a čitateľkám, ktorí toto slávne divadlo možno ešte nepoznajú, to však nebude vadiť, pretože Thomas Hettche chce na príklade bábkového divadla a s ním prepojených osôb exemplárne popísať detstvo a mladosť jednej celej epochy.
Príbeh sa začína v neskorom lete v roku 1939, kedy sa osemročná Hannelore prezývaná Hatü, ktorá spolu s rodinou prázninovala na vidieku, musí vrátiť späť do mesta. Keď sa posledný raz díva na idylickú krajinu, má pocit, že sa práve deje niečo zlé. A skutočne je to tak. Počas cesty domov ponad ich auto preletí viacero lietadiel s hákovým krížom na krídlach. Dievča samozrejme nechápe, čo to všetko znamená. Šok prichádza až vtedy, keď otec, ktorý Hatü nadovšetko miluje, musí odísť bojovať do vojny. Začnú sa diať celkom nepochopiteľné veci – rasová náuka na biológii, zmiznutie židovskej spolužiačky a drancovanie známych obchodných domov.
Pre Hatü je ťažké zosúladiť to, čo sa hovorí na verejnosti, s tým, čo tajne počúva na zakázanom rozhlasovom vysielači. Našťastie sa otec vráti domov, ale v divadle, kde pred vojnou pôsobil ako herec a režisér, pracovať viac nechce, pretože sa mu prieči vytvárať propagandistický materiál. Z Calais, kde pôsobil na škole ako vojak, pochádzajú divadelné bábky, ktoré tu našiel a hral s nimi malé predstavenia pre svojich druhov. Otec inšpiruje celú rodinu, zvlášť Hatü, z ktorej sa stáva talentovaná drevorezbárka a bábkoherečka. Tým je položený základný kameň pre divadlo, ktoré spočiatku hrá známe rozprávky pre radosť detí a čoskoro inscenuje aj celkom moderné hry, ktoré oslovia aj dospelých, napríklad Malého princa.
Hettcheho schopnosť popísať aj príšerné udalosti do najmenších detailov je fascinujúca. Niekedy sú to skôr náhodné pohľady, ktoré pre dieťa ostávajú možno len pozoruhodnými obrazmi, my však spoznávame tragédiu celej epochy. Na druhej strane autor dokáže rovnako sporým „ťahom štetcom“ vytvoriť obraz, ktorý je taký krásny a nádejný, až dušu privedie k úsmevu. Doslova ako červená línia sa dielom tiahne rozprávkové podobenstvo o tom, čo je v živote to najpodstatnejšie, aj keď to oči nevidia – presne ako srdcová niť.
Kiepenheuer & Witsch Verlag