ROZHOVOR S RABIHOM MROUÉM „OBRAZMI K VÍŤAZSTVU?“

Možno uskutočniť pomocou digitálnych médií revolúciu? Rozhovor s libanonským umelcom Rabihom Mrouém o jeho prednáške vo forme performance The Pixelated Revolution, o sprostredkovaní informácií, o manipulovaní s obrazmi a ich moci v digitálnej dobe.

Pán Mroué, v súčasnosti sa využitím digitálnej technológie zobrazuje realita na spôsob filmu. Inscenuje sa a vníma prostredníctvom objektívu kamery alebo na obrazovkách. V The Pixelated Revolution porovnávate videá sýrskych protestujúcich s avantgardným filmovým hnutím Dogma 95. V čom nachádzate Vy túto súvislosť?  

Keď som začal pracovať s videami sýrskych protestujúcich, všimol som si, že medzi aktivistami šíria návody a rady, ako bezpečne nafilmovať demonštráciu. Odporúčajú napríklad „nepoužívať statívy“ „nestarať sa o kvalitu obrazov“, „nefilmovať tváre“. Zbieral som ich a vytvoril si z nich zoznam tipov. Mal pre mňa charakter manifestu, ako by sa mal natáčať film. Pripomínal mi dánsky filmový manifest Dogma 95, ktorým sa chceli filmári oslobodiť od mainstreamu, aby mohli natáčať alternatívne kinematografické filmy, nezávislé od trhu, cenzúry a klišé. Toto mi znova pripomenulo princípy protestného hnutia a cieľ protestujúcich, aby sa oslobodili od Ba'athovho režimu.

Technológia a zvyky

S odvolaním sa na The Pixelated Revolution nafilmovali sýrski protestujúci doslova svoju vlastnú smrť. Môžeme pri tomto vnímaní selektujúcou technológiou ešte veriť vlastným zmyslom? Stáva sa táto technológia svojím spôsobom rozšírením nášho tela?

Dovoľte mi to vysvetliť takto: Má to do činenia s určitými zvykmi, ako napríklad keď čosi sprostredkovane/cez niečo pozeráme. Dejiny filmu nám ponúkajú dobrý príklad: Keď návštevníci kina videli prvýkrát prichádzať vlak priamo na kameru, mysleli si, že vlak vyskočí z plátna. Dali sa na útek, pretože dovtedy nepoznali sekvencie obrázkov, ktoré sprostredkovali tento dojem pohybu. Rovnako sme si museli zvyknúť aj na televíziu a živé prenosy, ktoré boli niečím novým.

Učíme sa teda postupne správne tieto technológie vnímať a klasifikovať. Keď sa protestujúci nahrávajú s vlastnými mobilnými telefónmi, držia ich pred očami a pozerajú do objektívu, aby sledovali okolité dianie, oko nerozumie, čo na miniatúrnej obrazovke vidí. Preto nemôže vyslať mozgu potrebné signály, aby hneď zareagoval. Aj preto protestujúci neutiekli preč, keď uvideli, že na nich mierila zbraň. Myslím si, že sa musíme naučiť využívať technológie. A na to je potrebný čas.

Revolúcia s nedostatočným riešením?

Pre mňa je „The Pixelated Revolution“ „revolúciou s nedostatočným riešením“. Získajú tieto rozmazané, nejasné, nezostrihané videá inú „hodnotu“, keď sa budú prezentovať v múzeách a umeleckých priestoroch?  

Cieľom týchto videí bolo informovať o tomto dianí. V Sýrii vtedy chýbali profesionálni žurnalisti. Okrem toho mal režim krajinu pevne v hrsti, takže bola sotva možná existencia spravodajstva z pohľadu protestujúcich žurnalistom. Preto sa stal reportérom každý. Z tohto materiálu vznikla hneď osobná forma vzbury. Videá sa zverejnili na sieti, aby po nich mohol každý siahnuť a s nimi aj pracovať. Iniciátori zostali v anonymite, filmy patrili všetkým. Režim vystúpil práve proti protestujúcim.
 

Rabih Mroué, The Pixelated Revolution, Dokumentation der Arbeit bei der WRO Media Art Biennale, Polen, 2013.

Dostal som pozvanie, aby som pracoval s týmto materiálom. Dokonca som uznal, že ruka v ruke s jeho využitím ide vždy aj zodpovednosť. Ako umelec musím premýšľať, čo chcem z neho urobiť, ako ho prezentovať a aký význam mu pripísať. Samozrejme nebolo vôbec mojím zámerom, zverejniť celé videá na sieti a ukazovať ich aj v inštitucionálnom rozmere, napríklad v múzeu. Ale presne toto sa stalo. Na začiatku som chcel vlastne zorganizovať len verejnú prezentáciu ako inšpiratívnu prednášku v októbri 2015 na univerzite umení v Berlíne.

Teraz existujú dva druhy obrazov: s vyšším a nižším rozlíšením. Na začiatku sa zdalo, akoby navzájom medzi sebou bojovali, ale teraz sa navzájom dopĺňajú. Je úplne jedno, či vo svete umenia, v kine alebo televízii, dnes sa využívajú oba druhy obrazov.

Revolúcia obrazov?

Vo svojej eseji „The Revolution Will Be Performed. Cameras and Mass Protests in the Perspective of Contemporary Art” porovnáva Katarzyna Ruchel-Stockmans Vašu prácu s dokumentárnym filmom Haruna Farockisa a Andreja Ujicăsa Videogramy revolúcie (1992) o revolúcii v Rumunsku v roku 1989, ktorý ako prvý zobrazuje televíziou vysielanú revolúciu. The Pixelated Revolution je digitálnou a virtuálnou revolúciou, keďže sa odohráva na internete. Je dnes možné, aby sme digitálnymi médiami spustili  pravú revolúciu? 

Al Jazeera urobila reláciu o arabskej jari, ktorá sa volala „ Obrazmi k víťazstvu“, narážku na Parole palestínskej revolúcie „Revolúcia k víťazstvu“. Názov od Al-Jazeery som prevzal pre moju inšpiratívnu prednášku a doplnil som k nemu aj otáznik. Chcel som tým povedať: „Nie. Revolúciu nemožno vytvoriť obrazmi“.

Počas revolúcie v Rumunsku obsadzovali ľudia štúdia verejnoprávnej televízie a vysielali odtiaľ vyhlásenia, akoby obsadili celú krajinu. Farocki a Ujică nám ukázali, že si revolucionári boli vedomí významu televízie pre revolúciu. Preto obsadili televízne štúdiá a určili program. Bol to symbolický akt, ale prispel skutočne výraznou mierou k pádu režimu a mobilizácii obyvateľstva. Myslím si, že internet toho nie je schopný. Digitálne informácie sú tak rozptýlené, tak nejednotné, obzvlášť pre protestujúcich. Nie je možné ich skontrolovať. Môžeme ich použiť, ale niektorí, ktorí sú pri moci, si ich môžu hneď privlastniť a použiť proti nám. To nie je ako televízne štúdio, fyzické miesto, budova, ktorú možno obsadiť. Digitálny materiál skrýva veľa prekvapení. Môže byť niekedy poškodený a môžeme tak vidieť len polovicu, niekedy zamŕza obraz a jednoducho môže aj zmiznúť. Je to niečo virtuálne, čo nemožno správne uchopiť. Chúlostivé, bez koreňov, a skrýva sa to niekde v kábloch.
 

Porträt Rabih Mroué Porträt Rabih Mroué | Foto: Pascheit Spannend, © Gallery Sfeir-Semler Rabih Mroué (1967, Beirut) je herec, režisér, divadelný autor, výtvarný umelec a vydavateľ časopisu The Drama Review (TDR) štvrťročne vychádzajúceho časopisu Kalamon. Okrem toho je spoluzakladateľom a členom predstavenstva Beirut Art Centre (BAC). K jeho prácam patria Riding on a Cloud (2013), The Pixelated Revolution (2012), Photo-Romance (2009), The Inhabitants of Images (2008) a Who’s Afraid of Representation (2005). Jeho práce boli prezentované okrem iného na MoMA, New York; HKW, Berlin; SALT, Istanbul; CA2M, Madrid; dOCUMENTA 13, Kassel a v BAK, Utrecht. 2010 mu bolo udelené štipendium za umenie divadla/performance nadácie Foundation of Contemporary Arts in New York a v roku 2011 cena Spalding Gray Award a Prinz-Claus-Preis. Žije a pracuje v Bejrúte a Berlíne. 

The Pixelated Revolution bola prezentovaná 26. októbra 2015 počas letnej akadémie KlangKunstBühne na UdK Berlin.