Rýchly prístup:

Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Berlín
Susanne Kennedy, Divadelná režisérka

Von Susanne Kennedy

Foto durch ein offenes Fenster; draußen sind der dunkle Abendhimmel und Baumspitzen zu erkennen © Susanne Kennedy

Čo pre vás a vašu krajinu symbolizuje súčasná kríza vyvolaná koronou?

Toto je pohľad z okna mojej kuchyne. Často tu sedím, keď píšem, čítam a pripravujem projekt. Aký odlišný je to pocit, keď tu zrazu sedieť musím! Snažím sa v tom nájsť istú slobodu. Objaviť najvyššiu slobodu vo chvíli, keď sa zdá, že slobody už niet. Je to ako cvičenie. Som presvedčená o prospešnosti cvičení, najmä duchovných. Od začiatku korony som si však už dvakrát aj zabehala. Najradšej chodím pešo. Pri chôdzi sa mi najlepšie premýšľa.

Keď sedím v kuchyni, myslím na všetkých ostatných ľudí, ktorí sedia vo svojich kuchyniach po celom svete. Obšťastňuje ma to.

Ako pandémia zmení svet? Čo budú podľa vás dlhodobé následky krízy?

Nastal inkubačný čas. Čas nehybnosti a strnulosti. Inkubácia je náboženská technika, pri ktorej človek prespí na posvätnom mieste s úmyslom zažiť sen inšpirovaný božstvom, alebo sa vyliečiť. Inkubáciu poznalo veľa starovekých kultúr. Pradávnemu rituálu moderný človek väčšinou nerozumie, ale teraz je k tomu prinútený. Inkubovať znamená proste si ľahnúť na isté miesto. Dôležité je vtedy nerobiť absolútne nič. Dostaví sa to, keď sa o to nebudete usilovať, ani bojovať. Musíte sa odovzdať okamihu a situácii. Ľahnete si ako mŕtvy; čakáte, nejete, nehýbete sa, niekedy aj viac dní. Čakáte, či odkiaľsi príde uzdravenie, z inej úrovne vedomia a bytia.
 
Takmer celý svet sa nútene inkubuje. Nastalo ticho, všetko zastalo. Zvládame to ťažko. Nikto nás nikdy neučil, ako taký stav vydržať.
 
Všetci teraz chceme poznať všetky odpovede. Túžime vedieť, čo sa stane. Aký svet príde po korone? Aké budú dôsledky pandémie? Čaká nás utópia alebo dystópia? Zatiaľ však odpovede nevieme a poznať ich si vyžaduje čas. Zrejme veľa času.

Všetci si želáme uzdravenie. Ale vďaka chorobe aj rastieme a uzdravujeme sa zo svojho uspokojenia.

Čo vás napĺňa nádejou?

„Kde je nebezpečenstvo, tam je aj spasenie“. Stále myslím na slová básnika Hölderlina. Naučila som sa, že keď sa odovzdám bolesti, môže sa z nej zrodiť niečo iné. Ale nikdy sa mi to nepodarí, ak bolesti vzdorujem.
 
Vírus nás núti k paradoxu, ktorý musíme prijať a vzdať sa. Keď sa spájajú protiklady, rodí sa šanca pre rast –jednotlivca aj komunity. Neviem, aký druh rastu to bude, ešte je priskoro o tom hovoriť. Každý to musí zistiť sám za seba.